PAPINI, GIOVANNIHOTOVÝ ČLOVEK
(Un uomo finito)
Kníhtlačiareň Andreja, Bratislava, 1943
preklad Emanuel J. Cubínek
edícia Knižnica Andreja (7)
beletria, román
308 s., slovenčina
hmotnosť: 355 g
mäkká väzba
stav: uvoľnená väzba i obal
4,00 € PREDANÉ
*juriv* in **O2**
Giovanni Papini je nepochybne najväčším a najčítanejším zo žijúcich spisovateľov v Taliansku. Jeho diela vyvolaly neobyčajný ohlas vo svetovej literatúre. Už ako mladý prozaik, essaysta, básnik, udával v Taliansku tón novým literárnym smerom. Aj v slovenčine už máme niekoľko prekladov z Papiniho tvorby. Žiadala si to literárna lačnosť a túžba spoznať tohto spisovateľa zblízka, z jeho vlastných diel. Ved hovorilo sa o Papinim u nás veľa, písaly sa úvahy, vytrhaly sa citáty a o tie sa naši literárni pracovníci opierali — preto bolo treba prikročiť i k vydaniu jeho kníh v slovenčine. Za vrcholné dielo Papiniho pokladá sa všeobecne kniha ,,Un uomo finito“ (Hotový človek), kniha mocného a bolestného vyznania. V nej sa nám Papini predstavuje vo svojom smýšľaní i konaní. Je to vlastný životopis, v ktorom podáva svoje skúsenosti, odhaľuje svoje myšlienkové dobrodružstvá a blúdenia, otvorene a bez chúlostivosti popisuje hľadanie správnej cesty — pravdy. Každý, kto sa chce lepšie oboznámiť s týmto talianskym spisovateľom, najprv by si mal prečítať knihu Hotový človek, a potom až ostatné jeho diela. Preto sme v knižnici Andreja prikročili k vydaniu tohto diela.
Naša edícia dosiahla vo verejnosti pekných úspechov. Za pomerne krátky čas vydali sme rad hodnotných kníh a pousilujeme sa, aby sme i v ďalších našich vydaniach pripravili pre čitateľov milé prekvapenia. Predovšetkým v cudzích literatúrach budeme vyhľadávať klenoty — mená ako Andrić, F. R. de Chateaubriand, Calvet, Papini o tom svedčia — pritom však pamätáme i na domácich autorov, aby sme i domácu spisbu rozvírili a podporili.
XVI. Palác Davanzati
Každý z nás musel sa podrobiť vojnovej dani: desať lír mesačne. A všetci platili. Urobili sme prvý krok k hierarchii: zvolili sme akéhosi tajomníka, ktorý mal premýšľať o tom, ako uskutočniť náš sen. Chodili sme spoločne po tlačiarňach a riaditelia a vedúci pozerali sa na nás podozrivo, lebo videli, že sme neskúsení a tušili, že sme chudobní. A konečne sa nám podarilo dostať miestnosť celkom pre seba — redakciu!
Aký krásny bol v tom čase Palác Davanzati s vysokým, nádherným starým kamenným priečelím, v porovnaní so všednými, chatrnými budovami tržiska! Uprostred, na hnedých kvádroch, vyčnieval korunovaný, pyšný, hnedý znak zo sedemnásteho storočia a hore, vo výške krásna, otvorená, vzdušná, voľná, florentská, naša lóža sľubovala okoloidúcemu, ktorý sa na ňu díval zdola, široký výhľad na mramorové veže, na ožiarené vŕšky a na jasné nebo. Bol to naozaj veľký dom zámožného a vzdelaného kupca: masívny ako jeho majetok, sverený francúzskej a levantskej banke, chmúrny ako jeho duša, duša dosial nezmäknutého stranníka, solídny a rozsiahly ako jeho život, život humanistu dobrého vkusu a ľudového pracovníka. Azda to bola sugescia mena. Ale mne pripomínal Tacitovu prózu, preloženú Davanzatim, triezvu, stručnú a jednoduchú, ale predsa šťavnatú a plnú ako próza môjho Machiavelliho.
Ale v tom čase bolo treba vidieť palác znútra: bol špinavý a tmavý, so schodmi na rozpadnutie, s poškriabanými stenami, s napoly zamurovanými galeriami a s velkým dvorom, plným šikmých zákrut, znečistených kútov a odhodených debien. Dnes ho znova vyčistili, omietli, dali znova do poriadku a urobili z neho múzeum s velkým katalogom a s dozorcom, so zlatom obrubenou čiapočkou, múzeum, do ktorého treba platiť líru vstupného, lebo vnútri je všetko krásne, ozdobené a vábne, s nábytkom od starožitníkov, s dubovými stoličkami, s obrazmi od dobrého autora a s gobelínmi, kúpenými od Židov. A je čistý, milučký, útulný a upravený práve pre cudzincov, pre snobov, pre učených pánov, ktorí chcú mať pojem o florentskom dome z pätnásteho storočia, vystavanom ctižiadostivým kramárom. Ale to už nie je náš Palác Davanzati, môj Palác Davanzati, špinavý a pokorený, ale ešte vždy plný čulého života a obývaný skutočnými ľuďmi, a nie látkami, soškami a skriňami. A najmä nie je to Palác Davanzati, ktorý hostil prvý raz náš výtvor a počul huk našich dišpút, rinčanie zbraní pri našich súbojoch, radostné spevy a šialené výbuchy smiechu našej prvej invázie do sveta.
Prenajali sme si tam jednu izbu od pokojného a tučného dobráka, ktorý sa živil výrobou klietok pre svrčkov a ramienok pre vlasenkárov.
