ŠKUTINA, VLADIMÍR - TAK UŽ JSEM TADY S TÍM VÁPNEM, PANE WERICHU!

ŠKUTINA, VLADIMÍR

TAK UŽ JSEM TADY S TÍM VÁPNEM, PANE WERICHU!

Rozmluvy, Praha, 1990
ilustrácie Jan Kristofori
obálka Jan Brychta
5. vydanie
ISBN 09-463-5263-1

literatúra česká, próza krátka, humor, podpis autora
160 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 173 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-2*

Po návratu z Monte Carla jsme hned začali pracovat na druhém dílu. Ale nejen na něm. Bylo to období, kdy Jan Werich sypal nápad za nápadem, byl plný elánu a pracovního nadšení. Koncepce druhého dílu už byla hotova a připravena k natáčení, když nám to zkomplikovaly obyčejné železniční závory.

Jak vlastně vznikl ten nápad "s těma šraňkama"? Nebo se říká správně česky s těmi závorami? Či snad s těma závorama? - Tyhle jazykozpytné hlavolamy ponechal Jan Werich Ústavu pro jazyk český a říkal "s těma šraňkama".

To jsme jednou v polovině února jeli s panem Werichem Dejvickou třídou a chtěli jsme jet přes Valy k Chotkovým sadům. Jan Werich mi chtěl v Chotkových sadech ukázat tak zvanou «mramorovou tlačenici*, jak s Jiřím Voskovcem říkali Maudrově sousoší z roku 1913, znázorňujícímu všechny postavy z díla Julia Zeyera. Mělo to být do pořadu o pražských sochách, který ne vinou naší ani vinou Čs. televize už nikdy natočen nebyl. (Dá-li mi příroda zdraví a budou-li i jinak příznivé okolnosti, snad se ještě podobný pořad natočí. Stejně tak jeho zahraniční pokračování. Jan Werich znal výborně římské dějiny a všelijaké ty zkazky a historky o římských imperátorech. V Římě na Foru Romanu jsou sochy a busty většiny římských císařů, imperátorů a vladařů. Pan Werich snil o jakýchsi apokryfických disputacích s císaři. Já, že bych vždycky řekl, kdo je to — ta socha či busta, stručně vyložil historická fakta, a pan Werich by se s tím imperátorem hádal, co dělal blbě a jak špatně vládl, že to všechno vedlo k rozpadu římského imperia. To byl velký životní sen Jana Wericha — tyto televizní rozhovory se sochami na Foru Romanu. „Kdyby nic, tak ty rozhovory s pražskými a římskými sochami se musí natočit, ” řekl mi pan Werich, když ležel ve střešovické nemocnici. „A kdyby se se mnou, nedej příroda, něco stalo, pane Škutino, natočte to přesto! Vy víte, jak jsem to chtěl dělat. ” A protože to vím, beru to jako životní úkol. Jako memento. )

Jeli jsme tedy Dejvickou a Jan Werich za jízdy v autě předváděl, jak mezi ty postavy na sousoší vleze, jak mu bude jen vykukovat hlava a bude vyprávět, že Chotkovy sady založil v roce 1833 Nejvyšší purkrabí hrabě Chotek na místě skládky dříví.

Na konce Dejvické ulice akorát spustili závory. Museli jsme zůstat stát. Pan Werich povídá:

„Dávejte pozor, pane Škutino. Já vám budu povídat anekdoty, a ne žádné slovní hříčky. Pořádně dlouhé anekdoty. A schválně, kolik jich napovídám, než ty šraňky vytáhnou nahoru... ”

Dovyprávěl jich třináct.

A zrovna, když dovyprávěl třináctou a závory neboli šraňky šly nahoru, podívali jsme se s panem Werichem na sebe, rozesmáli jsme se a aniž jsme si řekli slovo, věděli jsme, že ten nápad s vyprávěním anekdot u spuštěných závor použijeme. Pak jsme ty anekdoty, vyprávěné u spuštěných závor na různých místech Prahy, rozstrkali a rozstříhali mezi jednotlivé episody druhého dílu seriálu "Přiložte životopis" - jestli se račte pamatovat.

.....................................................................................

... posledná veta ...

A děkuji Vám!

MIK, PAVEL - AMATÉRSKÁ VÝROBA LAMINÁTOVÝCH KÁNOÍ A KAJAKŮ

MIK, PAVEL

AMATÉRSKÁ VÝROBA LAMINÁTOVÝCH KÁNOÍ A KAJAKŮ

Olympia, Praha, 1980
fotografie Pavel Mik
obálka Ivan Urbánek
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
27-008-80

technika, domácnosť, hobby,
127 s., 12 s. čb fot., čeština
hmotnosť: 131 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

3,50 €

*gopal2* in *H-parap*R4

TRIFONOV, JURIJ - INÝ ŽIVOT

TRIFONOV, JURIJ

INÝ ŽIVOT
(Drugaja žizň / Predvariteľnyje itogy)

Tatran, Bratislava, 1980
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (77)
preklad Viktória Slobodníková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
61-142-80

beletria, novela, literatúra ruská,
222 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,20 €

*zukol5* in *H-parap*R4

Jurij Trifonov patrí k autorom, ktorí vedia polyfonickým štýlom vyjadriť činy a myšlienky svojich postáv. Ovláda zákonitosti modernej prózy, vie skĺbiť prítomnosť s minulosťou, vie vyjadriť súčasne dej i pocit. Materiál pre obidve diela „Iný život" a „Predbežná bilancia" Trifonov čerpá z prostredia, ktoré mu je dôverne známe — zo súčasného moskovského života. Rovnako blízke sú mu aj postavy: literáti, dramatici, výtvarníci, študenti, vedeckí pracovníci humanitných odborov. Ústrednou postavou románu Iný život je historik Sergej. Dej sa odvíja retrospektívne, jeho žena Oľga Vasilievna rekonštruuje ich spoločný život od zoznámenia na brehu mora cez veľkú lásku až po dni ich spoločného života. Hrdina novely Predbežná bilancia rekapituluje svoj doterajší život v čase, keď odišiel od rodiny a s podlomeným zdravím sa ocitne osamotený. Trifonov majstrovsky zobrazuje každodenné drobnosti, jemné nuansy medziľudských vzťahov. Trifonovove romány patria k umelecky výrazným dielam sovietskej prózy, sú to diela výpoveďou a štruktúrou moderné, prihovárajúce sa dnešnému človeku.

Jurij Trifonov sa narodil roku 1925 v Moskve. Pracoval ako zámočník v továrni na lietadlá, neskôr ako dispečer. Bol redaktorom závodného časopisu. Absolvoval Literárny inštitút M. Gorkého. Publikuje od roku 1947.

Prekladám rozsiahlu poému svojho priateľa Mansura, tritisíc veršov. Nazýva sa Zlatý zvonček. Zvončekom, ako sa možno dovtípiť, je dievčina: jej rodáci jej dali túto prezývku za zvonivý, melodický hlások. Poému uverejnia tu v Moskve i v Minsku. Prečo v Minsku, neviem. To je už jeho vec. Ponáhľam sa, potrebujem peniaze a najneskôr desiateho júna musím odtiaľto odcestovať. Terajšie horúčavy sú krátkodobé, môžu sa zmeniť, môže ich vystriedať dážď, ale od júna sa horúčava ustáli, je pevná ako liatina — nezľutuje sa ani nad obláčikom, ani nad kvapkou dažďa. Prekladám denne šesťdesiat veršov — to je veľa. Nečakám na inšpiráciu: o ôsmej ráno vypijem šálku čaju, ktorý som si večer priniesol v termoske, hrbím sa nad stolom do druhej, o druhej obedujem v mizernej čajchane pri pošte a od tretej sedím do piatej alebo do šiestej — vtedy už začínam cítiť v zátylku tlak a pred očami sa mi jarabie. Ale čo mám robiť? Prekladať básne — to je moje povolanie. Nič iné neviem. Prekladám podľa doslovného prekladu. Prakticky môžem prekladať zo všetkých jazykov sveta, okrem dvoch, ktoré trochu ovládam — nemčiny a angličtiny — tu mi chýba odvaha alebo mi to nedovolí svedomie. Slávu nepotrebujem, to už mám za sebou (nie slávu, pravdaže, ale túžbu po sláve).

Vraj čoskoro, asi dvadsiateho, začne sa sezóna v letnej reštaurácii Platan a bude sa mi žiť ľahšie. Pred niekoľkými dňami, keď sa mi už pred očami robili kruhy, zašiel som do čajchany — je to obyčajný hostinec, po našom snack-bar a či bufet, kde okrem vodky, minerálok, piva, červeného vermútu, vajec na tvrdo, cibule, pampúchov, rybacích konzerv býva zavše čaj a pilaf z mäsa neurčitého pôvodu, obávam sa, že ťaviehom — a na povzbudenie som vypil dva poháriky mizernej ašchabadskej vodky. Pil som s pôžitkom, ale trochu aj s obavami. A vodka na mňa zapôsobila čudne. Nedá sa povedať, že by som sa opil — možno sa prejavilo to, že som už dlho nemal v ústach alkohol — hlava mi fungovala jasne, všetko bolo v rámci normy, okrem jedného bodu, ako v Kafkovom svete, kde je všetko hodnoverné, okrem nejakej istej okolnosti: napríklad toho, že Samsa sa zmenil na hmyz. Marilo sa mi, že mizerná ašchabádska vodka, čo stojí na mojom stole, je doslovný preklad, ktorý musím prebásniť štvorstopovým amfibrachom do ruštiny, a potom to bude fľaša moskovskej vodky. V ten deň som preložil vyše sedemdesiat veršov. V noci ma zobudil známy ťažký sen — moje zvyčajné schodište. Zdalo sa mi, že kráčam hore akýmisi nekonečnými schodami, každý krok je čoraz ťažší, čoraz menej síl naň zostáva, nevládzem dýchať — a keď sa už zdalo, že je koniec, že sa udusím — odrazu sa zobudím. Bolelo ma srdce, pustil som sa hľadať vodu. Termoska bola prázdna; včera po vodke som vylogal všetok čaj. Som ja trpák! Predsa som vedel, že v noci možno budem potrebovať čosi na pitie.

Obliekol som sa a vyšiel som do záhrady. Bola nádherná noc. Svietil mesiac. Dávno som takú noc nevidel. Dva platany sa týčili ako dve skaliská, vôkol nich sa kužeľovite šírila čierna nepriezračnosť, zato agáty, tuja a rozličné iné menšie kríky a stromky sa v svite mesiaca striebrili a šelestili, zurčali, dýchali. Ich dych napĺňal vzduch sladkosťou. Dal sa priam piť. Spravil som niekoľko krokov na slabých nohách, sadol som si na lavičku a pil som vzduch. To je nôcka! Na smrť najvhodnejšia. Myslel som na to, že môžem umrieť. Na smrť sa nemyslieva. Myšlienky na smrť — to je strach. Sedel som na lavičke, chrbtom som sa opieral o teplý kmeň stromu a horúčkovite som myslel: zatelefonovať, Mansur, prichádza o desiatej, auto, kardiogram, zo pätnásť rubľov, pri infarkte je bolesť oveľa silnejšia, úder sekerou do pŕs. Ach, aký som hlupák — pil som vodku. Potom, keď sa bolesť utíšila a dych bol pravidelnejší — zo dva razy sa mi podarilo zhlboka sa nadýchnuť — pomyslel som si, že by to bolo priveľmi nezmyselné. Predsa nejaký zmysel musí byť. Nejaká bilancia. A smrť prichádza až po nej. Teraz sa moje myšlienky trochu uspokojili.

Keď bolesť pominie, myslieť na smrť je ľahšie. Kdesi ďaleko na horskej ceste šlo auto — v tichu bolo zreteľne počuť, ako šofér pred zákrutami uberá plyn.

Nie, smrť ma nenaľakala. Predsa obrovská väčšina ľudí umrela a žije iba nepatrná časť. (Bolesť načisto prešla, vstal som z lavičky a pustil som sa po aleji. Chcel som dôjsť k studni a pre istotu si nabrať do krčaha vody. ) Isteže, je to trpké: dosť málo som stihol. Nezasvätenému sa môže zdať, že to vôbec nie je tak. Urobil som aj to, aj ono, kadečo. Ale veľmi dobre vieme, že je to bagateľ. Naplánoval som si to inakšie. Hoci — ako inakšie? Čo som mohol urobiť inakšie? 

.....................................................................................................

... posledná veta ...

Ako vždy, baltické podnebie malo liečivý účinok: dýchal som zhlboka a rovnomerne, tlak sa normalizoval a keď sa náš pobyt chýlil ku koncu, zohnal som si dokonca raketu a po troche som hrával tenis.

ONDREJOV, ĽUDO - PRÍHODY V DIVOČINE

ONDREJOV, ĽUDO

PRÍHODY V DIVOČINE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1956
edícia Krídla
ilustrácie Ľubomír Kellenberger
2. vydanie (vo vyd. SS 1.), 6.400 výtlačkov

beletria, dobrodružné, knihy pre deti, literatúra slovenská,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 582 g

tvrdá väzba (dobová preväzba)
stav: používaná, knižničné pečiatky

1,00 €

*bib19* in *H-parap*R4

Začal sa zápas, aký ľudské oči len málokedy môžu vidieť. Pavián sa bránil zubami-nechtami, leopard ho driapal labami a zahrýzal sa mu do krku hlbšie a hlbšie. Prevaľovali a metali sa po zemi, že nebolo možno rozoznať, ktorý z nich je mocnejší a ktorý vyjde živý z tohto zápasu.

Chcel by som vidieť človeka, ktorý by sa bol odvážil hľadieť na ten strašný zápas bez primeranej a bezpečnej zbrane v rukách. Ani ja som nevydržal — priznám sa. Len čo som sa spamätal, pustil som sa skokom ku kolibe. Hneď vtedy som mal príležitosť presvedčiť sa, aká dobrá vec je vykosený a vyčistený chodník. Nohy sa pohybujú voľne, nič ich nezachytáva, človek si letí ako vo vetre.

Koliba bola prázdna. Tanganiku v nej nebolo. Kam sa mi ten človek podel?

Schytil som pušku a utekal naspäť na bojište. Vražedný boj dvoch zvierat, ktoré som mal v láske azda najmenej zo všetkých živých tvorov na svete, naplnil ma akýmsi hnevom. Mal som vôľu oboch zastreliť, a tak ich potrestať.

Na moje veľké prekvapenie časť paviánov sa vrátila k svojmu napadnutému druhovi. Boli to samí veľkí a starí samci; samice a mláďatá ostali opodiaľ pri lese a odtiaľ pozerali, prichystané, v každej chvíli na útek, ako sa zápas skončí.

A tu som videl zápas ešte ohavnejší, ako bol predošlý. Starý napadnutý pavián, dohryzený a dokrvavený, ležal na zemi a vydával ryčaniu podobné strašné hlasy. Leopard ho nepopúšťal, škrtil a driapal ho, pritom sa z času na čas oháňal labami proti ôsmim paviánom, ktorí ho napádali od chrbta. Raz jeden, raz druhý samec sa hodil na leoparda, zaťal do neho svoje silné zubiská a rýchlo odskočil. Leopard krvácal, potriasal sa, zdalo sa, že ustáva. Jeho pohyby boli čoraz pomalšie a nevládnejšie.

Nemohol som streliť. Svedomie mi nedalo. Čosi mi našepkávalo, že sa zúrivci potrestali sami. Boj dobojujú, ale azda obaja zahynú.

Ešte jeden zo samcov skočil na leoparda, zaťal sa mu zubami do kože a strhol ho z umierajúceho paviána. A vtedy, napodiv, leopard už iba zasipel, akoby to urobila velikánska mačka, obrátil na útočníka svoje ohnivé, zlovestné oči, ale neskočil za ním, ani zuby naň nevyceril. Nevládne fučiac a vrčiac, začal sa ťahať k lesu, na tú stranu, odkiaľ bol vybehol. Odchádzal ako smrteľne ranené zviera, ktoré už cíti obstávať smrť okolo seba. Staré paviány ho odprevádzali so zúrivým štekotom.

— Ale teraz už bude dosť tých mrzkých kúskov! Practe sa mi z očí, potvory psohlavé! — skríkol som na paviány a vystrelil do povetria.

Hneď boli v lese, len sa tak za nimi tráva rozvinila. Pobrali sa práve na opačnú stranu, ako liezol leopard. Ešte i priškrtený a polomŕtvy pavián sa zdvihol zo zeme a potácavo sa vliekol za nimi.

— Nezájdeš ty ďaleko, — myslel som si, pozerajúc na krvavé stopy, ktoré zostávali po ňom. — Leopard ťa usmrtil. Onedlho ťa objíme tma pod stromami pralesa; vydýchneš naposledy a tvoj zápas sa navždy skončí.

Obrátil som sa ku kolibe; Tanganika mi už prichádzal naproti. Bezstarostný a usmiaty. Nič nevedel o tom, čo sa odohralo pred mojimi očami.

Vysvitlo, že bol zháňať ovocie i mladých vtákov, aby sme mali zásobu na horšie časy, ak by sa náhodou zadaždilo.

...................................................................................................................

... posledná veta ...

Na znak svojej veľkej vďačnosti venujem mu túto knihu.

PALLAS, GUSTAV - IDEA ŽIVOTA

PALLAS, GUSTAV

IDEA ŽIVOTA
Essaye o životním optimismu i skepsi

Vojtěch Hrách, Praha, 1940

filozofia, podpis autora,
98 s., čeština
hmotnosť: 165 g

tvrdá väzba, malá formát
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-2*

6. CESTA K VYJASNENÍ.

Vrozený romantismus detské duše se jen těžko smiřuje se skutečností a jejími nekompromisními zákony. Dítě se nedívá na svět kriticky t. j. vnímá jej sice svými smysly bezprostředně a čistě, ale vnitřní jeho zákonitost pro ně neexistuje — ono chce míti dění životní takovým, jakým se jeví jeho subjektivním sklonům.

V některých směrech jest dítě tvor zvlášť jemně vnímavý. Působí na jeho myšlenkový svět silně i vjemy, na které dospělý člověk reaguje jen slabě. Svěží duši dětské jsou velkými a důležitými velmi často i zjevy zdánlivě docela podružné, jež dospělý člověk podceňuje. Dobrý vychovatel s tím musí počítat. Jen kdo se dovede vmyslit a vžít do duše dětské, to pochopí a proto jen velmi opatrně dítěti podává, co tvoří obsah života, především ovšem zas citového.

Neboť v pozdějším věku dítě se stává kritikem neúprosným, nekompromisním, přímým, až krutým. A nezapomíná po celý život, neboť vjemy mládí jsou nejsilnější, velmi často rozhodující pro vývoj celé povahy. Těžce se často člověk propracovává později z omylů, nepochopení, nesvědomitosti nebo i zloby svého prostředí.

V rozmanitých odstínech a formách prodělávají bolesti a krise mládí všichni myslící a vnímaví lidé; někdo již v dětství, jiný později, Také stopy, které zanechávají v duši, jsou rozdílné podle individuality a letory: někdo postupem let duševně zpohodlní a přechází v klidný indiferentismus, jiný prohlubováním duševního života zaostřuje krise minulosti a pokouší se nalézt východisko z bludných sfér nebo alespoň zjednodušení těchto otázek ve filosofii, ethice, sociologii, dokonce i v materialismu a destruktivních názorech moderní doby.

Ale dětství, to krásné, svěží dětství, nikdy se živelně nepodloží autoritativnímu násilnictví duševnímu. A nemá-li dost možností, aby se vzepjalo proti utiskovateli, tedy trpí, mučí se a někdy i zoufá.

...........................................................................................................................

... posledná veta ...

Jedině s tohoto absolutního stanoviska dovede člověk dát jen alespoň přibližnou závěrečnou odpověď na otázku, co jest ideou života.

SOVA, ANTONÍN - LYRIKA LÁSKY A ŽIVOTA

SOVA, ANTONÍN

LYRIKA LÁSKY A ŽIVOTA

Arne Štorch-Marien, Praha, 1930
edícia Aventinum (51)
edícia Dílo Antonína Sovy (1)
zostavil Arne Novák
3. "definitivní doplněné vydání", 1.100 výtlačkov (20 na losínskom ručnom papieri)

literatúra česká, poézia, číslovaný výtlačok (355/1100)
216 s., čeština
hmotnosť: 267 g

mäkká väzba
stav: uvoľnená väzba

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-2*

PÍSEŇ O LEDOVÉ KRÁSNÉ PANÍ

Po moři smuteční

se lodi plaví, 

nad skály sosny ční 

v horizont popelavý. 

Ořeší zářivě 

tu a tam trčí.

Kleč smutná bázlivě 

se k zemi krčí.

Srdce se nezhřeje

v tvé ruce chladné, 

něhy a naděje 

kde není žádné.

Ty každé umučíš, 

jak se tak díváš.

Proč nedýcháš v ně, víš? 

Proč nezazpíváš?

Tvé oči severní

jen krutě mlčí, 

jak ledy jezerní, 

jak jámy vlčí, 

a úsměv jako zář, 

polární k noci žasne, 

vše mlčí, vlas i tvář 

úžasně krásné.

Blíž tebe vzpomínám 

na fjordů lesky, 

mlčení panorám, 

zkřížené blesky 

zapadlých oken z cest, 

přístavů, loď kam mizí, 

velikých, smutných měst, 

kde jsme si cizí.

BARTLOVÁ, ALENA - ANDREJ HLINKA

BARTLOVÁ, ALENA

ANDREJ HLINKA

Obzor, Bratislava, 1991
úvod Štefan Borovský
obálka Hana Kohútová
1. vydanie
ISBN 80-215-0204-5

história, životopisy,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 120 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,90 €

*gopal2*nab* 

Osobnosť, o ktorej sa za posledných štyridsať rokov buď mlčalo, alebo hovorili nepravdy či polopravdy. Hlinku možno hodnotiť z rôznych hľadísk rôzne, ale o jeho ľudskej, kňazskej t a politickej veľkosti pochybovať nemožno. Kniha slovenskej historičky Aleny Bartlovej je určená predovšetkým čitateľovi, ktorý sa o Hlinkovom živote nemohol dozvedieť ani v škole ani v literatúre. Hlinkov stručný životopis rámcuje prehľadom spoločenského a politického diania v rokoch jeho pôsobenia na slovenskej politickej scéne. Životu a dielu Andreja Hlinku sme ešte veľa dlžní, na jeho komplexné biografické spracovanie slovenská verejnosť ešte len čaká. Táto kniha chce súčasnému čitateľovi pomôcť získať východiskové poznatky o jednej z najvýznamnejších osobností slovenských dejín.

VLÁDNA STRANA

Po úspechu, ktorý dosiahla HSĽS v parlamentných voľbách, očakávalo vedenie tejto strany, že čoskoro príde z Prahy pozvanie na rokovania o vstupe do vlády. Dokumenty poľského ministerstva zahraničných vecí prezrádzajú, že Andrej Hlinka po voľbách urýchlene odcestoval do Prahy, aby bol poruke, keby s ním chcel rokovať predseda budúcej vládnej koalície. Prišiel tam už vyzbrojený požiadavkami, ktoré mal predložiť ministerskému predsedovi ako podmienku rozhovorov o vstupe HSĽS do vlády. Požiadavky schválil klub poslancov a senátorov HSĽS na svojom prvom povolebnom zasadaní 27. novembra 1925 v Trnave. Ich prvým bodom bolo zaradenie Pittsburskej dohody do ústavy ČSR. Žiadali ďalej zníženie daňového bremena, prednostné umiestňovanie Slovákov v slovenských úradoch a v školských službách, urýchlenú realizáciu pozemkovej reformy, ale bez rozdeľovania lesov, zvýšenie vládnych objednávok slovenským priemyselným podnikom a vyriešenie otázky železničných taríf na Slovensku. Nástojili na tom, aby štátne inštitúcie zabezpečili prácu v zahraničí slovenským sezónnym poľnohospodárskym robotníkom, aby sa zabránilo monopolizácii, ďalej amnestiu politickým väzňom a dodržiavanie zákonov o slobode tlače a slobode zhromažďovania.

Lenže z vládnych miest sa zatiaľ s pritiahnutím HSĽS k spolupráci neponáhľali. Milan Hodža v decembri 1926 v prejave na pôde rozpočtového výboru senátu iniciatívu HSĽS a spomalený postoj vlády komentoval takto: “Ľudáci hlásili sa do vlády hodne hlučne. Už vtedy bola nálada vziať ich do vlády hneď. Vtedy som sa staval proti ich pozvaniu do vlády (... ) preto, že ich vtedajšie požiadavky boli z hľadiska štátno- a ústavnopolitického ďaleko prehnané. Ukázalo sa dobrou taktikou ponechať i víťazné ľudáctvo niekoľko mesiacov mimo vlády, aby za tú výchovnú dobu našlo správny pomer k ústave svojho štátu. ”

Lenže HSĽS, voľbami krajne finančne vyčerpaná, chcela vstúpiť do vlády. Očakávala, že týmto krokom získa nielen finančné dotácie, ale posilní si aj dôveru svojich voličov, ktorí sa pýtali, prečo sa s vstupom HSĽS do koalície otáľa. 

PADIŠAHOVA NEVESTA

PADIŠAHOVA NEVESTA
Tadžické ľudové rozprávky
(Tadzycki narodni kazky)

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1983
edícia Otvor sa, rozprávka
preklad Bohdana Marecová, Juraj Andričík
ilustrácie Katarína Šuteková-Ševellová
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
83-016-83

knihy pre deti, rozprávky, literatúra tadžická
92 s., slovenčina
hmotnosť: 469 g

tvrdá väzba, veľký formát

1,60 € stav: veľmi dobrý *bib17*dets*in*H-bar*FL
1,60 € stav: veľmi dobrý *gopal6*dets*

FÁBIAN, J. - MALÝ MOZART - ZÁZRAČNÉ DIEŤA

FÁBIÁN, GYULA

MALÝ MOZART - ZÁZRAČNÉ DIEŤA
(A kis Mozart)

Novum, Bratislava, 1946
edícia Svetová knižnice pre mládež (1)
preklad Mária Petrašovičová
ilustrácie Alojz Struhár
obálka Alojz Struhár
2.000 výtlačkov

beletria, knihy pre deti, životopisy, literatúra maďarská,
80 s., slovenčina
hmotnosť: 339 g

tvrdá väzba, dobová preväzba
stav: dosky ušpinené, voviazaná pôvodná obálka

5,30 €

*bib19*belx-hun*H-bar-RL

Posielam túto knihu do sveta mladých sŕdc, aby do nich vštepila oduševnenie, vzlet a túžbu po čistej, nadzemskej kráse, akou prekypuje Mozartova hudba. Po kráse, ktorá sa vymyká zajatiu hmoty, času a priestoru, vyzdvihuje dušu z treníc každodenného života a naplňuje ju dychom oblažujúcej, láskou ožiarenej večnosti. Mozartova hudba — "je ako úsmev matky alebo ako rozprávka od Andersena, ktorá korení v skutočnosti, ale hľadí na ňu z iného krajšieho sveta". Nech je táto kniha úvodom k poznaniu večne krásnej Mozartovej hudby. - Prekladateľka.

MADAME POMPADOUR

Leopold Mozart usporiadal so svojimi deťmi, s malou Vannerl a Wolfgangom veľmi dobre vydarený koncert na dvore cisárovnej Márie Terézie. Po tomto koncerte sa kapelník rozhodol, na europskú koncertnú cestu. Z Viedne odišli do Passau, potom navštívili München. Bavorské voliace knieža zahrnulo detských umelcov bohatými darmi a vyznamenaniami. Kdekoľvek koncertovali, či na dvoroch nemeckých kniežat alebo vo veľkých mestách, všade získali veľkú slávu. Sláva a peniaze odmeňovaly každé vystúpenie Mozartovcov. Otec Mozart šťastne sbieral vavríny pre svoje deti. Jeho túžba po sláve nepoznala hraníc. Dotiaľ si nechcel odpočinúť, kým zázračné nadanie svojich detí nepredstaví v Paríži a v Londýne.

Roku 1763 na víťaznej koncertnej ceste došli konečne do Paríža.

Kapelník Mozart ihneď sa ohlásil u dvora francúzskeho kráľa, Ľudovíta XV., aby mohol pred dvorom usporiadať koncert so svojimi deťmi. Ale dvorný majster Mozartovcov rozhodne odmietol. Nechcel ani počuť o zázračných deťoch. Aj chýrni, vážni hudobníci sa len zriedkakedy dostali pred dvor fancúzskeho kráľa, nieto ešte z cudzej krajiny pochádzajúce deti-umelci.

Daromná bola všetka prosba i modlikanie. Zázračné deti sa nemohly dostať pred kráľa.

Ale otec Mozart sa nevzdal. Medzi mnohými odporúčajúcimi listmi, adresovanými na vysokých parížskych hodnostárov, našiel i jeden celkom jednoduchý list, ktorý napísal strýko Jakub Klaus barónovi Grimmovi, u ktorého bol starý pán za svojho parížskeho pobytu hudobným majstrom.

— Ej! Ešte tento posledný list zanesiem barónovi Grimmovi, — myslel si otec Mozart. — I keď nepomôže, aspoň neurazím strýka Klausa tým, že som neodovzdal jeho list barónovi.

Barón Grimm vľúdne prijal salzburského kapelníka. Keď prečítal list strýka Klausa a vypočul Mozartove želanie, zakrútil hlavou.

— Bude vám to veľmi ťažké, dostať sa do Versailles. Pred dvor sa môžu dostať iba svedomite vyberaní umelci. Ale skúsim to. Moja spoločnosť encyklopedistov má veľa vplyvných ľudí, ktorí sú v dobrom priateľstve s markýzou Pompadour. Aj sám sa môžem pochváliť tým, že vlastním blahosklonnosť markýzy. Všetko vynaložím na to, aby vaše deti mohly koncertovať pred markýzou. Markýza vie všetko dosiahnuť v kráľovskom dvore, čo len chce. Ak ona doporučí vaše deti, potom je isté, že aj pred kráľom môžu predstaviť svoje umenie.

Mozart netrpezlive čakal výsledok zákroku baróna Grimma. Konečne došiel list markýzy Pompadour, ktorý pozýva Mozartovcov do paláca, aby sa predstavili na večierku.

V paláci markýzy Pompadour veľký počet vznešených hostí očakával vystúpenie zázračných detí. Dvorný hudobník markýzy, majster Scribelli, bol vyvolený na to, aby povedal úsudok o umení detí. Bruchatý taliansky majster s dvojitým lalokom a mudráckou tvárou počúval prednesené skladby. Keď malý Mozart sám zahral akúsi veľmi ťažkú koncertnú skladbu, rozhodne vyhlásil, že hra malého šesťročného dieťaťa nie je nič iného ako — klamstvo.

Začal mudrácky vykladať, že Mozartovci ukryli v klavíri nejaký dômyseľný strojček, ktorý zahrá ťažké hudobné dielo a malý Mozart iba nad klávesami napodob-

..........................................................................

... posledná veta ...

Po krásnom, slnečnom a šťastnom období začala sa ozajstná, vážna práca a ťažká borba so životom.