Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

štvrtok 25. júla 2019

NEHERA, OTAKAR - VÝCHODNÉ SLOVENSKO

NEHERA, OTAKAR

VÝCHODNÉ SLOVENSKO

Osveta, Martin, 1977
fotografie Otakar Nehera, L. Déneš, M. Fabian, J. Fedor, L. Rozman
2. vydanie, 15.000 výtlačkov
70-030-77

publikácie obrázkové, monografie
176 s. + 40 s. far. fot.,
hmotnosť: 1096 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý

2,90 €

*regihu*geo*+sklad







streda 24. júla 2019

PÁVEK, MILAN - TRIEDA AKO REMEŇ

PÁVEK, MILAN

TRIEDA AKO REMEŇ
(Třída jako řemen)

Východoslovenské vydavateľsvo, Košice, 1990
preklad Zuzana Vašková
ilustrácie Ján Meisner
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
ISBN 80-85174-63-4

beletria, rozprávky,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 407 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, krátke venovanie

1,00 €

*kolha* in *H-kris*








KULICH - Z TVORBY

KULICH - Z TVORBY

Pallas, Bratislava, 1976 (?)

výtvarné umenie, katalógy,
110 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 507 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 € PREDANÉ *regihu*







MARTÍNEK, VOJTĚCH - VODA Z DRAČEJ STUDNIČKY

MARTÍNEK, VOJTĚCH

VODA Z DRAČEJ STUDNIČKY
(Voda z dračí studánky)

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1989
edícia Otvor sa, rozprávka
preklad Hana Valcerová
ilustrácie Ján Kelemen
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-85174-14-6

beletria, rozprávky, knihy pre deti
120 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: poškodená, lepená väzba

0,10 €

*kolha* in *H-kris*








BOL RAZ JEDEN KRÁĽ A TEN MAL TRI DCÉRY. DVE staršie boli pyšné a nevľúdne, ale najmladšia nikomu neublížila. Preto ju mal každý v krajine rád, len jej sestry na nej nenašli kúska dobrého a nič jej nedopriali. Jedného večera, keď princezné sedeli vo svojich komnatách, priletel biely holub a zobákom zaklopal na okno najstaršej princeznej. Ale tá vzala drevenú palicu a udrela ho po hlávke, až sa skotúľal na zem. Dlho ležal na zemi, no potom sa spamätal, zatrepotal krídlami a odletel.

Druhého večera holub priletel a posadil sa na okno prostrednej princeznej, ale tá vzala veľkú plachtu a odohnala ho. Holub odletel, no vrátil sa aj na tretí deň a sadol si na okno najmladšej princeznej. Tá mu hneď otvorila, privítala ho a priniesla mu drobný hrášok. Holub sa nazobal hrachu a povedal: ,,Daj mi ešte misu mlieka, aby som sa mohol vykúpať!“ Princezná priniesla teda misu mlieka, holub doň skočil, vykúpal si krídla a hľa, z misy vyšiel už nie holub, ale švárny princ v nádherných šatách so zlatými vlasmi. Princ sa poklonil a povedal: ,,Máš dobré srdce, princezná, len teba chcem za nevestu. Pôjdeš so mnou do môjho kráľovstva?“ Princeznej sa krásny princ veľmi páčil, ale povedala: ,,Akú odpoveď ti mám dať, keď ani neviem, kto si a kde je tvoje kráľovstvo?“

„Keby si sedem riek prebrodila a sedem hôr prešla tým smerom, kde vychádza slnko, našla by si moje kráľovstvo. Bohatá je to krajina, všetkého je tam dostatok a nič ti nebude chýbať, čokoľvek si zažiadaš!“

Princezná privolila a princ jej podal drobný oriešok. „Tu v tomto orechu,“ povedal, „je môj dar, svadobné šaty pre teba. Nikomu však nesmieš prezradiť, kto ti ich daroval.“

Potom si omočil ruky v mlieku, potrel si ním čelo a v tej chvíli sa z neho opäť stal holub. Zamával krídlami a odletel.

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Potom šťastne žil a múdro kraľoval po všetky dni svojho života.



ŠRÁMEK-HUŠEK, RUDOLF - OSTROVY BÍLÝCH PERUTÍ

ŠRÁMEK-HUŠEK, RUDOLF

OSTROVY BÍLÝCH PERUTÍ

Orbis, Praha, 1943
fotografie Bedřich hrabě Kinský, Rudolf Šrámek-Hušek
ilustrácie Jiří Židlický
obálka J. Bohuslav
3. vydanie

zoológia, beletria
100 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 293 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal opravovaný

1,20 €

*regihu*

U naší přírodopisné beletrie jsme již jaksi zvyklí na to, že se její děje odehrávají v krajinách málo obydlených nebo od lidí úplně opuštěných.

„Ostrov bílých perutí“ od profesora Rudolfa Šrámka-Huška nás však zavádí do kraje velmi intensivního polního hospodářství a hustě lidmi obydleného, do „zlatého pruhu“ země České, a ukazuje, že původní příroda, byť na malé kousky země omezená, je i zde krásná a divoká, že si zde žije každý jedinec po svém a celek se pomalu přizpůsobuje poměrům zcela volně a bujně, jako na velikých, lidmi nedotčených plochách divočiny.

Životní příběh racka, který je hrdinou této historie, je barvitě a hlavně věrně vylíčen podle nejnovějších ornithologických výzkumů, které odstraňují tak mnohý otazník ze života našeho stěhovavého ptactva, zvláště pak tak dobrých letounů a tuláků, jako jsou rackové.

Profesor Šrámek-Hušek líčí ve dvaceti kapitolách život racčího samce od vajíčka a proklubání na svět a provází ho na jeho dětských výletech všemi příhodami a nehodami po rodné zátoce, pak po celém rybníce, na chlapeckých výletech po okolním kraji, a barvitě líčí, jak s rostoucími schopnostmi letu a s vyvinujícími se orientačními pudy se z našeho hrdiny pomalu stává světoobčan, který se umí všude přizpůsobit a všude uživit. S rostoucími schopnostmi se také v něm ozývá z počátku slabě, ale později velmi naléhavě stěhovavý rodový pud. Toto líčení je podloženo jednak důkladnými osobními znalostmi a dlouholetým pozorováním autorovým, jednak vědeckými výsledky mnohaleté práce celé ornithologické společnosti české a její kroužkovací akce. Jistě i pro laiky, kteří věří, že všichni naši rackové táhnou každým podzimem k jihu, bude velkým překvapením vědecky zjištěný fakt, že velká jejich část táhne s podzimem k severu.

Po zimních toulkách našeho hrdiny popisuje tato knížka velmi věrně, jak s vracejícím se jarem vrací se také touha po rodném kraji a jak s návratem domů začínají starosti mládeneckého roku — ústrky a tuláctví mladého jedince bez rodiny. Konečně nám autor vypoví také radostnou idylu racčí lásky a založení vlastní rodiny.

Knížku doprovází serie fotografií Bedřicha hraběte Kinského, svědčících o velké péči a lásce a doličujících do nejmenších podrobností jak kraj, v kterém se děj odehrává, tak i intimnosti ze života racků. Nakladatelství Orbis dalo knížku vyzdobiti v textu šestnácti perokresbami Jiřího Židlického, které dopovídají to, co není zachyceno fotograficky. Svým celým pojetím a láskou, se kterou je psána a vyprávěna, vymyká se tato knížka daleko z rámce obvyklé ochranářské a přírodovědecké beletrie.









VIII. Hnědý lupič

Vlastní loviště bílých perutí zaujímalo asi jednu dvacetinu celé oblasti Velkého rybníka. Patřily do něho vlastní ostrovy, velká racčí zátoka, široký pruh vzrostlých rákosišť za nimi a pak ještě několik hektarů přilehlých polí a luk, kam létali staří nejčastěji „polařit“, t. j. sbírat dešťovky a polní hmyz.

Uvnitř tohoto životního prostoru bylo i pro mladé poměrně bezpečno, ale již na okrajích počínal pro ně svět nástrah a nebezpečí. Bílá Peruť měl se o tom přesvědčit ještě před skončením druhého měsíce svého života.

Stalo se to jednoho překrásného slunného rána, když šalebné volání světa zvítězilo zase — byť nakrátko — nad rozumným pudem opatrnosti. V mléčné pěně mlh, jež se již počala zvolna zvedat nad rozvírající se květy leknínů a zelenavé klásky rdestu, pohrával si již měkce stlumený jas ranního slunce, jenž vykouzlil duhové lesky na povrchu stulíkových listů a zalil vodní hladinu teplým zlatým přísvitem. Racčí zátoka, jako by se koupala v tomto radostném příslibu nastávajícího dne, zvonila tichem a voněla senem z posečené louky na nedalekém břehu.

Vážky a sídla, jež milují teplo, spaly ještě na svých stéblech hluboko v rákosinách, ale někteří mladí rackové brázdili již s rozkoší tichou hladinu velké racčí zátoky. Mezi nimi i Bílá Peruť.

Bylo mu toho dne neobyčejně dobře a cítil se nádherně silným a zdatným a stejně se vedlo také jeho dvěma dnešním druhům. Když se chladivá mlha úplně rozplynula a slunce prohřálo jejich zkřehlé údy, pustili se spolu na výzkumnou výpravu do rákosin. Chvíli pluli pohromadě, časem se opět jeden druhému ztráceli, ale na vnějším okraji rákosiště se sešli opět všichni tři, jako by si řekli, a — pustili se dále do příjemnějších, lépe prohřátých mělčin mezi sítinou a ostřicemi. Plni radosti z krásné pohody, vzdalovali se v mladistvé bezstarostnosti pomalu podle břehu ze středu racčího loviště, až se konečně octli daleko za úrovní stráží. Pomalu zanikl za nimi skřek kolonie a zmizely pobřežní mokřady a mladí rackové pluli nyní podle pevného, vysluněného smilkového břehu, lemovaného jen úzkým pruhem bahenní přesličky a sítiny.

Bylo zde teplo a příjemně, neboť slunce se sem opíralo, a v hustém stonkoví byli ukryti četní drobní potápníčci a velké larvy vážek. Čas ubíhal proto našim výletníkům tak rychle, že zapomněli úplně na ostatní svět. Neslyšeli vzdálené čiřikání poplašených koroptví, ani ostrý hvizd sysla na pastvisku — a když se konečně k varovnému poplachu první čejky přidala i další, bylo již příliš pozdě, neboť strašné nebezpečí vznášelo se již přímo nad jejich hlavami: Velký, krásně hnědý dravec padal právě střemhlav na jednoho ze soudruhů Bílé Peruti...

Bílá Peruť však již neviděl smutný konec nešťastného racčího junáka. Se svým zbylým druhem vznesl se namáhavě a těžce nad sítinu a s úzkostlivým křikem zapadl dále do spásného rákosiště.

Krásný hnědý dravec prchal zatím pomalým, trochu těžkopádným letem před zlostnými výpady rozvášněných čejek, jež se snažily ze všech sil, aby mu jeho útěk ztrpčily. Velkými oblouky a prudkými obraty dorážely naň shora i s boků a klovaly jej se všech stran. Nakonec se však přece jen vrátily a s posledním zanaříkáním zapadly na břehu do temné ostřice.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A to jest jistě víra ze všech nejkrásnější...





utorok 23. júla 2019

MASONOVÁ, JANE - JURSKÝ PARK / FILMOVÝ PRÍBEH

MASON, JANE

JURSKÝ PARK / FILMOVÝ PRÍBEH
(Jurassic Park)

Baronet, 1993
autori scenára Michael Crichton, David Koepp
preklad Tatiana Smolinská
ISBN 80-8521-71-1

film, scifi,
nestrán., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 382 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*kolha*tomzom*in*film*dets*




TILKOVSKÝ, VOJTECH - DAUMIER

TILKOVSKÝ, VOJTECH

DAUMIER

Tvar, Bratislava, 1951
edícia Knižnica výtvarného umenia (5)
obal B. W. Forman
5.000 výtlačkov

životopisy, umenie, výtvarné umenie,
132 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 440 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: kniha vo veľmi dobrom stave, prebal na chrbáte pretrhnutý

2,00 € PREDANÉ

*regihu* in *H-2-9*

HONORÉ DAUMIER je jeden z najväčších majstrov francúzskeho výtvarného umenia XIX. storočia, ktorého mohutná tvorba je ideove hlboko spätá so spoločenským vývinom doby a tým aj s dejinami bojov za oslobodenie človeka. Preto nie je možné priblížiť sa k nej iba s hľadiska estetického, ako sa o to pokúsila buržoázna teória umenia, bez ohľadu na historické, hospodárske a spoločenské podmienky epochy, jej triedne rozpory a revolučný obsah. Lebo všetko, čo lomcovalo dobou, v ktorej prudko vzrástol kapitalizmus a vytváraly sa podmienky triedneho boja proletariátu, našlo v Daumierovi svoj výtvarný ohlas. Jeho majstrovské dielo je búrlivý protest proti systému vykorisťovania, proti historickým a spoločenským lžiam, proti reakcii a útlaku. Je najdokonalejší odraz masovej ozveny súčasných dejov, ktoré otriasaly základmi spoločenského poriadku veku.

Štyritisíc litografických listov, tisíc drevorytov, vyše tristo malieb a asi tridsať plastických prác je dedičstvo po Daumierovi, ktorého závažnosť pochopil svet až dlho po umelcovej smrti. A do nedávna sa nevedelo, či ho vyššie ceniť ako maliara, či ako karikaturistu. Kým v oblasti grafiky vytvoril bojovnú politickú karikatúru a jej účinnosťou zaradil sa do predvoja proletárskej revolúcie, veľkosť jeho maliarskej osobnosti sa prejavuje pravdivosťou zobrazenia, mohutnosťou účinku a jasnou ideovosťou tvorby. Hlboká mravná sila, ktorá sála z jeho diela, vysoko vyzdvihuje Daumiera z rámca doby a francúzskeho umenia a zaručuje mu medzinárodnú platnosť i historický význam.

Štúdia PhDr. Vojtecha Tilkovského je prvý pokus priblížiť sa k Daumierovi s hľadiska spoločenskej štruktúry doby a poukázať na bohatosť a rozmanitosť jeho talentu v súvislostiach s revolučnými myšlienkami XIX. st. Dôkladný rozbor najzávažnejších Daumierových diel osvetľuje jeho výtvarný odkaz, ktorý je nám oporou pri hľadaní nového výrazu v umení a ktorý nás učí vidieť v ňom mohutný nástroj politického boja najširších ľudových más. Kniha s 90 hodnotnými reprodukciami Daumierových diel vychádza ako 5. sväzok KNIŽNICE VÝTVARNÉHO UMENIA v nakladateľstve TVARU, družstva slovenských výtvarných umelcov v Bratislave.









Robotnícke povstania v Lyone, Toulone, Bordeaux a v Paríži vyvolaly sústredenie reakčných síl júlovej monarchie, ale aj zosilnenie odporu. „Kráľovstvo bankárov“ stále stupňovalo nespokojnosť širokých vrstiev francúzskeho ľudu, ktorého túžbu po slobode nemohly zlomiť ani najkrutejšie zbrane teroru. Boj s režimom Ľudovíta Filipa a s jeho finančnou oligarchiou vedie sa aj na poli ideovom. Útlak kapitalistického poriadku prinútil najpokrokovejších ľudí Francúzska zamyslieť sa nad tým, ako usporiadať spoločnosť podľa nového spôsobu, bez vlastníkov a bez vykorisťovania. Toto obdobie varu a revolučných príprav, ktorému Marx a Engels venujú mimoriadnu pozornosť vo svojich štúdiách o predpokladoch vedeckého socializmu, je poznačené pokusmi utopistických socialistov, sprisahancov a revolucionárov o zlepšenie životných podmienok pracujúceho človeka. Aj pokrokoví umelci tohto obdobia čoraz jasnejšie chápali, že rozvoj umenia nie je slučitelný s rozvojom kapitalizmu.

Niektorí snažili sa vyrovnať s neblahými pomerami súčasnosti tým, že stavali proti nej obrazy z dejín a literatúry, ako to robil Delacroix, a ukázali človeka s jeho vášnivou túžbou po lepšej budúcnosti. Iní, najmä Decamps a Jeanron, vyhľadávali svoje námety zo života porobených tried a vyzývali k súcitu. Konečne tretia skupina ukázala jasne ohavnosť, krutosť a nebezpečenstvo kapitalistického systému, súčasne aj nezlomnú nádej vo víťazstvo slobody ujarmeného ľudu. Do tejto skupiny patril predovšetkým Daumier, potom Charlet, znamenitý kresliar staršieho pokolenia, a jeho druh Gavarni, ktorý sa stal uvedomelým revolucionárom až koncom štyridsiatych rokov, keď v Londýne spoznal strašnú biedu robotníckych predmestí. Od tých čias zavrhoval umenie vytvárajúce iba „obrazy pre zábavu buržoázie“. Zo sochárov patril sem najmä Rude, ktorý svojou prácou zámerne pripravoval verejnú mienku na rok 1848. Teoretikom revolučných snáh vo francúzskom umení tejto epochy bol kritik Burger-Thoré, dôsledne bojujúci o nové umenie, o umenie ideové, späté so spoločenským životom a politikou národa.

Ako veľmi bolo Daumierovo umenie späté so spoločenským životom a politikou národa, dokazujú najlepšie jeho diela z obdobia 1835—48, ktoré sa neuchyľujú od revolučnej línie, i keď nie sú vyslovene politické karikatúry, lež karikatúry mravov. Tento druh spoločenskej satiry bol veľmi obľúbený ešte pod vplyvom Hogarthových grafických listov, v ktorých slávny anglický rytec osemnásteho storočia bičoval mravné nedostatky svojej doby. Po zastavení listu „Caricature“ prešiel preto Daumier do redakcie spoločensko-satirického denníka „Charivari“ a zameral svoju tvorbu na kritiku meštiackeho života.

Začína sériou „Caricaturana“, vyšlou v rokoch 1836—-38, ktorej základnou myšlienkou je poznanie, že hlavným nervom života v časoch panovania Ľudovíta Filipa bola všemohúcnosť peňazí. Veď sám Guizot, minister financií,

STOLIČNÁ, RASTISLAVA - JEDLÁ A NÁPOJE NAŠICH PREDKOV

STOLIČNÁ, RASTISLAVA

JEDLÁ A NÁPOJE NAŠICH PREDKOV

Veda, Bratislava, 1991
ilustrácie Vlado Kardelis
obálka Viera Miková
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
ISBN 80-224-0255-9

história, stravovanie, kuchárky,
244 s., slovenčina
hmotnosť: 438 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

3,90 € PREDANÉ

*bib14* in *H-kris*
*bib14* in *H-kris*








MÄSO A VNÚTORNOSTI

Mäso ako vysokohodnotná potravina, ktorá okrem vody obsahuje najmä bielkoviny, tuky a minerálne látky, bolo vždy súčasťou stravy obyvateľstva na našom území. Zachované doklady o skladbe stravy a chove hospodárskych zvierat umožňujú len približne rekonštruovať tendencie vývoja. Počas celého feudalizmu tvoril základňu živočíšnej výroby chov hovädzieho dobytka a oviec. Poddaní však väčšinou nemali dostatok krmiva na chov viacerých kusov zvierat a časť produkcie odovzdávali ako poddanské dávky. Značné množstvo mäsa spotrebovala najmä šľachta, ktorá mohla chovať na panských majeroch i väčší počet zvierat. Medzi jej práva patrili aj poľovačky a rybolov, z ktorých pochádzali ďalšie zdroje mäsa. Okrem toho dostávala všetky druhy mäsa vo forme naturálnych dávok od poddaných. S nástupom kapitalizmu podstatne vzrástla intenzita chovu hospodárskych zvierat, najmä hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny, avšak chov oviec od konca 19. storočia postupne upadal. Zvýšila sa aj spotreba mäsa, ale malí a strední roľníci si chovom zabezpečovali predovšetkým mlieko a vajíčka. Hovädzí dobytok bol v hospodárstve dôležitý aj ako ťažná sila. Preto bola spotreba mäsa na Slovensku v období rakúsko-uhorskej monarchie i za 1. ČSR vždy oveľa nižšia než celoštátny priemer, pričom sa časť živočíšnej produkcie Slovenska neustále vyvážala. Spotreba mäsa a mäsových výrobkov začala stúpať až v 50-tych rokoch. Dovtedy sa na dedinách mäso spracovávalo zväčša po domácky, v mestách však pracovali špecializovaní mäsiari a údenári.

V horských a podhorských oblastiach Slovenska s dobrými podmienkami na pasenie veľkých stád oviec bola až do konca 19. storočia najkonzumovanejším mäsom baranina a jahňacina. Chov oviec vo veľkých stádach sa v týchto oblastiach rozšíril zásluhou valašskej kolonizácie od 14. storočia. Na jar sa zvykli zabíjať jahňatá, na jeseň po skončení pasenia vyradené kusy, ktoré gazdovia nemohli prezimovať. Na strednom Slovensku bolo zvykom zabíjať ovce na Dimitrija — Mitra, na východnom Slovensku zasa na Katarínu. Majetnejší gazdovia spracovali naraz aj 10—12 kusov vykŕmených oviec. Zvieraťu podrezali krk a vytekajúcu krv zachytávali do nádoby. Krv zmiešanú s vodou varili, zrazenú časť pokrájali na kúsky, usmažili na masti a cibuli. Baraniu krv obľubovali najmä muži. Mäsiari, ktorí zabíjali ovce vo veľkom, sadnutú krv aj lacno predávali. Po vypitvaní sa mäso rozdelilo na približne polkilové kusy, nasolilo sa a uložilo sa do drevených geletiek alebo sudov. Navrch sa zvyklo dať niekoľko listov žihľavy, ktoré chránili mäso pred červami a nadlho uchovali čerstvú chuť. Nasolené mäso sa potom odkladalo do chladnej komory alebo pivnice pod domom. Kto ovce nechoval, kupoval nasolenú baraninu od mäsiarov, ktorí nakladali ovčie mäso aj do niekoľkotisíclitrových sudov. Keď sa nasolené zásoby za sezónu neminuli, mäso sa dalo údiť. Údenú baraninu si často brávali na cesty napríklad pltníci. Solená baranina sa varila s kapustou, krúpami, v polievke z bôbu alebo fazule. Čerstvá baranina sa zvyčajne varila v slanej vode a na Horehroní, ale aj inde patrila k typickým svadobným jedlám, ktoré sa jedli s chlebom.

Od začiatku 20. storočia spotreba ovčieho mäsa neustále klesala a prevahu nadobúdalo bravčové mäso. Dovtedy sa bravčovina konzumovala vo väčšom rozsahu len v nížinách a kotlinách južného Slovenska, kde boli vhodné krmovinové podmienky pre ošípané — vypásanie dubových lesov a pestovanie kukurice. V horských oblastiach bol ich chov nákladnou záležitosťou a mohol sa realizovať len na gazdovstvách s väčšou rozlohou pozemkov, ktoré produkovali dostatok krmiva — zemiakov a ovsa. Chovali sa tu zväčša nenáročné domáce plemená, ktoré boli síce odolné, ale rástli pomaly a mali len tenkú vrstvu tuku. Preto sa začali dovážať úžitkové anglické, nemecké a poľské plemená a s nástupom kapitalizmu nastal i rýchlejší rozvoj chovu ošípaných. Na Slovensku však ešte za 1. ČSR



S JEŽIŠOM IDEME K OTCOVI 3

S JEŽIŠOM IDEME K OTCOVI 3
Rímsko-katolícky katechizmus pre začiatočníkov

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1990
obálka Barbora Neumannová
ilustrácie Barbora Neumannová
1. vydanie, 100.000 výtlačkov
ISBN 80-85198-04-5

knihy pre deti, náboženská literatúra
64 s., slovenčina
hmotnosť: 175 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: dobrý

0,90 € PREDANÉ

*kolha*





Dávno pred narodením Pána Ježiša žil dobrý mládenec Jozef, ktorý velmi miloval svojho otca i svoju matku a nikdy ich nezarmútil. Jeho otec Jakub mu kúpil pekné šaty. Bratia mu závideli. Chceli ho dokonca zabiť. Nakoniec ho predali do ďalekej krajiny za otroka. Hoci veľmi trpel, nezabúdal na Pána Boha. Boh ho odmenil. Stal sa hospodárom na kráľovom majetku. Všetci ho poslúchali. Keď v krajine, kde žil otec, nastal hlad, prišli jeho bratia prosiť, aby im predal obilie. On ich bohato obdaroval, všetko im odpustil a kázal, aby k nemu priviedli otca. Keď otec prichádzal, vyšiel mu v ústrety. Objal ho a pobozkal. Potom ho predstavil kráľovi: „To je môj drahý otec!“ Nehanbil sa za neho, hoci bol už starý a šedivý. Často ho navštevoval, v chorobe sa o neho staral a bdel pri ňom. Keď zomrel, veľmi smútil, pripravil mu pohreb a modlil sa za jeho dušu. Takto Jozef miloval svojho otca Jakuba.
Boh nám dal život prostredníctvom rodičov. Otec a mama sa o nás starajú od prvého dňa nášho života. Naučili nás hovoriť, viedli nás k Pánu Bohu a dávajú nám, čo potrebujeme. Všetko robia pre nás, lebo nás milujú. Rodičia sú nám po Bohu najbližší.

Nebeský Otec chce, aby deti ukázali rodičom svoju vďačnosť a úctu. Sám Pán Ježiš dal deťom príklad. Ako dieťa poslúchal svoju matku Máriu a svojho pestúna Jozefa.