Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

piatok 5. apríla 2019

KRAJČOVIČ, RUDOLF - PÔVOD A VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA

KRAJČOVIČ, RUDOLF

PÔVOD A VÝVIN SLOVENSKÉHO JAZYKA

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1981
obálka Otokar Bachorík
1. vydanie, 1.370 výtlačkov
67-185-81

jazykoveda
240 s., slovenčina
hmotnosť: 361 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,60 € PREDANÉ

*trsos* in *H-bar*
*trsos* in *H-bar* 







SBORNÍK NA POČESŤ JOZEFA ŠKULTÉTYHO

SBORNÍK NA POČESŤ JOZEFA ŠKULTÉTYHO

Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1933
1.120 výtlačkov

zborník, história
694 s., slovenčina
hmotnosť: 1268 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

12,00 € PREDANÉ

*trsos* in *H-bar*










Fr. Hrušovský:

BOLESLAV CHRABRÝ A SLOVENSKO.

Aké boly osudy Slovenska po páde ríše veľkomoravskej až do jeho definitívneho privtelenia k vznikajúcemu štátu uhorskému, to je otázka, ba celý rad otázok, na ktoré odpovedať je veľmi ťažko, keďže práve táto doba tvorí najtemnejšiu kapitolu slovenskej historie. A hoci bez poučenia zo spoľahlivých prameňov tápeme pri riešení týchto otázok v beznádejných často pochybnostiach alebo sa strácame v labyrinte domnienok, založených na interpretácii skúpych zpráv pozdejších, premietaných do tejto doby, jednako môžeme konštatovať aspoň toľko, že historická literatúra všíma si týchto otázok, pokúša sa o ich riešenie a spracovanie v rozličnej súvislosti a pochopiteľne i s najrozličnejším výsledkom. Revízia týchto výsledkov je teda nielen možná, ale aj potrebná.

Ponechávajúc úplne stranou ocenenie tejto literatúry a nepúšťajúc sa do kritického zhodnotenia výsledkov doterajšieho badateľského úsilia na tomto poli, všimneme si otázky, k akému politickému útvaru patrilo Slovensko na rozhraní 10-ho a 11-ho storočia a ako je vo svetle prameňov opodstatnená mienka o príslušnosti Slovenska na začiatku 11-ho storočia k ríši Boleslava Chrabrého. V historickej literatúre slovenskej, českej a čiastočne i poľskej stretáme sa s náhľadom, že Slovensko pred pripojením jeho územia k Uhorsku patrilo k štátu poľskému a že až po smrti Boleslava Chrabrého (1025) stalo sa korisťou sv. Štefana a tým aj časťou uhorského štátu.

Ale predtým, ako by sme pristúpili k rozboru tohoto doteraz dostatočne nezdôvodneného tvrdenia a k výkladu zpráv, na ktorých je založené, treba aspoň letmo načrtať vývin udalostí, tvoriacich akýsi vonkajší rámec a príčinné úzadie osudov Slovenska, a treba venovať pozornosť dejinám politického a teritoriálneho vývinu tých štátnych celkov, ktorých budovanie práve na rozhraní 10-ho a 11-ho storočia bolo k Slovensku už svojou geografickou polohou vo viacnásobných vzťahoch. Vzájomného pomeru týchto štátnych útvarov, dospievajúcich v svojom politickom vývine k akémusi ustálenému rozsahu, so stránky teritoriálnej viac-menej zaokrúhlenému celku, všimneme si natoľko, nakoľko mohol sa tento pomer uplatňovať i vo vplyve na osudy Slovenska a jeho príslušnosť k tomu či inému štátu.

Udalosti, odohrávajúce sa na rozhraní 10-ho a 11-ho storočia nad stredným Dunajom, Vltavou a Vislou, možno charakterizovať ako snahy, smerujúce k utvoreniu jednotných štátnych celkov, politicky scentralizovaných a navonok nezávislých, so stránky organizácie cirkevnej samostatných, so silnou vládou panovníkov, budujúcich tieto monarchické štáty vojenským potláčaním akéhokoľvek centrifugálneho prejavu. V Čechách katastrofa libická odstránila poslednú prekážku sjednotenia zeme pod vládou kniežat z rodu přemyslovského a už predtým založené biskupstvo pražské bolo i na poli cirkevnej organizácie výrazom jednoty a istej samostatnosti ríše českej, hoci pomer štátu českého k ríši nemeckej uplatňoval sa tu v rozličnom smere. Monarchia českých Boleslavov vystupuje na konci 10-ho storočia ako jednotný a silný politický útvar, ale po smrti Boleslava II. (999) nebolo v Čechách podmienok, aby tento proces pokračoval takýmto smerom ďalej.

Podobne, ale predsa ináč, vyvíjaly sa pomery v Poľsku a v Uhorsku.

Boleslav Chrabrý po smrti budovateľa poľského štátu, kniežaťa Mieška (992), bol v položení ťažkom, keďže ríša poľská stala sa na krátky čas javiskom nebezpečných sporov o trón. Počas týchto sporov hrozila i nebezpečná intervencia s vdovou po Mieškovi spríbuznených markgrófov nemeckých i nepriateľské stanovisko kniežaťa českého, ktorý mohol využiť nepokoje v Poľsku a uskutočniť zámery, dávajúce podnet k vojnám medzi Boleslavom II. a Mieškom.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------


štvrtok 4. apríla 2019

HAŠEK, JAROSLAV - OSUDY DOBRÉHO VOJÁKA ŠVEJKA ZA SVĚTOVÉ VÁLKY

HAŠEK, JAROSLAV

OSUDY DOBRÉHO VOJÁKA ŠVEJKA ZA SVĚTOVÉ VÁLKY

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (16)
ISBN 80-85585-25-1

beletria, román, humor,
868 s., slovenčina
hmotnosť: 707 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, prebal mierne ošúchaný

predané

*trsos*belc*

Pražský obchodník se psy Josef Švejk je sice stržen vírem první světové války, ale způsob jeho sebeobrany vůči válečné mašinérii je zřejmě účinný i při jakékoli dehumanizující manipulaci s lidskými bytostmi - jinak by nebyl Haškův román tak populární i po osmdesáti letech od svého vzniku. Navíc náleží Josef Švejk k těm bytostným plebejcům, kteří svým smyslem pro humor, prostořekostí, neúctou k autoritám všeho druhu a nezničitelným optimismem odedávna oživují a zživotňují literární tvorbu nejen evropskou. Vypravěčská nespoutanost, improvizovanost a prolínání se různých jazykových vrstev i jazyků způsobují, že překlady Haškova románu zůstávají daleko za českým originálem. Vydání Osudů dobrého vojáka Švejka za světové války určené slovenským čtenářům má tu přednost, že se může obejít bez překladu; je zdůvodněno i skutečností, že jak jejich autor, tak jejich titulní postava stanuli na slovenské půdě.

Rodištěm světoznámého českého prozaika Jaroslava Haška (1883-1923) byla Praha. Jeho otec, původně středoškolský učitel, v roce 1896 zemřel, a tak Haškovo dospívání bylo poznamenáno hmotnou nouzí. Podařilo se mu absolvovat obchodní akademii, ale jeho bohémská povaha ho přiměla k putování po celé Evropě a k anarchistický laděné publicistice; v tom ohledu Haška nezměnilo ani manželství, ani narození syna (1912). V dobových novinách a časopisech Hašek otiskoval nesčetné humoristické a satirické prózy, z nichž sestavil několik knižních souborů, živil se jako redaktor časopisu Svět zvířat, měl i vlastní obchod se psy; roku 1911 založil parodický míněnou Stranu mírného pokroku v mezích zákona. Během první světové války Hašek dlouho v rakouské uniformě nesetrval, poněvadž v září 1915 se nechal na haličské frontě zajmout. Na jaře roku 1916 vstoupil do čs. legií a po konfliktu s vedením odboje přešel do Rudé armády, v níž zastával poměrně vysoké politické funkce; v Krasnojarsku se podruhé oženil (ač nebyl s první ženou rozveden). Roku 1920 se Hašek se svou ruskou manželkou vrátil do Prahy a započal pracovat na svém stěžejním díle - románu Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války (1921-1923), pro něž našel kongeniálního ilustrátora v malíři Josefu Ladovi. V srpnu 1921 se Hašek odstěhoval do Lipnice nad Sázavou, kde 3. ledna 1923 zemřel a byl pohřben. Haškovo literární veledílo tak zůstalo nedokončeno, přesto si však získalo čtenáře po celém světě, a to i díky četným divadelním, filmovým, ba dokonce operním a muzikálovým adaptacím.







Švejk se právě chystal, že se půjde poohlédnout po nějakém stájovém pinči, když mladá dáma zazvonila a přála si mluvit s nadporučíkem Lukášem Vedle ní ležely dva těžké kufry a Švejk zahlédl ještě na schodech čepici posluhy scházejícího ze schodů.

„Není doma,“ řekl tvrdě Švejk, ale mladá dáma byla již v předsíni a kategoricky přikázala Švejkovi: „Odneste kufry do pokoje!“

„Bez svolení pana nadporučíka to nejde,“ řekl Švejk, „pan nadporučík přikázal, že nikdy nemám nic bez něho dělat.“

„Vy jste se zbláznil,“ zvolala mladá dáma, „já jsem přijela k panu nadporučíkovi na návštěvu.“

„O tom mně není docela nic známo,“ odpověděl Švejk, „pan nadporučík je ve službě, vrátí se až v noci a já dostal rozkaz najít stájového pinče. Vo žádných kufrech a vo žádný dámě nic nevím. Teď zavřu byt. tak bych prosil, abyste laskavě vodešla. Mně není nic voznámenýho a žádnou cizí osobu, kterou neznám, zde nemůžu nechat v bytě. Jako jednou u nás v ulici u cukráře Bělčickýho nechali jednoho člověka, a on si votevřel šatník a utek. - Já tím nemyslím nic zlýho o vás,“ pokračoval Švejk, když viděl, že mladá dáma se tváří zoufale a pláče, „ale rozhodně zde nemůžete zůstat, to přece uznáte, poněvadž celej byt je mně svěřenej a já jsem za každou maličkost zodpovědnej. Proto vás ještě jednou žádám velice laskavě, abyste se zbytečně nenamáhala. Dokud nedostanu rozkaz od pana nadporučíka, neznám bratra. Je mi opravdu líto, že musím s vámi takhle mluvit, ale na vojně musí být pořádek.“

Mezitím se mladá dáma trochu vzpamatovala. Vytáhla z kabelky navštívenku, napsala několik řádků tužkou, vložila do roztomilé malé obálky a řekla stísněně: „Doneste to panu nadporučíkovi, já zde zatím počkám na odpověď. Zde máte pět korun od cesty.“

„Z toho nekouká nic,“ odpověděl Švejk, uražen neústupností nenadálého hosta, „nechte si těch pět korun, jsou zde na židli, a jestli chcete, pojďte s sebou ke kasárnám, počkejte na mne, já to vaše psaníčko odevzdám a přinesu odpověď. Ale abyste zatím zde čekala, to rozhodně nejde.“

Po těch slovech vtáhl kufry do předsíně, a rachotě klíči jako nějaký zámecký klíčník, řekl významně u dveří: „Zavíráme.“

Mladá dáma beznadějně vyšla na chodbu, Švejk zavřel dveře a šel napřed. Návštěvnice capala jako pejsek za ním a dohonila ho, až když Švejk si zašel kupovat cigarety do trafiky.

Šla nyní vedle něho a snažila se navázat rozhovor: „Odevzdáte to jistě?“

„Odevzdám, když jsem řek.“

„A najdete pana nadporučíka?“

„To nevím.“

Šli opět vedle sebe mlčky, až za hodnou chvíli jeho společnice opět začala hovořit:

„Myslíte tedy, že pana nadporučíka nenajdete?“

„To nemyslím.“

„A kde myslíte že by mohl být?“

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Připomínám si to zejména dnes, když naše vojska v dohledné době překročí hranice.




SLOVENSKÉ POHĽADY LXII - 1946

SLOVENSKÉ POHĽADY LXII - 1946
Časopis pre literatúru a umenie

Matica slovenská, Martin, 1946
redakčný kruh Ján Marták, Pavol Bunčák, Ivan Kusý, Zoltán Rampák
zodpovedný redaktor Ján Bodenek

umenie, próza krátka, poézia, literárna teória,
684 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1094 g

tvrdá väzba, zviazané časopisy
stav: veľmi dobrý, dobová väzba, časopisy 1-12, sumárny prehľad článkov, knižničné pečiatky

9,00 €

*trsos* in *H-BAR*






DEMO, ONDREJ - Z KLENOTNICE SLOVENSKÝCH ĽUDOVÝCH PIESNÍ

DEMO, ONDREJ

Z KLENOTNICE SLOVENSKÝCH ĽUDOVÝCH PIESNÍ

Opus, Bratislava, 1981
ilustrácie (noty) Gašpar Bartovič
fotografie Ondrej Demo, Tibor Szabo, Pavol Uhrín
obálka Peter Šturma
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
62-377-81

folklór, notové zápisy, ľudová hudba,
410 s., slovenčina
hmotnosť: 1290 g

tvrdá väzba s prebalom

25,00 € stav: dobrý *barpe*h-bar*
24,00 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*h-bar*






streda 3. apríla 2019

VOČADLO, OTAKAR - ANGLICKÉ LISTY KARLA ČAPKA

VOČADLO, OTAKAR

ANGLICKÉ LISTY KARLA ČAPKA

Academia, Praha, 1975
edícia Prameny k dějinám české literatury (8)
prebal Oldřich Hlavsa
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
21-071-75

životopisy
376 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 535 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 € DAROVANÉ EGJAK

*home*

Vočadlo vy „Anglické / listy Karla Čapka“ jsou dokumentárne cennou vzpomínkovou knihou, která jistě zaujme a potěší široký okruh čtenářů Čapkova díla.

Jádro knihy tvoří u nás dosud neznámé a nepublikované dopisy a lístky K. Čapka adresované O. Vočadlovi (z let 1921 až 1938) a Vočadlovo líčení Čapkova pobytu v Londýně a společné jejich cesty po Anglii a Skotsku (1924). Kromě těchto dopisů jsou zde publikovány i některé dopisy z Čapkovy korespondence s významnými britskými spisovateli a kulturními pracovníky (Shawův dopis Čapkovi, Chestertonův dopis Čapkovi, Čapkův dopis Chestertonovi aj.).

K. Čapek a O. Vočadlo měli společné literární a kulturní zájmy: O. Vočadlo byl zejména v době svého pobytu v Londýně (1921—28) nadšeným a obětavým kulturním informátorem i spolupracovníkem K. Čapka a staral se také pečlivě o propagaci, překlady a vydávání některých Čapkových knih v Anglii i o inscenaci některých Čapkových dramat.

Vyprávění o společné cestě po Velké Británii ukazuje, jak asi vznikaly proslulé Čapkovy „Anglické listy“, ukazuje osobitý Čapkův vztah ke krajině, k uměleckým památkám, k všednímu dennímu životu, k lidem.

Ze světa literatury přináší mnoho živých postřehů a zajímavostí líčeni Čapkova společensky rušného pobytu v Londýně: je tu podrobně popsáno slavnostní zasedání Penklubu, oživuje tu řada proslulých osobností anglické literatury (Galsworthy, Wells, Shaw, Chesterton aj.) i divadla. Podrobně je vylíčena Čapkova osobní návštěva u H. G. Wellse a u G. B. Shawa, kterých si Čapek zvláště cenil a s nimiž se teď i osobně spřátelil. Už tehdy těšilo se v literárních kruzích Čapkovo dílo značné úctě a svým vystupováním si K. Čapek získal i mnoho osobních sympatii.

Kapitola o Čapkově korespondenci s anglickými spisovateli navazuje časově na Čapkův návrat z Anglie a rozebírá zejména tendenční maďarskou protičeskoslovenskou propagandu, která si hleděla získat i anglickou spisovatelskou obec. Na tuto lživou propagandu Čapek už od r. 1927 aktivně reagoval: ukázkou toho je Čapkův dopis adresovaný G. K. Chestertonovi a Shawův dopis adresovaný Čapkovi.

Knihu uzavírá kapitola o Čapkově anglické četbě, kde autor zkoumá vliv anglické literatury na vlastní literární tvorbu K. Čapka.

Doplňkem a oživením textu je bohatá obrazová dokumentace, zčásti u nás dosud nepublikovaná. Pro zajímavost bylo zařazeno i několik kreseb z Čapkových „Anglických listů“, které jsou tu většinou konfrontovány s fotografickým záběrem příslušného objektu.

Prof. dr. Otakar Vočadlo (nar. 2. října 1895 v Klatovech, zemřel 24. ledna 1974 v Praze) přednášel po studiu anglistiky a bohemistiky na Karlově universitě jako docent bohemistiky na Ústavu slovanských studil při londýnské universitě (1922—28). V r. 1924 při Čapkově návštěvě Anglie navázali oba mladí lidé trvalé přátelství. Styk s anglickými literárními kruhy vedl Vočadla k hlubšímu studiu současné anglické literatury, jak dosvědčuje jeho Anglická literatura 20. století (1932, 1947), řada článků v Rozpravách Aventina, příspěvky do Ottova slovníku naučného nové doby, redigování Anglo-americké knihovny aj. Studiem v amerických knihovnách prohloubil svou znalost americké literatury tak, že jeho Současná literatura Spojených států (1934) byla jako první svého druhu oceněna nejen naší kritikou, ale i v zahraničí. Universitní dráhu nastoupil v Bratislavě, kde jako profesor anglické řeči a literatury vybudoval katedru anglistiky na Komenského universitě (1933—38). V r. 1939 byl povolán do Prahy na filosofickou fakultu Karlovy university. Za okupace byl od r. 1942 do r. 1945 vězněn v nacistických koncentračních táborech. Po osvobození navázal přerušené styky s Anglií přednáškami na cambridgeské universitě, která mu v r. 1947 udělila čestný titul „Master of Arts“. Kromě činnosti universitní přednášel veřejně v následujících letech o Karlu Čapkovi, Shawovi a Shakespearovi. Svá zevrubná studia shakespearovská vtělil do úvodu a poznámek k šestisvazkovému vydání Sládkova překladu Shakespearových dramat (1959—64). Filologické stati publikoval v Časopisu pro moderní filologii a ve filologických sbornících. Londýnský Lingvistický ústav mu r. 1972 udělil pamětní medaili.













Po mém příjezdu do Čech v druhé polovici srpna jsme se s Čapkem několikrát sešli. Milou společnost dobrých známých jsem u něho zastal v pátek třetího září: Kodíčka, Koptu, Přikryla, Škracha, Thona. Bylo o čem hovořit. Především o návštěvě Galsworthyho v Lánech. Psal mi o ní presidentův sekretář dr. Vladimír Kučera koncem května, že byla velmi zajímavá a že Galsworthy zejména pěkně vykládal své názory o vlivu spisovatelů na utváření veřejného mínění. Také můj článek o katedrálách (Přítomnost, 19. srpna) rozvířil výměnu názorů. Čapek právě ten den adresoval Durychovi v Lidových novinách list o katolících. Mimoto se ještě vzpomínalo na nedávný sokolský slet a Čapek litoval času promarněného s hosty Penklubu. Chlácholil jsem ho, že co se Angličanů týče, nebyl to čas ztracený, že například Stephen Graham měl o nás několik příspěvků v Times a roztomilý článek v pěkném ilustrovaném časopise Country Life, jehož redaktorem býval jeho otec. Steed věnoval sletu bohatě ilustrovaný článek s titulem The Soul of the Nation (Duše národa) v Review of Reviews (srpen—září 1926, č. 439, s. 709 až 723). Jinak byl Čapkův poměr k sokolské výchově kladný. Vyplývá to i z článků, které o sletech psal pro svůj list, zejména v době sletu devátého (1932). Tyršův antický sen, spojený s „inženýrstvím lidských těl“, na něj hluboce zapůsobil.

Po krátkém pobytu na Šumavě jsem zajel na Žampach, na pozvání vdovy po historiku F. Lutzowovi. Ukázala mi cenné památky na tohoto obětavého propagátora české kultury v anglickém světě a trpce si stěžovala na nezájem města Prahy, kterému je chtěla odkázat. Zašel jsem pak naposled k Čapkům 19. září, ale Karel byl na Slovensku a pátečníky hostil místo něho Josef. Prof. Šustu, s kterým jsem se tam sešel, jsem krátce předtím seznámil se svou žačkou Miss Gardiner, aby se s ním mohla poradit o své práci o Karlu IV.; nyní jsem mu vyprávěl o svých dojmech ze Žampachu. Nejvíce ho zajímal neuvěřitelný příběh, který jsem slyšel z vlastních úst hraběnčiných, jako doklad nenávisti císařského domu k jejímu manželu pro jeho vlastenecké smýšlení. Když psanec Lützow ve Švýcarsku za války zemřel, nechtěl císař František Josef I. dovolit, aby byl pohřben v rodné půdě, kterou tolik miloval. Hraběnka musela s rakví čekat ve vídeňském hotelu, než se na zákrok spřízněné šlechty u dvora obměkčili. Avšak česká účast na jeho pohřbu byla přísně zakázána, jak mi dosvědčil děkan, který ho pohřbíval do rodinné hrobky ve Vamberku. Líčil mi, jak byl předvolán na hejtmanství pro instrukce, a když mu vyjmenovali, co všechno se na pohřbu nesmí, zeptal se s trpkou ironií, která účinkovala i na příkrého rakouského byrokrata: „A smíme se za něj aspoň pomodlit ?“

Po návratu do Londýna jsem se na přednášce u Holmanů seznámil s významným divadelníkem Jamesem Bernardem Faganem. Byl to herec, spisovatel a divadelní podnikatel. Dočasně pracoval s Terencem Grayem v Cambridgi, ale stal se známým hlavně režisérskou činností v Oxfordě. Vypravil také řadu her na londýnském jevišti. Mluvil jsem s ním o Čapkových hrách a projevil zájem o Věc Makropulos. Na to jsem Čapka upozornil a ptal jsem se ho, má-li v záloze nějaký nový kus, který by se hodil pro Oxford. Též jsem si povšiml oznámení v novinách, že v dohledné době má vyjít překlad jeho Absolutna. O tom všem jsem Čapkovi psal, ale neozýval se, přesto, že jsem mu zároveň poslal také několik referátů o novinkách londýnského knižního trhu. Odpověděl teprve na můj obvyklý vánoční dopis, když jsem mu připomněl náš jarní plán.

Navrhoval jsem Čapkovi, abychom se o velikonocích, kdy se v Seville konají starobylé náboženské slavnosti,





SROGOŇ, TOMÁŠ - SAMUEL ORMIS - ŽIVOT A DIELO

SROGOŇ, TOMÁŠ

SAMUEL ORMIS - ŽIVOT A DIELO

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1976
edícia Základné pedagogické a psychologické diela
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 2.850 výtlačkov
67-036-76

životopisy, literárna teória, pedagogika,
164 s., 28 s čb fot., slovenčina
hmotnosť: 354 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,50 € PREDANÉ

*trsos*

Doc. PhDr. Tomáš Srogoň spracoval a zhodnotil v monografii Samuel Ormis — život a dielo na historickom pozadí politických, spoločenských, ekonomických a kultúrnych pomerov Uhorska v 19. stor. národnobuditeľskú, pedagogickú a sociálnu činnosť Samuela Ormisa.

Na základe dokladného štúdia archívnych materiálov a literárnopedagogickej činnosti konfrontoval náhľady a činnost Samuela Ormisa s vtedajším spoločenským a politickým životom v rakúsko-uhorskej monarchii, a najmä na území Slovenska.

Samuel Ormis sa narodil 1. júla 1824 v Revúcej z remeselníckej rodiny — otec bol obuvníkom a popri remesle sa venoval aj poľnohospodárstvu, ktoré bolo doplnkom výživy rodiny. V roku 1831 začal navštevovať začiatočnú školu. Po jej skončení pokračoval v štúdiu na lýceu v Banskej Štiavnici, kde bol jedným z najlepších žiakov. Na lýceu veľmi dobrý vplyv mali na Ormisa učitelia D. Lichard a Ľ. Šuhajda. Vštepovali mu národné povedomie, záujem o učebné predmety, lásku a vzťah k vedeckému poznávaniu.

V rokoch 1846—48 sa zapísal na lýceum v Bratislave, kde študoval teologický náukobeh a pedagogiku. V tom čase sa začal hlbšie zaujímať o pedagogické otázky a usilovne čítal Plutarcha, Komenského, Rousseaua, Pestalozziho. Po skončení lýcea bol súkromným učiteľom a v r. 1848 učiteľom na gymnáziu v Banskej Štiavnici. V tom období sa začína zapodievať tvorbou učebníc, pretože ich bolo veľmi málo. Pripravil do tlače dve učebnice reálií — Krátky zemepis, Stručný prírodopis a Zivočíchopis. Pôsobil aj na rožňavskom ev. gymnáziu a v roku 1855 bol v Nižnej Slanej ev. farárom, kde sa aktívne zapájal do verejného života na úseku školstva a pedagogiky. Zakladal peňažné a potravné spolky, v Revúcej založil aj Nakladateľský spolok na vydávanie slovenských kníh. Ormis mal v 2. polovici 19. stor. významnú úlohu pri oživovaní Komenského tradície. Medzi Ormisom a Komenským je zhoda predovšetkým v názoroch na chápanie človeka, na cieľ a úlohy výchovy, na možnosť a nutnosť výchovy, na rodinnú výchovu a školu ako základných prostriedkov vzdelávania.











ŠIESTA KAPITOLA
Samuel Ormis ako oživovateľ komenianizmu na Slovensku

1. Ormisov vzťah ku Komenskému

Komenského pedagogické myslenie a jeho vplyv na školskú prax a literárnu pedagogickú tvorbu má na Slovensku hlboké korene, ktoré siahajú až do 17. storočia.

V slovenskej pedagogike sa udržiaval záujem o Komenského aj napriek vzniku nových pedagogických smerov v 18. a 19. storočí, ako pedagogický naturalizmus s jeho hlavnými predstaviteľmi J. J. Rousseauom a J. H. Pestalozzim, a herbartizmus. V 17. a 18. storočí boli najpriaznivejšie podmienky na oživovanie a udržiavanie záujmu o Komenského na Slovensku. V tomto období Slovensko predstihovalo aj Čechy. V nasledujúcom storočí sa v dôsledku zmien politických a ideologických pomerov v Uhorsku, najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, a pre ekonomické a kultúrne zaostávanie Slovenska presúvala tradícia Komenského viac do českých krajín.

Na Slovensku mal v 2. polovici 19. storočia najmä S. Ormis významnú úlohu pri oživovaní Komenského tradície. Vzťah Ormisa ku Komenskému siaha už do čias jeho štúdií na bratislavskom lýceu. V knižnici lýcea boli aj Komenského spisy, napríklad Opera didaktika omnia. V tom čase sa Ormis po prvý raz oboznámil s Komenského Veľkou didaktikou. Keďže sa zaoberal aj otázkami rodinnej výchovy v súvislosti s predškolským vekom, dalo sa predpokladať, že sa oboznámil aj s Komenského Informatóriom školy materskej. O rodinnej výchove sa Ormis zmienil v práci (začal ju písať kon-

com 50-tych rokov) Ako ma vyzerať dobre usporiadaná škola. Hovoril tu o rodine ako o základnom článku prekvitajúcej obce, národa a štátu, o potrebe začať vychovávať už od detstva a o tom, že rodičia sú povinní zabezpečovať svojim deťom vzdelanie. Na rozdiel od Komenského nielen matka, ale aj otec sa musia starať o dobrú výchovu detí. Oveľa viac miesta venoval rodinnej výchove v citovanom diele Výchovoveda (I. diel, 1871). Ako sme už skôr poznamenali, tento spis mal slúžiť nielen ako učebnica pre prípravu kandidátov učiteľstva, ale aj ako príručka pre rodičov. Primerané miesto vo Výchovovede venuje aj otázkam predškolskej výchovy.

Na Komenského sa bezprostredne odvoláva aj v Učbovede (II. diel Výchovovedy, 1874). Ako vieme, Výchovovedu napísal Ormis, keď pôsobil na revúckom gymnáziu. Tu sa Ormis hlbšie oboznámil s Komenského pedagogikou a s jeho didaktickými názormi. Konfrontoval súčasnú školskú prax s jeho reformným úsilím o zlepšenie úrovne škôl. Dôkladnejšie poznanie Komenského pedagogického myslenia mu pomáhalo zaujímať kritickejšie stanovisko k racionalistickej pedagogike, k herbartizmu.

Ormis sa opieral o Komenského metódu vyučovania jazykov pri využívaní materinskej reči žiakov, keď vyučoval na gymnáziu maďarský jazyk. Vo výročnej správe za školský rok 1865/66 napísal, že isté ťažkosti s vyučovaním svojich jazykov „premohli sme uvedením spôsobu výučby podľa Komenského . . . Z tejto stránky nadobudli sme skúsenosť, že aj cudzie jazyky možno veľmi úspešne vyučovať prostredníctvom materinského jazyka, a sme presvedčení, že žiak, ktorý ukončí u nás gymnaziálne štúdium, nadobudne takú znalosť maďarčiny a nemčiny, akú bude potrebovať v živote na užitočné čítanie maďarských a nemeckých spisov“.

Nadšený reformami Komenského na úseku školstva, ktorých cieľom bolo skvalitniť vyučovanie, zamýšľal Ormis zreformovať revúcke gymnázium podľa zásad učiteľa národov. Ormisova reforma gymnázia vychádza zo zásady jednotnej školy a demokratickosti vzdelávania, so zreteľom na pedagogické a psychologické požiadavky.

Revúcke gymnázium vzniklo v čase, keď sa už reforma gymnaziálnych škôl v rakúskych krajinách a v Uhorsku pevne ujala. I keď došlo v učebnom pláne
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ale práve preto človek je aj omega tvorstva.


utorok 2. apríla 2019

AUSTER, PAUL - SKLENÉ MESTO

AUSTER, PAUL

SKLENÉ MESTO
(City of Glass)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (34)
preklad Jozef Kot
ISBN 80-85585-44-8

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 253 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,50 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Protagonista románu Quinn hol kedysi mladý ambiciózny spisovateľ, ale po smrti manželky a malého syna sa rozhodol písať tajne, pod pseudonymom William Wilson, nenáročné detektívky len pre peniaze na živobytie. Smútok a postupné strácanie seba samého ústia u Quinna do myšlienky, že už ani nie je reálnym človekom. Náhodný nočný telefonát ho vtiahne do bizarného vyšetrovania: ako súkromné očko pozoruje šialeného vedca, ktorý na svoje pokusy použil svojho syna a ktorý sa po prepustení z liečenia objaví v meste. Hoci v románe nájdeme prvky tradičnej detektívky, Auster ich využíva nanajvýš inovatívnym spôsobom a s netradičným záverom.

Paul Auster, jeden z najobľúbenejších autorov anglicky písanej literatúry v súčasnosti, sa narodil v Newarku v štáte New Jersey v roku 1947. Študoval na Kolumbijskej univerzite a potom žil vo Francúzsku. Po návrate r. 1974 sa začal venovať písaniu. Píše poéziu, eseje a romány, a prekladá. Medzi jeho najznámejšie romány patria Mr. Vertigo, Leviatan, Noc orákula (Oracle Night), Kniha ilúzii (The Book of Illusions), ktorá už vyšla aj po slovensky, a v neposlednom rade Newyorská trilógia (City of Glass, Ghosts, The Locked Room), ktorej prvá časť sa teraz predstavuje slovenskému čitateľovi pod názvom Sklené mesto.






Stillman sa vydával na prechádzku bez konkrétnejšieho cieľa a počas nej zrejme ani nevedel, kde sa nachádza. No akoby zámerne sa držal v úzko vymedzenom priestore, ktorý na severe ohraničovala 110. ulica, na juhu 72. ulica, na západe Riverside Park a na východe Amsterdam Avenue. Bez ohľadu na náhodnosť týchto potuliek - každý deň bola ich trasa iná - Stillman nikdy uvedenú hranicu neprekročil. Keďže sa z každého iného hľadiska správal bezcieľne, Quinna táto precíznosť miatla.

Stillman počas chôdze ani raz nezdvihol zrak. Pohľad upieral na dlažbu, akoby tam niečo hľadal. Občas sa sklonil, čosi zdvihol zo zeme, úlovok si obracal v dlani a dôkladne obzeral. Quinnovi pripomínal archeológa, ktorý skúma vzácne fragmenty nejakej pravekej zrúcaniny. Stillman predmet po obhliadke niekedy zase odhodil. No častejšie otvoril tašku a opatrne ho do nej vložil. Potom si z vrecka kabáta vybral červený zápisník - podobal sa na Quinnov, ale bol o niečo menší - a s veľkou sústredenosťou si čosi zaznamenával. Keď dopísal, zápisník zase schoval, tašku zdvihol a pokračoval v ceste.

Pokiaľ to bol Quinn schopný odhadnúť, Stillman zbieral bezcenné taľafatky. Boli to zväčša úlomky, haraburdy, náhodné odpadky. Quinn si za niekoľko dní všimol, že medzi ne napríklad patrila holá kostra dáždnika, odtrhnutá hlava kaučukovej bábiky, čierna rukavička, objímka žiarovky, útržky tlačovín (povedzme navlhnuté stránky z časopisov alebo zdrapy novín), dokmásaná fotografia, neznáme súčiastky prístrojov a iné šeplety, ktoré nebol schopný identifikovať. Quinna zaujalo, s akou vážnosťou Stillman zbiera tento odpad, no neostávalo mu nič iné, iba ho sledovať a všetko si zapisovať do červeného zápisníka. Nebol však schopný preniknúť do zmyslu tejto činnosti. Potešilo ho, že aj Stillman má červený zápisník, o akoby vytváralo medzi nimi tajné spojenectvo. Quinn bol presvedčený, že v Stillmanovom červenom zápisníku by našiel odpoveď na otázky, ktoré mu teraz víria v hlave, a uvažoval o tom, akým úskokom by sa k nemu dostal. No čas na takýto krok ešte nedozrel.

Stillman okrem zbierania pouličných odpadkov akoby nič iné nerobil. Z času na čas sa niekde zastavil a čosi si zajedol. Zavše do niektorého okoloidúceho vrazil a vtedy vyjachtal zo seba ospravedlnenie. Keď raz prechádzal na druhú stranu ulice, takmer ho zrazilo auto. S nikým sa nezhováral, nevstupoval do obchodov, ani raz sa neusmial. Akoby nebol šťastný, ale ani smutný. Dva razy - keď sa mu až nadmerne nazbierala korisť - uprostred dňa sa vrátil do hotela, ale o niekoľko minút už bol zase s prázdnou taškou na ulici. Prinajmenej niekoľko hodín zvyčajne trávil v Riverside Parku, kde sa prechádzal po vyasfaltovaných cestičkách a niekedy palicou prehrabával krovie. Jeho hľadanie neochablo ani uprostred zelene. Ukladal do tašky kamene, lístie a vetvičky. Quinn si raz všimol, že sa dokonca sklonil nad psím výkalom, dôkladne k nemu privoňal a tiež si ho schoval. Stillman v parku aj odpočíval. Popoludní, často hneď po obede, sedával na lavičke a hľadel na druhý breh Hudsonu. Za osobitne teplého počasia si na trávniku zdriemol. Keď sa zotmelo, navečeral sa v Apollo Coffee Shop na nároží 97. ulice a Broadway a potom sa na noc utiahol do hotela. Ani raz sa nepokúsil nadviazať kontakt so synom. To potvrdila aj Virginia Stillmanová, ktorej Quinn volal každý večer, keď sa vrátil domov.

Dôležité bolo nespúšťať Stillmana z očí. Quinn akoby sa čoraz väčšmi vzďaľoval od pôvodného zámeru a zišlo mu na um, či sa nepustil do nezmyselnej úlohy. Pravdaže, bolo možné, že Stillman iba naťahuje čas a predtým ako udrie, rád by svoje okolie ukolísal do nevšímavosti. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A nech sa už vytratil kamkoľvek, želám mu veľa šťastia.