RESSEL, ALFRÉD - ŠESTNÁSTIMI KRAJINAMI ZA SLOBODOU

RESSEL, ALFRÉD

ŠESTNÁSTIMI KRAJINAMI ZA SLOBODOU

Pravda, Bratislava, 1978
edícia Memoáre
preklad Dana Viceníková
prebal Vlastimil Herold
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-068-78

II. svetová vojna, história, životopisy,
328 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 582 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,40 € DAROVANÉ

*zukol4*

Spomienky, osobné zážitky a úvahy generála Ressela, významného účastníka protifašistického odboja, ktoré vyšli k 30. výročiu oslobodenia Československa pod názvom Mé cesty válkou, vzbudili u čitateľov veľký ohlas. Kniha o bojovej ceste autora šestnástimi krajinami za slobodou, ktorá vychádza v prepracovanom a doplnenom slovenskom vydaní, je neobyčajne zaujímavým príspevkom k našim najnovším dejinám. Anabázu dôstojníka československej armády, ktorá bola po mníchovskom diktáte a okupácii rozpustená, môžeme sledovať ako napínavý príbeh, plný dobrodružstva, odvahy a rizika, príbeh, ktorý sa začína únikom pred gestapom a končí víťazným návratom s jednotkami 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.

V prvých kapitolách knihy autor opisuje svoj útek s rodinou z okupovanej Prahy cez Slovensko a Maďarsko do Juhoslávie, odtiaľ k formujúcej sa čs. jednotke vo Francúzsku, potom do Anglicka, až sa napokon za dramatických okolností dostáva cez Alexandriu, Bagdad a Teherán k čs. jednotkám v Sovietskom zväze, s ktorými odchádza na front. Od piatej kapitoly už sledujeme priebeh bojov o Duklu, postup 1. čs. armádneho zboru cez východné Slovensko, Liptov a Považie na Moravu, k Prahe.

Presvedčivosť autorovho slova je v opise zážitkov a príbehov, ako aj v bystrých politických postrehoch, vo vojenských rozboroch a hodnoteniach. Generál Ressel novým, netradičným spôsobom vystihuje podstatu i detaily, dobu i ľudí. V príbehoch z bojov je okrem iného pozoruhodná pasáž o výsluchu nemeckého zajatca, ktorého vypočúva sám autor, vtedajší veliteľ delostrelectva; pôsobí naňho psychologicky tak, aby mohol „zradiť“ bez výčitiek svedomia. Autentickosť knihy nespočíva iba v realistickom opise faktov, ale aj v sugestívnom štýle, ktorý nepotrebuje nič pridávať, prikrašľovať. Opis udalostí nás strhuje ako najpútavejšie literárne reportáže. Autor každým slovom získava čitateľa a sprevádza ho veľkou epochou. Často len niekoľkými ťahmi dokáže vykresliť charakteristické postavy. Napríklad portrét generála Svobodu je jedným z najlepších v celej českej i slovenskej literatúre vôbec.

Autor napísal svoju knihu z piety k mŕtvym, z úcty k živým a pre poučenie tých, čo prichádzajú po nás... Živé spomienky generála Ressela majú umeleckú i dokumentárnu hodnotu, sú výzvou k morálnej jednote, k ostražitosti.

Niet víťazstva v polovičných bitkách

Bola vyhlásená vojna, a nič sa nedialo. Drôle de guerre chlácholila. Z tej čudnej vojny nebude nič, hovorili. Potom 10. mája 1940 nepriateľ vyrazil. V tyle za frontom sa však nedialo nič. A čo sa dialo, víťazstvu neslúžilo. Už to tak ďalej nešlo. Odišiel som do Montpellieru na veliteľstvo zboru.

Prijal ma plukovník Marchand, veliteľ delostreleckého zboru. „Mon colonel, nemáme delá, nie sú kone, nemožno robiť výcvik,“ hovorím a ťažko sa ovládam.

„Major, vojna sa vyhráva pokojom,“ odpovedá plukovník a jeho nepreniknuteľné oko za sklom hľadí na mňa úplne chladne. Nepôsobil však pokojom silných, keď to hovoril.

Začínam opäť. „Pán plukovník, cvičíme pri delách, ktoré nejestvujú, naši nabíjači vkladajú pomyselný granát do diery vo vzduchu, všetko je suponované, predpokladané. Prišli sme bojovať za vlasť, za Francúzsko. Dajte nám delá a kone. Dokiaľ je ešte čas ...“

„Doucement, doucement, len pokoj, major, ešte sa nič nedeje.“ Bez slov, so stiahnutým obočím ma odprevádzal plukovníkov nevľúdny pohľad k dverám.

Že sa nič nedeje?

Bojuje sa o Maginotovu líniu ...

Čoskoro nepriateľ prelomí toto mohutné opevnenie a severným Francúzskom sa jeho vojská pohrnú do vnútra krajiny. A na juhu Francúzska, v okolí mesta Béziers, budú delostrelci jednej spojeneckej divízie odsúdení na to, aby sa nečinne prizerali smrteľnému zápasu Francúzska.

V ten deň som veliteľovi 1. československej divízie priviezol len ďalšie sľuby. Úžas. Protesty. To nie je možné! Večer neodchádzame z veliteľstva do svojich domovov cestou, ktorú každodenne meriame. Tie nové vedú poza humná, vyhýbajú sa rušným miestam, obchádzajú ich. Majú nás skryť pred zrakmi verejnosti, ktorú poburuje naša údajná nevšímavosť k boju. Ide predsa o záchranu Francúzska.

Opakuje sa smutná komédia z vlaňajšej jesene. Vtedy bol strach z budúcnosti, strašný prízrak vojny silnejší než spomienka na slávnu minulosť. Radšej otroctvo ako vojnu! kričali a písali. Boli popudliví voči dobrej nálade prvých Čechoslovákov v deň vypuknutia vojny. Ich pevnosť pokladali za nezmierlivosť, ich sebadôveru za pýchu. Išli mestom, ako kto chcel, v neusporiadanom hlúčku, ako roztiahnuté pole pretekárov, boli neustrojení, nedisciplinovaní. Idúcky čítali noviny a hlučne sa zabávali. Un-deux-trois — voila les boches! pokrikovali do taktu vojenského kroku československej jednotky, popri ktorej prechádzali. Hľa, Nemci! Chodili aj inak. Vojaci oblečení po svojom — civilné nohavice a vojenská blúza, civilné sako a vojenské nohavice — nevideli dôstojníkov, a tí ich kazili čoraz viac tým, že si nevšímali hlboký úpadok disciplíny. Všetky vojenské hodnoty boli pokrivené. Francúzsko je v nebezpečenstve! Je m’en fous! Sloboda a demokracia sú ohrozené! Je m’en en fiche! Dajte mi so všetkým svätý pokoj! V tom bolo jadro otázky. Na vojnu sa úplne zabudlo. I na česť. Niekoľko statočných ho nemohlo zachrániť.

J’ai l´honneur de vous demander... J’ai ľhonneur de vous d’annoncer..., pre samú česť v zdvorilostných frázach zabúdali na skutočnú česť. Čo z toho, keď za tou cťou bola číra fráza. Tá francúzskemu a československému vojakovi, zradenému v boji, nepomohla.

Sedel som s Henrim, kapitánom francúzskej armády, v Béziers v kaviarni Corso. Vinári z kraja, pohodlne rozvalení v prútených kreslách, s klobúkmi nasadenými do čela, tu popíjali svoj obligátny aperitív. Vo víne bola ich politika, nádej i úzkosť. Poznali len jeden front. Prebiehal po vínorodých pahorkoch juhovýchodného Francúzska. Iné Francúzsko nepoznali. Ľahký život vábil. Ľahúčko sa vznášali v oparoch ľahkého vína a aperitívu nad tunajšími starosťami. Vojnu za južné Francúzsko? To áno. Stálo by za tú cenu. Ale nechcite viac.

Henri zostal verný svojmu pernofisu. Ja som to kalné anízové svinstvo nemohol ani vidieť. Pernofis pilo celé Francúzsko. Väčšinu akcií fy Pernod et fils mali Nemci.

„Mon chér ami, kam s tou morálkou na Nemcov?“

„Vyčkaj času,“ hovorí mi kapitán. ,,Keď bude zle, naozaj zle, spoznáš Francúzov.“ Keď bude ťažko? Henri hovorí o psychológii francúzskeho vojaka, usiluje sa dokázať, že Francúzi zdvojnásobia svoju bojovnosť a neustúpia pred ničím, ak na nich padne tragický súmrak neodvratnej katastrofy. Ešte sa bojuje o Maginotovu líniu. Kapitán dosiaľ verí. Ospravedlňuje ich, veď všetci títo Francúzi sú len ľudia. Popri svojich prednostiach majú svoje chyby a popri svojej sile svoje slabosti. Dôvera vo francúzsku dobrú hviezdu im dovoľuje všetko, i krízu morálky.

„Henri, a či sa dá morálka nakomandovať?“ Nie, nie, vaše ťažkosti nie sú prechodné, dočasné, ale zakorenené, nebezpečné a vážne, tak svojou

ALEGRÍA, FERNANDO - DOSTIHOVÝ KÔŇ

ALEGRÍA, FERNANDO

DOSTIHOVÝ KÔŇ
(Caballo de Copas)

Tatran, Bratislava, 1977
edícia LUK (58)
preklad Oľga Lajdová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-755-77

beletria, román
204 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,50 €  - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

Román chilského prozaika, básnika a literárneho historika Fernanda Alegríu získal r. 1958 cenu mestskej rady v Santiagu. Je to zatiaľ jeho najúspešnejší román. Okolo nezvyčajného protagonistu, chilského koňa Gonzáleza, ktorého za lacný groš kúpia mladí Chiľania, odvíja sa dráma plná vášne, nostalgie za vzdialeným domovom, strasti aj chvíľkového šťastia hazardných hráčov. Vyhrá podceňovaný chilský kôň na dostihoch v San Franciscu? Spisovateľ svojím svižným, sviežim, humorno-šibalským štýlom s kritickým podtónom odkrýva sociálne nezrovnalosti v USA, zákulisie dostihov aj život v lacných nočných kabaretoch, ba nechýbajú tu ani prvky španielskej pikaresky. Je to román vybuchujúci dynamičnosťou, dramatickosťou i humorom, umelecky umocnený vynikajúcou románovou stavbou. Preto je jasné, že dosiahol taký nebývalý úspech medzi čitateľmi aj kritikmi.

TANGO

Keď sme prišli do penziónu, už všetci sedeli pri stole. Vošiel som nesmelo, bál som sa pozrieť na Mercedes. Urobili nám miesto a nastal posun polievkovej misy a francúzskeho chleba.

Moji kamaráti mlčky jedli. Kútikom oka som sledoval okolie. Mercedes sedela vedia otca a pozorovala ma. Keď sa nám pohľady stretli, nežne sa usmiala. Preglgol som a chvíľu som sa na ňu díval. Jej neha bola smutná, ranená. Strašne sa mi chcelo vziať jej tvár do rúk a pobozkať ju. Odvrátil som zrak a zachoval som si výraz jej zelených očí, ktoré boli také hlboké a múdre. Hidalgo vedia mňa velmi spôsobne jedol, tváril sa veľmi vážne. Hlava a ruky mu ledva trčali nad stolom. Jeho ruky vyzerali ako pazúry kondora a nôž v jeho pravej ruke bol v pravom zmysle slova zbraňou. Z druhej strany sedel Texasan, červený pupkáč, ten bol ako mrakodrap. Jedol neveľa a mal neisté pohyby, ale zato víno pil poriadnymi dúškami.

— Tá polievka je dobrá, kamarát. Velmi dobrá, — povedal napokon Hidalgo a potom sa díval, čakal a striehol ako myška.

Od vrchstola k nám doľahol ani rozbúrená víchrica hlas rozzúreného Španiela. Opytoval sa, či Spojené štáty majú právo vyhostiť Harryho Bridgesa, vodcu prístavných robotníkov, o ktorom sa toľko hovorí, len preto, že im nevyhovuje.

— Nejde o to, či im vyhovuje alebo nevyhovuje, — namietal mu človiečik so zvráskavenou tvárou a divými očami. — Obviňujú ho, že je komunista a že jeho odbory kontrolujú komunisti.

— O to nejde, — ozval sa muž bez hlasu, ktorý ako keby šepkal do rúry. — Obviňujú ho z krivoprísažníctva. Keď sa ho totiž spýtali, či je komunista, povedal, že nie, a vyzerá to tak, že je.

— Vyzerá! Vyzerá! To je ohromné! Čo ty vieš, či ten chlapík je, alebo niekedy bol komunista? Bol si pri tom, keď podpisoval legitimáciu? Alebo ti to hádam on sám povedal? 

Dotyčný rozprával s plnými ústami hrachu a len-len že nevyprskol.

— Nie, nejde o to, vy vôbec neviete, o čo ide, — zasiahol Mercedesin otec. Počúval som ho a predstavil som si jeho tvrdú nebojácnu tvár. — Ide o to, že Bridges skoncoval v odboroch prístavných robotníkov s panstvom gangstrov, a to sa práve spoločnostiam nepáči. Bridges zjednotil robotníkov na mori a teraz si môžu diktovať pracovné podmienky, môžu dosiahnuť vyššie platy a protestovať proti nespravodlivým zmluvám. Spoločnosti už nemôžu vnucovať svoje podmienky prostredníctvom zabijakov, ktorí terorizovali robotníkov revolvermi a boxermi.

— Ale Bridges je komunista a vláda nechce mať komunistov ani v prístave ani na lodiach.

— Ako ty môžeš vedieť, že je komunista ?

— A čo keď je naozaj komunista?

Táto veta spôsobila rozruch. Mnohí zo Španielov, hádam väčšina, boli reformovaní anarchisti; niekoľkí z nich boli socialisti; bolo tam aj zopár bezpartajných liberálov. V podstate všetci boli odborári. A ako takí, ako príslušníci robotníckej triedy, si teda rozumeli.

— Ten chlapík nie je komunista, — zaútočil ďalší, — je katolík.

Zato utŕžil poriadny výsmech. Ten, čo to povedal, veľmi tučný, s tvárou poďobanou od kiahní, takmer slepý, s argentínskym prízvukom, vyskočil, ako keby ho uštipol škorpión.

— Čomu sa smejete, vy kreténi? Keď vravím, že Bridges je katolík, tak je to pravda. Vari ste nečítali dnešnú „Chronicle“? Neviete, kto sa ho na súde zastal? Farár, tak veru, farár, duchovná osoba! Navyše Ír. Vyhlásil, že Bridges už roky patrí do jeho farnosti. Do kostola nechodí, ani na spoveď, nič také, ale je katolík.

— To je pravda, — potvrdil Marcel. — Dnes ráno som bol na súdnom konaní. Farár označil Bridgesa za dobrého človeka, čestného, statočného. A viete, čo mu na to povedal sudca? Bol natoľko bezočivý, že sa ctihodného otca spýtal, či je celkom normálny. Dôstojný pán zbledol a Bridgesovi obhaj-

O´HARA, JOHN - NÁSTROJ LÁSKY

O´HARA, JOHN

NÁSTROJ LÁSKY
(The Instrument)

Tatran, Bratislava, 1969
edícia LUK (4)
preklad Viera Marušiaková
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
61-972-69

beletria, román
192 s., slovenčina
hmotnosť: 293 g

tvrdá väzba
stav: dobrý. prebal ošúchaný

0,50 €

*zukol4* darované THCK

Hlavného hrdinu, slávneho amerického dramatika — povahou pripomína Eugena O‘Neilla a osudmi vari Arthura Millera — stretávame po prvý raz vo chvíli, keď sa takmer náhodou dopúšťa samovraždy, pravda, nevydarenej. Lúčime sa s ním vo chvíli, keď je zodpovedný za samovraždu iného človeka, tentoraz vydarenú. Medzi týmito dvoma dejovými bodmi sledujeme jeho stúpajúcu slávu i jeho intímne osudy — ľúbostný pomer so slávnou broadwayskou hviezdou, veľkosvetskou rozvedenou paňou a mnohými inými. Sexualita je vôbec oblasť, cez ktorú O'Hara opisuje človeka a jeho postoj k životu; je mu akýmsi kľúčom k hlbinám ľudskej duše. Spája tak vo svojich knihách — a najmä v románe Nástroj lásky — vážnosť s príťažlivosťou.

V noci sa zo dva razy zobudil na zvuky a na nezvyčajné ticho; inak spal ešte tuhšie ako vo dne. Dlhý spánok svedčil o stupni jeho fyzickej i nervovej vyčerpanosti, a práve tento spánok, väčšmi než cesta, bol spôsobom, mostom, ktorým prešiel zo sveta, čo opustil, do sveta, čo ho čakal. Ležal v pohodlí čistej bielej posteľnej bielizne s hlavou na čistej bielej hlavnici, ruky zopnuté pod krkom, oči doširoka otvorené a chladné. Bol osviežený, oddýchnutý, posilnený - a vyslobodený. Spoznal hrmot mliečnych kanví na traktore, čo šiel popri dome, a už to bol známy zvuk, ktorý patril do jeho nového života. Vstal a oholil sa, obliekol si kúpací plášť a zišiel dolu. Teriér naňho tolerantne zavrčal a stíchol.

„Dobré ráno, pani Phelpsová.“

Podala mu šálku kávy. „Dobré ráno. Počula som vás púšťať vodu. Konečne začínate vyzerať ako človek.“

„Aj sa cítim ako človek,“ povedal Yank. „Pán Cross tu už bol?“

„Ešte je privčas. Ale príde, nebojte sa. Nesmieme sa ho zabudnúť spýtať na ten váš vodičský preukaz. Jeden z nás by mal na to pamätať.“

„Áno. A ešte sa chcem spýtať, či vás nebude vyrušovať klepanie na stroji. Je to malý kufríkový stroj, klepká ticho.“

„Tak to je písací stroj? A vy ste spisovateľ? Nie, vôbec ma to nebude rušiť. Spisovateľa som tu ešte nemala, len obchodného cestujúceho, čo tu raz za mesiac nocúval a písal správy na stroji. Niekedy aj dlho do noci, ale nikdy ma to nebudilo. Počula som o vašich knihách?“

„Sotva.“

„Slovom, zbytočne by som po ne chodila do knižnice."

„Veru zbytočne, zatiaľ.“

„Tak si len píšte. Možno vás budú trocha vyrušovať traktory, čo tadeto chodia, ale po New Yorku - bože, ako to tam ľudia vydržia? Bola som tam päť ráz v živote a zakaždým tam bol čoraz väčší lomoz.“

„Človek si na to zvykne, ak musí.“

„Ako na všetko,“ povedala.

Teraz, na rozdiel od včerajška, obzrel si ju ako ženu, nie ako svoju domácu. Vlasy mala naprostriedku rozdelené a vzadu stiahnuté do uzla. Kožu na lícnych kostiach a na čeľustiach mala pevne napnutú, hladkú a trocha lesklú. Nos zahnutý, nozdry rozšírené, pery tenké, zuby pravidelné. Vlasy mali neurčitú hnedo-šedivú farbu, ale hnedé oči, ako teraz pri bližšom skúmaní zistil, boli obdivuhodne pekné a veľmi ju krášlili. Mala okrúhle plecia, plné poprsie a driek už nie taký štíhly ako kedysi. Ale lýtka a členky mala štíhle, chodidlá dosť veľké, ruky upracované, nepestované. Mohla mať niečo vyše päťdesiatky - presnejšie to nevedel odhadnúť. V duchu hádal, čo by tak robila, keby jej vkĺzol rukou pod sukňu. Domýšľal sa: chvíľu by ticho stála a dovolila by mu, aby sa prstami dobýjal ďalej, a potom by mu povedala: „To by stačilo, pán Lucas. Nestojím o to,“ alebo niečo podobné. A potom by mu za päť minút vystavila presný účet, vydala by mu drobné a povedala, aby sa zbalil a šiel. Ale keby si o tretej v noci k nej ľahol - mala by uvoľnené prsia a spiaci svet by sa o nich nestaral - možno by mu dovolila, aby ju pomiloval, a zadržala by ho u seba až do rána. Určite nebola Edovi Crossovi taká oddaná, aby si odopierala iné potešenia s inými mužmi. Možno by to bola len tá jedna noc a ráno by ho poslala preč, ale spomienka na tú jedinú noc by ju povzbudzovala, keby sa neskôr - čo bolo nevyhnutné - vydala za Crossa. Bola ešte jedna možnosť: že raz v noci za ním príde; to však bolo nanajvýš nepravdepodobné, iba ak by najprv šiel on za ňou.

„Dostať vo vašom meste newyorské noviny?“

„V East Hammonde nie, iba cez leto. Môžete to skúsiť u Bostwicka v Cooperstowne. Azda ich majú. Alebo keby ste si v nich chceli len dačo pozrieť, spýtajte sa v cooperstownskej knižnici, tam ich tuším objednávajú. Neviem. Ale teraz si spomínam, že newyorské noviny dostáva poštou Seymour Atterbury, tunajší veľkostatkár. Má päťstohektárový majetok napravo od cooperstownskej cesty. Z domu vidieť len kúsok strechy. Postavili ho skoro pol kilometra od hradskej. Ale veľkostatok nemôžete minúť. Biele ohrady a na pasienkoch čriedy ayrshiriek. Mohla by som zavolať jeho správcovi, Adamovi Phelpsovi, je to bratanec môjho muža. Ten to bude určite vedieť. Zaujíma vás v novinách niečo špeciálne?“

„Áno, ale škoda sa tým unúvať. Môžem si ich objednať z New Yorku.“

„Atterburyho veľkostatok sa oplatí vidieť. Môžem Adamovi zatelefonovať, takto zrána býva vždy v kancelárii. Aspoň sa trochu zabavíte.“

„Mliečne farmy ma neveľmi zaujímajú,“ povedal Yank.

„Och, to by bola len zámienka. Ten ich dom, to je hotový kaštieľ. Seymourova matka pochádzala odtiaľto, obyčajné dedinské dievča. Vydala sa za Atterburyho a presťahovali sa do New Yorku. Keď potom starý Atterbury umrel, vrátila sa na veľko-

NORMANNOVÁ, JILL - KORENINY

SAGANOVÁ, FRANCOISE

O MESIAC O ROK
(Dans un mois dans un an)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Tvorba národov
obálka Renata Vlachová
1. vydanie, 35.000 výtlačkov

beletria, novela, literatúra francúzska,
100 s., slovenčina
hmotnosť: 140 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 €

*zukol5* in *H-parap*R5

Román O mesiac o rok je v poradí tretí román Saganovej, ktorý má v celom jej doterajšom diele akési zvláštne postavenie. Mohli by sme ho nazvať „krízovým“ alebo „zlomovým“. Autorka sa v ňom dostáva na kraj svojich psychologických analýz vášne, lásky a žiarlivosti. Zostupuje až na ich dno, takže sa zdá, akoby sa v nich strácala. Ak si v prvom svojom románe Dobrý deň, smútok predsavzala zobraziť city, ich protiklady, rozpory a zvláštne konflikty u „nudiacich sa ľudí“, trojuholníky lásky a žiarlivosti, aby naznačila ich márnosť a bezvýchodiskovosť, v prítomnom diele ich posúva do ešte krajnejšej polohy. Zúfalé pokusy o oživenie citového života, ako sa s nimi stretávame u Alaina Maligrassa, u Josée aj u Beatrice, odohrávajúce sa na erotickom základe, riadiace sa zákonmi akejsi „osudovej“ príťažlivosti, často nevysvetliteľnej, nakoniec ústia do neznáma. Na rozdiel od predchádzajúcich diel Saganová neostáva na tomto bode so založenými rukami, akoby sa s tým zmierovala. Ako klavirista, ktorý hrá po roku tú istú skladbu, pretože „nenašiel nič iného“, aj prítomní hrdinovia zisťujú, že za celý rok v živote ani im nič nového „nezišlo na um“. Z tohto smutného základu sa však treba odraziť. A Saganová sa skutočne i odráža, aby nabrala dych k ďaľším románom. „Josée, — povedal, — to nie je možné. Čo sme to len všetci urobili? Čo sa stalo? Čo to všetko má znamenať? “ A i keby takéto rozmýšľanie prítomných hrdinov „viedlo k šialenstvu“, autorku vyvádza z bezvýchodiskového bludného kruhu jedného skazeného sveta, z umeleckej i ľudskej krízy.

Odchádzal a Nicole plakala. To všetko sa dalo už dávno predvídať. A keď Bernard balil batožinu, zdalo sa mu, že sa celý jeho život dal predvídať. Bolo prirodzené, že vyzeral príjemne, že mal nespokojnú mladosť, pomer s Beatrice a dávny vzťah k literatúre. A ešte prirodzenejšie bolo, že si vzal za manželku tú mladú ženu, trochu bezvýznamnú, ktorej teraz spôsoboval živočíšnu bolesť, ktorú sám vôbec nechápal. Bol totiž surovec s drobnými krutosťami priemerného človeka, s drobnými historkami priemerného človeka. No bolo treba hrať až do konca úlohu muža, ktorý dodáva pokoj. Obrátil sa k Nicole a objal ju:

— Neplač, drahá, veď chápeš, že musím odcestovať. Je to pre mňa dôležité. Mesiac, to nie je také ťažké. Tvoji rodičia...

— Ani na mesiac sa nechcem vrátiť k rodičom.

To bola Nicolina utkvelá predstava. Chcela zostať v tom byte. A on vedel, že celé noci bude spávať s tvárou obrátenou k dverám a bude čakať naňho. Zmocnila sa ho hrozná ľútosť, ktorú obrátil proti sebe.

— Budeš sa tu sama nudiť.

— Budem chodievať k Maligrassovcom. A Josée mi sľúbila, že ma povozí na aute.

„Josée. “ Pustil ju, nasrdene schytil košele a pchal ich do kufra. Josée. Ach, ide jej predsa o Nicole a o ľudské city. Josée. Kedy sa už oslobodl od tohto mena, od tej žiarlivosti. Iba toto je v jeho živote neskrotné. Nenávidel seba samého.

— Budeš mi písať? — opýtala sa Nicole.

— Každý deň.

Najradšej by sa bol obrátil a povedal jej: „Môžem ti napísať aj tridsať listov vopred: Moja drahá, mám sa dobro. Taliansko je veľmi krásne, pôjdeme sem raz spolu. Mám nesmieme veľa práce, ale myslím na teba. Chýbaš mi. Zajtra ti napíšem dlhší list. Bozkávam ťa. “ Tak jej bude písať celý mesiac. Prečo človeku niektorí ľudia sami našepkávajú slová, a iní nie? Ach, Josée! Napíše jej: „Josée, keby ste vedeli. Neviem, ako to povedať, aby ste pochopili, a som ďaleko od vás, od tváre, ktorá patrí vám, a už len myšlienka na ňu mi rozrýva srdce. Josée, vari som sa mýlil? Smiem ešte dúfať? “ Áno, vedel to, napíše Josée z Talianska jedného večera, keď pocíti mučivý svetobôľ, a slová mu budú tvrdnúť a oťažievať pod perom, a budú to živé slová. Veď predsa vie písať. Ale Nicole...

Bola plavovlasá, ešte trochu plakala, opretá o jeho chrbát.

— Odpusť mi, prosím ťa, — riekol.

— Ty mi odpusť. Nevedela som... Ach, Bernard, vieš, pokúšala som sa, pokúšala som sa niekoľkokrát...

— O čo? — spýtal sa. Bál sa niečoho.

— Pokúšala som sa dostať na tvoju úroveň, pomáhať ti, byť ti spoločníčkou, ale nie som dosť inteligentná, ani zábavná, ani nič... a vedela som to dobre... ach, Bernard!

Dusila sa. Bernard ju pritisol k sebe a prosil ju nástojčivo slabnúcim hlasom o odpustenie.

..............................................................................

... posledná veta ...

"Človek o tom nesmie veľa rozmýšľať," povedala jemne, "vedie to k šialenstvu."

WILLANOVÁ, ANNE - PRIPRAVUJEME KURACINU

WILLANOVÁ, ANNE

PRIPRAVUJEME KURACINU
(101 Essential Tips / Cooking with Chicken)

Ikar, Bratislava, 1999
edícia 101 praktických rád
preklad Terézia Šinková
ISBN 80-7118-697-X

kuchárky, recepty, domácnosť,
72 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 213 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*zukol4*

FISCHER, BRUNO - JEDNA SMRŤ NESTAČÍ

FISCHER, BRUNO

JEDNA SMRŤ NESTAČÍ
(More Deaths Than One)

Smena, Bratislava, 1971
edícia Labyrint (31)
preklad Elena Chmelová
ilustrácie Jozef Pernecký
1. (v Smene) vydanie, 15.000 výtlačkov
73-022-71

beletria, román, detektívky,
244 s., slovenčina
hmotnosť: 239 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

0,80 €

*zukol4* darované THCK

4. David Reese

Streda 14. mája - 0,10 hod.

Telefon zvonil a ja som si práve vyzliekal nohavice. Hodinky ukazovali desať minút po polnoci. To nie je práve vhodná hodina na náhodné telefonáty.

Opäť Beverly? Možno Bev povie, že nemôže zaspať, že stále musí myslieť na to, ako ma má rada, a že sa už nemôže dočkať zajtrajška, aby mi povedala, že sa chce za mňa hned vydať. Celkom mi vyrazilo dych, tak som sa vrhol k telefónu.

Bola to naozaj žena, ale iba Rachel Townsendová, moja sekretárka a pravá ruka v kancelárii.

„Dave, potrebujem právnika.“

„Stavím sa, že pre Franka. Kto utŕžil tentoraz?“ „Zavraždili Rudyho Mattersona!“ vybuchla Rachel. Načiahol som sa za balíčkom cigariet na stole, vytiahol jednu a schmatol zapaľovač.

„Dave, počul si, čo som povedala?“

„Kde sa to stalo?“

„V jeho kuchyni.“

„Ako?“

„Kameninovou nádobou.“

„Čím?“

„Čo na tom záleží?“ zvolala Rachel. „Potrebujem právnika a ty si právnik.“

Zapálil som si cigaretu a spýtal sa:

„Na čo mu bola? Frank dosiaľ nepotreboval nič, iba svoje päste.“

„Dave, ty si príšerný idiot. Frankie to neurobil. Nikto nevie, kto to bol. Podozrivý je aj George Atwood a viacerí takisto. Preto som tu i ja. Telefonujem

„Polícii nemusíš hovoriť nič. Zavolám Joa Rubensteina, je dobrý advokát pre každé ..."

„Chcem teba,“ skočila mi do reči. „Si právnik.“

„Už tri roky nemám prax. Odvtedy, ako som zistil, že zarobím viac, keď budem predávať domy ľuďom, ktorí si to nemôžu dovoliť.“

„Dave, preboha, príď hneď sem!“

Potiahol som tuho.

„O desať minút som tam,“ prisľúbil som.

Obliekol som si nohavice, vzal si kravatu aj sako. Potom som odišiel. Býval som v centre Rextonu, v čomsi, čo sa volalo činžiak, lebo to malo dve poschodia. Dom bol z jasných tehál, mal osem bytov, v ktorých nebolo možné chovať ani mačku, a pod budovou bola garáž. Volalo sa to Orlie krídla, a to bolo všetko.

Nešiel som autom. Musel som sa prejsť, aby som sa spamätal. Vedel som, že čokoľvek sa z toho vykľuje, bude to zlé. Veľmi zlé.

Boli v obývačke Mattersonovho domu. Keď som zastal na terase, počul som hlasy a zazrel cez okná ľudí. Stalo sa to v kuchyni, povedala Rachel. Prešiel som po terase okolo dvoch strán domu k zadnému vchodu do kuchyne.

Pri mŕtvom bol Abel Torrey. Torrey bol okresný ohliadač mŕtvol. Dostával za to päťsto dolárov ročne — čo bol celkom slušný zárobok — asi stovka na hodinu za úradnú prácu. Na živobytie si zarábal pri benzínovej pumpe na okraji mesta.

Sedel za kuchynským stolom a hľadel na vzorku linoleového obrusa. Vyskočil, keď som otvoril dvere. Myslím, že bol šťastný, keď sa mohol deliť o spoločnosť mŕtveho s kýmsi živým.

„Nie je to strašné, Dave?“

Bolo to strašné. Kuchyňa bola toľká, že by sa do nej pomestilo celé trojizbové zariadenie z Orlích krídel a ešte by tam ostalo dosť miesta pre ďalšie dve skrine. Mattersonovo telo ležalo neďaleko stola.

SZOMOLÁNYI, JURAJ - MALÉ KARPATY

SZOMOLÁNYI, JURAJ

MALÉ KARPATY

Šport, Bratislava, 1981
edícia Turistický sprievodca ČSSR
obálka Ján Hladík, Otakar Nehera
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
77-015-81

turistika, sprievodca, geografia
304 s., 1 príloha (mapa), slovenčina
hmotnosť: 309 g

tvrdá väzba
stav: výborný

1,50 € 

*zukol4*

SANDANY, ARTÚR - TALIANČINA DO VRECKA

SANDANY, ARTÚR
PAŽITKA, MIKULÁŠ

TALIANČINA DO VRECKA

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1971
1. vydanie, 10.150 výtlačkov
67-310-71

jazyky, prekladové slovníky,
258 s., slovenčina, taliančina
hmotnosť: 179 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

0,70 €

*zukol4* darované THCK

PROKOPOVÁ, LIBUŠE - KONVERZAČNÁ PRÍRUČKA ŠPANIELČINY

PROKOPOVÁ, LIBUŠE

KONVERZAČNÁ PRÍRUČKA ŠPANIELČINY

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1962
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
67-473-62

jazyky, prekladové slovníky,
346 s., slovenčina, španielčina
hmotnosť: 198 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

0,50 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol4*

NEMECKO-SLOVENSKÝ A SLOVENSKO-NEMECKÝ VRECKOVÝ SLOVNÍK

NEMECKO-SLOVENSKÝ A SLOVENSKO-NEMECKÝ VRECKOVÝ SLOVNÍK

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1966
3. vydanie, 30.150 výtlačkov

jazyky, prekladové slovníky,
1022 s., slovenčina, ruština
hmotnosť: 497 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

0,20 € darované THCK

*zukol4*