DUCHOŇOVÁ, MILINA - VYŠÍVAME NOVÉ VZORY

DUCHOŇOVÁ, MILINA

VYŠÍVAME NOVÉ VZORY

Alfa, Bratislava, 1987
edícia Knižnica Urob si sám
obálka Róbert Němeček
1. vydanie, 45.000 výtlačkov
063-039-87

hobby, domácnosť,
176 s., 102 obr.,
hmotnosť: 465 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

1,60 € PREDANÉ!

*zukol4*

ZVUKY OHLASUJÚ SMRŤ

ZVUKY OHLASUJÚ SMRŤ

Obzor, Bratislava, 1968
doslov Branislav Choma
výber z juhoslovanských poviedok zostavil Branislav Choma

preklad Víťazoslav Hečko, Branislav Choma, Milan Odran

edícia Dukla - svetová tvorba
obálka Natália Rappensbergová
1. vydanie

beletria, próza krátka, poviedky,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 €

*zukol4*

V tejto knihe sa náš čitateľ po prvý raz širšie zoznámi s bohatou poviedkovou tvorbou juhoslovanských spisovateľov v partizánskej a vôbec vojnovej tematike, a to tak v priereze jej vývoja, ako aj v jej dnešnej situácii. Náš výber prináša pohľad do všetkých juhoslovanských národných literatúr, zastúpených poprednými a charakteristickými autormi, ktorí sa partizánskeho či ilegálneho boja buď sami zúčastnili, alebo na svojej mladej koži prežívali útrapy vojny.

Juhoslovanská vojnová literatúra je azda najbohatšia nielen v domácej tvorbe, ale po literatúre sovietskej aj vo svete. Máloktorých národov sa druhá svetová vojna dotýkala tak citeľne pri koreňoch existencie ako práve Juhoslovanov. Ich národný odboj, skomplikovaný hlboko poňatým sociálnym zápasom, rozdeľujúcim národy do protikladných zoskupení, je preto podnes prevládajúcou témou literatúry tejto krajiny: je obrazom jej hrdinského boja i mnohých tragických situácií, komplikácií aj zúfalstiev, ktoré nevyhnutne mali odraz aj v povojnovom živote. Juhoslovanská vojnová literatúra je dosiaľ magistrálnou témou, najzažitejšou, stále sa v mysli obnovujúcou, a preto aj nesúcou známky všetkých povojnových myšlienkových názorov a vývinových etáp. Všetky generácie a všetky obdobia zložitého juhoslovanského povojnového života sa k nej vracali a zo svojho hľadiska si veľkú historickú etapu prisvojovali. Je to latentná téma, spracovaná už v mnohých významných poviedkach a románoch, kronikársky, memoárovo, z mnohých stanovísk, a stále je príťažlivá. Dnes už možno narátať tri vlny spisovateľského záujmu o túto tematiku, a nie je na škodu pripomenúť, že práve posledné románové i poviedkové diela dosahujú úroveň, ktorá juhoslovanskú literatúru stavia na popredné miesto v socialistickom svete, prinášajúc podnety a zároveň aj prenikavé obrazy-svedectvá o dobe do pokladnice svetovej literatúry.

Vo výbere sú zastúpení títo autori: Aleksandar Obrenovič, Antun Šoljan, Miodrag Bulatović, Vjekoslav Kaleb, Slavko Janevski, Michailo Lalić, Vladan Desnica, Branko Ćopić, Ranko Marinković, Beno Zupančič, Erich Koš, Dimitar Solev, Petar Šegedin, Ivan Slamnig, Vlado Maleski, Krsto Špoljar, Andrej Hieng, Momčilo Milankov, Sreten Asanović, Ciril Kosmač, Slobodan Novak, Mladen Oljača, Vladimir Kavčič, Antonije Isaković, Ivan Dončevic, Miško Kranjec

Vladan Desnica

PRED ÚSVITOM

Do ticha noci tresol ručný granát, potom ešte jeden a ešte niekoľko ďalších. Hneď nato zarapčal guľomet, unáhlene, márnotratne a pravdepodobne i naprázdno, len aby vyvolal zmätok. O chvíľku sa ohlásili aj odpovede četníckej »sedliackej stráže«: strieľala z úkrytov, redšie, ale presnejšou paľbou.

Po prvom výbuchu sa celá dedina strhla zo spánku a zdvihla z vankúšov; no zvykla si už na prepady, hneď sa upokojila a každý sa znova zakutral na svojom lôžku. Zvedavosť nikoho nevyhnala na prah pozrieť sa, čo sa deje, lebo je známe, že guľka si akosi naschvál vyberá pokojného človeka a nevolaného náhodilca; tak i pri poslednom útoku zahynul Mile Končar, strážiaci na humne nepreviatu hromadu obilia, a stará Vajka, ktorá len vykukla cez okienko. Tentoraz jedinou obeťou bola hluchonemá dievka, »nemá Sáva«, ktorá práve v tej chvíli vyšla von zahnať koňa z ďateliny. Nevysvetliteľné bodnutie pod plecom, hustý a teplý nával v ústach; nohy sa jej podlomili a kým váhala, či sa obviazať alebo vzoprieť sile, čo ju sácala na kolená, už sa naznak vyvalila na roľu: nad sebou vidí belasosť neba, na ktorom krotko žmúri nekonečné množstvo drobných hviezdičiek. V hlave jej hučí a myseľ sa zahmlieva, sila niekam uniká a premáha ju akási sladká nemohúcnosť... Prijala to s tým istým nechápavým údivom, s akým prijímala všetko iné v živote: čokoľvek prišlo, brala to pokorne ako jedinú možnosť, azda ani nevedela, že možno hľadať vysvetlenie vecí, pýtať sa na ich zmysel a príčinu.

Zatiaľ sa paľba približovala do stredu dediny. Teraz sa z jednej i druhej strany ozvali za sebou krátke, nevýrazné guľometné strely ako šum prepelíc, vyletujúcich zo žita, alebo zvuk plátna, párajúceho sa na pulte.

Bogdan leží od samého začiatku v strehu a načúva. Koľko ráz sa už zblúdilá guľka zavŕtala do strechy! To znamená, že sa približujú. Stávalo sa, že tak zaútočili aj kvôli nejakej inej akcii alebo ktohovie prečo, bez ozajstnej príčiny vnikli do dediny. Ale tentoraz to asi myslia vážne. Vstal z postele, precedil cez zuby žene, ležiacej v druhej posteli s dvoma malými deťmi, »vydržte a nikde sa nehýbte,« potom v gatiach a pančuchách tak, ako spal, vyšiel na chodbu. V tme došiel do »izbičky«, veľkého, ešte neprehradeného priestoru na konci chodby, ktorý mu v týchto neistých časoch slúžil za úschovňu všetkého, čo je cennejšie a príhodnejšie na rozkrádanie.

Zadrmal mladíkom, čo spal na zemi.

— Mićko, Mićko, vstaň!

Mladík sa posadil na slamník. Ospalá, skoro detská tvár ešte nič nevnímala. Bogdan mu položil ruky na plecia a zatriasol ním.

— Prebuď sa! Bež hneď do Žagrića, rovno ku Golubićovi, a povedz mu, že nás partizáni napadli, nech hneď povie Nemcom, aby sem pribehli. Že keď udrú cez Lučiky, vpadnú im do chrbta...

Mićko si obul gumené topánky. Bogdan, nahnutý nad ním, mu neprestajne hučal a šuškal do ucha:

— ...Len leť, behom... A nazad už, ako ti je vôľa, môžeš i zajtra!... Prebuď sa, leť už... Povedz, nech prídu, nech netratia čas!... A keď pôjdem do Zadru, dostaneš topánky, veď vieš! Len bež, nohy na plecia...

Vyprevadí ho dolu schodmi na prah.

— Neotváraj bránu, preskoč múr. Povedz: cez Lučiky, zapamätaj si! — ... No choď!... A nepristavuj sa, kým neprídeš do Žagrića!...

Nehlučne zatvorí za ním domové dvere a zase vojde do »izbičky«.

Prikradne sa k úzkemu zamrežovanému oblôčiku a utiahnutý za hrubým múrom pozorne načúva. Vonku je bledé svetlo bezmesačnej noci. Streľbu počuť čoraz bližšie. — Nedôjde včas! — zapochybuje Bogdan. Popri dome prebehli rýchle, mäkké kroky; vidí, ako sa niekoľko domácich »strážnikov« prešmyklo a stratilo za múrikom Kokanovej ohrady a za onými piatimi-šiestimi brestmi pod ňou. Medzi nimi naisto spoznal Petraša. »Strážnici« niekoľko ráz vystrelili, potom zhrbení prebehli za múrikom ohrady zo desať metrov, aby oklamali protivníka, a tak dobehli

REMARQUE, ERICH MARIA - TIENE V RAJI

REMARQUE, ERICH MARIA

TIENE V RAJI
(Schatten  im Paradies)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
preklad Perla Bžochová
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
13-72-048-74

beletria, román
432 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € 

*zukol4*/*zimpa2**belx-ger*

Remarquove knihy si hneď po prvej svetovej vojne získali masy čitateľov a tento záujem o každé nové dielo sa nestratil dodnes. Spisovateľ-humanista, ktorý zažil na vlastnej koži mnohé z toho, o čom písal, vedel plasticky a s veľkou dávkou citového zaujatia podávať osudy ľudí vraždených na frontoch dvoch svetových vojen, ubíjaných v koncentračných táboroch, gniavených kapitalistickými pomermi, vystavovaných prenasledovaniu a znášajúcich tvrdý údel bezdomovcov. „Tiene v raji“ sú opäť obrazom nemeckých emigrantov, ktorí za nacizmu a počas druhej svetovej vojny hľadali útočište v iných krajinách. Tentoraz je touto krajinou Amerika, vlastne mesto New York, kde hŕstka bezdomovcov zápasí nielen o miesto v živote, ale podaktorí aj o holý život, kde ľudia utekajú nielen pred nacistickým prenasledovaním, ale aj za vidinou raja. Pred čitateľom defiluje rad postáv, ktoré trpia nostalgiou, zápasia s minulosťou i prítomnosťou, milujú sa i nenávidia.

O minulosti hlavného hrdinu Rossa sa nedozvedáme veľa — z vlasti si nedoniesol ani len pravé meno a spomienky na predchádzajúce roky hrôzy, ťažiace ho ako mora, vysvitajú len z jeho snov. Zápas o existenciu pohlcuje spočiatku všetku jeho energiu a Ross sa sústreďuje len na to, aby získal povolenie na pobyt a prostriedky na živobytie. A tu Amerika ukazuje bezdomovcom aj svoju druhú, tienistú tvár. Pre obchodníkov a finančníkov žijúcich na tomto kontinente je katastrofa ľudstva len prostriedkom na vytváranie výhodných transakcií. Ross — ako typický remarquovský hrdina — sa zmieta v pochybnostiach, z ktorých ho nevie vyviesť ani filozofovanie, ani cynizmus, ba ani vrúcny, ale komplikovaný vzťah ku krásnej Nataši. S koncom vojny však v ňom napokon dozreje presvedčenie, že preňho niet iného riešenia ako vrátiť sa nazad do vlasti.

„Tiene v raji“ vyšli až po autorovej smrti (zomrel r. 1971) a tento román, ktorý definitívne uzatvára Remarquovo dielo, svojím nenapodobiteľným čarom a rozprávačským umením znovu vzbudzuje pozornosť čitateľov na celom svete, rovnako v Sovietskom zväze ako v Amerike.

Na druhý večer som našiel list od advokáta: Povolenie na pobyt mi predĺžili o šesť mesiacov. Bol to pocit ako na hojdačke: raz bol človek hore, raz dolu. Dalo sa na to zvyknúť. Advokát mi písal, že mu mám zajtra predpoludním zatelefonovať. Vedel som si predstaviť prečo.

Keď som prišiel do úbohého hotela, sedela tam Nataša Petrovna.

„Čakáte Melikova?“ spýtal som sa trochu rozpačito.

„Nie, čakám vás.“

Zasmiala sa. „Poznáme sa tak málo a máme si toľko odpúšťať, že je to priam napínavé. Ako je to medzi nami?“

„Vynikajúco,“ povedal som. „Zdá sa, že sa aspoň nenudíme.“

„Už ste jedli?“

Rýchlo som si v duchu prepočítal peniaze. „Nie, ešte nie. Ideme k Longchampsovi?“

Premerala si ma. Mal som nový oblek. „Nový!“ povedala a ja som sledoval jej pohľad. Nadvihol som nohu. „Aj topánky sú nové. Myslíte, že som súci pre Longchampsa?“

„Včera večer som bola v Pavilóne. Bolo to dosť nudné. V lete by sa malo sedávať vonku. V Amerike na to ešte neprišli. Veď tu nie sú ani kaviarne.“

„Zato sú tu cukrárne.“

Pozrela na mňa iskrivým pohľadom. „Áno, pre staré ženy šíriace vôňu zvädnutého lístia.“

„V izbe mám celý hrniec segedínskeho gulášu,“ povedal som. „Je ho dosť pre šiestich silných jedákov. Varila ho maďarská kuchárka. Už včera večer bol výborný, dnes je ešte lepší. Segedínsky guláš s rascou a s kapustou je lepší ohrievaný než čerstvý.“

„Ako ste sa dostali k segedínskemu gulášu?“

„Včera večer som bol na jednej oslave.“

„To som ešte nezažila, žeby si niekto z oslavy doniesol domov guláš pre šesť ľudí. Kde to bolo? V tej... ?“ Vrhol som na ňu výstražný pohľad. „Nie, nebolo to v nemeckej pivnej reštaurácii. Guláš je maďarský, nie nemecký. Bol som pozvaný na súkromie. S tancom!“ dodal som, aby som sa jej pomstil za myšlienky.

„Ach, tak s tancom! Zdá sa, že ste sa tu už dokonale porozhliadali.“

Nemal som chuť na ďalšie vypočúvanie. „Majú tam taký zvyk,“ vysvetľoval som. „Osamelí mladí ľudia, ktorí bývajú v bezútešných hotelových brlohoch, dostanú so sebou domov od dobrosrdečnej domácej panej hrniec gulášu, ktorý ostal. Tam ho bolo dosť pre celú rotu. V bojovej pohotovosti. Okrem toho som spolu s priateľom doniesol uhorky s kôprom a čerešňový závin. Jedlo pre bohov. Ale, bohužiaľ, je studené.“

„Nedá sa zohriať?“

„Kde?“ spýtal som sa. „V izbe mám len malý elektrický varič na kávu, to je všetko.“

Nataša Petrovna sa zasmiala. „Dúfam, že v izbe nemáte ešte aj zopár leptov, ktoré chcete ukázať dámskym návštevám!“

„Na to som ešte vôbec nepomyslel. Neskúsime to s Longchampsom?“

„Nie. Ten svoj guláš ste opísali veľmi lákavo.“ „Melikov musí prísť každú chvíľu,“ povedala Nataša Petrovna. „Iste nám pomôže. Poprechádzajme sa z pol hodinky po meste. Dnes som ešte nebola vonku. K vášmu gulášu iste patrí náležitý apetít.“

„Dobre.“

Chodili sme spolu ulicami. Domy plávali v červenkastom svetle. V obchodoch žiarili lampy. Nataša Petrovna mi vysvetľovala, že má topánkový komplex. Nie

LUNDKVIST, ARTUR - BABYLON, NEVIESTKA BOHOV

LUNDKVIST, ARTUR

BABYLON, NEVIESTKA BOHOV
(Babylon, gudarnas sköka)

Smena, Bratislava, 1988
edícia Máj (509)
preklad a doslov Milan Richter
ilustrácie Emil Sedlák
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 35.200 výtlačkov
073-056-88 BNB

beletria, román, literatúra švédska,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 318 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý *barpe*home*in*belx-swe*

stav: dobrý PREDANÉ *zukol4*

Svetoznámy švédsky spisovateľ Artur Lundkvist (nar. 1906), člen Nobelovho výboru a laureát Leninovej ceny, nám v svojej osemdesiatej knihe, ktorá je zároveň jeho ôsmym a posledným historickým románom, približuje život v Babylone za vlády Nabukadnezara II. a jeho nástupcov, teda obdobie 586 až 539 pred n. 1. V dvoch paralelne sa odvíjajúcich príbehoch oživuje činy proroka Daniela, ktorého ako mladého odvlečú chaldejskí vojaci po dobytí Jeruzalema do babylonského zajatia, a zobrazuje osudy mladého dievčaťa Lilidy, ktorú predajú do otroctva a ktorá sa stane v Babylone najprv slúžkou v dome starého veľmoža a neskôr neviestkou hlavného babylonského boha Marduka. Lundkvist s nesmiernou bohatosťou a pestrosťou svojho čistého, poetického jazyka rozpráva o službe židovského mládenca Daniela na Nabukadnezarovom dvore, interpretuje jeho sny a videnia, podáva vyčerpávajúci prehľad dejín Babylonu a Sumeru, ich mýtov, bohov, hrdinov, oboznamuje čitateľa so skvostami babylonskej architektúry, so slávnou vežou, veľchrámom a kráľovským palácom, no najmä s rušným a pestrým životom v nich. Prostredníctvom Lilidy (neskôr Oany) nám sprítomňuje všedný život v Babylone, zvyky a obrady, ruch na bazári, pohlavnú zvrátenosť, činnosť nevestincov, kruté výjavy v levovej jame či obetovanie dračiemu bohovi (krokodílovi!), ale aj osamotenosť Mardukovej neviestky, čakajúcej na vrchole „do neba sa týčiacej" veže na príchod boha, ktorý ju v niektorú noc príde obšťastniť. Babylon, neviestka bohov, je román, ktorý nás nesmierne poučí, vzruší a obdarí krásou obrazov a nezabudnuteľných príbehov.

Doba, krajina a zvieratá

Prastará sumerská legenda rozpráva o národe, ktorý prišiel z mora a nad ktorým panovalo počas štyristo päťdesiatšesťtisíc rokov desať prakráľov, čo žili ako bohovia či polobohovia, v podstate nesmrteľní alebo rodiaci sami seba znova a znova, až pokým neprišla veľká potopa.

O tej sa v legende vraví, že Gilgameš, veľký kráľ z Uruku, vyhľadal praotca Utanapištima. ktorý zachránil ľudstvo pred potopou, a dozvedel sa od neho, ako to vlastne bolo.

Boh stvorenia Ea vyjavil Utanapištimovi v jednom sne trest, na ktorý bohovia po spoločnej porade odsúdili ľudí, nato si praotec postavil loď a zobral na ňu vyvolených ľudí, zvieratá a rozličné druhy obilnín.

Nadišiel veľký nečas, zatemnil oblohu a premenil všetko svetlo na tmu, dokonca aj bohovia sa zľakli tej búrky a záplavy a odkradli sa do neba, kde sa schúlili za hradbami ako bojazlivé psy.

Po šiestich dňoch a siedmich nociach sa more upokojilo a počasie sa umúdrilo, v diaľke sa zjavila hora Nisir a loď zamierila k nej, uviazla na brehu a nedala sa pohnúť.

Utanapištim vypustil najprv holubicu, ktorá sa vrátila, potom lastovičku, ktorá sa takisto vrátila, a nakoniec havrana, ktorý (takto to legenda vraví) videl, kde voda vyschla, jedol z mŕtvol, brodil sa vodou, vypúšťal trus a nikdy sa už nevrátil.

Je možné, že práve toto si Daniel prečítal na tabuľkách s klinovým písmom o potope, o prvej, alebo prvej zaznamenanej potope a že takto sa oboznámil s predlohou neskoršej biblickej potopy.

V legende sa ďalej vraví o kráľovi Mesannepadovi, zakladateľovi tretej dynastie po potope, ktorá bola zároveň prvou dynastiou v meste Ure. V tom čase sa osídlili močariská okolo širokej delty riek Tigrisu a Eufratu a na pahorkoch sa dvíhali prvé mestá obohnané múrmi a opevneniami, ktoré poskytovali ochranu aj stádam dobytka a oviec pasúcim sa v ohradách pod mestskými hradbami.

Hovorí sa tu tiež o národe, ktorý prišiel zo severu, z horských končín a priniesol so sebou do riečnej delty aj svoju kultúru, bohov, zákony a písmo: tmavovlasý, ale nie semitský národ, nazývaný čierne hlavy, ktorý bol navyknutý modliť sa k svojim bohom na návršiach, na končiaroch hôr, a preto vystaval v delte umelé kopce, postavil zikkuraty s vysokými vežami a aj na tejto jemu celkom cudzej rovine sa pridŕžal architektúry, ktorá vychádzala zo stavby drevených domov a chrámov v horských a lesných končinách.

Tento národ sa asimiloval, ba zlúčil s pôvodnými, domácimi kmeňmi, obýval najmä mestá, ktoré mali každé svojho kráľa, ale neskôr sa spojili vďaka uctievaniu tých istých bohov a vytvorili ríše Sumer a Akkad.

Sumerské mýty o stvorení sveta pochádzajú zrejme z ústneho podania národa, ktorý prišiel z mora: podľa nich sa svet zrodil v morských hlbinách za boja bohov s netvormi. V neskorších mýtoch sa zjavil Marduk ako hrdina svetla, ktorý bojoval v strašlivom zápase s Tiamatom, mocnosťou priepastnej tmy. zvíťazil nad ním a nastolil vládu bohov nad celým svetom.

Mardukovi sa pripisuje aj stvorenie ľudí, a keďže víťazstvo bohov nad zlými mocnosťami bolo definitívne, mohli zostať aj ľudia dobrými, bez viny, vykúpení raz prevždy, pod ochranou bohov, no museli im slúžiť, byť vďační a uctievať ich.

Bohovia mali ľudskú podobu, alebo ľudia boli stvorení na obraz bohov, zatiaľ čo zlé mocnosti vyzerali ako zvieratá či netvory. Bohovia totiž porazili nielen priepastné mocnosti, ale aj bežné druhy zvierat, ktoré mali slúžiť ľuďom ako svojim pánom a poskytovať im potravu, nevyhnutnú pre ich život.

Ľudia predstavovali, pravdaže, za pomoci bohov, dobro, čo v nich dosiahlo dokonalosť, a ich poslaním bolo už len žiť, žiť bez akejkoľvek snahy, túžby po zdokonalení, zlepšujú to, čo bolo, malo zostať také navždy, dívať sa vpred alebo do minulosti bolo to isté, víťazný boj a dráma vykúpenia boli raz navždy dobojované, dohrané, skončené.

Moc nad ľudom odovzdali bohovia panovníkovi, vyvolenému kráľovi a za najvyššie dobro sa pokladala striedmosť 

PUZO, MARIO - KRSTNÝ OTEC

PUZO, MARIO

KRSTNÝ OTEC
(The Godfather)

Tatran, Bratislava, 1990
edícia Kométa (10)
preklad Taťjana Ruppeldtová
prebal Svetozár Mydlo
3. vydanie, 110.000 výtlačkov
ISBN 80-222-0194-4

beletria, román
400 s., slovenčina
hmotnosť: 476 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalá

1,00 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol4*

Fascinujúci dej, rafinované zápletky, nevšedný rozprávačský talent autora, majstrovsky zvládnuté charakteristiky postáv, detailná znalosť prostredia, v ktorom sa dej odohráva - to je Krstný otec Maria Puza, kniha, ktorú čitateľ nepustí z rúk, kým ju nedočíta. Predstavovať slovenským čitateľom amerického spisovateľa talianskeho pôvodu a jeho čitateľsky najúspešnejší román azda nie je potrebné podrobnejšie. Opätovným dôkazom nesezónneho úspechu a veľkej obľúbenosti tohto bestselleru, o ktorom americká kritika svojho času napísala, že „prepadne čitateľa ako gangster v polnočnej aleji“, je i jeho ďalšie, už 3. slovenské vydanie.

Keď Sollozzo ponúkol desaťtisíc dolárov, McCluskey vedel, že má na to dôvod. Vôbec nezaváhal. Corleone bol jedným z najvýznamnejších členov mafie v krajine a mal viac politických konexií, ako mával Capone. Kto ho odprace zo sveta, urobí tým krajine veľkú službu. McCluskey vzal peniaze vopred a úlohu splnil. Keď mu Sollozzo zatelefonoval, že dvaja Corleonovi ľudia sú ešte vždy pred nemocnicou, rozzúril sa. Pozatváral predsa už všetkých Tessiových chlapov, odvolal detektívov odo dvier Corleonovej nemocničnej izby. A teraz ako principiálny človek mal by vrátiť tých desaťtisíc, peniaze, ktoré už určil na výchovu svojich vnúčat. A takýto rozzúrený šiel do nemocnice a udrel Michaela Corleona.

Ale všetko dobre vypálilo. Stretol sa so Sollozzom v Tattagliovom bare a uzavreli ešte lepšiu dohodu. McCluskey opäť nekládol otázky, lebo všetky odpovede poznal. Iba si zabezpečil odmenu. Ani mu na um nezišlo, že by jemu samému mohlo hroziť nebezpečenstvo; že by niekto čo len na sekundu pomýšľal zabiť kapitána newyorskej mestskej polície, to bolo príliš fantastické. Aj ten najzúrivejší gangster v mafii musel stáť v pozore, ak sa aj tá najnižšia policajná šarža rozhodla ho zmlátiť. Percento zabitých policajtov bolo minimálne. Lebo potom odrazu veľa gangstrov zastrelili, keď sa bránili zatknutiu, alebo chceli utiecť z miesta zločinu, a kto, dočerta, by do niečoho takého strkal prsty?

McCluskey si vzdychol a zberal sa na odchod. Problémy, stále nejaké problémy. Ženina sestra v Írsku nedávno umrela po dlhých rokoch boja s rakovinou a tá rakovina ho stála pekné peniaze. A teraz ho pohreb zasa bude niečo stáť. Z času na čas jeho vlastní strýkovia a tety v starej vlasti potrebovali malú pomoc, aby si udržali svoje zemiakové políčka a on im na to posielal peniaze. Ale dával rád. Veď keď so ženou navštívili starú vlasť, vítali ich ako kráľa a kráľovnú. Možno tohto leta zasa pôjdu, keď sa už vojna skončila a padlo mu do lona toľko neočakávaných peňazí. McCluskey povedal svojmu podriadenému. kde bude. keby ho potrebovali. Nepokladal za potrebné nejako sa zabezpečiť. Vždy môže povedať, že Sollozzo je špiceľ, s ktorým má schôdzku. Od policajnej stanice prešiel niekoľko blokov pešo a potom sa odviezol taxíkom k domu, kde sa mal stretnúť so Sollozzom. Cestou ešte rozmýšľal o dovolenke, ktorú strávi v starej vlasti.

Všetky prípravy na Michaelov odchod za hranice, falošný pas, námornícku knižku, kajutu na talianskej nákladnej lodi, ktorá ho dopraví do istého sicílskeho prístavu, mal vybaviť Tom Hagen. Ešte v ten deň poslali lietadlom na Sicíliu emisárov, aby so šéfom tamojšej mafie pripravili v horách úkryt.

Sonny zariadil, že na Michaela, keď vyjde z reštaurácie, v ktorej malo dôjsť ku schôdzke so Sollozzom, bude čakať auto s absolútne spoľahlivým šoférom. Šoférom bude sám Tessio, ktorý sa prihlásil dobrovoľne. Bude to ošúchané auto, ale s výborným motorom. Malo falošné číslo, čo znemožní prípadné vystopovanie. Toto auto schovávali na špeciálne príležitosti, vyžadujúce maximálnu opatrnosť.

Michael strávil deň u Clemenzu a cvičil sa v streľbe z malého revolvera, ktorý mu obstarali. Bola to dvadsaťdvojka so špeciálnymi nábojmi, ktoré pri vniknutí do tela zanechávali len malé škrabnutie, ale keď vychádzali z tela, spôsobovali veľké rany. Zistil, že revolver je presný do vzdialenosti piatich krokov od cieľa. Z väčšej vzdialenosti by sa náboje mohli rozletieť hocikam. Kohútikom sa ťažko hýbalo, ale Clemenza ho opravil, takže sa naťahoval ľahšie. Rozhodli sa, že tlmiče nepoužijú. Nechceli, aby nejaký náhodný svedok zle pochopil situáciu a v naivnej statočnosti zasiahol. Rachot ho zavráti a k Michaelovi sa nepriblíži.

Pri tréningu ho Clemenza ustavične poúčal. ,.Len čo skončíš so streľbou, hneď sa zbav zbrane. Spusť ruku a odhoď zbraň. Nik si to nevšimne. Každý si bude myslieť, že si ešte ozbrojený. Budú ti pozerať do tváre. Z miestnosti vyjdi veľmi rýchlo, ale neutekaj. Nikomu nepozri priamo do očí, ale nepozeraj ani bokom. Nezabudni, budú sa ťa báť, ver mi, budú sa ťa báť. Nikto nezasiahne. Len čo vyjdeš von, tam ťa už bude Tessio čakať v aute. Nasadni a ostatné nechaj naňho. Neboj sa nešťastných náhod. Čudoval by si sa, ako hladko takéto veci idú. A teraz, daj si na hlavu tento klobúk, nech vidím, ako budeš vyzerať.“ Narazil Michaelovi na hlavu sivý plstený klobúk. Michael, ktorý klobúk nikdy nenosil, sa uškrnul. Clemenza ho upokojil: ,,Sťažuje to identifikáciu, keby náhodou niečo. A najmä svedkom, keď im otvoríme oči. to poskytne zámienku zmeniť výpoveď. Nezabudni, Mike, že si nemusíš robiť starosti pre odtlačky. Rukoväť a kohútik sú obalené zvláštnou páskou. Nedotkni sa nijakej inej časti revolveru, na to nezabudni.“

Michael sa spýtal: ,.Zistil už Sonny, kam ma Sollozzo zavedie?“

CHEDIDOVÁ, ANDRÉE - NEFERTITI A ACHNATONOV SEN

CHEDIDOVÁ, ANDRÉE

NEFERTITI A ACHNATONOV SEN
Pamäti pisára
(Nefertiti et le reve d´Akhnaton)

ŽÍRNE MESTO
(La Cité fertille)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia LUK (67)
preklad Soňa Hollá, Miroslava Bártová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 11.000 výtlačkov
61-920-78

beletria, román
230 s.,  slovenčina
hmotnosť: 315 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,10 € DAROVANÉ

*zukol4*

Autorka sa v modernej poetickej forme vracia k starovekej téme, k slávnej dvojici faraóna Achnatona (r. 1400 pred n. I.) a jeho ženy Nefertiti. Obaja opustili staré hlavné mesto Téby a založili na brehu Nílu na neobývanej panenskej pôde svoje nové hlavné mesto Horizont, kde chceli skoncovať s krutovládou predchodcov a začať život aj vládu bez násilia a moci. Ich šťastie trvalo iba dvadsať rokov. Mesto Horizont padlo za obeť nežičlivcom, Nefertiti sa dostala do vyhnanstva, kde si spomína na svojho milovaného, už mŕtveho Achnatona a na život v ich meste. Na jej slová striehne pisár Bubastos, zachytáva ich na papyrus a striedavo rozpráva sám zo svojho pohľadu o osude faraónov a ich meste. ŽÍRNE MESTO, ktoré takisto vychádza v tomto vydaní, je rozsiahla lyrickoepická poéma v próze o živote a jeho večnom kolobehu, o láske, sklamaní a smrti. Je to Egypt súčasný so všetkými boľavými, tienistými stránkami i so svetlom nádeje v týraných ľudských srdciach.

Muži, ženy, deti, napchatí v plochých člnoch, neodolali túžbe ísť za nami. Dostihli nás a s jasotom nás pozdravujú.

Vychovávateľ Aje vedno s Horemhebom, ktorého hlas znie mimoriadne tvrdo, im prikazuje z kormy, aby sa vrátili.

Ale tlsťoch Nacht, jednostaj v bodrej nálade, jednostaj zadychčaný, vyliezol na trám a kričí na nich z plného hrdla, že ich pekne víta. Zopyre a hudobníci to za ním opakujú.

Dobrácky Mahu — ktorého hus Smonn prudko vytrhla zo spánku — nevie, čomu dať prednosť, či Horemhebovej vážnosti alebo prirodzenému nabádaniu srdca, aby pripojil svoje hurá k nadšenému volaniu radosťou žiariaceho zástupu.

Achnatona dojali vrúcne prejavy ľudu, ktorý všetko zanechal a šiel za ním, a tak ho pozýva, aby sa ďalej plavil s nami.

Cesta trvala dlho. Dni, noci...

Plavíme sa pokojne na sever. Nenáhlivo, všímajúc si každý kraj.

Egypt, pritisnutý z oboch strán ku svojmu Nílu, podobá sa zelenej rieke vrúbenej rovnou púšťou alebo žltkastými vŕškami.

Niekedy sa zastavujeme a spúšťame kotvu. Achnaton a Nefertiti s malou skupinkou ľudí vystupujú na breh.

Učupený v lanoví sledujem ich zrakom a kým chodia po brehu, značím si, čo vidím. Onedlho sa vracajú na palubu a plavíme sa ďalej.

Malé preľudnené člny vyplávali s nami. Znovu napäli plachty.

Zhromaždený natisnutý húf na dne plavidiel je stále dôverčivý a nestráca trpezlivosť.

Na ľavom brehu Nílu, na polceste medzi Tébami a Memfisom, vidím trochu vyvýšenú rovinu, ktorá má tvar rozľahlého kruhu.

V pozadí sa tento kruh opiera o kriedové útesy. Achnaton dvíha rameno, vystiera ruku a ukazovákom nástojčivo mieri na veľký polkruh.

Práve poznal svoju zem.

Tentoraz vystúpi na breh sám.

Dlho sme ho videli, ako chodí hore-dolu po pobreží.

Potom prešiel na rovinu, zamieril ku svahom, až zmizol v diaľke.

Na kráľovskom člne budúci budovatelia rozoberali prednosti tohto miesta.

Mierne zvýšenie chráni túto rovinu pred záplavami: Jej svahy zastavia pieskové vetry, budú ochranou pred šírou púšťou, kde sa neraz skrývajú lupiči.

Keďže leží severnejšie, leto tu nebude natoľko horúce ako v Tébach.

Nižšie položené údolie na protiľahlom brehu, zúrodnené naplaveninami, bude vhodné na pestovanie plodín, ktoré uspokoja základné potreby obyvateľstva.

Všetci horeli túžbou vystúpiť na zem a ísť za mladým vladárom. Nefertiti ich musela niekoľko ráz zadržať.

„Horela som túžbou vystúpiť z plachetnice, rozbehnúť sa po rovine a nájsť Achnatona. Lenže cítim, že ho treba nechať samého na seba. Aby sa zžil s týmto miestom, potrebuje samotu.

Vrátil sa zo svojej dlhej prechádzky a znovu chodí veľkými krokmi po brehu, potom si sadá na sivú skalu. Jeho útla silueta sa čudne vyníma v tom bielom, prázdnom kruhu. Nespúšťam ho z očí.

Dlho sedel nahnutý dopredu, lakte pri tele, tvár v dlaniach, sťaby počúval, ako sa dvíhajú z hlbín jeho bytosti zvuky budúceho mesta.

V člne všetko mlčí. Ani z flotily nedolieha nijaký hluk.

Konečne Achnaton vstáva. Voľne si vydychuje.

Som ďaleko a som pri ňom. Vie to. Mesto Horizont -  so svojimi verejnými budovami, chrámami, s doma-

PERNIŠ, JAROSLAV - ŽENY V LESKU ĽALIÍ

PERNIŠ, JAROSLAV

ŽENY V LESKU ĽALIÍ

Ikar, Bratislava, 2011
obálka Viera Fabianová
1. vydanie
ISBN 978-80-551-2596-1

literatúra faktu, história,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 256 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

3,90 €

*zukol4*

Stredoveká spoločnosť pokladala cudzoložstvo ženy za veľmi ťažký hriech, priamo ohrozujúci rodinu, pretože spochybňovalo nárok jej manžela na otcovstvo detí, ktoré mu porodila. Veľmi vážne k nemu pristupovala aj cirkev. V prípade cudzoložstva burgundských neviest Filipa IV. Pekného nešlo iba o to, že z jeho synov spravili paroháčov. Okrem toho, že porušili sľub manželskej vernosti, čo samo osebe bolo trestuhodné, udržiavali nepovolený ľúbostný pomer s mužmi, ktorí sa prehrešili proti cti tým, že porušili feudálne puto spáchaním cudzoložstva s osobami kráľovského majestátu. Spať so ženou svojho lénneho pána znamenalo podľa vtedajšieho práva spáchať zločin velezrady, a ten sa trestal smrťou.

Ak úlohou básnikov bolo živiť sny a symbolicky vytvárať z princezien charizmatické vládkyne, historikom nezostáva nič iné, iba upozorňovať na to, že legendy celkom nezodpovedajú pravdivému obrazu skutočnosti. Pre feudálnu spoločnosť bol totiž sobáš kráľovskej dcéry predovšetkým predmet rokovania a politického licitovania a len málokto sa skutočne zaujímal o náklonnosť sŕdc. Príbehy žien žijúcich v lesku (ale aj v tieni) zlatých ľalií vôbec neboli príbehmi z románov, v ktorých je čitateľovi hneď jasné, kto je kladný a kto záporný hrdina. V ich živote neexistovalo ostré rozhranie medzi dobrom a zlom, pretože skutočný život nikdy neprial, nepraje a ani priať nebude podobným zjednodušeniam a schémam. Keď sa chceme vrátiť v prúde času späť a spolu s nimi opäť prežiť ich osudy, musíme si uvedomiť, že dejiny sú ako kniha, ktorá sa nedá dopísať, lebo v záujme väčšiny ľudí je znova a znova sa vracať k minulosti a prostredníctvom jej poznania pochopiť lepšie vlastnú prítomnosť.

RNDr. Jaroslav Perniš (1964) sa narodil v Bojniciach. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. So svojou rodinou -manželkou Janou a dvoma synmi Filipom a Jakubom - žije v Prievidzi. Pôsobí ako učiteľ fyziky a chémie na miestnom Gymnáziu V. B. Nedožerského. Jeho veľkou vášňou je história, a to najmä dejiny panovníckych rodov stredovekej Európy. Má rád príbehy slávnych ľudí z dávnych čias, tajomstvá, legendy a povesti, ktoré sú s nimi späté, rád spoznáva a znova prežíva osudy kráľov a kráľovien, odhaľuje ich názory a postoje v najrôznejších životných situáciách, sleduje ich šťastné i tragické okamihy. Je autorom viacerých kníh. V edícii Historické biografie vydavateľstva IKAR mu vyšli Kráľovné v tieni katedrál (2003), Kráľovné renesancie (2005), Jej veličenstvo Smrť (2005), Slzy mocných (2007) a Majestát skropený krvou (2008).

CUI BONO?

Atmosféra na kráľovskom dvore bola po uväznení neviest Filipa IV. Pekného mimoriadne napätá. Schyľovalo sa k zápasu medzi rôznymi záujmovými skupinami. „Príbuzní zapudených princezien sa usilovali znova nadviazať neviditeľné nitky moci a intríg," poznamenáva Maurice Druon a dodáva: „Člnky strachu, márnivosti a ambícií sa rozbehli, aby utkali na novej osnove surovo roztrhané tkanivo." V tejto súvislosti sa vynára niekoľko otázok. Kto mal záujem na odhalení cudzoložstva princezien? Čo tým získal? Komu prospela kríza dynastie, do ktorej ju uvrhla aféra vo veži Nesie? Aby sme aspoň trochu poodhalili oponu, musíme sa vrátiť v prúde času späť. Kronikári v tom majú jasno. Burgundské nevesty Filipa IV. Pekného podľa ich mienky udala jeho vlastná dcéra, anglická kráľovná Izabela.

Počas veľkonočných sviatkov v roku 1313 pasoval kráľ svojich troch synov za rytierov. Pri tejto príležitosti sa zhromaždil v Paríži výkvet francúzskej šľachty. Vtedy ešte nič nenasvedčovalo tomu, že je na obzore tragédia, ktorá ho mala veľmi kruto zasiahnuť, pozbaviť cti tri princezné vznešeného rodu, zosmiešniť ich manželov, a najmä spochybniť budúcnosť kráľovskej dynastie. Medzi hosťami bola i dcéra Filipa IV. Pekného, sprevádzaná manželom, anglickým kráľom Eduardom II. Dejiny jej prisúdili úlohu udavačky a katalyzátora, urýchľujúceho vývoj udalostí. Kronikári sa vtedy predbiehali v chválospevoch na princeznú, ktorá kráľovským výzorom a krásou tak veľmi pripomínala svojho otca. Jeden z nich, Geoffroy de Paris, tvrdí, že „je tou najkrajšou ružou, ľaliou, kvetom, príkladom“, pričom pateticky dodáva: „Veď otca krásneho mala a len spravodlivé je, že z krásy krása rodí sa.“ Z Paríža sa kráľovský dvor presunul do Pontoise, kde požiar spustošil v noci obydlie anglického kráľa. Ten stihol len tak--tak utiecť a zachrániť sa pred plameňmi, držiac v náručí svoju ženu. A práve počas pobytu v tomto meste sa v plnej miere rozhorela nenávisť medzi Izabelou a jej švagrinami. Čo bolo jej príčinou? O tom môžeme iba špekulovať. Nedá sa vylúčiť, že práve v Pontoise sa hrdá a pyšná dcéra Filipa IV. Pekného dozvedela o ich cudzoložstve.

Sama Izabela prežívala vtedy príbeh poníženej ženy a pohanenej kráľovnej, a preto sa veľmi dobre vedela vcítiť do situácie, v akej sa nachádzali jej vlastní bratia. Eduard II. bol slabý panovník. Obklopil sa svojimi obľúbencami, štolbami a mladými remeselníkmi. Priateľstvom k nim tento statný a zároveň zženštený kráľ prekračoval hranice slušnosti a dôstojnosti. Cirkev bola pobúrená jeho správaním, náklonnosťou k mladým mužom a zanedbávaním legitímnej manželky. „Nepriateľstvo položím medzi teba a ženu a ona ti rozdrví hlavu,“ kázal biskup z Oxfordu, citujúc Sväté písmo. Izabela sa cítila nepotrebná a bezmocná. Jej skutočne kráľovská povaha, zdedená po kapetovských predkoch, sa búrila a trpela neustálym úpadkom kráľovskej autority.

Lenže Eduard II. bol jej manžel a pán. Rozhodoval o jej osude. Podľa stredovekých pravidiel mu bola zaviazaná poslušnosťou a musela sa s ním, či sa jej to páčilo alebo nie, deliť o manželské lôžko. Vedela, že otec ju nevydal za muža, ale za kráľa. Vedela, že ju neobetoval z omylu alebo z nejakého rozmaru. Vedela, že jej údelom nebolo žiť vlastný život, ale život kráľovstva, do ktorého ju zaviala dynastická politika jej rodu. Napriek tomu bola znechutená. Keď sa vydávala, ani v kútiku duše jej nenapadlo, že za prinášanú lásku a oddanosť sa jej dostane iba poníženie, nenávisť a opovrhnutie, že bude vypudená z manželskej postele, nie milenkami, 

HELLER, JOSEPH - NIEČO SA STALO

HELLER, JOSEPH

NIEČO SA STALO
(Something Happened)

Pravda, Bratislava, 1983
edícia Maják
preklad Jarmila Samcová
1. vydanie, 45.000 výtlačkov
prebal Adela Jakabová

beletria, román
520 s., slovenčina
hmotnosť: 565 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý

1,80 € *hroda* *belx*

1,80 € *home* *belx*

 2,60 € *zukol4* DAROVANÉ EGJAK

„V Hlave XXII išlo o fyzické prežitie v konfrontácii s vonkajšími silami alebo inštitúciami, ktoré chcú zničiť život alebo mravné ja. Román Niečo sa stalo hovorí najmä o vnútornom, psychickom prežití — bojiskom sú v ňom ľudské túžby, či už splnené alebo nesplnené, intímne situácie, aké prežívame so svojimi deťmi, keď sú malé a keď dospievajú, spomienky na našich rodičov a na vzťah k nim, keď starnú. To sú aspoň niektoré oblasti napätia a nepokoja v tejto knihe." Týmito slovami charakterizoval svoj druhý román Niečo sa stalo (Something Happened, 1974) dnes takmer šesťdesiatročný americký spisovateľ Joseph Heller (nar. 1. mája 1923), ktorý napriek veľmi skromnej literárnej tvorbe (romány Hlava XXII, 1961, Gold na zlato, 1979 a divadelná hra Bombardovali sme New Haven, 1967) patrí k najslávnejším a najvydávanejším prozaikom posledných dvoch desaťročí.

Román Niečo sa stalo písal celých dvanásť rokov. Tých „oblastí napätia a nepokoja" je v knihe oveľa viac, ako ich autor spomenul. Jednou z nich je hľadanie zmyslu života, či uvedomovanie si nezmyselnosti vlastného života. Bob Slocum, priemerný úradník nikdy nemenovanej obchodnej firmy v Connecticute, muž v strednom veku, otec dvoch zdravých detí a jedného dieťaťa s nevyliečiteľnou mozgovou chorobou, ako manžel a milenec na zostupnej dráhe, ako úradník na mierne vzostupnej, si kladie otázku, čo sa stalo s ním, s jeho rodinou, s jeho podnikom, so životom vôbec. Tuší, že „niečo sa stalo", lenže nevie čo a prečo je to práve tak. Narušené medziľudské vzťahy sa usiluje riešiť po svojom, t. j. neriešiť ich vôbec, narušenú, nalomenú chrbticu sa usiluje napraviť tak, že si ju zlomí úplne. Tragická pointa románu a ironický, hellerovským humorom trocha nadľahčený epilóg iba podčiarkujú bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol človek slabého, skôr zlého než dobrého charakteru, tápajúci v začarovanom kruhu ambícií, spoločenských tlakov, morálnych kompromisov, podrazov, vyšších ambícií a šancí

Joseph Heller napísal sugestívnu a nanajvýš potrebnú knihu o kríze charakteru, o nedostatku ozajstných hodnôt, o zúfalom zápase americkej strednej vrstvy na „bojiskách" morálky, sebarealizácie, ľudskej integrity a bytostne dôležitých vzťahov k vlastným rodičom a vlastným deťom, odkiaľ sa ľudia ako Bob Slocum vracajú zákonite s metálmi, vyššími funkciami, honosnejšími domami, rýchlejšími autami, ale v skutočnosti porazení, so zlomeným charakterom, chladným srdcom a bez vyhliadok na kúsok čistého ľudského šťastia.

Platí vždy Kagle - vyúčtuje to podniku ako riadne služobné výdavky. (Nadchýna ma pritom, že súčasne obtiahnem aj podnik.) Niekedy zaplatím taxík a kúpim fľašu whisky, ktorú Kagle rád nosí so sebou. Keď už som tam, je mi dobre (dám sa do toho), ale keď som hotový, chcem hneď preč. Zvyčajne odídem sám. Kaglovi sa chce ísť domov (o to menej, o čo mne väčšmi). Ak mu to ide dobre (nie vždy, lebo má chromú nohu), nechám ho tam s whisky aj s fľandrou. V skutočnosti sa mi nikdy nechce s ním ísť. Volá ma. A ja idem.

Aj nechty som si začal obhrýzať presne takisto - ktosi ma na to naviedol. (Prisámbohu, že to nebol môj nápad. Dokonca som ani nevedel, že to ľudia robia. A nemyslím si, že by som bol taký vynaliezavý, aby som na tento zlozvyk prišiel sám.) Bolo to v prvej triede na základnej škole, mal som sedem rokov a bol som už polovičná sirota. (Na otca sa veľmi nepamätám. Netrúchlil som za ním, keď zomrel, správal som sa tak, akoby nebol umrel; čo znamená, že som sa správal, akoby nikdy nežil. Nechýbal mi, lebo som sa naňho nepamätal, a nikdy som o ňom veľmi neuvažoval.) Všetci moji kamaráti v prvej triede (v prvej triede som mal veľa kamarátov; vždy som sa ukrutne usiloval byť obľúbený a vždy sa mi to darilo) si začali obhrýzať nechty v ten istý týždeň, a to len preto, aby najedovali učiteľku (slečnu Lambovú; v druhej triede to bola pani Wolfová. Mám záhadnú pamäť na mená a na podobné drobné detaily), svojich rodičov a staršie sestry. (Celé to vzniklo ako kolektívne detské sprisahanie.)

„Pod, budeme si obhrýzať nechty," povedali mi.

A tak som si ich obhrýzal. Zakrátko všetci ostatní prestali. Ale ja nie. (Vyrástli, rozišli sa a mne zanechali tento zlozvyk.) Ani som sa nepokúšal s tým prestať (nevedel som ako. lebo sa mi jednak nechcelo a jednak som vari už vtedy pochopil, že to nedokážem). A odvtedy si už. dlhé roky agresívne, nekultúrne a pomstychtivo obhrýzam a cmúľam svoje vlastné prsty a tie drobné násilia ma nesmierne uspokojujú. (Prirodzene, nie je to ani zvyk ako skôr nutkanie, zlovoľné, tajomné a často bolestné, ale páči sa mi. Dnes si už myslím, že by som bez toho nechcel žiť, a nikto mi nie je schopný povedať prečo.) A ja viem, že si budem obhrýzať nechty a cmúľať končeky prstov okolo nich až do smrti (alebo dovtedy, kým mi nevytrhajú všetky zuby a nebudem to môcť už robiť. Cha, cha).

Dokonca ani môj rukopis nie je môj vlastný!

Vypožičal som si ho (a už nevrátil). Naozaj som ho prevzal od istého staršieho chlapca, ktorý so mnou kedysi pracoval v kartotéke poisťovne a rád si krátil voľné chvíle medzi návalmi práce vynachádzaním a cvičením nového písma a zdokonaľoval sa v ňom. (Sám nemal bohvieaký rukopis.) Volal sa Tom alebo Tommy, podľa toho, kto sa s ním zhováral, alebo naňho volal. Mal dvadsaťjeden rokov, bol vysoký, veľmi samoľúby a dospelý. (Mal byť prečo samoľúby a dospelý, lebo okrem toho, že vynašiel nový rukopis, spával s Máriou Jencksovou, najväčšou blondínkou, aká sa v našej havarijnej poisťovni našla.) Po večeroch študoval zápalisto umenie a cez deň si z ničoho nič nerobil a čakal, kým ho povolajú do armády a pošlú do druhej svetovej vojny. Medzi robotou, vybehávaním a fajčením na záchode sedával za stolom vzadu v kartotéke (kde ho nevidel nik, kto šiel okolo, lebo kartotéka bola drôtená klietka rovno uprostred budovy, do ktorej videl každý, čo šiel okolo) a usilovne cvičil písmo. A ja som sedel vedľa neho za tým stolom, skrytý pred zrakmi okoloidúcich za radom zelených kovových registračiek, kde boli uložené nemé registre k fasciklom s dokumentáciou, ktoré boli naukladané vo vyšších zelenších skriniach vpredu, a učil som sa, deň čo deň odpisoval a cvičil rukopis usilovne spolu s ním.

Nebola to vždy ľahká práca. Tom neúnavne experimentoval s oblúčikmi, sklonom písma a slučkami veľkého R alebo Y alebo H či J, prehodil iba slovko-dve, kým nedosiahol presne to, čo chcel, a potom povedal: „Myslím, že to už mám.“ A ak o minútu či dve nepokrútil uvážlivo hlavou a nerozhodol sa inak, vytiahol som mu spod ruky hárok papiera a začal sa učiť to písmeno, kým on vymýšľal ďalšiu literu abecedy. (Niekedy po týždni či dvoch so skľúčenou, sklamanou tvárou zmenil názor na niektoré písmeno, zamietol ho a začal všetko odznovu.) Niektoré písmená boli jednoduché, ale iné nečakane ťažké - tie zabrali nesmierne veľa času. Boli sme dvojicou nadšených mladých kaligrafov (ja som, pravdaže, bol učeň), keď sme práve každý potajme a sám nešpekulovali, ako ukojiť svoju žeravú