THOMKA MITROVSKÝ, MILAN - PANI HELÉNE

THOMKA MITROVSKÝ, MILAN

PANI HELÉNE

Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1932
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (11)
2. vydanie, 2.000 výtlačkov

beletria, román,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 145 g

tvrdá väzba
stav: výborný

9,00 € 8,00 €

*mipet2*h-2-3

AMORE SACRO

Na južnom brehu vysokého návršia, na ktorom stojí starobylé mesto Assisi, túli sa vedľa cesty, medzi olivami a viničom ukrytý malý kostolíčok sv. Damiana. Kaplnka bez akýchkoľvek architektonických okrás, so zvoničkou a s prístavbami, v ktorých bol kedysi prvý kláštor sestier klarisiek.

Toto je hniezdečko, kde sv. František osadil a pred svetom uzavrel svoju „milú bylinku“, sv. Kláru. Tu žila ona medzi svojimi sestrami a družkami svätý život, tu prežila svojho priateľa a po čase tu i umrela.

Neďaleko odtiaľ, ale už celkom na rovine pod mestom, viac na západ, stála druhá kaplnka, takzv. Porziunkula; toto bola zas tá pôvodná osada, kde sv. František svoj nový život začínal a kde sa najviacej v živote zdržoval. Tu shromažďovali sa i prví jeho učeníci a prijímali na seba jeho životnú kázeň.

Toto prvotné sídlo františkánov bolo, vraj, v tých časoch v hustom lese ukryté, a akiste viedol odtiaľ podľa medzí alebo pozdĺž cesty vyšliapaný chodníček hore k sv. Damianu, kadiaľ nosili „bratia“ „chudobným sestrám“ dennú stravu, chodili im kázať, omšu slúžiť a hrubé roboty im porobiť. Zavše niesli i pozdravenie, odkaz, napomenutia a radu svojho predstaveného „abatiške“, sestre Kláre.

A ona, sv. Klára, akiste tiež nemálo mala toho na srdci: posielala pozdravy, odkazy, a vypytovanie sa na zdravie „otca“ bývalo akiste prvou vecou pri príchode každého, kto z Porziunkuly zavítal hore. Azda šiel niekedy i lístoček... Raz v materinskej starostlivosti vlastnoručne, vraj, ušila mäkké bačkorky a poslala svojmu Františkovi na askézou zmučené, odberajúce nohy jeho.

Divné, zvláštné sú osudy ľudské, a tajomná romantika týchto legend láka človeka, nedá mu pokoja a rád by profánnou rukou odstrčil záclonu s dávnych, potemnělých obrazov ...

Hore na vrchu sídli tvrdé mesto, kameň na kameni, a v jeho múroch sem-tam úzkymi uličkami prúdi bez prestávky lopotenie ľudí-mravcov. Kúpa, predaj, shŕňanie a utrácanie zlata, lakota a závisť kupčiaceho meštianstva; závisť, pýcha a zbojstvo patricijov; útisk, bieda a búrenie sa poddaných.

Dolu však, za bránami mesta, obďaleč celého toho shonu ľudského, v tíšinách a v sa-

CÍGER HRONSKÝ, JOZEF - CHLIEB

CÍGER HRONSKÝ, JOZEF

CHLIEB

Matica slovenská , Turčiansky sv. Martin, 1931
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (16)
4.000 výtlačkov

beletria, román
510 s., slovenčina
hmotnosť: 455 g

tvrdá väzba
stav: poškodený a chýbajúci chrbát väzby

4,00 € PREDANÉ

*mipet2*

KARASKOVÁ UMRELA

V Bacúchu je mnoho babísk, ale iba jedna baba. Vlastne iba bola, lebo už jej niet. Už je po pýche, hoci škoda jej, lebo významná bola v Bacúchu. Veľmi chýba a dlho bude chýbať znamenitá nebohá Žofia Karasková.- Hľa, ak sa vážnejšia osoba išla mať k svetu, že mala  porodiť niečo súceho, Žofiu Karaskovú zavolali i do tretej dediny, lebo taká ona bola slávna osoba. Mala šťastnú ruku, a čo v prítomnosti Karaskovej prišlo na svet, to nemuselo sa strachovať života. Poznala každú byľku v chotári, za čo ju potom kedysi každý rok aspoň raz pripreli páni na podhrabnickom súde. Ale vedomosti nedajú sa zabúdať, nuž nezabúdala ani Žofia. Keď ju vypustili, varila, prevárala znova, kriesila, pochovávala.

Napokon i podhrabnickí páni sa presvedčili, že Žofia je potrebná v Bacúchu.

V Bacúchu niet nič, iba mnoho drevených nízkych chalúp husto vedľa seba; zprava, zľava dva ohromné vrchy, na nich navrchu „psiarka“, nižšie kosodrievä, trochu štátnych smrečkov, trochu malinčia a čučoriedia, potom úzke pásiky švábky, ovsa, hneď pri samých chalupách malé kapustniská a dlhočizný cintorín. Dlhočizný v pomere s pásikmi ovsa. Hrušky a jablone má iba horný krčmár, farár, učiteľ a kováč.

V Bacúchu je iba mnoho detí a biedy.

Chlapi koncom augusta roztratia sa šírym svetom, roztúlajú sa po všetkých kútoch zemegule, lebo lúky sú už pokosené, ovsík sožatý, nuž čo by robili doma? I posadajú si na úzke vozíky s uzlíčkom v lone, a dedina ostane prázdna až do začiatku leta. Veru iba začiatkom júla privandruje krv do dediny. Vtedy sbehne sa všetko významnejšie v roku: príde razom jar i leto, i Vianoce, i všetko, čo inde zažívajú pomaly celý rok. Ale to všetko má tu iba maličký obsah a zato zmestí sa dobre do tých niekoľkých dní, ba ostávajú ešte i prázdne, a Boh sám vie, prečo sa vracajú sem ľudia, prečo neostávajú tam všetci, iba niekoľkí, kde sa zatárali, kde je ináč, lepšie než tu. Pravda, o tom čase práve rozvonia sa zem a tráva, psiarku na holiach práve vtedy líže najčudnejší vietor, ženy o tomto čase vystávajú na podsteniach najroztúženejšie, ale — veď inde je to jednak ináč: ináč vonia štedrejšia zem, tráva vyrastá na väčšiu a ženy rozochvejú sa hocikedy.

Ale prichodili i vtedy ako dnes.

Ženy rodily ako dnes, páni na slúžnovskom v Podhrabniciach boli by sa chytali za hlavu, nevediac si rady, i uznali, Karasková je práve tak potrebná v Bacúchu, ako všelijaké tie bane a fabriky po svete, kde umierajú bacúšski chlapi.

Sami nikdy neboli by uhádli s nijakou úradnou mocou, kedy v ktorej chalupe je už primálo miesta, kedy ktorý chlap sa už viac nevráti.

A uznali vari, že Žofiu potrebujú v Bacúchu.

WERFEL, FRANZ - ŠTYRIDSAŤ DNÍ MUSA DAGHU

WERFEL, FRANZ

ŠTYRIDSAŤ DNÍ MUSA DAGHU (MOJŽIŠOVEJ HORY)
(Die vierzig Tage des Musa Dagh)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1951
preklad Ján Spevák
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (79)
Predhovor
43.000  výtlačkov

beletria, román
420 s., slovenčina
hmotnosť: 460 g

tvrdá väzba

0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *mipet2*  in *belx*

0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*
0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*

Historický román nemeckého autora opisuje osudy malého arménskeho národa, žijúceho na území Turecka, ktorý chceli Turci začiatkom tohto storočia brutálne vyhubiť. Štyridsať dni sa hrdinsky bráni päťtisíc Arméncov na hore Musa Dagh proti presile zúrivých Turkov. Dielo je vysoko umelecké, plné objektívnosti a humanistického zápalu za osud mladého národa...

Ani mučenícka smrť Nazareta Čauša nepriniesla čakaných následkov. Zatiaľ sa nestalo nič. Iba smútok a trpké zúfalstvo ľudu dostaly výraz temer hmotnej výraznosti. Na pošmúrne horské mesto doľahla teraz aj ľudská temnota, ktorá dusila ako čierna hmla. Ale iba v marci daly dve udalosti vláde konečne príležitosť, aby uskutočnila svoje zámery. Prvá príležitosť bola výstrel z obloka. Žandársku patrolu, ktorá v mestskej štvrti Yeni Dunya kráčala okolo domu zavraždeného muchtara Čauša, ostreľovali z tohto domu a ľahko poranili. Miesto toho, aby vec náležite vyšetrili, vyhlásil kaimaksm iba toľko, že jeho život v Zeitune je ohrozený, a rozošlúc telegramy na všetky strany, odsťahoval sa do kasární mimo mesta. Aj toto konanie jasne charakterizovalo jeho osobnosť, ktorá sa skladala z hlúpostí a úzkostlivej túžby po pokoji. Súčasne dal na ochranu mohamedánskeho obyvateľstva vyzbrojiť občiansku „stráž“ čiže niekoľko narýchlo posháňaných darebákov, ktorí dostali zelenú pásku na rukáv a pušky do rúk. Dobrí tureckí občania, ktorí žili v Zeitune, prví sa postavili proti takejto ochrane, išli ku kaimakamovi a žiadali, aby túto stráž hneď zrušil. Nepomohlo to. Úrady sa neúprosne staraly o ich bezpečnosť. Občianska stráž zavdala konečne podnet k druhej udalosti, ktorá priniesla rozhodnutie. V malej verejnej záhrade v Novom meste, nazývanej Eski Boston, popoludní sa prechádzaly arménske ženy a dievčatá. Okolo krásnej studne v tieni starých platánov stálo niekoľko lavíc. Deti sa hraly pred studňou. Ženy sa rozprávaly, sediac s ručnou prácou na laviciach. Predavač šerbetu tisol svoj vozík v kruhu. Túto záhradu prepadli najotrhanejší členovia novej občianskej stráže. Funiaci chlapi sa vrhli na Arménky, začali ich drhnúť a trhať im šaty s tela. Lebo práve taká veľká túžba, ako vraždiť mužov tej prekliatej rasy, bola aj ich lačnost’ za ich ženami, týmito útlymi bytosťami s prekvitajúcimi perami a cudzími očami. Nárek a vreskot detí naplnil vzduch. Ale odrazu tu bola aj pomoc. Presila arménskych chlapov, ktorí, tušiac niečo nedobrého, prikradli sa za ochrancami mesta, zbila ich holými rukami, remeňmi a palicami do nemoty a vzala im, pravda, na vlastnú skazu, pušky a bodáky. Otvorená vzbura proti štátnej moci! Po odzbrojení pomocnej polície nebolo už treba hľadať podnet. Ešte toho istého večera vydal kajmakam soznam, kde boli po mene uvedení všetci občania, ktorých obecná rada mala sama dodať úradu. V zúrivom rozhorčení sa postihnutí chlapi sišli, slávnostne sa sprisahali a opevnili sa v starom tekkehu, opustenom dervišskom a pútnickom kláštore, vzdialenom pol hodiny na východ od mesta. Keď sa to roznieslo, sostúpila s Aly Kaje a iných miest blízkeho pohoria čiastka zbehov a spojila sa s utečencami. V malej pevnosti bolo vedno asi sto chlapov.

Marašský mutesarif a vládni pohlavári v Stambule dosiahli cieľ svojich túžob. Čas drobných provokácií bol preč a efektná vzbura bola v plnom kvete. Teraz nemohli neutrálni a spojeneckí konzuli nevidieť arménske výčiny. Už o dva dni po tom prišla do Zeitunu vojenská pomoc, zatiaľ dve stotiny regulárnej pechoty. Juss-baši, veliaci major, začal hneď obliehanie. Ale či už bol skutočný hrdina, alebo iba hlupák, keď nekrytý a sediac vztýčený na koni cválal na čele oddielu ku kláštoru, aby pevnosť naskutku dobyl, zastrelili ho spolu so šiestimi vojakmi. To bolo naozaj viac, než si môže človek želať. Hrdinskú smrť majora slávnostne vyhlásili vo všetkých mestách ríše za hlaholu trúb a bubnov. Ittihad horúčkovito pracoval, aby sa výkrikom roztrpčenia dostalo pravého dôrazu. Neminulo ani pol týždňa a Zeitun sa premenil na vojenský tábor. Vojenská sila štyroch práporov a dvoch baterií mala premôcť hŕstku zúfalcov a zbehov. A to v čase, keď Džemal paša potreboval každého chlapa a každý kanón pre svoju štvrtú armádu. Navzdory veľkej vojenskej presile poslali do kláštora parlamentára, aby stratených vyzval ku kapitulácii. Dostalo sa mu antickej odpovede:

„Keď už musíme zomrieť, umrieme radšej v boji.“

Najväčším prekvapením však bolo, že nemuseli zomrieť. Lebo sotva delostrelectvo vystrelilo proti kláštor-

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Bolo vidieť na jeho rozmyslenej ruke, ako čoraz váhavejšie žgrlí touto drahocennou zemou.

PACANOVSKÝ, MILAN - KONCEPCIA TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU

PACANOVSKÝ, MILAN

KONCEPCIA TATRANSKÉHO NÁRODNÉHO PARKU
Štúdia k problematike ochrany a tvorby prírodného prostredia Tatranského národného parku

Obzor, Bratislava, 1967
mapy Ivan Mihál
obálka Róbert Brož
1. vydanie, 1.000 výtlačkov

príroda
280 s., 32 obr., 7+5 máp
hmotnosť: 487 g

tvrdá väzba
stav: výborný

39,00 €

*mipet2*  in **S5P**

SPIŠKA, IVAN - RODINNÝ DOM - ÚČELNÉ A MODERNÉ BÝVANIE

SPIŠKA, IVAN
HAVAJ, JURAJ
ŠPIČKA, PETER

RODINNÝ DOM - ÚČELNÉ A MODERNÉ BÝVANIE

Príroda, Bratislava, 1971
edícia Poľnohospodárska mechanizácia - organizátor poľnohospodárskej veľkovýroby
prebal Ivan Spiška
1. vydanie, 6.000 výtlačkov

architektúra, domácnosť,
328 s., 16 s. far. obr., slovenčina
hmotnosť: 682 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: kniha vo veľmi dobrom stave, prebal poničený

1,70 € PREDANÉ

*mipet2* in **S1**

Pri výstavbe nových rodinných domov treba vychádzať z poznania bohatstva stavebných tradícií slovenského ľudu, zveľaďovať ich, obohacovať najnovšími poznatkami súčasnej techniky. Takto možno vytvárať novú kvalitu v architektúre drobných stavieb, ktoré nie svojimi rozmermi, ale množstvom sa stávajú dominantnou krajinotvornou zložkou nového socialistického Slovenska. Jednoduchý, účelný a pritom vkusný tvar starších rodinných domov zostáva vzorom aj pre súčasnú výstavbu.

Domy, ktoré sa dnes stavajú, budú slúžiť aj ďalším generáciám. Je preto v záujme celej spoločnosti, aby vyhovovali aj po desiatkach rokov. Rozmiestňovanie individuálnej bytovej výstavby, spôsob zástavby aj architektonické riešenie rodinných domov musí byť v súlade s potrebami spoločnosti, nesmie znižovať estetickú úroveň našich sídlisk. Správne usmernenie výstavby rodinných domov prinesie hospodársky a kultúrny úžitok našej krajine.

NEUMANN, JAROMÍR - AUGUSTE RENOIR

NEUMANN, JAROMÍR

AUGUSTE RENOIR

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
edícia Malá galéria (2)
preklad Božica Štúrová
obálka Oldřich Hlavsa
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

výtvarné umenie, publikácie obrázkové,
88 s., 7 čb a 48 far. fot., slovenčina
hmotnosť: 340 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, bez prebalu

PREDANÉ

1,00 € *hroda* *ume*
1,00 € PREDANÉ *mipet2* 

HÁJEK, VÁCLAV - ÚPRAVY A OPRAVY DOMU

HÁJEK, VÁCLAV

ÚPRAVY A OPRAVY DOMU

Alfa, Bratislava, 1978
edícia Urob si sám
obálka Otokar Bachorík
1. vydanie, 14.000 výtlačkov

hobby, domácnosť,
464 s., 689 obr., 6 tab., slovenčina
hmotnosť: 645 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

3,40 €

*mipet2* in **MS3**

DYKOVÁ, SYLVA - SVET BYSTRÍN A HORSKÝCH RIEK

DYKOVÁ, SYLVA
DYK, VÁCLAV

SVET BYSTRÍN A HORSKÝCH RIEK

Slovtour, Liptovský sv. Mikuláš, 1950
14.000 výtlačkov

publikácie obrázkové, príroda,
102 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 768 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

4,00 €

*mipet2*   in **S8Z**

BOBER, JURAJ - MALÁ ENCYKLOPÉDIA BÁDATEĽOV A VYNÁLEZCOV

BOBER, JURAJ

MALÁ ENCYKLOPÉDIA BÁDATEĽOV A VYNÁLEZCOV

Obzor, Bratislava, 1973
edícia Malé encyklopédia
obálka Ivan Bednár
1. vydanie, 8.000 výtlačkov

veda, encyklopédie,
744 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 750 g

tvrdá väzba s prebalom

3,00 € stav: dobrý, bez prebalu, pečiatky *bib14* in *H-parap*R5F

3,50 € PREDANÉ stav: kniha vo veľmi dobrom stave s prílohami, prebal má odtrhnutú časť *mipet2*

MALÁ ENCYKLOPÉDIA BÁDATEĽOV A VYNÁLEZCOV je ojedinelým encyklopedickým dielom, a to nielen v československej encyklopedickej tvorbe. Prináša výber významných osobností od najstarších čias dodnes, ktoré sa výskumami, vynálezmi alebo teoretickými prácami zaslúžili o rozvoj ľudského poznania v oblasti matematiky, fyziky, matematickej logiky, kybernetiky, astronómie. astronautiky, chémie, biochémie, biológie, botaniky, zoológie, paleontológie, antropológie, medicíny, psychológie, geológie, geografie a techniky.

Poskytuje teda cez kľúčové osobnosti stručný prehľad vývoja všetkých oblastí prírodných vied. V tomto zmysle dopĺňa Malé encyklopédie jednotlivých vedných disciplín, ktoré vydáva vydavateľstvo Obzor.

Malá encyklopédia bádateľov a vynálezcov je určená najširšiemu okruhu záujemcov. Obsahuje vyše 3700 populárne spracovaných hesiel, v ktorých sa okrem základných životopisných údajov osobnosti uvádza stručná charakteristika diela, jeho význam pre rozvoj vedy a u najvýznamnejších aj hlavné spisy. Populárny charakter podčiarkujú chronologické prehľady objavov v jednotlivých vedných oblastiach, zoznamy objaviteľov chemických prvkov, laureátov Nobelovej ceny za fyziku, chémiu, fyziológiu a medicínu, mapy najdôležitejších ciest objaviteľov, náčrty, fotografie a portréty.

Pre nášho čitateľa má nepochybne osobitný význam slovenská zložka encyklopédie — slovenskí prírodovedci a vynálezci, prípadne na Slovensku pôsobiaci bádatelia iných národností — keďže je to prvé slovenské dielo tohto druhu.

MALÁ ENCYKLOPÉDIA BÁDATEĽOV A VYNÁLEZCOV pomôže každému záujemcovi orientovať sa vo svetovej vede a určite prispeje k popularizácii vedeckých poznatkov u nás, o čo sa už tradične usiluje vydavateľstvo Obzor.

ZAHREBEĽNYJ, PAVLO - ROZLET

ZAHREBEĽNYJ, PAVLO

ROZLET
(Rozhin)

Slovenský spisovateľ, Bratislava
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (420)
preklad Andrej Pestremenko
prebal Emil Bačík
1. vydanie, 15.000 výtlačkov

beletria, román
726 s., slovenčina
hmotnosť: 695 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 €

*mipet2*printer*

Román nás prostredníctvom hlavného hrdinu, akademika Pavla Andrejeviča Karnaľa, riaditeľa vedeckovýskumného ústavu kybernetiky, zasväcuje do problémov ľudí pracujúcich v tejto oblasti. V štyroch častiach románu sa prelínajú ústredné motívy diela: romanticky ladený ľúbostný vzťah Karnaľa a jeho ženy, tanečnice Ajgul, konfrontácia dvoch spôsobov života mladých ľudí, spomienky na Karnaľovo detstvo na dedine a napokon radikálny zvrat vo vzťahu starnúceho akademika k mladej redaktorke Anastasiji.

Zakývala všetkým na pozdrav a prebehla cez ulicu.

- To by sme mali, - vzdychol si Sovynskyj. - A na vine som ja. Keby som nebol...

- Všetko bude v poriadku, - tíšil ho Kučmijenko. - Obidvaja sú veľmi slušní mladí ľudia. Poznám Ľudočku tak ako Jurija, môžete mi veriť. Maličké nedorozumenie, to sa stane hocikde. Ale zato ja som sa neočakávane zoznámil s vami, Anastasija, a lepšie som spoznal aj vás, Ivan. Nie je to skvelé?

Nik neodvetil. Chvíľu ešte čakali, či sa Ľudmyla s Jurijom nevrátia, no tí sa už iste pobrali domov.

- Čo budeme robiť? - spýtala sa Anastasija.

- Ja pôjdem do hotela, - povedal Sovynskyj. - Je to tu vedľa... Som doma, ale vy...

-To nič, mám auto. - Anastasija zakývala kabelkou.

- Zajtra zavolám, - sľúbil jej Sovynskyj.

- Po druhej som v redakcii.

Sovynskyj stisol Anastasiji ruku, rozlúčil sa s Kučmijenkom a odišiel, ani sa neobzrel.

- Taká chladná rozlúčka, - začudoval sa Kučmijenko.

- A vari máme prelievať slzy alebo si trhať šaty? Nevydarený večer je len nevydarený večer, neprinesie ani radosť, ani smútok. Je to len premárnený čas. Okrem toho... Okrem toho sa mi zdá, že vás budem musieť odviezť domov. O takomto čase už nič nechodí...

- Keď budete taká láskavá. Nemyslel som na to. Nemal som poslať preč auto...

Prechádzali cez ulicu k parkovisku, kde Anastasija nechala svoje žiguli. Šli v istom odstupe, mladá žena bola úplne pokojná, ale Kučmijenkovi až poskakovalo srdce. To je ale šťastná náhoda! Vari prvý raz sa Karnaľ chcel striasť svojho neodlučného spoločníka, a ani to sa mu nepodarilo. Teraz predsa len bude triumfovať on, Kučmijenko, lebo obozretní ľudia vždy majú šťastie. Žijú si bezstarostne a veselo, všetko im skôr alebo neskôr príde do rúk samo od seba. Kedysi, keď ešte žila Polina, rozhodli sa, že si zariadia byt presne tak, ako má Karnaľ: nábytok, koberce, riad, sklo, porcelán a naozaj, onedlho sa im to podarilo.

Ale Karnaľ si priviezol z Francúzska dar od akýchsi kapitalistov, ktorí sú ináč neveľmi štedrí - vázu zo Sevres, vyrobenú akousi záhadnou technikou. Porcelán, ale vyzeral ako emailovaný. Polina bola zúfalá, lebo nikto o niečom takom ani nepočul. Porcelán a email? Neuveriteľné! Ale Kučmijenko bol pokojný. Ak je v prírode niečo v jednom exemplári, musí byť aj v druhom. Zaručene! Dokonca aj pánubohu, ako je známe, bolo osamote smutno a povolal do života svojho antagonistu, čerta. Vedci už objavili antisvet. Akýsi Američan dokonca ulovil antičasticu, keď predtým špeciálnymi prístrojmi vydestiloval celé jazero vody. Kučmijenko predsa len našiel podobnú vázu! Nebola francúzska, nebola zo Sevres, bola ruská, vyrobili ju majstri v cárskom petrohradskom závode a nebola o nič horšia ako zahraničná, ba ešte krajšia. Aj Karnaľ to uznal...

Auto stálo priamo naproti Ľudmylinmu balkónu. Zdola bolo dokonca vidieť, že v izbách niekto chodí. Určite Ľudmyla alebo Jurij. Robili poriadok a zabudli zakývať z balkóna? Dalo by sa na nich zavolať, ale Anastasija si priložila prst na ústa, odomkla dvere auta, naštartovala a pomaly, ticho sa pohla. Keby bol vtedy Karnaľ vyšiel na balkón, bol by uvidel Anastasiju a všetko by sa asi stalo ináč, ako sa stalo, ale on na balkón nevyšiel, lebo stál pri dverách bytu a počúval, ako hore schodmi idú Ľuda a Jurij. Žiguli sa medzitým pomaly vzďaľovalo od domu. „Bol som stále pri srdci tvojom, ale som sa vzdialil.“

Anastasija zapla svetlá v aute, možno dúfala, že Sovynskyj sa z obloka hotela bude dívať na cestu, uvidí jej auto, spozná ju... Alebo sa azda chcela tým svetlom chrániť pred Kučmijenkom, ku ktorému teraz neprehovorila ani slova.

Auto, prechádzajúce po Patonovom moste, bolo ako zlatistý papierový lampión. Nočné hliadky milície sa usmievali na peknú šoférku. Zlatistý lampión pokračoval v ceste na druhý breh, ku kyjevským pahorkom, po parkovej aleji, k blčiacemu zlatu kostolov Pečerskej lavry, akoby aj on chcel vzlietnuť do tichej tmy a stať sa zlatom dávnych čias.

- Kam vás mám zaviezť? - opýtala sa Anastasija pri Askoľdovej mohyle.

PROCHÁZKA, JAN - JA A JULINA A KONIEC VEĽKEJ VOJNY

PROCHÁZKA, JAN

JA A JULINA A KONIEC VEĽKEJ VOJNY
(Ať žije republika)

Mladé letá, Bratislava, 1968
edícia Klub mladých čitateľov
preklad Viera Kuželová, Dušan Kužel
ilustrácie Jiří Trnka
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

beletria, román, knihy pre deti,
228 s., slovenčina
hmotnosť: 453 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch pomačkaný

0,90 €

*mipet2* (in *X02*)

Tri dramatické aprílove dni roku 1945, v ktorých sa mažú a prepisujú nielen nápisy, ale aj životopisy a z kolaborantov sa náhle stávajú vlastenci. Príbeh z moravského vidieka videný detskými očami. Dievča Julina nie je žiadny anjelik a tiež preto rozpráva o udalostiach z konca vojny s bezprostrednou priamočiarosťou. Bojuje o uznanie a rovnoprávnosť v chlapčenskej svorke, ktorá ju odsudzuje do úlohy večného outsidera, ale zároveň ju tak mení v nepoddajného osamelého rebela. Autorovo umenie portrétu, básnickej skratky, zmysel pre drámu i humor vytvára obraz českého charakteru (s podobnou drásavou nejednoznačnosťou ako Škvoreckého Zbabělci) a vďaka štýlotvornému majstrovstvu Jana Procházku je to próza aj dnes uhrančivá.

KAPITOLA DRUHÁ

Plechový príklop svetlíka som nadvihol s najväčšou opatrnosťou. Pri úteku je najdôležitejšie správať sa ticho. Otec mal neobyčajne vyvinutý sluch. Ruky som už mal nad strechou. Nebo bolo modré ako mamina zástera. Lietadlo bude hore možno až do smrti.

Vysuniem veko až dohora, až je k streche kolmo, vytiahnem polovicu tela nad otvor. Škridly sú na slnku ohnivočervené, nové, strecha nášho domu bola vždy v poriadku. Jednou rukou sa opieram o strechu, nohami vnútri o hrady. Veko až teraz položím na krytinu. Veľmi pomaly, bez akéhokoľvek šramotu. Nepočul ma. Neutekám tadiaľto po prvý raz, vždy opúšťam dom so strachom. Odfúknem si vlasy, trochu mi padajú do očí. Už sa môžem vzoprieť oboma rukami; som hore. Presvedčím sa, či mi pri tej akrobacii nevypadla tabatierka. Nahmatám ju. Rovnako opatrný je proces zatvárania svetlíka. A vyzuť sandále. Odjakživa som na streche držal sandále za remienky v zuboch. Aby som mal voľné obe ruky. Strechy sa preliezajú štvornožky. Mačacou chôdzou na dlaniach, podošvami sa dotýkam krytiny. Tably škridlíc mám blízko pred tvárou, cítim, aké sú rozpálené od slnka. Len ich nepoškodiť, praskajú ako výstrely. Dodnes by som vedel aj poslepiačky, kde je strecha najnižšie nad prístavkom. Kde sa musím rukami pevne zachytiť za cementový okraj, bruchom, celým telom skĺznuť po omietke, nohy nechať natiahnuté, hmatať špičkami, došliapnuť na rímsu širokú sotva ako dlaň, otočiť sa na mieste a zase ísť tesne pozdĺž múru. Až na spodnú striešku. Tam som vždy chvíľu stál a oddychoval. Sem už vidno aj zo susedného dvora.

Je tam vlčiak. Pozoruje ma, nebreše, nezačne dorážať, ani keď zoskočím. Vycvičil som ho. Bol to chápavý pes, neprekvapili ho situácie, v ktorých som sa z Času na čas ocitol. Aj teraz beží ticho za mnou až do záhrady. Cez ríbezľové kríky k doštenému plotu, presne k tomu miestu, kde je uvoľnená jedna latka. Prekĺznem a vrátim ju presne na pôvodné miesto. Ešte prepchám cez škáru ruku, siahnem vlčiakovi na vlhký konček čumáka, poškrabkám ho prstami pomedzi oči. Zavrie viečka, vyplazí jazyk, oblizuje mi zápästie.

„Ahoj,” poviem mu. „Prežeň sliepky! Prežeň ich, potvory! Kššš!” A potom som šprintoval na pľac. Sandále mám stále v rukách. Plieskam nohami po zamatovom prachu, ktorý už nikde a nikdy nebol taký ako na ceste v mojom detstve. Na ceste bolo roztrúsené postrácané seno a steblá slamy, nad vyjazdené koľaje sa nakláňal krík, vbehla doň mačka. A ležal tam aj ploský balvan, cez ktorý sa odjakživa skákalo a keď som preskočil, vždy sa mi zdalo, že to bol ohromný skok. Zohnem sa po skalku; tam, kam som doskočil, spravím v íle čiaru. Mám tu plno svojich znamienok. Sandále si obúvam až na pľaci. Tam aj zazriem pod múrikom chalanov. Je tam Čumát, Kadera, Rez. Aj Jožko. A Vašák. Robím sa, že ich nevidím. Možno by som ich aj obišiel, ale oni sa pod múrikom schovávajú, vypiskujú smerom k Niklíkovcom. Zabudnem na tabatierku.

„Ahoj, Jožko,” poviem. V sanitnej vzdialenosti. Čumáta, Kaderu, Reza nevidím. Somárov nevidím. Ani Vašáka.

Jožko ma nevidí. Čakal som, že Čumát zodvihne skalu a hodí, nič iného nevie.

Skalu pokojne odkopnem sandálom.

„Strať sa domov, Pinďo!” povie. „Rozbil si si hubu?”

„Hádam ty,” tajím.

Stojím na mieste.

Opäť vypiskovanie.

Teraz vyletí z brány Niklíkov otec.

„Smradi mizerní, pakujte sa, lebo vám ukážem! Rudo nemá čas. Už aby vás tu nebolo, indiáni!”

Starý Niklík celý život len kričal. Na kone, na ženu, na Ruda;

JILEMNICKÝ, PETER - KRONIKA

JILEMNICKÝ, PETER

KRONIKA

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
edícia Hviezdoslavova knižnica (46)
doslov Juraj Špitzer
ilustroval Ľudo Ilečko
obálka Ľudo Ilečko, Emil Bačík
1. vydanie, 30.230 výtlačkov

beletria, román
278 s., slovenčina
hmotnosť: 298 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,00 €

*mipet2*  (in *W2A*)

Kto mohol, zutekal z dediny. Mali ste vidieť tie preplnené senné búdy, mali ste vidieť izby na samotách, bitkom nabité! Čo mali robiť ženy vojakov, čomu sa mali úfať nevinné detičky? Azda milosrdenstvu Nemcov? Ich láske a spravodlivosti?

Predstavte si, mnohí doteperili sa až k nám, hoci naša odľahlá dolina bola určená na iné ciele.

— Ľudia boží, — hovoril som im, — čo tu chcete? Nazdávate sa, že ste našli najvhodnejšie miesto? Zajtra-napozajtre budú vás trápiť obavy, že vaše hoviadka doma nemá kto opatriť . . . a budete sa trúsiť domov. Hoci Švábom neverím a nemám ich rád, o váš život, o tom som presvedčený, usilovať nebudú . . .

Stačilo pripomenúť im majetky — a hľa, mnohí navracali sa bližšie k dedine, porozvlačovali sa po bližších samotách, odkiaľ mohli zbehnúť k opustenému domu, kde ostali zväčša starí rodičia.

— A my ... čo? — spýtal sa ma vtedy starý Drabant zoči-voči. Nuž, pravda, Drabant, ten mal na to plné právo, tomu Ďuro zavesil slučku na krky. Nebol však sám, prišla s ním nevesta s deckom, čo bola vydatá za Ďurovým starším bratom, ktorý narukoval.

— Vy, Drabant,—hovorím po chvíle rozmýšľania, — ostaňte tu. Ale vás .. .

— Musí tu ostať! — priskočila na pomoc svojej vydatej sestre Katka Strelcovie. — Nemôže byť doma, bojí sa. Keby ju Nemci vzali na dopyt. . .

Len vtedy, keď som si pripomenul onen deň, keď Katka Strelcovie s Hankou, Ďurkovou milou, doniesli pre partizánov zásoby, uvedomil som si, že nad celou touto rodinou visí nebezpečenstvo, keby sa niekto v obci odvážil zrádzať.

— Skryte sa teda do Vrbcovej búdy na Pomyváči, — poradil som Katke. — A povedz o tom gazdovi.

— Ja neostanem, — odpovedalo dievča, — vrátim sa domov.

Takto hľa, nakoľko sa dalo, upravil som, kde koho treba,

a našu dolinku zachoval som predovšetkým pre tých, ktorým život visel na vlásku. Tak sme sa boli s Bezákom dohovorili.

Badám, môj milý, že ste akýsi nespokojný. Hľa, usilujem sa načrtnúť pred vami podstatné znaky tých dní, keď sa zdalo, že všetko vychádza na márnosť, vidím však, že vaša pozornosť ochabla a vaše myšlienky sa roztratili. Ba, občas dokonca zívate.

Zdá sa vám azda moje rozprávanie nudným? Čakali ste, že blízky koniec povstania prinesie vám senzačné rozuzlenia jednotlivých udalostí a dojemné zavŕšenia ľudských osudov?

Prepánajána! Nepíšete román!

Otvorte oči a uši, vzmužte sa ešte na chvíľočku, hneď bude koniec. Kým Drabant s niekoľkými našimi súdruhmi dali sa do roboty, ktorú nariadil Bezák, kým po oboch svahoch našej doliny kopali malé úkryty pre partizánov, čo ostali azda roztratení po horách, čakal som sľúbeného posla.

Dočkal som sa iba na tretí deň, keď banskobystrický vysielač už dávno zamĺkol, keď sme sa už iba cez Bratislavu dozvedeli, že Bystrica padla, že povstalecké bandy sú rozprášené a že sa vraciame ku starému poriadku. Dočkal som sa posla, aký sa mi ani vo sne neprisnil.

Za noci, len čo stíchol štekot psov, počul som ľahučké zaklopanie na oblok.

Pristúpil som k obloku a zažal baterku.

— Zhasni! — naznačil mi pohybom ruky chlap, čo stál vonku.

Bol to — Šimon Sihelčík!

— Teba posiela Janko Krajca? Ty si ten posol? — spýtal som sa Šimona, keď bol už dnu.

— Ten ti nepríde . . . posol. Vieš, čo sa stalo v obci?

A začal rozprávať:

— Nikdy som neveril, že by sa u nás našiel zradca . . . No, ako to príde, že keď prišli Nemci k nám na vyšný koniec, hneď sa pýtali po Zemkovi? Čože mal furman s nami spoločného? Pravda, počul som, že keď boli presuny vojsk, prevážal partizánov; ale v boji nebol. Zemko sa to dozvedel o chvíľočku prv, než prišli k nemu do dvora Nemci — a vnohy! Oni za ním. Nastala streľba, jeden Nemec vbehol svojmu kamarátovi akurát do rany ... a to ich samozrejme, ešte väčšmi rozbesnilo. Naostatok dostali aj Zemka . . .

„Tak už aj Zemko!” pomyslel som si a bolo mi ľúto furmana, ktorý si v horách často vyspevoval a koníčky mal vždy ani srnky.

Márne som však hľadal v Šimonovej odpovedi súvislosť, s tým čo mi mal vyzradiť o poslovi. Šimon ako keby to bol vycítil.

— Nemci postavili stráže a zakázali ľuďom vychádzať z obce. Vtedy bol už posol na ceste k vám, Janko Latkovie, manipulant z lesnej správy, — pokračoval Sihelčík. — Išiel si krokom, ako služobne, niesol všelijaké výkazy a úradné tlačivá . . . predsa manipulant, pred Šalingom však začali naňho zboku volať