Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 20. augusta 2017

KASANICKÝ, JOZEF - ZAPLAVENÝ SVET

KASANICKÝ, JOZEF

ZAPLAVENÝ SVET
Rozprávanie

Marmota press, Poprad, 2003
1. vydanie, 1.000 výtlačkov
ISBN 80-968878-1-5

história, monografie,
112 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 151 g

mäkká väzba
stav: dobrý, v texte niekoľko poznámok perom

5,00 € PREDANÉ

*zimpa* in **S5P**






utorok 15. augusta 2017

GRANIN, DANIIL - ZUBOR

GRANIN, DANIIL

ZUBOR
(Zubr)

Slovenský spisovateľ, Bratislava
edícia Nová sovietska tvorba
preklad Viera Hegerová
verše prebásnil Ján Majerník
ilustrácie Věra Melčáková-Juneková
doslov Igor Otčenáš
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0068-X

beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť 392 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na 2 miestach poznámky perom

0,50 € 

*zimpa*

Známy spisovateľ zasvätil viaceré svoje diela ľuďom vedy. Jeho hrdinovia sa však prejavujú aj ako občania a osobnosti silných charakterov. Takýmto dielom je aj náš román, vypovedajúci o živote spoluzakladateľa sovietskej genetickej školy N. V. Timofejeva-Resovského prezývaného Zubor. Román a spoločenskú situáciu, ktorá vznikla okolo neho, autor charakterizuje takto: „Zubor mal veľa protivníkov už pred uverejnením románu a som tomu rád, pretože to svedčí o jeho potrebnosti. Kto sú jeho protivníci? Predovšetkým stúpenci akademika Lysenka - lysenkovci, ktorí ešte vždy zaujímajú významné posty. Je ich dosť v poľnohospodárstve i v poľnohospodárskej vede. Sú to ľudia, ktorí svojho času prenasledovali môjho hrdinu, šírili o ňom klebety a neradi vidia jeho rehabilitovanie. Napísal som román o zložitostiach, ktoré tu reálne boli aj sú, ktoré charakterizujú situáciu vo vede všeobecne. Áno, aj vo vede prebieha prestavba, ale zatiaľ asi nedostatočná. Veda bola svojho času módna, výhodná, uchytilo sa v nej veľa pseudovedcov, už spomínaných lysenkovcov.“

Granin vytvoril nekonvenčný portrét nekonvenčného človeka, ktorý pokladal za vec cti nepodľahnúť vedeckému šarlatánstvu.





- Nohu som si mohol sám postaviť, ale vzoprieť na ňu som sa nevládal ani za svet, - spomínal si.

Lekári mu predpísali niekoľko mesiacov na zotavenie, ale či už jeho organizmu mimoriadne prospievala uralská príroda, alebo ho poháňala vlastná nedočkavosť, túžba po práci, sily mu rýchlo pribúdali. Hlava sa dala do poriadku a začala pracovať.

- O hlave je predsa známe, že čím viac pracuje, tým lepšie jej to myslí.

Po večeroch chodil k nemu vedúci. Volal sa Alexander Konstantinovič Uralec. S vedúcim mal šťastie. Vedúci bol totiž rozumný človek. To je pre šéfa pravdepodobne najužitočnejšia vlastnosť. Zubrovi sa najväčšmi páčilo, že Alexander Konstantinovič mu nezasahoval do priebehu prác, nepoúčal, neradil. Namiesto toho si začal ujasňovať, čo je zač ten Zubor, a keď mu to bolo jasné, spoľahol sa na Zubra ako na odborníka.

Jelizaveta Nikolajevna Sokurovová rozprávala:

- Iní administratívni vedúci sa tvária, že sa vo všetkom vyznajú, vyslovujú všelijaké výroky, ale Alexander Konstantinovič sa nehanbil priznať, že v našom odbore ničomu nerozumie a spolieha sa na Nikolaja Vladimíroviča. Po takom priznaní sme si ho začali väčšmi vážiť.

Po desaťročiach mnohí ľudia spomínali, aký bol A. K. Uralec slušný a taktný človek.

S odzbrojujúcou úprimnosťou požiadal Zubra, aby ho podľa možnosti vzdelal v biológii, lebo by nerád v niečom schybil. Zubor bol celý uveličený, keď mohol niekoho poúčať, vysvetľovať mu svoje idey.

- ...No a čo, cukor je zo všetkých strán sladký, tak som mu každý deň v jeho elegantnej šéfovskej pracovni pri tabuli držal prednášku z biológie, špeciálnej genetiky a rádiobiológie. Vysvetľoval som mu samu podstatu. Skončil akýsi ekonomický ústav v Charkove, aký zvyčajne absolvujú kvôli papieru. Pravdaže, učili ho somárstvam. Celé leto počúval dve hodiny denne moje prednášky. Zaviedol si univerzálny zošit Každú sobotu mi ukázal svoje poznámky, žiadal ma, aby som mu opravil, alebo prečiarkol, kde má hlúposti.

Zubor neľutoval preňho čas. Zdalo by sa, že je to zbytočné úsilie, veď je už neskoro spraviť z neho vedca. Napriek tomu vytrvalo vykonával svoju prácu a ani nevedel, ako sa mu to všetko úplne a nečakane vráti.

To sa stane neskoršie. Zatiaľ musel najprv vybudovať laboratóriá. Niekoľko laboratórií tvorilo jeho oddelenie - rádio-chemické, fyzikálne, rádiobiológie rastlín, rádiobiológie zvierat, rádiológie, a boli ešte dielne. Musel písať žiadosti o zariadenie, prístroje, budovať panely, ventiláciu, zriaďovať rozličné siete, zavádzať, rozdeľovať, rozbiehať - slastný, hojivý vír práce a problémov ho vťahoval čoraz silnejšie. Potreboval ľudí, odborníkov, laborantov. Navrhol, aby pozvali jeho spolupracovníkov z Buchu, s ktorými bol zvyknutý pracovať, ktorí ostali v našej zóne, lebo mu uverili. Ale kde sú? Čo je s nimi? Prešlo pol druha roka odvtedy, ako ho odviezli z Nemecka. Za celý ten čas nemohol podať o sebe ani správičku. Nevedel, čo je s Leľkou, Andrejom, či sú na slobode, či neodišli do západného Nemecka alebo za oceán...

V skutočnosti Jelena Alexandrovna so synom ďalej trčali v Buchu. Cudzinci sa porozchádzali, niektorí laboranti odišli na západ. Ona sa v akejsi tvrdohlavej istote ani nepohla. Pravidelne posielala do Moskvy dopyty o mužovi, do Viedne a do americkej zóny o Fomovi. Priatelia jej radili, aby odišla s Andrejom do Gottingenu, Mníchova, do Rakúska, kým ju ešte nezavreli. Veď aj ju mohli obviniť, že sa nevrátila. Nemci boli toho názoru, že nádej na Zubrovo skoré oslobodenie nejestvuje, rozhodne nie aspoň najbližších desať rokov, ak sa mu vôbec podarí prežiť. Na čo sa sama odsudzuje? Má to cenu. aby tu sedela ako žena zločinca? Do ZSSR ju nevolajú, nepovoľujú jej ta cestovať, na čo teda čaká? Nemohla odpovedať ani na jednu z týchto otázok, a ani si nimi nelámala hlavu. Sedela tam vytrvalo, akoby ju bol nechal na stanici a sám šiel kúpiť lístky. Jej okolie pustlo. Odišiel Ká-Gé, čiže Zimmer. Za ním odišiel Born. Vedelo sa, že odcestovali do Sovietskeho zväzu. Uzavreli s nimi zmluvy na vedeckú prácu v odbore.

Keď začali prichádzať na Ural k Zubrovi, až od nich sa dozvedel, že Leľka s Andrejom sedia v Buchu a čakajú naňho. Upokojil sa. Totiž aj predtým si myslel, že Leľka sa nepohne z miesta, ale teraz vedel, že sú živí a zdraví.
,




TROBISCH, WALTER - VZALI SME SA

TROBISCH, WALTER

VZALI SME SA
(I Married You)

Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 2000
preklad Michal Hudák st.
2., upravené vydanie
ISBN 80-7140-204-4

manželstvo, partnerstvo,
160 s. slovenčina
hmotnosť: 182 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,10 € 

*zimpa*

Nič v tejto knihe nie je vymyslené. Všetky príbehy sa naozaj stali, všetky rozhovory skutočne odzneli.

Ľudia, ktorí v knihe vystupujú, dodnes žijú. (Žiaľ, okrem autora, ktorý zomrel v roku 1979 - pozn. red.) Preto názov mesta nie je uvedený, a aj mená osôb sú pozmenené tak, aby nemohli byť identifikované.

Moji priatelia v Afrike, o ktorých píšem, poznajú text tejto knihy a želajú si, aby pomohla mnohým ľuďom na svete. Lebo hoci sa jej dej odohráva v africkom prostredí, problémy medzi ľuďmi - i pri uzatváraní manželstiev - sa týkajú všetkých krajín a kultúr sveta.

Walter Trobisch





Telefón sa ozval na pravé poludnie.

- Prepáčte, že vás budím, ale mám tu pre vás jeden hovor.

- Ďakujem. Volalo ma mnoho ľudí?

- Celý zástup! A okrem toho v hale čaká mladý pár, bezpodmienečne chce s vami hovoriť.

- Prosím vás, povedzte im, aby boli ešte chvíľočku trpezliví. Prejem si a zavolám ich. A teraz mi prepojte ten hovor.

- Áno, pane, a ešte niečo. Mohla by som sa s vami pozhovárať aj ja?

- Prirodzene. Chcete vyjsť hore?

- Predpisy hotela zakazujú personálu vstup do izieb hostí.

- Kedy skončíte službu?

- O jedenástej večer.

- Môžete mi zavolať dnes večer, kým neodídete?

- Áno, - súhlasila a zapojila mi hovor.

Ozvala sa Ester. Oznamovala, že Fatma si odpočinula, a keď sa zobudila, mali spolu dlhý, požehnaný rozhovor. Fatma sa ešte nerozhodla, čo bude robiť, vnútorne je vraj nevyrovnaná.

- Navrhla som jej, aby zatiaľ bývala u nás.

- To je krásne, Ester! Ďakujem vám. Táto situácia mi pripomína iné samovražedné prípady. Keby boli počkali len jeden deň, našli by nejaké riešenie. Pravda, to, že Fatma zostane u vás, nie je konečné východisko, nepomôže jej to v najhlbšej núdzi. Je tu však čosi, Ester, čo nemôžem pochopiť. Veľa som čítal o „širších rodinách“ v Afrike. No keď sa niekto dostane do núdze, vtedy niet jedinej duše, ktorá by mu pomohla.

- „Širšia rodina“, tá ešte funguje na dedine, ale v mestách už nie.

- No Fatma hovorila, že na svoju svadbu chce pozvať tristo až štyristo ľudí.

- To je veľký rozdiel, či pozývate ľudí na svadbu, alebo chcete, aby vám pomohli.

-Tak to býva, ale Fatma výslovne povedala: „priateľov, štyristo priateľov“. Nenájde sa spomedzi tých štyristo jediný skutočný priateľ? To je to, čo nechápem!

- Budem sa usilovať o tom s Fatmou pozhovárať. Ale poznám toto mesto. Nie je to ľahké. Čo ste však mysleli tým, že pre Fatminu skutočnú biedu nie je nijakou pomocou, ak môže zostať u nás? Čo je teda podľa vášho názoru jej najhlbšia bieda? Túžba po vydaji?

- Nie, to nie je v jej situácii najnutnejšie.

- Alebo je to túžba po sexuálnom ukojení? Myslíte, že už nemôže žiť bez sexu?

- Ani to nemyslím. Fatma je zrejme skôr otrávená a rozčarovaná sexom, možno dokonca zhnusená.

- Čo potom hľadá?

- Miesto.

- Miesto?

- Áno, miesto. Domov.

- Veď ja som jej ho ponúkla, v našom dome!

Typické pre vydatú ženu, pomyslel som si, pre ľudí žijúcich pod záštitou manželstva je ťažké vžiť sa celkom do položenia nevydatých a neženatých.

- Ester, vaša ponuka je nádherná a myslíte ju úprimne. Preto si v tejto chvíli pre Fatmu neviem nič lepšie ani priať. Ale to nie je to, na čo myslím, keď hovorím, že ona potrebuje „miesto.“ Ani najkrajšia hosťovská izba sa nemôže stať „miestom“. Ona potrebuje miesto, ktoré by patrilo jej a ktorému by patrila ona. Dvere, na ktorých by bolo jej meno, izba, kde by stál jej vlastný nábytok. Miesto, kde je doma a kde sa ona môže stať pre druhých miestom, domovom. Nazdávam sa, že celý jej život nie je ničím iným než hľadaním takéhoto miesta. Nikdy ho však nenašla. Zakaždým, keď sa s nejakým mužom zoznámila, myslela si, že je v cieli. Ale všetko, čo našla, bola nanajvýš posteľ. Táto absencia miesta - domova je jedným z hlavných motívov pre samovraždu.

Ester chvíľu premýšľala, potom pokračovala:

- Inými slovami, ak si ju nikto nevezme, nebude nikdy šťastná.

Ešte stále to nepochopila!

- Vôbec nie, - vysvetľoval som trpezlivo. - Sú manželstvá, ktoré nie sú „miestom“ - domovom, a ani sa ním nestanú. Na druhej strane sú ľudia slobodní, osamelí, ktorí nielenže domov majú, ale aj sú domovom. Keď ich navštívite, ihneď pocítite, že ste prišli donov. Toto myslím pod „miestom“.




KOREŇ, MILAN - VÝCHODNÁ - KOSTOL SV. ŠTEFANA PRVOMUČENÍKA A ĽUDIA OKOLO NEHO

KOREŇ, MILAN

VÝCHODNÁ - KOSTOL SV. ŠTEFANA PRVOMUČENÍKA A ĽUDIA OKOLO NEHO

Marmota Press, Poprad, 1999
obálka Pavol Bernáth, Fero Kráľ
ISBN 80-967055-3-9

monografie, história,
78 s., slovenčina
hmotnosť: 107 g

mäkká väzba
stav: dobrý, autorské venovanie korektorke

3,00 € PREDANÉ

*zimpa*in **S6P**




nedeľa 13. augusta 2017

RAJSKÝ, MILAN - NA MIESTE ČINU

RAJSKÝ, MILAN

NA MIESTE ČINU

Príroda, Bratislava, 1977
ilustrácie Bohumil Konečný
edícia Trofeje (15)
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky,
218 s., slovenčina
hmotnosť: 382 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,30 € 

*zimpa*

Rajský v tejto knihe rozohráva pred čitateľom dramatické scény zo stretnutí pytliakov s lesníkmi, príslušníkov bezpečnosti a sudcov s obvinenými a obžalovanými. Povediac obrazne s Čechovom: už v prvých dejstvách týchto drám tu visí na stenách puška a, prirodzene, v poslednom dejstve ňou niekto vystrelí. Autor aj v tomto svojom diele dokazuje, že vie komponovať, stavby jeho próz sú vybrúsené a disciplinované, aj preto sú od začiatku do konca plné napätého deja. No Rajský rozvíja pred panoramatickými zábermi prírody nielen dej, ale odkrýva aj závoje z duší, zo sŕdc ľudí. A nevidí svet iba v čiernofarebnej reprodukcii — nie každý pytliak je zlý a nie každý lesník dobrý; postavy jeho próz, to sú ľudia z mäsa a krvi v tom pravom zmysle slova.

Autor knihy „Na mieste činu“ sa neplaví v neznámych vodách. Nielen preto, že sám je už starým poľovníkom, že intímne pozná prírodu, zvieratá v nej, celú tajuplnosť tejto trinástej komnaty, ktorá je pre väčšinu ľudí zatvorená na veľa zámkov. A nielen preto, že sa už osvedčil ako autor viacerých kníh s poľovníckou tematikou či prozaických diel zo života zvierat. Jeho knihy „Pre mládež nevhodné“, „Láska za groš“ i ďalšie vyšli vo vysokých nákladoch, a vo viacerých vydaniach. Celá tá atmosféra súdov a vyšetrovania trestných činov je mu ako dlhoročnému sudcovi trestného senátu dôverne známa a tlmočí ju v umeleckom zobrazení.

Rajského dielo, ktoré sa teraz dostáva čitateľovi do rúk nie je knihou fotografií. Keď v ňom niekto kde-tu nájde svoj obraz alebo obraz iného, je to iba dôkazom schopnosti autora modelovať z materiálu predmet, z čriepkov zostaviť vázu, z udalosti vytvoriť príbeh. Čitateľ postavy Rajského próz ľúbi či nenávidí, žije ich osudmi, teší sa i bojí sa s nimi. Lebo to nie sú postavy, ktoré hasnú s východom či západom slnka, ich výrazné charaktery zostávajú ešte dlho po prečítaní poslednej stránky rezonovať v duši čitateľa.

„Na mieste činu“ je pätnásta Rajského knižka. Tak ako predchádzajúce, aj táto nie je len l´art pour l´art. Je to knižka angažovaného nepokoja, ktorý sa prenáša na čitateľa. Dobrého, osožného nepokoja, pomáhajúceho človeku nielen svet chápať, lež ho aj formovať na svoj obraz.






Kým dohorela cigareta

Zvečera sa trocha zatiahlo, ale potom predsa len vyšiel z krvavej temravy mesiac, teraz je už na samom vrchu oblohy a okolo neho nespočítateľné množstvo hviezd. Kraj borovicovej hory aj pšeničné pole zalieva striebristý svit, tak je, že by sa skoro čítať dalo. To je čas na diviaky!

Kdesi žalostne vykríkla sova. Veľké zelené lúčne kobylky na okamih stíchli, vzápäť sa však zas pustili do vytrvalého cvrlikania. Medzi kmeňmi borovíc krúžia svätojánske mušky, tu akoby rozsvecovali, tu zhasínali lampášiky. Na medzi pod kazateľnicou sa v privretých lístkoch všakových bylín trbliece rosa. Letná noc je vlažná a teplá, zvuky znejú akosi inak než cez deň, pôsobia hlbším dojmom.

Zrazu sa chlapovi, čo sedí na kazateľnici, pozdá, že rozlíšil akýsi nový zvuk, vychádzajúci z vnútra hory. Zápäť je však noc opäť slávnostná a tichá.

Zasa to počuť, ako keď praskne konárik. Hádam diviaky?

Opäť to zaprašťalo, ale už oveľa bližšie. Lúčne kobylky prestali cvrlikať, namiesto nich sa zas plačlivo ozvala sova. Tesne okolo kazateľnice sa mihol netopier, ešte stále poľoval. Z niektorej krajnej borovice vyletel plieskajúc krídlami divý holub, niečo ho vyplašilo. A už celkom dobre počuť drobný praskot, hneď aj zafučanie.

Teda predsa len prišli, ja ich anciáša! Pšenica síce bude vyzerať, ale čo robiť?!

Praskot sa blíži. Už sa tuším kolíšu aj ťažké klasy takmer zrelej pšenice. Ba ozaj, teraz ich zas rozvinilo, ako od vetriska. Lenže na stromoch sa ani lístok nehne.

Chlap hore na kazateľnici drží už v rukách pušku a celý napätý čaká. Všetko ostatné akoby zamrelo, prepadlo sa v striebornej noci, ostáva tu iba tento praskot a fučanie.

Teda prišli! Darmo sa chlapi nelopotili celé popoludnie. Teraz už ide len o to, aby sa diviak vystrčil z pšenice, aby sa podal ku kraju poľa, sem k medzi, lebo pšenica je vysoká, stačí zakryť celú tú vandalskú návštevu.

Prišli dosť neskoro, až po polnoci. Ale najdôležitejšie je, že sú tu. Podľa vlnenia pšenice vidieť, že sa diviaky podávajú aj nižšie, k druhému chlapovi. Keby radšej ten mohol prvý strieľať, nech, myslí si otec, nech vystrelí Milan, tomu je to ešte vzácne. Bude pamätať na dnešnú noc; aha, veď tu je najmenej dvadsať diviakov To sa len tak hneď nepritrafí. Syn bude mať radosť, dumá otec, sediaci na štvornohej, len dnes popoludní narýchlo zhlobenej kazateľnici, týčiacej sa pri kraji pšeničného poľa nad hlbokým tŕním, hložinou a všelijakou chamraďou zarasteným jarkom. Syn sedí na takej istej kazateľnici dobrých dvesto krokov nižšie, na druhom konci poľa, až pod samým lesom. Zajtra má promóciu, bude... vlastne už je lekárom, najmôjdušu, je doktor. To bývala otcova najtajnejšia túžba. No, už je to tu; zajtra bude promócia. A možnože bude mať už dnes aj svoj diviačí krst za sebou. Strieľať vie. Iba na diviaka ešte nemal šťastie. Ale azda teraz. Veď aha; diviaky sa rozliezli už skoro po celom poli, odvšadiaľ ich počuť, niet tu iného zvuku, iba ten fukot a praskot v zbelenej pšenici. Aj otec, akokoľvek starý poľovník, aj ten už prestáva vnímať ostatné, chvíľami zabúda i na syna, ktorý je tam kdesi na druhom konci pšeničného poľa a hľadí s takým istým vzrušením na klátiace sa pšeničné klasy, drží v rukách guľovnicu s dobrým ďalekohľadom a čaká, kedy už bude môcť nájsť vo svojom kríži smolovočierny cieľ. Ozaj, ako pekne mesiac osvetľuje všetko vôkol, skoro ako vo dne. Svieti, veľký lampáš zavesený na oblohe, a pšenica stále fučí, hučí a kláti sa...

Aha, hen, brázdou, ktorá oddeľuje pšenicu od krovísk na medzi, sa blíži tieň. Chlapovi, sediacemu hore na kazateľnici sa zužuje svet do tohto priestoru, a potom sa zúži už iba na blížiaci sa tieň; je to kanec. Ide sám, to je určite kanec ako medveď, ten má kly nebodaj ako slon, áno, kanec, ten tak chodieva, obchádza pole, na ktorom sa pasie črieda. Potvora, ako sa pomaly zakráda, pozrime sa len, chvíľami stojí, vrtí sa, akoby odkmasoval z pšenice, zas sa zamrví a ide medzou, blíži sa, už nie je ďalej ako na sto krokov. No, poď, len poď, ešte trocha bližšie, tak, tak ...

Zastal.

Hrom výstrelu preťal mesačnú noc.

Tieň pri medzi sa zmenšil, akoby spľasol balón a ostal na mieste.

ŠTEVÍK, VOJTECH - OBEC SVETOVÝCH PRVENSTIEV

ŠTEVÍK, VOJTECH
ŠTEVÍKOVÁ, ĽUDMILA

OBEC SVETOVÝCH PRVENSTIEV
Štiavnické Bane
Slovenská Baňa

SAPAC, Bratislava, 2009
pre obec Štiavnické Bane, 2009
2. doplnené a rozšírené vydanie
ISBN 978-80-85535-17-4

monografie, história,
248 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 506 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, na niektorých miestach podčiarkovaný text perom

6,00 € 

*zimpa* PREDANÉ




ZELINOVÁ, HANA - KVET HRÔZY

ZELINOVÁ, HANA

KVET HRÔZY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Nová próza
prebal Vladislav Rostoka
1. vydanie, 13.000 výtlačkov

beletria, román
324 s., slovenčina
hmotnosť: 436 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal mierne po krajoch ohnutý

1,50 € 

*zimpa*

KVET HRÔZY završuje románovú trilógiu spisovateľky Hany Zelinovej, venovanú vrútockým rodákom. Čitateľ sa len veľmi nerád rozlúči s jej hrdinami, potomkami zemianskeho rodu Fabiciovcov, ktorých osudy sa pred ním odvíjali v rozpätí vyše stopäťdesiatich rokov na majetku nazvanom Alžbetin dvor. No nielen Fabiciovci, v troch románoch Hany Zelinovej žije a dýcha rodný Turiec, niekdajší aj dnešný, cezeň sa rozbehne Košicko-bohumínska železnica, neobídu ho hrôzy svetových vojen a tu sa napokon do novej skutočnosti narodia deti, ktoré už nebudú ani vedieť o tom, že pochádzajú z fabiciovského rodu. Ako v prvom diele Mathias Fabici, v poslednom Daniel de Liess píše priznanie k svojim skutkom pre tých, čo prídu po ňom. Ale mladá sudkyňa, Danielova príbuzná a chovanica, čo ho má na jeho vlastnú žiadosť posmrtne súdiť, rozhodne sa neprezradiť nič o jeho premárnenom živote svojmu dieťaťu, lebo to sa narodí už do novej doby, ktorá ho inakšie vychová a ktorú treba aj inakšie žiť. Lebo „dnes tu stoja nové Vrútky, dávno už nie štrajkujúce a hladné".





Už svitalo, keď mi Hvizdák otvoril bránu a spýtal sa po stý raz, či naozaj musím odísť, a keď áno, či ozaj trvám na tom, že pôjdem domov sama.

- Ozaj, - povedala som a zapla mu na pyžame gombičku. - Nepokladaj to za kapric, ale musím byť teraz sama.

- Práve, že nebudeš sama. Je tam Achymská, - povedal rozladene.

- Tá spí.

- Na tvojom gauči. To ti je milšie ležať pri nej ako pri mne? - spýtal sa oveľa hlasnejšie, takže som mu musela položiť prst na ústa, aby nepobudil celý dom.

- Nie, - povedala som.

- Čo nie?

- Momentálne sa mi nechce ležať pri nikom, - povedala som. - Chcem byť sama. Je to tak ťažko pochopiť?

Bez slova mi pustil ruku, ktorú mi predtým chytil v domnení, že ma za ňu dovedie späť do izby, a ja som takisto bez slova vyšla z brány. Ovial ma príjemný vlhký vetrík. Po vykúrenej izbe a Hvizdákovom horúcom objatí pôsobil na mňa ako balzam. Chvíľu som nepohnute stála a nechala si ním láskať tvár, vlasy, oči. Nad Vrútkami sa brieždilo, ešte síce nesmelo, ale badateľne. Noc redla a neóny uličných lámp bledli o to väčšmi, o čo pribúdalo na východe belavých zápalov. Prebralo ma Hvizdákovo tiché zakašlanie, skrútia som sa k nemu a povedala vinovato:

- Musíš mať so mnou trpezlivosť. Dakedy ma chytajú deliessovské nálady. 

-       Pochopil som to, kým si tu tak stála, - povedal a zaštrkotal kľúčmi.

Prišlo mi ho ľúto a myslela som, že zatvorí bránu za mnou s ľahkým srdcom, ale nie, Hvizdák ju nezatvoril, naopak, stál v nej, kým som nezašla na uhol činžiaka a neprešla cez cestu na Riečnu ulicu.

Pred domom som pozrela na hodinky: bolo tri štvrte na štyri. Nezažala som svetlo a vošla som ticho do izby. Aj tu už tma zredla, jasne sa v nej beleli dve veci: na stolíku položená biela kabelka s iniciálkami A. A. a na gauči spiaca Alexandra Achymská, nahá ako nymfa. Podprsenku a spodničku zrejme nenosila, bola by ich prevesila cez operadlo kresla ako nohavice a pulóver, ľahla si na gauč iba v nohavičkách a spala, ako spávajú deti - na bruchu a s tvárou zaborenou do predlaktia. Chvíľu som sa na ňu zamyslene dívala, potom som vyšla z izby na chodbu a z nej na schodište. Na treťom hornom schode stál telefón - už viete, kedy som ho tam položila a s kým som sa zhovárala: s Teodorom Bogárom. Kedysi pod tujou odháňal odo mňa muchy, prečo by ich nemal odohnať odo mňa aj teraz?, pomyslela som si. Vari ich nemám? Vari do mňa nedobiedzajú? A koľko! A ako! Po piatich rokoch sa zrazu nevyznám sama v sebe. Taká vyplašená a neistá som nebola ešte nikdy. Aj v Belehrade som vedela, čo urobím, keď taxík s Bogárovými kuframi zmizne za stromoradím námestia. Na toto svoje nečakané nočné vzplanutie som nebola pripravená. Ak som si niekedy aj pripustila možnosť nového vydaja, predpokladala som, že to bude tichý a pokojný vzťah dvoch rozumných ľudí, nijaké halali ani aleluja. A teraz zaskočená vlastnými citmi neviem, či som urobila dobre, keď som od Hvizdáka odišla, a nebudem to vedieť, kým sa neopýtam Teodora. Teodor si nezakladá na amfibóliách - nazve vec pravým menom, čo by sa aj mal pri tom popáliť. Sadla som si k telefónu, rozhodnutá dozvedieť sa pravdu, a vykrútila som Teodorovo číslo. Drkotali mi zuby a srdce splašene bilo.

V mušli zašumelo a potom sa ozval Teodorov bas:

LOMBARDIOVÁ, FRANCES G. - NEKONEČNÝ KRUH

LOMBARDIOVÁ, FRANCES G.
LOMBARDI, GERALD SCOTT

NEKONEČNÝ KRUH
Výklad etiky amerických Indiánů
(Circle Without End)

Knižná dielňa Timotej. Košice, 1996
edícia Entelechia (4)
preklad Anna Grušová
obálka Erik Groch
1. vydanie
ISBN  80-88849-04-7

filozofia
96 s., čeština
hmotnosť: 154 g

mäkká väzba s prebalom

PREDANÉ stav: veľmi dobrý *kocev2*fil*
PREDANÉ  stav: dobrý, na mnohých miestach podčiarkovaný text perom *zimpa*


Dějiny lidské zkušenosti opakovaně předvádějí pokusy lidí vyrovnat se se svou společností, s ideály, city a prostředím. Tato zkušenost je nejzajímavější tehdy, je-li vyjádřena slovy těch, kdo jí prošli. V reakcích lidí na události, které určovaly jejich osudy, se často setkáváme s pochopením trvalých hodnot i s praktickou moudrostí, jež jak ve vědomých, tak podvědomých aspektech utvářely zásady, jimiž se řídil jejich život.

Domorodá americká filozofie je právě pro své kořeny sahající hluboko do minulosti a pro svou starobylost Významnou alternativou k současným představám o materialismu, vyumělkovaných pózách a etnických konfliktech, jež si lidstvo samo vytvořilo. Stojí za prozkoumání i z hlediska našich dnešních vyhlídek do budoucnosti.

Tato antologie se snaží postihnout filozofii původních obyvatel Ameriky vyjádřenou jejich vlastními slovy a prožitky. Zároveň odhaluje jejich humor, touhu po míru a porozumění, jejich moudrost, hrdost a důstojnost. To nás naplňuje touhou otevřít se jejich moudrosti a znovu pocítit radostné uspokojení z lidského rodu, který je v sounáležitosti s kosmem.

Frances G. Lombardiovd Gerald Scott Lombardi





Morálka a zákon: články nekonečného kruhu

Se životem souvisela určitá nevyhnutelnost, bylo v něm něco neměnného, čemu se lidé přizpůsobovali pomocí smyslu pro přirozenou rovnováhu. Normu chování určoval přírodní zákon přizpůsobený člověku, který vyrovnával rozdíly mezi „přírodními zákony“ a „společenskými pravidly“. Základem obou byl totiž neměnný tok událostí jimiž na sebe lidé a příroda navzájem reagovali.

Příroda byla samozřejmě nepředvídatelná, vrtochy podnebí a prostředí, jakož i vůle přežít však lidi sjednotily, takže objevili, jak se proměnlivé přírodě přizpůsobit, a pevně si tyto postupy vtiskli do myslí a srdcí. Lidský zákon tedy byl odrazem, odpovědí, přitakáním zákonu přírody.

Nutnou podmínkou kmenové integrace byly praktické znalosti, jak dojít ke správnému úsudku a určit přijatelné chování, byly nutnou podmínkou kmenové integrace. Proto se morální ctnosti pěstovaly jako rysy charakteru disciplínou mysli a těla. Poznání získané na příkladech rozvíjelo charakter jednotlivce a v širším smyslu ctnosti celého kmene. Tyto ctnosti byly ještě upevňovány odměnou za vynikající morální, fyzické a intelektuální vlastnosti, a pak i v náboženských obřadech, které zdůrazňovaly vztah těchto vlastností k přírodě.

V prostředí, kde osobní bezúhonnost ovládá akce a reakce, neměli domorodí Američané zapotřebí knihy pravidel a předpisů, podle nichž by řídili své chování.

Lidé byli umístěni na tento svět, aby získávali znalosti o sobě a o svých bratrech a sestrách. My jsme tito Lidé. My jsme Padlá Hvězda. Naše lidské zákony se mění zároveň s tím, jak je chápeme. Jenom zákony dané Duchem zůstávají stále stejné. (Bílý Vlk; Vraní Indiáni)
Bůh řekl, že on je Otec a země je Matka lidstva, že příroda je zákon, že zvířata a ryby a rostliny jsou poslušny přírody, jen člověk hřeší. Toto je starý zákon. (Smowhala; Wanapumové)
Dopřejte mi, abych byl svobodným člověkem — abych měl svobodu cestovat, svobodu zastavit se, svobodu pracovat, svobodu obchodovat tam, kde se rozhodnu, svobodu vybrat si své učitele, svobodu vyznávat náboženství svých otců, svobodu mluvit, myslet a jednat za sebe — a já budu dodržovat všechny zákony, nebo se podrobím trestu, (náčelník Josph, Nez Percéové)

Věřili jsme v jednoho boha, Velkého Ducha. Věřili jsme ve svou obdobu Deseti přikázání. A podle toho jsme se také chovali, (reverend Vine Deloria starší; Yankton Siouxové)
Máš v sobě přirozené schopnosti jako všichni lidé. Máš vůli. Nauč se ji používat. Přiměj ji, aby ti sloužila. Naostři své smysly, jako ostříš svůj nůž... Nemůžeme ti nic dát. Vlastníš už všechno potřebné k tomu, aby ses stal velkým. (Trpasličí Náčelník; Vraní Indiáni)


sobota 12. augusta 2017

PASTIERSKA KULTÚRA, JEJ DOKUMENTÁCIA A PREZENTÁCIA

PASTIERSKA KULTÚRA, JEJ DOKUMENTÁCIA A PREZENTÁCIA
Zborník príspevkov z rovnomenného medzinárodného odborného seminára
konaného v dňoch 15. a 16. októbra 2008 v Liptovskom múzeu

Liptovské múzeum v Ružomberku, Ružomberok, 2008
edícia Etnológ a múzeum (XII.)
zostavila Iveta Zuskinová
300 výtlačkov
ISBN 978-80-970094-0-3

história, folklór,
154 s., slovenčina, poľština
hmotnosť: 236 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

5,00 € PREDANÉ

*zimpa*  in *085*








GONCOURT, EDMOND - GERMINIE LACERTEUXOVÁ

GONCOURT, EDMOND
GONCOURT, JULES

GERMINIE LACERTEUXOVÁ
(Germinie Lacerteux)

Pravda, Bratislava, 1986
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Soňa Hollá
ilustrácie a prebal Ľudmila Karásková
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

beletria, román,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 267 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,80 €

*zimpa* *gopal4* in belx

Bratia Goncourtovci, Edmond (1822-1896) a Jules (1830-1870), žili a tvorili v zriedkavej citovej a intelektuálnej zhode. Boli milovníkmi umenia, sami začínali akvarelom, písali monografie o umení 18. storočia a historické práce, v ktorých zachytávali spoločenské mravy. Metódu pozorovania a zbierania „ľudských dokumentov“ uplatnili jednak v svojom Denníku (1851-70), jednak v románovej tvorbe, písanej impresionistickým štýlom. Ich umelecké postupy majú mnoho spoločného s maliarstvom. Chcú maľovať „skutočný život“ a takmer vždy literárne spracúvajú príbehy, ktoré zblízka poznali: v románe Renée Mauperinová (1864), portréte ušľachtitej dievčiny, opisujú priateľku z detstva, v románe Madame Gervaisaisová (1869) jednu zo svojich tiet, utápajúcu sa v náboženskom sebaklame, v Sestre Philoméne (1861) pravdivý príbeh z rouenskej nemocnice, v Germinie Lacerteuxovej (1864) osud jednoduchej slúžky. So zmyslom pre detail vykresľujú atmosféru prostredia: svet literáta v románe Charles Demailly (1860) a umelecké kruhy v Manette Salomonovej (1867). Po Julovej smrti Edmond pokračuje v spoločnom diele. Vydáva Neviestku Elisu (1877), Herečku Faustinovú (1882) a román s autobiografickými črtami Bratia Zemganno (1879). Na základe jeho testamentu bola založená Académie Goncourt, ktorá každoročne udeľuje literárnu cenu.

Spisovateľská dvojica Goncourtovcov urobila svojou tvorbou prvý krok od realizmu k naturalizmu. Namiesto veľkých celkov, zobrazujúcich sociálny život, ktorý neskôr naturalisti vykresľovali širokými ťahmi, zameriavajú sa na podanie životných osudov jednotlivcov, hlavne ženských postáv, nejakým spôsobom výnimočných, precitlivených až patologických prípadov. Vytvorili vybrúsený a prepracovaný štýl, ktorý sami nazvali „umeleckým písaním“. 

Ako píšu v predslove k románu Germinie Lacerteuxová, chceli zobrazením tragického príbehu slúžky dokázať, že nešťastie vydedených môže vzbudiť u čitateľa také isté dojatie ako nešťastie ľudí pochádzajúcich z vyšších vrstiev spoločnosti. Príbeh ženy, ktorá v túžbe po láske a ľudskosti obetuje svoj život iným, zachytili mimoriadne plasticky, s umením psychologického ponoru do ženskej duše. Na vtedajší literárny vkus odvážne priviedli do literatúry ľudovú protagonistku, aby podali klinickú štúdiu jej lásky a s lekárskou presnosťou sledovali jej pozvoľný morálny a fyzický úpadok.

Tento román, zo všetkých diel bratov Goncourtovcov najpôsobivejší, presýtený súcitom k nešťastnej hrdinke a odsúdením vtedajšej spoločnosti, patrí k vrcholkom ich umeleckého snaženia. Stendhal vysoko ocenil jeho psychologickú rovinu. Hugo vyzdvihol jeho pravdivosť, Zolu upútal skľučujúci osud hrdinky, ktorá napriek túžbe zachovať si čisté srdce odstrčená a osamotená padá.





Schodili jej na um myšlienky a podozrenia, aké odhalí opravdivá láska, keď ju klamú, trápili ju predtuchy srdca, ktoré našepkávajú ženám, že ich milenec nepatrí už len im, že jestvuje aj druhá, lebo nejaká druhá vždy určite jestvuje.

Už sa neponosovala, neplakala, nevyčítala. Vzdala sa zápasu s týmto mužom ozbrojeným chladom, ktorý ľadovou iróniou ničomníka tak dobre vedel urážať jej vášeň, nerozvážnosť, šialenú lásku. A v odovzdanej úzkosti začala čakať. Na čo? Nevedela. Možno na to, že ju už nebude chcieť!

Zarmútená a mlčanlivá Jupillona špehovala, striehla na neho, sliedila. Pokúšala sa ho nadhodenými slovami nachytať, aby sa v roztržitosti preriekol. Krúžila okolo neho, ale nevidela, nepostrehla, neodhalila nič. Predsa však bola jednostaj presvedčená, že sa čosi deje a že to, čoho sa obáva, je pravda: vetrila ženu.

Raz ráno zišla dolu včaššie ako zvyčajne a zbadala ho na chodníku niekoľko krokov pred sebou. Bol sviatočne oblečený; idúcky sa prezeral. Z času na čas si povytiahol nohavice, aby si videl vyleštené topánky. Pobrala sa za ním. Kráčal stále rovno a neobzeral sa. Išla za ním na námestie Bréda. Pri stanici kočov sa prechádzala žena. Germinie ju videla iba od chrbta. Jupillon podišiel k nej, žena sa obrátila; bola to jeho sesternica. Vykročili popri sebe a chodili hore-dolu po námestí. Nato zamierili ulicou Bréda na ulicu de Navarin. Tam dievčina chytila Jupillona za rameno, sprvoti sa doňho nezavesila, ale potom sa pozvoľna, idúc ďalej, priklonila k nemu, ako keď sa ohýba halúzka, a už sa od neho neodtrhla. Kráčali pomaly, tak pomaly, že Germinie musela občas zastať, aby k nim neprišla priblízko. Dali sa hore ulicou des Martyrs, prešli ulicou de la Tour-d’Auvergne a pustili sa dolu ulicou Montholon. Jupillon čosi hovoril, sesternica nie, len ho počúvala a rozpačito ako žena, ktorá privoniava ku kytici, vrhala chvíľami nabok krátky neistý pohľad ako vystrašené dieťa.

Prišli na ulicu Lamartine a pred pasážou des Deux-Soeurs sa obrátili. Germinie ledva stihla skočiť do brány v priechode. Nezbadali ju, prešli popri nej. Dievčinka bola vážna a kráčala len s nevôľou. Jupillon jej dohováral. Na chvíľu zastali: on rozkladal rukami, ona uprene hľadela na dlažbu. Germinie si myslela, že sa rozídu, ale oni zase vykročili vedno a ešte tri-štyri razy prešli okolo pasáže. Nakoniec do nej vstúpili. Germinie vyrazila z úkrytu a rozbehla sa za nimi. Od mreží ešte zazrela, ako rožtek šiat mizne v bráne hotelíka vedľa obchodu s likérmi. Pribehla k bráne, pozrela na schodisko, no nevidela už nič... Tu sa jej vohnala všetka krv do hlavy, a vedno s ňou myšlienka, jediná myšlienka, ktorú opakovali jej zmätené ústa: - Vitriol! Vitriol! Vitriol! A v duchu sa jej zaraz premenila na čin, Germinie sa v záchvate pomätenosti razom preniesla do zločinu, a už aj stúpala hore schodmi s fľašou dobre schovanou pod šálom. Dlho silno búchala na dvere... Napokon išiel otvoriť, odchýlil dvere... Nepovedala mu, ani kto je, ani nič iné... Prešla, nedbajúc naňho... Bola taká silná, že by ho mohla zabiť! A zamierila k posteli, rovno k nej. Chytila ju za ruku a povedala: - Áno, som to ja ... a tu máš na celý život! - Germinie videla, ako na tvári, na prsiach, na koži, na všetkom, čo je pre lásku mladé a krásne, na čo je pyšná, necháva vitriol znaky, ako všetko spaľuje, leptá, ako syčí, robí čosi hrozné, čo ju napĺňa radosťou! Fľaša bola prázdna a ona sa smiala... A v jej strašnom sne, keďže snívalo i jej telo, nohy vykročili. Šli samy od seba, prešli pasážou, pustili sa ulicou a zaviedli ju do obchodu. Stála tam desať


ŠPEŤKO, ANDREJ - SMIECH XX. STOROČIA 2

ŠPEŤKO, ANDREJ

SMIECH XX. STOROČIA 2
Deťom pre radosť
Zvláštna škola v Kocúrkove

Úsmev, Partizánske, 1992
ilustrácie a obálka Vladimír Trvalec
10.000 výtlačkov
ISBN 80-85517-01-9

humor
160 s., slovenčina
hmotnosť 164 g

mäkkä väzba
stav: veľmi dobrý, na frontispice neautorské venovanie

1,00 € 

*zimpa*







streda 9. augusta 2017

ĎURICA, MILAN S. - DEJINY SLOVENSKA A SLOVÁKOV

ĎURICA, MILAN S.

DEJINY SLOVENSKA A SLOVÁKOV

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1996
2., doplnené vydanie
ISBN 80-08-01427-X

dejiny, história,
288 s., čb fot,  slovenčina
hmotnosť: 250 g

mäkká väzba

2,50 €

*zimpa*jazac* in *his*
PREDANÉ stav: dobrý, pečiatka v knihe *sospo*his*
PREDANÉ - stav: veľmi dobrý *svama* in *H-2-3*

PREDANÉ - stav: dobrý, na mnohých miestach poznámky perom do textu -
PREDANÉ *zimpa*








BOHÚŇ, EMO - DEJINY VESELÉ I NEVESELÉ

BOHÚŇ, EMO

DEJINY VESELÉ I NEVESELÉ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
zostavila Ľudmila Rampáková
doslov Juraj Špitzer
edícia Pôvodná próza
obálka a frontispice Alexander Richter
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, próza krátka,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba bez prebalu
stav: dobrý

0,90 € 

*zimpa*

Kniha obľúbeného slovenského publicistu, ktorý má živý zmysel pre politicko-spoločenské udalosti, najmä z prvej svetovej vojny a z rokov zakladania prvej republiky a podáva ich až groteskno-zábavnou formou vlastných zážitkov.






NA STAREJ STANICI

Ešte sa dobre pamätáme na starú železničnú budovu, ktorá nemala podjazdy. Mala veľkú halu stále preplnenú cestujúcimi a k vlakom sa prechádzalo cez koľajnice, čo stále ohrozovalo život cestujúcich. Mala tri čakárne, prvej druhej a tretej triedy, reštauráciu tretej a druhej triedy. Posilňovali sa v nich nielen cestujúci, ale i miestna bratislavská spoločnosť, ktorá prichádzala sem predpoludním na malý guláš a pivečko a večer na víno a večeru, lebo vraj okrem Trenčianskych Teplíc a Žiliny nemala ani jedna reštaurácia takú dobrú stravu a také výborné nápoje ako železničná reštaurácia v Bratislave. Kedysi, ešte pred prvou svetovou vojnou, prichádzali na bratislavskú stanicu i rakúski železničiari z blízkej pohraničnej stanice Marchegu. Kto ich nepoznal, mohol sa domnievať, že sú to nejakí diplomati z čias Metternicha, a nie železničiari rakúskych štátnych železníc. Lebo vyšší rakúski železničiari nosili veľmi divnú uniformu. Mali veľmi vysoké zlaté goliere, na hlave trojrohú čiapku á la Napoleon a driek opásaný šabľou s pozláteným koncom a rukoväťou. Vyparádení železničiari boli u nás dennými hosťami, lebo ved vtedy, i potom za prvej republiky, my Bratislavčania mali sme s Viedňou i s rakúskym pohraničím čulé styky. Z Bratislavy do Viedne viedla cez Petržalku elektrická železnica, ktorá nás za hodinu odviezla do rakúskeho hlavného mesta, vzdialeného od Bratislavy ako Trnava, a preto nie div, že stovky Bratislavčanov trávili sobotu a nedeľu vo Viedni. Chodilo sa ta na dobré víno a do divadiel a Viedenčania zase chodievali k nám, asi tiež na dobré vínko.

Ale poďme už na bratislavskú železničnú stanicu a postojme chvíľu na peróne.

Niekoľko minút skôr, ako na stanicu vbehol rýchlik alebo osobný vlak, prešiel nástupišťom a všetkými priestormi stanice vyhradenými pre obecenstvo starý vrátnik, v ruke s veľkým mosadzným zvoncom na remeni, a začal ním preukrutne zvoniť, akoby vyzváňal na poplach. Pritom hromovým hlasom oznamoval príchod vlaku, ktorý o niekoľko minút pristane na stanici. Nastal šum a ruch, medzi cestujúcimi vzrástla nervozita na najvyšší stupeň a nastalo hneď veľké lúčenie a plač, objímanie a bozkávanie. Lebo v tom čase odcestovať z Bratislavy na sto kilometrov znamenalo toľko ako dnes vybrať sa na druhý koniec sveta. Preto odchod vlaku nemohol sa obísť bez takýchto srdcervúcich a dušu otriasajúcich výstupov.

No ale, aby nervozitu a strach pred cestovaním rozptýlil, na to bol tam predsa pán prednosta stanice v parádnej uniforme, v bielych rukavičkách, usmiaty, prívetivý a pozorný a pokojnými slovami utišoval a chlácholil tých, ktorých sa na stanici zmocnil strach z cestovania. To je nič, hovoril im, netreba sa ničoho báť, koľajnice sú na celej ceste v bezchybnom stave a dobre prišraubované k podvalom a potom veď poviem pánu strojvodcovi, aby menovite dnes dával veľký pozor cez výhybky a v zákrutách aby spomalil a nech neprestajne húka, aby sa všetko, čo žije, odpratalo z koľajníc, aby vlak nedajbože dakoho nezadlávil. No jedným slovom, strachy sú zbytočné, uvidíte, cestovanie vám pôjde ako po masle, a po tejto ceste budete iste hľadať príležitosť, aby ste sa na železnici ešte niekoľko ráz previezli.

A tak o krátku chvíľu všetci, čo mali cestovať, uvelebili sa vo vlaku, v oblokoch vozňov sa zjavili rozpálené tváre, príjemne vzrušené očakávaním zážitkov, ktoré také cestovanie prinesie. Muži sa snažili byť hrdinskými, zatajujúc svoju nervozitu, a ženy kŕčovite stískali v rukách kvety, ktoré im známi a príbuzní priniesli k vlaku.