RADISHOVÁ, KRIS - BEŽ, BAMBI, BEŽ

RADISH, KRIS

BEŽ, BAMBI, BEŽ
(Run, Bambi, Run)

Skutočný príbeh krásnej policajtky
odsúdenej za vraždu, ktorej sa podarilo
utiecť z väzenia a získať si srdce
celej Ameriky

S Aktuell, Bratislava, 1993
preklad Daniela Simková
ISBN 80-85597-05-5

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,30 €

*lupev* (in *Z1A*)

 Nech sa to zdá akokoľvek neuveriteľné, tento šokujúci príbeh Laurie Bembenekovej zvanej Bambi, odsúdenej na doživotné väzenie za vraždu, ktorú nespáchala, je skutočný a do poslednej bodky pravdivý. O Bambi vtedy písali nielen všetky miestne noviny, ale i New York Times a Washington Post. Ale až z pera Kris Radishovej sa môžeme dozvedieť, ako to bolo v skutočnosti a ako sa Bambi pravdepodobne stala obeťou policajného komplotu.

Keď Laurie v mladosti navštevovala policajnú akadémiu, nezaprela, že je dcérou policajta, a dosahovala vynikajúce výsledky. Ale už krátko po nástupe do policajného zboru bola zhrozená nad mravným úpadkom, ktorý tam vládol - policajti udržiavali sexuálne styky s prostitútkami, predávali drogy, pornografiu - a keďže svoje pohoršenie neskrývala, za nepatrný priestupok ju vylúčili zo služieb policajného zboru.

Krátko nato zavraždenie bývalej manželky jej muža osudovo zmenilo jej život. Proti všetkej logike z ničoho nič obžalovali ju z vraždy, hoci podozrivý bol predovšetkým jej manžel, ktorému sa však šikovným manévrom podarilo získať imunitu a svojím svedectvom na súde výdatne pomohol Laurie do väzenia. Nemala veľké šťastie na advokátov - ten, ktorý ju obhajoval najdlhšie, bol neskôr dokonca zbavený advokátskej licencie - a Lawrencia Ann Bembeneková bola odsúdená výlučne na základe nepriamych a náhodných dôkazov.

Kniha Bež, Bambi, bež rozpráva aj o neúnavnom súkromnom detektívovi Irovi B. Robinsovi, ktorý je presvedčený o Laurinej nevine a riskuje všetko, vrátane vlastného života (v priebehu vyšetrovania mal množstvo anonymných telefonátov, v ktorých sa mu vyhrážali smrťou), aby ukázal celému svetu, koľko dôkazov ostalo utajených a koľko svedectiev holo prekrútených, zmanipulovaných a doslova vymyslených, a zároveň poukázal aj na skorumpovanosť a mravnú zvrhlosť členov milwaukeeskeho policajného zboru. Človeku až rozum zastáva, keď číta, akými rafinovanými trikmi a podvodmi hodili ten ťažký zločin na hlavu nevinnej obete - počínajúc zámenou vražednej zbrane a osudnej guľky, cez podvrhnutú parochňu až po krivoprísažných svedkov.

Táto kniha nám umožní precítiť bolesť a úzkosť ženy, ktorá strávila jednu tretinu svojho mladého života márnym bojom za získanie slobody. Čitateľ má možnosť nazrieť do ženského väzenia i do nevyspytateľných kľučiek justičného systému a zdesene si uvedomí, že to, čo sa stalo Bambi, sa veľmi ľahko môže prihodiť komukoľvek.

Večer 15. júla 1990, po ôsmich rokoch pobytu v nápravno-výchovnom ústave vo wisconsinskom Taycheedahu, sa Laurie Bembeneková pretiahla cez dvadsaťcentimetrový otvor v stene väzenskej práčovne a s pomocou svojho tridsaťštyriročného priateľa utiekla do Kanady.

Okamžite sa začala zúrivá honba. Na uliciach, domoch, autách a tričkách sa však súčasne objavili nápisy: BEŽ, BAMBI, BEŽ. Ľudia pochopili, že Lawrencia Ann Bembeneková uteká pred nespravodlivosťou, a podporovali ju pri úteku.

14. októbra okresný sudca W. J. Haese vydal príkaz na zahájenie prísne tajného vyšetrovania okolností zatknutia a usvedčenia Laurie Bembenekovej, aby sa s konečnou platnosťou zistilo, či sa stala obeťou komplotu. A Laurie sa zatiaľ v Kanade usiluje o získanie štatútu utečenca, odvolávajúc sa na skutočnosť, že v Spojených štátoch bola perzekvovaná .

Kris Radishová, držiteľka viacerých cien za novinársku tvorbu a finalistka súťaže o Pulitzerovu cenu, prednáša žurnalistiku na Wisconsinskej univerzite v Milwaukee. Žije so svojou rodinou v Oconomowoku, v štáte Wisconsin.

Kapitola 28

Skutočné farby

Odkedy bola Laurie vo väzení, posledne zvyšky jej citov k Fredovi postupne vyprchali. Fred v interview s reportérmi z rôznych novín vyhlasoval, že Lawrenciu Bembenekovú stále veľmi ľúbi a bude na ňu čakať naveky. Naveky znamenalo pre Freda Schultza asi tak tri mesiace.

Priateľky Laurie naznačovali, že Fred sa síce tvári ako oddaný manžel, ale vláči sa s kadejakými ženskými. Laurie nechcela veriť, čo sa jej ľudia snažili nahovoriť. Keď ju však rodičia odmietli navštíviť spolu s Fredom, Laurie pochopila, že na tom čosi bude.

Matka jej napokon povedala, že Fred utráca obrovské sumy peňazí, celé noci býva vonku - a zakaždým si berie ich auto. Bolo to práve vtedy, keď sa Laurie rozhodla, že namiesto svojich šiat bude nosiť erárne, aby s Fredom ušetrili na súdne trovy. A zrazu jej matka povie, že Fred kúpil novú stereosúpravu, dal si natlačiť listový papier a predvádza sa v novom oblečení.

Otec mal Freda už naozaj plné zuby. Pracoval s ním, no povedal, že nevie, či to ešte dlho vydrží.

- Tomu chalanovi sa nechce robiť, - povedal jej pri jednej z návštev. - Brnká mi na nervy. Dohodli sme sa, že budeme robiť od ôsmej. Tak som vstal, osprchoval sa, a kým on raňajkoval, bol som oblečený. Fred potom začal čítať noviny, tak som to už nevydržal a vyšiel som z domu naložiť dodávku.

Ešte ani o dve hodiny nebol pripravený pustiť sa do roboty.

- Väčšinou prestáva robiť o druhej popoludní, dá si jednoducho fajront. Nechcel by som mu ublížiť, ale robím túto prácu už tridsaťpäť rokov a viem, že takto sa ďalej nedá. Povedal som mu to na rovinu, ale nedopadlo to dobre.

Matka vyhlásila, že okolo neho už nebude dlho obskakovať.

- Je to darebák. Keď mu niečo poviem, hneď je celkom vedľa. Napaprčí sa a je po všetkom.

Otec povedal, že odkedy je Laurie preč, z Freda sa stal celkom iný človek. Až teraz s mamkou pochopili, ako jej pomotal hlavu a vodil ju za nos. Obaja sa zhodli na tom, že na začiatku ho mali celkom radi, no teraz ho už nemôžu ani vidieť.

- Keď sa to tak vezme, - povedala pani Bembeneková, - keby si ho nebola stretla, nebola by si teraz tu vo väzení.

Hoci Fredovo správanie svedčilo o niečom inom, 19. apríla 1982 poslal Eisenbergovi list, v ktorom mu napísal, ako veľmi ľúbi Laurie a túži len po tom, aby sa našiel skutočný vrah Christine Schultzovej.

Fred ďakoval Eisenbergovi za jeho priateľstvo a vytrvalosť. Vyjadril sa, že on sám „je iba celkom prostý človek“, ktorého jediným zmyslom života je ľúbiť ženu a žiť po jej boku do konca života. Vraj nikdy nebažil po sláve ani bohatstve, hoci by ho celkom potešilo, keby mal nejakú finančnú rezervu. Ale rád dá všetko, čo má, aby vyslobodil Lauri z väzenia. Doslova napísal: „Bez Bambi sa mi žije čoraz ťažšie.“ A pokračoval, že síce nie je veľmi nábožne založený, ale často sa modlí k Bohu, aby mu odpustil všetky chyby, ktorých sa v živote dopustil. Vraj tak nesmierne ľúbi Bambi, že vďačne vydrží tých jedenásť rokov, kým bude môcť dostať milosť, len sa trápi, ako tie roky vo väzení zvládne Bambi.

Na záver Fred dodal, že keď bude v Milwaukee, musí sa mu ohlásiť, aby to mohli spolu „trochu roztočit". Posledná veta jeho listu znela: „Do šľaka! Dolapte tých podliakov!“

Keď Fred prišiel Laurie navštíviť, požiadala ho, aby jej vysvetlil, čo si má myslieť o tom všetkom, čo sa dozvedela. Vyhlásil, že nemá na to, aby jej posielal peniaze na šampón či známky, o ktoré ho žiadala. A keď ho prosila, aby dal urobiť fotografiu, na ktorej boli spolu, každý týždeň sa vyhováral, že na to zabudol.

Laurie tiež zistila, že Fred platí obrovské účty za hovory s Floridou. Zároveň sa dozvedela, že všetko svoje drevo kupuje na otcov účet. Keď sa ho na to spýtala, rozzúril sa.

- Občas si predsa potrebujem niečo kúpiť, - povedal jej. 

-       Musím myslieť trochu aj na seba. Veď žijem tiež ako vo väzení.

HORTI, JÓZSEF - PRÍRODNÉ KATASTROFY

HORTI, JÓZSEF

PRÍRODNÉ KATASTROFY
(Katasztrófák a természetben)

Príroda, Bratislava, 1988
preklad Elemír Janečko
edícia Ochrana prírody
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

príroda
256 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 208 g

mäkká väzba

0,50 € stav: dobrý *lupev*//*svama*geo*

0,30 € stav: zachovalá *hroda* DAROVANÉ

ÚSKOČNÝ MILENEC

ÚSKOČNÝ MILENEC
Talianske renesančné novely

Tatran , Bratislava, 1979
edícia Výber (44)
preklad Dominik Jarábek
ilustrácie Dušan Polakovič
predslov Dominik Jarábek
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 27.000 výtlačkov

próza krátka, novela, literatúra stredoveká, literatúra talianska,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 1025 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € stav: dobrý *lupev*belx*
1,00 € stav: dobrý, bez prebalu *mipet3*belx

Milý prior,“ hovorí Florenťan Berto Folchi, ktorého práve drsne vyrušili pri ľúbostnom dobrodružstve, „porozprávam vám najkrajšiu novinku, akú ste kedy počuli.“ A tu sa novela definuje sama. Niečo sa stalo, priamo medzi nami, v našom strede, v dedine pri Florencii, niečo celkom všedné: dvaja sa milujú vo vinici, okoloidúci pocestný má smäd a chce si ukradnúť trochu hrozna, pri skoku cez múrik narazí na chrbát milencovi, zlodej sa vydesí, rozkričí, zburcuje sa dedina krikom i zvonením — slovom, dosť látky na „novellu“, ktorú treba len dorozprávať. Rozpráva sa niečo,, čo sa naozaj stalo a čoho sme svedkami prostredníctvom Bertovým, a naše potešenie vzniká z toho, že sa na udalosti zúčastňujeme. Nastáva tu priamy vzťah: látka — rozprávač — poslucháč (čitateľ) — a my sme doň vtiahnutí aj po stáročiach.

Franco Sacchetti píše svojich „Tristo noviel“ v rokoch 1392 až 1398, Giovanni Fiorentino svojho „Ťulpasa“ okolo roku 1378, Giovanni Sercambi „Novely“ okolo roku 1400. V tomto období je novela ešte celkom mladým, ani nie polstoročným prozaickým útvarom. Veľkým vzorom všetkých novelistov a začiatkom nového literárneho žánru je „De-kameron“ (r. 1348) Giovanniho Boccaccia. Francesco de Sanctis v Dejinách talianskej literatúry nazýva Dekameron „katastrofou alebo revolúciou“. A ide tu skutočne o zvrat všetkých doterajších literárnych predstáv, ak sa odrazu čosi všedné, každodenné pokladá za súce a hodné, aby sa to vyrozprávalo. Novela si však svoje miesto ešte nezaistila. Starnúci Boccaccio sa trýznil pochybnosťami a úzkosťami, či mal vôbec právo napísať také pozemské dielo. A Franco Sacchetti, jeden z prvých Boccacciových obdivovateľov a nasledovateľov, označuje dielo tohto „vynikajúceho florentského básnika“ ako vec nízku (teda neduchovnú).

Aj používanie vulgárneho, ľudového jazyka možno nazvať odvahou. Dante a Petrarca básnili síce v jazyku vulgárnom, hoci spisovnou rečou bola ešte latinčina, ale bol to jazyk očistený a zušľachtený, ľubozvučná, pekná reč,

ktorá sa vyvinula z toskánskeho nárečia. Tu však ide o najsvetskejšie všedné príbehy, ktoré sa rozprávajú všednou rečou podfarbenou nárečím. A práve v tomto čase, keď novelisti začínajú svoje diela, dvíhajú humanisti, myslitelia a umelci tejto slávnej epochy v Petrarcovom duchu hlas a vyzdvihujú grécku a rímsku antiku, ich autorov i jazyk a odsudzujú hrubý vulgárny jazyk.

Podľa humanistov literárne hodnoty spočívajú najmä v tradícii. Novela nemá v zámere a v sebe samej nič podobné. Je nová a hovorí o novom, rozpráva príbehy, ktoré zodpovedajú miere vlastnej skúsenosti. Novela si nevytyčuje nijaký symbolický alebo alegorický význam, ako to robila stredoveká literatúra, rozpráva, čo sa deje a čomu sa možno zasmiať. Napríklad Berto Folchi v Sacchettiho novele spozná sedliačku, ktorá sa mu páči. Aj Berto sa páči jej a ide len o to, aby si našli vhodné miesto, a keď si ho nájdu, oddávajú sa bez okolkov. Túžba a láska sa stotožňujú, láska sa uskutočňuje v oddaní. Nerobia si nič z toho, že žena je vydatá, lebo elementárny cit — ako elementárny život a zážitok vôbec — nedbá na mravné predpisy. Všetko ide rýchlo, ako dačo celkom prirodzené.

Vyrozprávaním Bertovej príhody sa však Sacchettiho novela nekoná. Lebo až teraz nastupuje praktický rozum v postave priora Ocu, ktorý vyhlási vinicu za nebezpečnú — veď v nej vládne ropucha — a kúpi ju za bagateľ. Hlúposť jedného nahráva do rúk druhému. Oca, ktorý sa vyzná v obchodovaní, je pre novelu taký charakteristický ako dvojica objímajúca sa za múrikom. Takmer vo všetkých novelách tohto obdobia nachádzame súčasne s radosťou zo zmyselnosti aj životný postoj zameraný na praktickosť a zisk. Boccaccio to zachytil v sto príbehoch, zarážajúco rozmanitých, ale prenikanie tejto tematiky sa tým len začalo a v nasledujúcich dva a pol storočiach v Taliansku pokračuje.

exemplár bez prebalu

PREŠIBANÝ MLÁDENEC

O MESSEROVI ADORNOVI SPINOLOVI

A JEHO SYNOVI ANDRIOLOVI, KTORÝ SA ZAĽÚBI DO MONNY

CARY DEGLI ADORNI.

V MESTE JANOVE ŽIL ISTÝ messer Adorno Spinola, ktorý mal jediného syna menom Andriolo. Tento Andriolo, rozmaznávaný otcom, bol zle vychovaný, ale zato od prírody múdry. A keďže nechcel nič vedieť ani o obchode, ani o iných povolaniach, aby si zarobil, a všetky jeho myšlienky a túžby sa zameriavali iba na ľúbostné pletky a na mrhanie peňazí, spôsoboval veľké starosti otcovi, ktorý bol starý, bohatý, z dobrého domu a mal len tohto jediného syna.

Z lásky mu odpúšťal všetko, ale bol hlboko zarmútený nad nevydareným, naničhodným synom.

Andriolo zotrvával pri takomto spôsobe života, až sa jedného dňa zaľúbil do mladej vdovy, ktorá sa volala madonna Cara degli Adorni. Bola krásna ani slnko, bohatá, z dobrej rodiny a zapáčila sa mu na prvý pohľad. Madonna Cara, ktorá nič nespozorovala, chodievala vo sviatočné dni so svojou slúžkou počestne do kostola a vo všedné dni zostávala počestne doma. Andriolo, ktorého láska zasiahla ako úder blesku, sledoval madonnu Caru na každom kroku. A keď zostávala doma, celý deň strážil slušne pred jej domom. Ale ani tak madonna Cara nezbadala, že je Andriolo do nej zaľúbený.

Keď to tak pokračovalo dlhší čas a madonna na Andriola ani len priateľsky nepozrela, v duchu si vravel: „Keby som mal peniaze, mohol by som ju mať. A pretože tu ide o lásku, nebolo by na tom nič zlého.“ A ako tak rozmýšľal, rozhodol sa, že čestným spôsobom získa od otca peniaze.

Pri prvej príležitosti, ktorá sa mu naskytla, povedal otcovi:

— Otče, viem, že si zo mňa robia posmech, lebo som nenapraviteľný leňoch. Vzhľadom na vašu dobrú povesť v Janove mal by som sa už aspoň z úcty k vášmu veku pričiniť o dobrý skutok. Aby som umlčal ľudí, ktorí o mne nepekne hovorili, chcel by som, otče, vyplávať na more a konať

KESEY, KEN - BOL SOM DLHO PREČ

KESEY, KEN

BOL SOM DLHO PREČ
(One Flew over the Cuckoo´s Nest)

Tatran, Bratislava, 1980
preklad Karol Dlouhý
doslov Dušan Slobodník
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (73)
1. vydanie, 26.000 výtlačkov

beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba

1,10 € stav: zachovalá, bez prebalu*lupev*belx* 

2,00 € DAROVANÉ EGJAK

1,30 € stav: dobrý, bez prebalu*home* DAROVANÉ

Základnou tematickou líniou a z nej vyplývajúcim myšlienkovým konfliktom najpozoruhodnejšieho a umelecky najkvalitnejšieho románu Kena Keseyho: Bol som dlho preč je analýza človeka a jeho úsilia o uplatnenie svojej individuality v nerovnom boji proti neľútostnej gigantickej mašinérii spoločnosti, ktorá sa usiluje každého jednotlivca ovládnuť a potlačiť v ňom i najmenší pocit ľudskej dôstojnosti. Terčom autorovej kritiky sa tu stáva nivelizácia ľudských hodnôt a strata individualizmu tentoraz u pacientov v ústave pre duševne chorých. Hrdinovia románu — ľudia z rozličných príčin vyhostení spoločnosťou — reprezentujú pestrú galériu postáv rôznych vrstiev kapitalistickej spoločnosti. Veľmi úzko ich však spája spoločný údel podrobenosti, nad ktorým drží každodenne „ochrannú“ ruku Veľká Sestra. Charakteristickou kompozičnou črtou diela je výrazný symbolický podtext, personifikovaný hlavnými postavami (Veľká Sestra — nástroj násilia a zla, McMurphy — boj za slobodu ľudského jedinca, Náčelník Bromden — boj proti rasovému útlaku, Bibbit — rezignácia). Rozprávačom príbehu je Náčelník Bromden, dlhoročný pacient poloindiánskeho pôvodu. Navonok vystupuje ako hluchonemý, v jeho vnútri sa však skrýva bystrý pozorovateľ, prostredníctvom ktorého nám autor predkladá strhujúci vývin udalostí v ústave. Do tohto sveta, ktorým manipuluje Veľká Sestra, prichádza ústredná postava románu — McMurphy — človek, čo sa rozhodol vzoprieť a poraziť Veľkú Sestru. Po dlhom úsilí sa mu napokon podarí v istom zmysle pokoriť túto ženu, získať si pacientov a prebudiť ich z duševnej otupenosti.

Sestry na seba pozrú, nechápu, čo tohto človeka posadlo. Pacienti pozrú na McMurphyho, ktorý sa v kúte cerí, a čakajú, čo doktor povie ďalej. Doktor pokývne hlavou.

„Áno, na tú istú strednú školu. A ako sme tak spomínali, náhodou prišla reč na karnevaly, ktoré škola usporadúvala — boli to úžasné, bujaré slávnostné podujatia. Výzdoba, fábory z krepového papiera, stánky, hry vždy to bývala jedna z najskvelejších udalostí roka. Býval som totiž — ako som sa už zmienil McMurphymu — predsedom stredoškolského karnevalu, a to tak v nižších, ako aj vo vyšších ročníkoch; boli to skvelé, bezstarostné roky..."

V dennej izbe je ticho ako v hrobe. Doktor zdvihne hlavu, poobzerá sa, je zvedavý, či sa nezosmiešňuje. Veľká Sestra naňho hľadí tak, že by v tomto smere nemala zostať najmenšia pochybnosť, ale doktor nemá okuliare, a preto ho pohľad ne-triafa.

„Tak či onak — aby sme skoncovali s tými bolestínskymi prehliadkami clivoty — v rozhovore sme sa s McMurphym zamýšľali nad tým, aký postoj by asi zaujali podaktorí pacienti, keby sme tu na oddelení usporiadali karneval?“

Založí si okuliare a znovu sa poobzerá. Nikto nad tým nápadom nejasá. Podaktorí sa pamätáme, že aj Taber sa pred pár rokmi pokúsil zosnovať karneval, a ako to vypálilo. Kým doktor čaká, z Veľkej Sestry vyhúkne mlčanie a hrozivo sa týči nad všetkými, každého vyzýva, aby sa mu postavil zoči-voči. Viem, že McMurphy nemôže, lebo má prsty v príprave karnevalu, a len čo mi zíde na um, že nikto nebude taký blázon, aby to mlčanie preťal, Cheswick, ktorý sedí tesne vedľa McMurphyho, zavrčí, vstane a poškrabká sa po rebrách, pričom si ani nestihne uvedomiť, čo sa vlastne stalo.

„Hm — viete, osobne som presvedčený,“ pozrie na McMurphyho päsť, ktorá spočíva vedľa neho na operadle kresla, ozrutný meravý palec z nej trčí dohora ako kravský chvost: „že ten karneval je naozaj výborný nápad. Aspoň nás to vytrhne z tej jednotvárnosti.“

„Správne, Charley,“ prikývne doktor, je Cheswickovi vďačný, že ho podporil, „a ani liečebná hodnota tu nie je zanedbateľná.“

„Rozhodne,“ pritaká Cheswick a už vyzerá spokojnejší. „Veru. Karneval je náramne liečivý. Na to môžete vziať jed.“

„To by bola s-s-sranda,“ poznamená Billy Bibbit.

„Hej, aj to,“ prisvedčí Cheswick. „Zvládli by sme to, pán doktor, celkom iste. Scanlon môže zahrať ten výstup s ľudskou bombou a ja môžem počas pracovnej liečby urobiť kolíky na hádzanie krúžkov.“

„Ja budem veštiť,“ pridá sa Martini a zaškúli na škvrnu nad hlavou.

„Ja viem celkom dobre čítať z dlane diagnózy chorôb,“ dodá Harding.

„Výborne, výborne,“ poznamená Cheswick a tleskne do dlaní. Dosiaľ sa mu nestalo, že by sa bol niekto pridal k tomu, čo povedal.

„A pokiaľ ide o mňa,“ ozve sa ťahavo McMurphy, „pokladal by som si za česť, keby som mohol obsluhovať koleso šťasteny. Mám totiž menšie skúsenosti...“

„Och, je tu kopa možností,“ vyhlási doktor, vzpriami sa na stoličke a skutočne sa začína nadchýnať. „Mám milión nápadov. ..“

A potom hovorí päť minút na plné obrátky. Je jasné, že mnohé z týchto návrhov už predebatoval s McMurphym. Popisuje hry, stánky, hovorí o predaji lístkov, potom sa tak prudko zháči, akoby ho sestrin pohľad trafil rovno medzi oči. Zažmurká na ňu a spýta sa: „Čo súdite o tom nápade, slečna Ratchedová? O tom karnevale? Tu na oddelení?“

„Pripúšťam, že sa tu črtajú isté liečebné možnosti,“ odvetí Veľká Sestra a odmlčí sa. Opäť z nej vyhúkne to mlčanie. Keď si je už celkom istá, že sa nik nevzoprie, pokračuje. „Ale zároveň sa nazdávam, že kým padne dáke rozhodnutie, mal by sa taký nápad prediskutovať na schôdzi osadenstva. Nebola to vari vaša myšlienka, pán doktor?“

,,Samozrejme. No chápete, iba som si myslel, že si to najprv overím u niekoľkých pacientov. Ale dozaista, schôdza osadenstva je prvoradá. Potom budeme plánovať ďalej.“

Každý si uvedomí, že karneval je týmto činom pochovaný.

Veľká Sestra zarapčí fasciklom, ktorý drží v ruke, a tým vezme veci opäť do hrsti. „Výborne. Ak teda už nemáme nič nové — a ak si pán Cheswick láskavo sadne — myslím, že sa môžeme pustiť rovno do diskusie. Máme,“ vytiahne z košíka hodinky a pozrie na ne, „ešte štyridsaťosem minút. Tak teda, ako som...“

HITCHCOCK, ALFRED - MOJE NAJMILŠIE STRAŠIDLÁ

HITCHCOCK, ALFRED

MOJE NAJMILŠIE STRAŠIDLÁ
(My Favorites in Suspense)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Tvorba národov
preklad kolektív
obálka Agnesa Sigetová
1. vydanie, 30.000 výtlačkov

próza krátka, horor, antológia
460 s., slovenčina
hmotnosť: 616 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, dosky ušpinené

3,00 € PREDANÉ!

*lupev*

ANTHONY BOUCHER

Ostré zuby

Nebolo tam chodníka, iba takmer zvislý výstup. Na niekoľko krokov rozdrobená skala s koreňmi šalvie, nachodiacej si biedny život v suchej pôde. Potom zubaté výčnelky holých skalísk, kde-tu s náhodnými schodíkmi pre nohy, kde-tu s previsnutými a nespoľahlivými konármi masnútky, kde-tu pri výstupe nepomáhalo nič, iba páková sila svalov a zmysel pre rovnováhu.

Šalvia bola tak fádne zelená ako skala fádne hnedá. Jedinou farbou boli kde-tu ružové pichliače sudovitého kaktusu.

Hugh Tallant sa vyšvihol na posledný končiar. Končiar mal premyslený, upravený výzor — skamenená pevnosť Liliputánov, Gibraltar trpaslíkov. Tallant si sadol na cimburie a odviazal si poľný ďalekohľad.

Pod ním sa rozprestieralo údolie púšte. Maličká chystka budov, to bola Oáza, nepatrná chystka paliem, ktorá dala meno mestu a prichýlila jeho stan a chatu, čo si tam staval, slepo sa končiaca autostráda, vedúca rovno do ničoho, zaolejované cesty, obkresľujúce voľné plochy optimistického ďalšieho delenia.

Tallant z nich nevidel ani jednu. Ďalekohľad mal upretý za oázu a za mesto Oázu na suché jazero. Vetrone videl jasne a živo a chlapov v uniformách, ktorí boh pri nich zaneprázdnení, bolo tak ostro a podrobne vidno ako mravenisko pod sklom. Nácvikové učilište bolo čulejšie než zvyčajne. Najmä jeden vetroň, Tallantovi cudzí, zdal sa stredobodom pozornosti. Chlapi chodili a prezerali si ho a obzerali sa dozadu, aby k nemu prirovnali staršie modely.

Iba kútik Tallantovho ľavého oka nebol zaneprázdnený novým vetroňom. V tom kútiku sa čosi pohlo, čosi malého a tenkého a hnedého ako zem. Priveľké na králika, primalé na človeka. Prebehlo to cez ten kútik zorného poľa a Tallant pocítil, že na vetrone sa sotva môže sústrediť.

Zložil ďalekohľad a schválne sa poobzeral okolo seba. Končiar vyčnieval nad úzky, plochý priestor hrebeňa. Nič sa nehýbalo. Nič nestálo na pozadí šalvie a skaly, iba jediný sud ružových pichliačov. Vzal si opäť ďalekohľad a znova začal pozorovať. -Keď skončil, výsledky si metodicky značil do čierneho zápisníčka.

Ruku mal ešte bielu. Púšť je v zime chladná a často bez slnka. Ale bola to mocná ruka a tak dobre vytrénovaná ako jeho oči, plne schopná verne zaznamenať náčrty a rozmery, ktoré oči tak presne zachytili.

Raz sa mu ruka pošmykla a musel gumovať a opäť kresliť a zanechal šmuhu, čo sa mu nepáčilo. Tenká hnedá bytosť sa mu opäť mihla krajom zorného poľa. Išla k východnému okraju, bol by odprisahal, že tam, kde sa rad skál zubatil ako štíty na chrbte stegosaura.

Len keď už mal poznámky hotové, oddal sa zvedavosti a aj vtedy len s cynickou sebavýčitkou. Telesne bol ustatý, bol to pre neho nezvyčajný stav, od toho denného výstupu a od upravovania zeme na budúcu chatu. Očné svaly sa mu akosi nervózne mykaly. Za tým stegosaurovým pancierom nebude nič.

Nič tam nebolo. Nič živého ani pohyblivého. Len roztrhaná a napoly ošklbaná mŕtvola vtáka, ktorý vyzeral, akoby ho bol žral nejaký drobný živočích.

Bolo to na polceste dolu vŕškom — dolu vŕškom v západnej terminológii, aj keď hocikde východne od Rockies by to boh pokladali za poriadny vrch — keď Tallant opäť zazrel pohybujúcu sa postavu.

Ale to už nebol kúsok nervózneho oka. Nebolo to ani malé, ani tenké, ani hnedé. Bolo to vysoké a široké a malo to oblečenú krikľavú červeno-čiernu kazajku. Vykríklo to „Tallant!“ veselým a bujným hlasom.

Tallant prikročil bližšie k chlapovi a povedal „Hello!“. Po chvíľke ticha dodal: „Myslím, že vás nepoznám.“

Chlap sa široko usmial. „Nepoznáte ma? 

PALMER, MICHAEL - SESTERSTVO

PALMER, MICHAEL

SESTERSTVO
(The Sisterhood)

Smena, Bratislava, 1989
edícia Labyrint (144)
preklad Katarína Karovičová
doslov Miroslav Palát
obálka Ján Krížik
1. vydanie, 52.000 výtlačkov

beletria, román
278 s., slovenčina
hmotnosť: 260 g

mäkká väzba
stav: používaná

0,80 €

*lupev* (in *R08*)

ŠOLOCHOV, MICHAIL - ROZORANÁ CELINA II.

ŠOLOCHOV, MICHAIL

ROZORANÁ CELINA II.

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1961
edícia Hviezdoslavova knižnica (71)
preklad Ján Ferenčík
doslov Branislav Choma
obálka Viliam Chmel
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

beletria, román
444 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba, s prebalom
stav: dobrý

0,90 €

*mipet2* (in *201*)

ŠOLOCHOV, MICHAIL - ROZORANÁ CELINA I.

ŠOLOCHOV, MICHAIL

ROZORANÁ CELINA I.

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
edícia Hviezdoslavova knižnica (74)
preklad Ľudmila Pikulová
doslov Pavol Števček
obálka Viliam Chmel
3. vydanie, 11.500 výtlačkov

beletria, román
352 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,90 €

*mipet2* (in *201*)

Potom chodili poslovia na koňoch skoro každý deň, lenže už nie o polnoci, ale neskôr, nad ránom, okolo tretej-štvrtej v noci. Prichádzali zrejme z ďalších miest ako prvý.

Jakov Lukič žil v tieto dni rozdvojeným, čudným životom. Ráno šiel na správu kolchozu, zhováral sa s Davydovom, Naguľnovom, s tesármi, so skupinármi. Starosti so stavbou stajní pre statok, s cúdením zbožia, s opravou inventára mu nenechávali ani chvíľočku na iné myšlienky. Agilný Jakov Lukič ani sám nečakal, že sa dostane do prostredia, blízkeho jeho srdcu, do pracovného zhonu a večných starostí, len s tým základným rozdielom, že sa teraz ponevieral po osade, po cestách už nie pre vlastný zisk, ale v záujmoch kolchozu. Ale on bol aj tak rád, keď ho to len odviedlo od čiernych myšlienok, keď nemusel hútať. Upútala ho práca, chcelo sa mu pracovať, v hlave sa mu rodili všelijaké plány. Horlivo sa staral o teplejšie stajne, o stavbu veľkej koniarne, viedol prenášanie skolektivizovaných sypární a stavbu novej kolchoznej sypárne; ale večer, len čo utíchal zhon pracovného dňa a prichodil čas odísť domov, pri pomyslení, že tam v izbičke sedí Polovcev ako sup nad mrcinou, zamračený a strašný vo svojej osamelosti — Jakovovi Lukičovi začalo stískať srdce, pohyby mu mľandraveli, nevýslovná ustatosť mu premáhala telo ... Keď sa vrátil domov, ešte pred večerou zašiel k Polovcevovi.

„Hovor,“ rozkázal a šúľal si cigaretu, prichystaný dychtivo počúvať.

A Jakov Lukič opísal deň, čo sa minul v kolchoznej robote. Polovcev ho obyčajne vypočul mlčky, len raz nevydržal, keď mu Jakov Lukič porozprával, ako sa kulacké šatstvo a obuv rozdeľovala medzi bedač; skríkol zúrivo, až mu v hrdle zachrčalo:

„Na jar krky vykrútime tým, čo si brali! Všetkých tých ... všetku tú zberbu zapíš do zoznamu! Počuješ?“

„Zoznam mám, Alexander Anisimovič.“

„Máš ho tu?“

„Mám.“

„Ukáž!“

Vzal zoznam a pozorne ho odpísal, podrobne si značil mená, otcovské mená, priezviská a pridelené veci, a k priezvisku každého, kto dostal šaty alebo obuv, urobil krížik.

Keď sa Jakov Lukič pozhováral s Polovcevom, šiel večerať a pred spaním znova zašiel k nemu po inštrukcie, čo robiť na druhý deň.

To na návod Polovceva Jakov Lukič ôsmeho februára rozkázal vedúcemu druhej pracovnej skupiny poslať štyri záprahy s ľuďmi a doviezť k stajniam riečneho piesku. Piesok doviezli. Jakov Lukič dal čisto oriadiť hlinené dlážky stajní a posypať ich pieskom. Keď končili túto prácu, na dvor druhej pracovnej skupiny prišiel Davydov.

„Co sa tu naťahujete s pieskom?“ spýtal sa Demida Mlčka, voliara druhej skupiny.

„Posýpame.“

„Prečo?“

Mlčanie.

„Prečo, reku?“

„Neviem.“

„Kto kázal sypať piesok?“

„Správca.“

„A čo vravel?“

„Vraj, čistotu udržujte Vymýšľa, pľuhák!“

„To je dobre, fakt! Naozaj, bude čisto, lebo je tu aj hnoj, aj smrad, ešte sa voly môžu nakaziť. Aj im treba čistoty, ako vravia zverolekári, fakt. A ty darmo toto ... nespokojnosť vyjadruješ. Veď teraz je aj radosť pozrieť: piesoček, čistučko, nie? Co myslíš?“

Ale s Mlčkom sa Davydov veľa nenazhováral — Mlčko len čušal, potom odišiel do plevníka a Davydov, v duchu schvaľujúc iniciatívu svojho správcu, šiel na obed.

Pred večerom pribehol k nemu Ľubiškin a nahnevane sa spýtal:

„Teda od dneška volom miesto podstielania piesok sypeme?“

„Hej, piesok.“

„Ale čo je s tým Ostrovnovom? Zblaznel, či čo? 

DEVEČKOVÁ, ANNA - SNY NA ÚTEKU

DEVEČKOVÁ, ANNA

SNY NA ÚTEKU

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Živý prúd (56)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 1.500 výtlačkov

beletria, próza krátka,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 220 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *mipet2* in *007*
0,50 € *ripri*bels*

Sny na úteku? Áno, na úteku človeka pred človekom, pred krutosťou a potopou nepochopenia, na úteku do súkromia, kde možno ostať s poníženými, urazenými, s neuznanými, blúznivcami a snovať fikciu o ich komplikovanom živote, zostupovať po rebríčku psychológie do charakterov a hľadať rozsypané, čisté jadro alebo stratenú ľudskú tvár, umlčanú túžbu po šťastí a sebauplatnení. Devečkovej psychologické reportáže vznikali na základe bohatých a dlhoročných novinárskych skúseností, vyvreli z dôverného poznania mnohých tragédií. Preto aj v centre autorkinho záujmu stoja skôr „smoliari", ľudia určitým spôsobom deklasovaní, ale veľmi túžiaci po sebarealizácii. Sú to postavy s mnohotvárnym citovým životom, a aj keď sa autorka pridŕža životnej fakticity alebo životopisnej skúsenostnej osnovy, snaží sa ju vždy prekročiť a medzi riadkami alebo otvorene vysloviť svoje občianske a mravné krédo. Jej najväčšou devízou je obrana humanitného ideálu a z onoho základu sa dostáva k veľmi citlivému chápaniu jedinca v mnohotvárnej a neraz až kruto agresívnej skutočnosti. Sympatický je v týchto prózach súcit a túžba pochopiť aj protikladného človeka, pomôcť mu láskavým slovom, skutkom alebo nemým súhlasom. Devečková sa prejavila ako vášnivá zástankyňa človeka, ktorý pre ňu znamená najväčšiu hodnotu, ohrozenú práve dnes dehumanizačným tlakom.

Keby sa bol len obzrel a mlčky čakal, ako zvykne môj Vladko, na tvári nemá výčitka: už si zas zbadala dajakého chrobáka, bola by som ho bez slova dobehla. Ale on sa vracia, zahľadí sa na dno rieky.

„Ozaj, je sfarbené ako stráň . . . Keď sa tak dívam do tej vody, chápem, prečo Herakleitos pokladal za podstatu sveta pohyb, totiž... ak sa dobre pamätám, oheň ako pohyb, panta rei . .. Dvakrát po sebe nemožno vstúpiť do tej istej rieky."

Pozeráme na dno obklopení hustou vrbinou. „Ako keby tie farby vytvoril pohyb vĺn, čo sa nedajú uväzniť, však?"

Vykročíme po pustom chodníku a zrazu si akosi nemáme čo povedať.

Vo farskej záhrade nám padnú do očí kŕmidlá pre vtákov v korunách stromov. „Tíha, tu ich je vari viacej ako vtákov!"

„Pozrite," ukáže riaditeľ na malú jabloň, „hento mu veriaci zmajstrovali z jedľových šušiek!"

Verandu nám prišiel otvoriť čiernooký mladý muž v okuliaroch, v hnedej košeli s rozopnutým golierom, v čiernych nohaviciach. „Á, pekne vítam," stíska nám ruky. Vnímam ho na pozadí fotografií rozvešaných na stenách verandy. Krojované skupiny, akási slávnosť. „To sú zväčša moje výtvory, som fotoamatér... Tak vy by ste chceli vidieť moju zbierku. Veľmi rád vám ju ukážem. Ak dovolíte, pôjdem napred, budem vám otvárať dvere ako jeho eminencii pánu biskupovi," pozrie na mňa so širokým úsmevom.

,,Ale upozorňujem vás, že moje otázky vôbec nebudú biskupské."

„Pýtajte sa, prosím, na čo len chcete. Ak budem vedieť, odpoviem."

V izbe zvoní telefón. Vyjde starec v okuliaroch, „Otecko, choď s našimi hosťami hore, ja prídem za vami."

Dve podkrovné miestnosti zaliate slnkom, plné vyrezávaného dreva, rokmi sfarbeného do ebenova. „Najcennejšie veci už vzali do národného múzea," povie starec. Drevený pluh s vyhladenými rúčkami, kamenný stôl, ten našiel syn ešte v kuchyni na jednej kopanici, drevená kópia Wertheimovky so špeciálnym kľúčom, dvadsaťročný oštiepok, na všemožný spôsob vyrezávané praslice, piesty, roztodivné pracovné nástroje, kto všetko ich používal . .. sťaby sa sem nahrnuli kopaničiari s ich mizériou, ale aj snami o kráse, fortieľom, zmyslom pre vtip, s ich hrdou sebestačnosťou ... pri okne handrová dievčina v kroji, na každom exponáte lístok s vytlačenou afišou: súkromná zbierka Filipa M.

„Čo na to poviete?" ozve sa nám za chrbtom kňazov hlas, zavanie exportnou voňavkou; prstami si prečesáva pofŕkané vlasy.

„Máte tu hotové múzeum. A viete, čo je tu najpozoruhodnejšie? Štedrosť, s akou sa podelili so svojím svojrázom - ešte vám dožičili aj dievčinu. Čosi vyrezávané by sme už vo vašej farnosti ťažko našli, však?"

„O krátky čas bude toho zas dosť."

„To je pravda - kým žije štedrosť, nevyhynie ani tvorba."

BAKER, RACHEL - THE FIRST WOMAN DOCTOR

BAKER, RACHEL

THE FIRST WOMAN DOCTOR
The Story of Elizabeth Blackwell, M.D.

George G. Harrap, London, 1946
predslov Edith Summerskill

životopisy, podpis majiteľa
190 s., angličtina
hmotnosť: 270 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný, na patitule podpis majiteľa Tatjana Ruppeldtová s vročením 1946 a miestom Londýn

NEPREDAJNÉ

*H-6-6* *mipet2*

URBANOVÁ, NORMA - JOZEF BENDÍK

URBANOVÁ, NORMA

JOZEF BENDÍK

Pallas, Bratislava, 1976
edícia Profily (35)
obálka Igor Imro
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

umenie, výtvarné umenie, monografie,
136 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 540 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

9,90 € PREDANÉ

*mipet2* (in *087*)

Cieľom tejto monografickej prace je oboznámiť čitateľa so životom a tvorbou jedného z popredných slovenských maliarov — Jozefa Bendíka. Väčšiu časť svojho plodného života prežil v rodnom prostredí malebného Šariša, ktorý sa stal nevyčerpateľným zdrojom jeho umeleckej inšpirácie. Zaujali ho najmä život, zvyky, každodenná práca, radosti, ale aj trpké životné osudy prostého ľudu. Svoje poznatky pretlmočil do drobných žánrových olejomalieb sviežim, kultivovaným koloritom. Vyžaruje z nich neobyčajne srdečný, láskavý vzťah k človeku, no aj kritický postoj k zdrojom jeho utrpenia a biedy, koreniaci v ľudskej zlobe a ľahostajnosti. Humanistický postoj k riešeniu základných životných otázok tvorí najcharakteristickejšiu črtu Bendíkovej tvorby, ktorá tak nadobúda platnosť všeobecnej výpovede. Výrazne sociálne angažovaným prejavom nadobudla Bendíkova maliarska tvorba prvoradý význam v posune vývoja slovenského výtvarného umenia do obdobia uvedomelého proletárskeho prejavu.

VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAYOVÁ, MARGITA - ŽIVOT TEREZIE VANSOVEJ

VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAYOVÁ, MARGITA

ŽIVOT TEREZIE VANSOVEJ

Slovenská liga, Bratislava, 1937
edícia Poučná knižnica Slovenskej ligy (6)
náklad 1.000 výtlačkov

životopisy
158 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 245 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, na patitule neatorské venovanie

5,00 €

*mipet2* (in *201*)