FARKAŠOVÁ, ETELA
UNIKAJÚCI PORTRÉT
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Nová próza
prebal Pavol Blažo
ilustrácie Naďa Rappensbergerová
1. vydanie, 2.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0014-0
beletria, román, literatúra slovenská, podpis autora
168 s., slovenčina
hmotnosť: 252 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
NEPREDAJNÉ
*cnbtn* in *H-6-2*
Už predchádzajúce zbierky poviedok Etely Farkašovej (Reprodukcia času, Snívanie v tráve a Nočné jazvy) naznačili, že do mnohohlasu slovenskej prózy vstúpila autorka s originálnym rukopisom a svojskými témami. Nad jej príbehmi, zväčša sústredenými na tzv. ženský svet, bdie psychologicko-filozofický a analytický duch, takže neskĺzavajú do polohy sentimentu a akejsi ukrivdenosti, ktorou sa často vyznačujú prózy autoriek nežného pohlavia. Autorka cieľavedomo skúma problém zmyslu a cieľa individuálnej existencie, zobrazuje protirečenia medzi predstavami a realitou, nebojí sa rozmýšľať so svojimi hrdinkami o vzťahu života a smrti, dočasnosti a nekonečnosti, šťastia a nešťastia ako dvoch základných pólov ľudského osudu. Farkašovej hrdinky si overujú vlastný citový a mravný kredit v konfrontáciách s naliehavými udalosťami v prítomnosti a minulosti, v návratoch do života rodinných príslušníkov, predstaviteľov starších generácií. Podoba najbližších ľudí má niekedy naozaj charakter nezachytiteľného, unikajúceho portrétu. Nik z nás sa však nevzdáva možnosti poznať seba v cudzích, ale aj blízkych ľuďoch, tak ako sa nevzdávame možnosti poznať cudzích, ale aj blízkych v sebe.
O tom, že je to hľadanie dramatické a často s prekvapujúcim rozuzlením, presviedča nás desať próz E. Farkašovej, ktoré ponúka vnímavému čitateľovi.
Netrvalo dlho a našla som si druhý obraz, o ktorom som bola presvedčená, že sa musí stať súčasťou môjho sveta. Naoko nič zvláštne, veľká hlinená váza. Váza a v nej červený mak, nevädze, obilné klasy, možno trochu banálne zátišie, zdá sa mi, že aj pani Machalíková sa raz o ňom podobne vyjadrila. A predsa ma zaujal, nech to znie akokoľvek čudne, zaujal ma predovšetkým vôňou, niektoré obrazy naozaj voňajú, pri pohľade na ne sa mi priam zachvievajú nozdry, pristihujem sa, ako s pôžitkom vdychujem do seba obraz. Tento voňal poľom, zemou, studničkou, akú mám v pamäti z detstva, k akej som chodievala na vodu, keď som trávila prázdniny u starých rodičov na horehronskej samote. Zatúžila som po váze, podobne ako som predtým zatúžila po vtákoch na oblohe, nostalgia po stratenom, nenávratnom čase, ktorý by sme občas predsa len radi prinavrátili, nie kvôli nemu samému, ale kvôli nám, kvôli tomu, akými sme vtedy bývali, a v akých podobách sme sa predstavovali v budúcnosti.
Zavše som si zazlievala tú trošku detinskosti, no výčitky mi aj tak nezabránili chodievať čoraz častejšie do sály, kde sa nachádzala váza, postávať pred ňou a s upretými očami sa vpíjať do jej farieb. A opäť to intenzívne, bolestivé zžívanie sa s ňou, postupné splývanie s jej jednotlivými časťami, až pokiaľ sa nedostavil pocit, že konečne je vo mne. Doma večer nasledovali ďalšie ťažké skúšky, práca očí, napínanie zrakovej pamäti, až do vyčerpania, do samého sebazabudnutia, odosobnenia sa.
Stalo sa. Na pokraji spánku, balansujúc na hranách polovedomia, unavená z toľkého úsilia som odrazu zacítila už známe svrbenie sietnice, také akési znepokojujúce, no zároveň úľavu prinášajúce šteklenie pod kožou z vnútornej strany viečok. Nemusela som ani otočiť vypínačom, vedela som: je tu. Na náprotivnej stene, presne tá istá a navyše, trochu aj moja, poznamenaná mojím detstvom, spomienkami naň, voňajúca ako tamtie dávne roky na horehronskej samote. Vydýchla som si, mala som ju konečne tu, na dosah ruky, akoby ňou ku mne pretekal čas v obrátenom smere, všetko je možné, zajasala som v duchu, ohmatávajúc pohľadom kus ireverzibility, všetko, takže by prebehla aj vlastná premena, prečo by nie aj ona, premena toho najvnútornejšieho. Uverila som, naozaj som takmer uverila, že ešte nemusí byť neskoro na znovuzrodenie, pokiaľ trvá život, môže sa odvíjať nanovo.
Teda možnosť znovustvorenia, najprv môjho a o niečo neskôr aj jeho, hovorila som si, bez neho by to všetko, pochopiteľne, strácalo zmysel. Ale on ešte musí vyčkať, jeho čas premeny ešte neprišiel, priveľmi sa previnil, aj keď ma to bolí, časť trestu ho musím nechať odpykať, najdôležitejšie aj tak je, že máme pred sebou túto možnosť, že nielen sme, ale aj budeme môcť byť. Zahryzla som sa do predstavy našich budúcich premien, bolo to ako lano, ktoré sa odrazu zjaví nad priepasťou a dovoľuje tým, čo sú dole, vystúpiť z prepadliska.
Práca na prípravách ma celkom pohltila. Už som nič nechcela prenechať náhode a momentálnym vnuknutiam. Vášnivo a so zaujatím, najväčším, akého som ešte bola schopná, som sa vrhla do tvorivého procesu, dobre premysleného, systematického. Najprv bolo treba ukončiť výstavbu neživého prostredia, zatiaľ som mala oblohu s vtákmi a detstvom voňajúcu vázu, žiadalo sa mi mať viac, stromy, ktoré práve začínali rozkvitať, ale aj stromy opadávajúce z lístia na pokraji zimného spánku. Chcela som mať sneh, od ktorého rozbolia oči, a ostré skaly vyčnievajúce do výšky, chcela som mať slnko zapadajúce nad ohybom tichej rieky a kvapku rosy na ďatelinovom lístku, nemienila som sa vzdať ničoho, čo vo mne niekedy v minulosti vyvolávalo túžbu, čo ma rozochvievalo predtuchou bohatého, nekonečne rôznorodého a v čomsi predsa jednotného života.
Ďalším krokom bolo postupné zaľudňovanie môjho sveta postavami, ktoré ma na obrazoch zaujali niekedy
KUBÁT, RUDOLF
