TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČ
ANNA KARENINOVÁ II.
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1956
Edícia svetových klasikov (60)
edícia L. N. Tolstoj: Spisy v 12 zväzkoch (10)
preklad Mária Klímová
obálka František Muzika
1. vydanie, 5.400 výtlačkov
beletria, román, literatúra ruská,
472 s., slovenčina
hmotnosť: 530 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, pečiatky v knihe
predané
*trsos* in *H-parap*R4F
XXIII
Dolly si už chcela ľahnúť, keď k nej prišla Anna v nočnom úbore.
Cez deň Anna niekoľko ráz začínala dôverné rozhovory, ale vždy prestávala po niekoľkých slovách. „Potom sa pozhovárame, keď budeme samy. Toľko všeličoho ti musím povedať, “ vravela.
Teraz boli už samy a Anna nevedela, čo povedať. Sedela pri obloku, dívala sa na Dolly, preberala v pamäti všetky, ako sa jej zdalo, nevyčerpateľné zásoby dôverných rozhovorov, a nemohlo jej prísť na um ani slovo. V tejto chvíli sa jej zdalo, že už povedala všetko.
„No, čo robí Kity? “ spýtala sa s ťažkým vzdychom a previnilo hľadela na Dolly. „Dolly, povedz mi pravdu, nehnevá sa na mňa? “
„Nie, prečo by sa hnevala? “ povedala Darja Alexandrovna s úsmevom.
„Ale nenávidí ma, pohŕda mnou? “
„Ach, nie! Ale vieš, taká dačo sa neodpúšťa. “
„Áno, áno, “ povedala Anna, odvrátila sa a dívala sa otvoreným oblokom von. „Ale ja som nie na vine. A kto sa vlastne previnil? Čo je to vlastne previniť sa? Či mohlo byť inakšie? No, čo myslíš. Mohla si ty nebyť Stivovou ženou? “
„Naozaj neviem. Ale povedz mi radšej... “
„Áno, áno, ale nedokončili sme o Kity. Je šťastná? Vravia, že je Levin skvostný človek. “
„Skvostný, to je málo. Nepoznám lepšieho človeka. “
„Ach, aká som rada! Veľmi som rada. Skvostný, to je málo, “ opakovala Anna.
Dolly sa usmiala.
„Ale povedz mi niečo o sebe. Veď sa máme o mnohom pozhovárať. Zhovárali sme sa s... “ Dolly nevedela, ako ho nazvať. Bolo jej nepríjemné volať ho grófom, ale aj Alexejom Kirillovičom.
„S Alexejom, “ povedala Anna, „viem, že ste sa zhovárali. Ale chcela som sa ťa priamo opýtať, čo súdiš o mne, o mojom živote? “
„Ako to tak nachytro povedať? Naozaj neviem. “
„Nie, len mi všetko pekne povedz... Vidíš, ako žijem. No nezabúdaj, že nás vidíš v lete a že sme nie sami, keď si k nám prišla... Ale prišli sme sem včas na jar, žili sme tu celkom sami a zas tu budeme žiť sami a ja si neželám nič lepšieho. Ale predstav si, že by som žila sama bez neho, celkom sama, a raz to bude... Vidím zo všetkého, že sa to bude často opakovať, že polovicu času nebude bývať doma, “ povedala, vstala a prisadla si bližšie k Dolly.
„Pravdaže, “ pretrhla priateľku, ktorá jej chcela odporovať, „pravdaže, nasilu ho neudržím. Ani ho nedržím. Teraz sú preteky, pretekajú sa aj jeho kone, a on ide na preteky. Som veľmi rada. Len porozmýšľaj trošku o mne, pomysli na moje položenie... Ale načo o tom hovoriť? “ Anna sa usmiala. „Teda o čomže sa s tebou zhováral? “
„Zhováral sa o tom, o čom sa aj ja chcem s tebou pozhovárať, preto mi je ľahko byť mu advokátom: o tom, či niet možnosti, či by sa nedalo... “ Darja Alexandrovna sa zmiatla, „napraviť, zlepšiť tvoje položenie... Vieš, ako sa na to dívam... Ale jednako, ak je to možné, treba sa vám zosobášiť... “
„Teda rozsobáš? “ povedala Anna. „Vieš, že jediná žena, ktorá prišla ku mne v Petrohrade, bola Betsy Tverská? Veď ju poznáš? Au fond c’est la femme la plus dépravée qui existe. Mala pomer s Tuškevičom a čo najodpornejšie klamala muža. A ona mi povedala, že ma nechce poznať, kým som v takomto bezprávnom postavení. Nemysli, že chcem porovnávať... Veď ťa poznám, dušička moja. Ale nevoľky mi to prišlo na um... No, čo ti teda povedal? “ opakovala otázku.
ZELINOVÁ, HANA
