TRESSLER, RENÉ EDGAR - UTKÁNO Z LANA KATOVA

TRESSLER, RENÉ EDGAR

UTKÁNO Z LANA KATOVA

Sefer (Hakoach), Praha, 1998
ISBN 80-85924-19-6

literatúra česká, autobiografia, židovstvo, podpis autora,
128 s., čeština
hmotnosť: 156 g

mäkká väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-2*

René Edgar Tressler (narozen 16. 4. 1927 ve Strakonicích) byl v patnácti letech deportován do Terezína, odtud v prosinci 1943 do Osvětimi. Po likvidaci rodinného tábora byl v červnu 1944 přemístěn do koncentračního tábora v Blechhammeru, v únoru 1945 zařazen do pochodu smrti. Osvobození se dočkal v Buchenwaldu.

V roce 1992 vydal anglicky svazek veršů, aforismů a drobných próz pod názvem Painted Thoughts (Malované myšlenky). Česky zatím publikoval jen časopisecky: po listopadu 1989 v Lidových novinách a v Židovské ročence. Autobiografický cyklus novel Utkáno z lana katova je jeho knižním debutem v rodné zemi.

Vešel za Hirschem do malé místnosti propojené s krematoriem. Na chladné cihlové podlaze tam ležela nehybná těla. Byla jen čtyři. Marion seděl za dveřmi opřen o zeď, oči vypoulené, s náplastí na ústech, ruce stále ještě svázané na zadech.

„Tys to věděl! “ řekl kat užasle.

Hirsch přikývl. „On by ho byl pověsil znovu, a tebe taky, kdybys začal žvanit o mezinárodních úmluvách. “

„Ale co teď? “ hlesl stísněně Pierre.

„V první řadě sundáme Marionovi náplast, “ odpověděl mu doktor Hirsch a chlapec radostně přitakal. „A později budeš muset vyvézt popel, nebo ne? “ a přitom ukázal na železný dvoukolový vozík před pecí.

„Ach bože, na to jsi musel přijít až ty! Jsi génius! “ prohlásil obdivně kat, ale vzápětí řekl zcela věcně: „Teď však už zase jdi, doktore! Provedl jsi to skvěle a zbytek musím udělat sám. “

Než rozpálil pec, trvalo to několik hodin, a pak plameny šlehaly z komína krematoria a ozařovaly oblohu. Musel čekat až do příštího večera, než zbytky kostí propadly roštem a popel zvolna vychladl. Konečně Pierre přisunul kovový dvojkolák k otvoru pece. „Je čas, “ řekl Marionovi a ukázal na vozík.

Marion si zasunul do úst připravenou kovovou trubičku, obtočil si dlouhý kus lana zakončeného smyčkou oprátky kolem pasu a posadil se na dno.

„Zlom vaz, “ popřál mu Pierre a pohnul pákou u pece. Obsah popelnice Mariona jako by pohřbil. Kat očistil konec trubičky vysunuté z nakupeného popela a opřel se zezadu do vozíku. Od malé železné brány ve zdi pod strážní věží je dělilo jenom několik málo metrů.

„Jsi to ty? “ ozval se strážný seshora a přitom osvětlil reflektorem prostor pod věží.

„Ano, jsem, “ zvolal kat a počkal, až strážný uvolnil závoru. Pak protáhl dvoukolák kovovými dveřmi ve zdi a tlačil ho dál k hluboké jámě, která se objevila v záři shora zaměřeného reflektoru. Tam vyklopil obsah vozíku a přitom obhodil oprátku Marionova lana kolem pařezu těsně před sebou na okraji jámy, obrostlé travou. „Co je nového? “ zavolal Pierre na strážného, jako by si jen krátil čas.

„Brzy bude konec války! “ řekl muž nahoře.

„Vyhrajeme? “ zeptal se kat.

„To jistě, “ odpověděl muž nad branou, ale potom trochu tišeji dodal: „Vy, anebo my? “

Prach z popela vnikal Marionovi do nosu i do hrdla a dusil ho. Chlapec se zvedl na nohy, aby se ho zbavil, ale prach vířil příliš vysoko. Chtěl přejít na druhý konec jámy, kde byl prašný vír přece jenom řidší, ale lano ovázané kolem pasu mu to nedovolilo, nebylo dost dlouhé. Nezbývalo než se vyšplhat k okraji jámy a všemu uniknout seshora. Strážný v té chvíli zajišťoval závoru, byl zády k Marionovi, vykloněn do tábora přes zábradlí hlídkové věže.

„Reflektor! “ uslyšel chlapec Pierrův hlas za zdí.

„Jo, děkuju, “ řekl strážný. „Nemůžeme přece plýtvat proudem, že ano? “

Nad jámou se rozestřela tma.

Musel to udělat hned, jinak by se rozkašlal a prozradil se. Lano, které nebylo určeno k záchraně životů, změnilo svůj účel: zaklesl se do něj, vylezl přes okraj jámy a překulil se do vysoké trávy. Pak vyvlékl oprátku z pařezu a začal se plazit pod ochranu stromů. Ucítil pod sebou vlhkost čerstvého mechu; dodalo mu to síly i naděje a pokračoval dál. Světla tábora postupně mizela v houstnoucím lese, až nakonec Marion nemohl rozpoznat, zda jsou to skutečně světla, nebo hvězdy prosvítající korunami borovic. Lezl při zemi, kde bylo na kmenech méně větví, přesto si však rozdrásal obličej jehličím, a když mech vystřídala kamenitá zem, kořeny stromů se mu zarývaly do dlaní. Náhle se půda začala prudce svažovat, spád byl pak čím dál tím strmější a Marion sjížděl po kluzkém povrchu. Zatápal ve tmě, aby se něčeho pevného zachytil, ale sáhl do prázdna a i kolena se ocitla bez opory. Na okamžik cítil svištící vzduch a nakonec náraz. A potom i hvězdy pohasly.

..................................................................................

... posledná veta ...

A jako by potřeboval svědectví, podíval se ke stolku na konci intimně osvětlené místnosti, kde Marion, snad na potvrzení jeho slov, pozdvihl sklenku zlatavého tokajského vína.

POLÁK, JOSEF - FOTOGRAFICKÉ A FILMOVÉ PŘÍSLUŠENSTVÍ

POLÁK, JOSEF

FOTOGRAFICKÉ A FILMOVÉ PŘÍSLUŠENSTVÍ
návrhy pro zhotovení a použití

SNTL, Praha, 1982
edícia Polytechnická knižnice, III. řada Udělete si sami (85)
obálka Miroslav Houska
1. vydanie, 30.300 výtlačkov
04-329-82

fotografovanie, hobby,
112 s., 61 čb obr., čeština
hmotnosť: 138 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*gopal2* in *H-parap*R3

EKSTRӦM, PER OLOF - TANCOVALA JEDNO LETO

EKSTRӦM, PER OLOF

TANCOVALA JEDNO LETO
(Hon dansade en sommar)

Smena, Bratislava, 1967
edícia Máj (94)
preklad Peter Hrivnák
doslov Ladislav Baganec
ilustrácie Marián Čunderlík
prebal Marián Čunderlík, Miroslav Váša
3. vydanie, 64.000 výtlačkov
73-033-67

beletria, román, literatúra švédska,
248 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,30 € PREDANÉ

*zukol5*

Román o mladých ľuďoch na švédskej dedine. Mladí predstavujú novú silu oproti starším prežitkami zaťaženým ľuďom, ktorí sú pod vplyvom miestneho pastora. Rámec románu tvorí ľúbostný príbeh mestského chlapca a Kerstin dievčaťa z dediny . Tretie vydanie.

NA ÚTESOCH

Utekal po pobreží s rozopnutým kabátom, ktorý sa trepotal vo vetre, vietor mu strapatil premočené vlasy, plné ľadových pichliačov. A predsa vyšiel až na útesy, okolo ktorých bolo more spenené a kde sa neustále vznášala spŕška vody, preskakoval vymeľnené trhliny, potkýnal sa na preliačinách a padal na zľadovatených miestach.

Tu to bolo! Áno, muselo to byt tu, medzi týmito útesmi! Zastavil sa udychčaný a vyčerpaný, a položil ruku na bralo... ale bolo mokré a studené, studené ako smrť...

Znova nadišla nedeľa. Pred týždňom fúkal vietor a bola zima ako na jeseň, lialo sa ani z krhle a Göran zbadal, že brezy už majú tu a tam žlté listy. Ale teraz znova svietilo slnko a voda pri pobreží sa oteplila. Hore na rovine zničil nečas dosť raži a príboj zanechal na brehu hlboké ryhy; ale teraz bolo nebo jasné a more bolo také tmavomodré a pokojné, akoby navždy chcelo ostať také nehybné. V piesku ležali obtlstlé a mľandravé ženy s tmavými okuliarmi, mladí sa preháňali vo vode a v tieni lesa desiatovali rodiny výletníkov.

Kerstin a Göran vyšli až medzi útesy, kam nezašiel nik, lebo to bolo priďaleko od cesty. Nechcela, aby ju videli známi.

- Hanbíš sa za mňa? - doberal si ju.

- Nechápeš? - odvrkla mu urazene. A Göran ju chápal.

Slečnina rodina sa domnievala, že je proti všetkým pravidlám slušnosti, aby sa mladé dievča kúpalo s mladým pánom, a celá vec sa zamotávala ešte tým, že slečna bola oficiálne na návšteve u tety v susednej obci. Ako sa ešte aj hanbila za svoje telo! Chutné červené plavky jej ohromne pristali... tak prečo by sa nedíval?

- Nedívaj sa tak na mňa! - prosila ho a ponorila sa až po plecia do vody. Dlho naňho ani nepozrela. Ale pomaly sa osmelila. Začalo to tak, že ho postriekala vodou, on ju ponoril pod vodu a ona mu zasa za trest nasypala do vlasov piesok.

Naháňali sa ako roztopašné deti, voľní a nerušení na tomto opustenom kúpalisku. Pri útese sa hompáľal čln, ale keďže bol priviazaný, museli sa uspokojiť s tým, že doň vliezli a skákali z neho do vody. Plával a tlačil ju pred sebou, sedeli po krk vo vode a poškuľovali po sebe očami plnými piesku. Nezašli tak ďaleko do mora, aby stratili pôdu pod nohami, a tak sa ani nedozvedel, že Kerstin nevie plávať.

Roje malých rýb priplávali až celkom k brehu do teplej vody, chytiť sa nedali. Priplávali im celkom k nohám, no len čo sa pohli, zmizli ako blesk. Kerstin bola ako tieto malé ryby, tíško sa priblížila a zastavila tesne pri ňom: ale keď ju chcel chytiť, zmizla a on počul len jej zvonivý smiech. Vyzerala ako pestrofarebná, zvláštna ryba, jej tvár a ruky boli do tmavohneda opálené, ale ostatné telo bolo biele a uprostred tej beloby sa vynímali plavky ako červený fľak.

Opálený chlapík zbehol k člnu a odviazal ho.

- Kerstin, neprevezieme sa, kým pôjdeme domov?

- Dobre, ak nám dovolí. To je iste Hilding.

- Ojoj, musíme ísť naňho opatrne. Chlapík, ktorému ušla snúbenica, nebude celkom príčetný... ktohovie, či od žiaľu alebo z vďačnosti.

- Keby si netáral! Vieš, že sa Elsa odsťahovala do mesta?

- Nuž, u nej to ide všetko rýchlo. Ale Hilding pracuje na svojom hospodárstve, akoby sa nič nebolo stalo. Bol som pri tom, keď sa vtedy na člne zaľúbila do toho brčkavého fičúra a zblúdila z cesty počestnosti...

- Viem, boli tam aj Elly a Kalle... Else sa zrejme páči v tom mahagónovom člne...

Rozbehli sa, až voda okolo nich striekala.

- Hej, Hilding, nevezmeš nás so sebou?

- Čoby nie, - mykol plecom, - poďte.

........................................................................................

... posledná veta ...

Göran ticho vzlykal a jeho telom lomcovala prvá zimničná triaška.

ĎURÍČKOVÁ, MÁRIA - BIELA KŇAŽNÁ

ĎURÍČKOVÁ, MÁRIA

BIELA KŇAŽNÁ

Mladé letá, Bratislava, 1980
ilustrácie Miroslav Cipár
2. vydanie, 45.000 výtlačkov
66-027-80

beletria, knihy pre deti, rozprávky, literatúra slovenská
160 s., slovenčina
hmotnosť: 705 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát

1,80 € stav: dobrý, pečiatky v knihe *bib17**H-bar*FR

Mala som šťastie, že mi osud dožičil starkú, ktorá vedela plno všelijakých povedačiek, povrávok, hádaniek i rozprávok a vďačne mi ich rozprávala pri pradení, šití alebo inej tichej práci. A mamka ma zas naučila stovky pesničiek. — Ale nielen tieto moje dve mamky. Za môjho detstva žila ešte celá naša dedina oným starosvetským dedinským životom: odveký zápas s prírodou, odveký boj medzi ľuďmi, raz zjavný, raz skrytý, ale inak ďaleko od ostatného sveta, a úplná nedotknutosť modernejšou technikou: nijaká elektrina, rozhlas, kino, televízia — nič. Keď sa tak dívam dozadu, zdá sa mi ten svet môjho detstva malý, jednoduchý a celkom zrozumiteľný, skoro ako svet ľudových rozprávok.

No a ja som si ten svoj malý detský svet priniesla v pamäti a v srdci aj do tohto veľkého a zložitého sveta a niekedy sa k nemu vraciam. Najmä pri rozprávkach. A najmä pri rozprávkach, ako sú tieto. Prihodí sa, že sa dostanem do pomykova, ako to či ono vyjadriť. Vtedy sa zamyslím: Ako by to povedala moja mamka? A otec? A starká? A oni mi hneď prídu na pomoc, ustavične sú niekde nablízku. Preto sa v rozprávke cítim ako doma, je to môj rodný chotár.

Mária Ďuríčková

Janko Hraško

Ešte sa len Janko Hraško narodil, už sa mu na svete zapáčilo. Ale jeho mamka lamentovala:

„Bože, bože, aké je len drobné to chlapča, ani hrášok! Čože z neho, takého malinkého, bude? “ A poplakúvala, že ani krštenie nemá z čoho spraviť, chalupa je zadĺžená, komora prázdna.

Chlapček ako hráštek vyskočil, aby ho mamka lepšie videla, a vraví:

„Mamko moja, nič sa vy netrápte, ja vám všetko obstarám! “ Vybehol z chalupy rovno do hory, v hore chytil diviaka a doniesol ho na pleci domov.

„No, mamko, teraz už varte a pečte, nech je krštenie, ako má byť. A meno mi dajte Janko Hraško. “

Práve vtedy sa vrátil z poľa otec a spytuje sa:

„Tak čože sa nám narodilo, chlapček, či dievčatko? “

„Ani chlapček, ani dievčatko, “ zakričal Janko Hraško, až sa steny zatriasli, „ale sa vám narodil chlap! “

A sadol si s otcom za stôl, jedli a pili, otec za misu, Hraško za dve, otec za džbán, Hraško za dva.

„Vidím, že si ty naozaj chlap, “ vraví otec, „a keď je tak, zajtra pôjdeme orať. “

A Janko rád, lebo vedel, že oranie je chlapská robota.

Prišli na roľu, Janko Hraško vyskočil volovi do ucha a hej sa, Kešo, hajsa, Sivoň! Orali, ani keby im hral. Otec videl, že robota aj bez neho dobre ide, nuž sa vyvalil pod vŕbu, klobúk na oči, a chrápal, ani čo by buka pílil.

Ide okolo pán na koni.

„Hej, sedliak, čo si sa tu rozdrichmal! “ ďobol ho paličkou. „Pozri, voly ti samy po roli chodia! “

Otec vyskočil na rovné nohy, hlboko sa pánovi klania.

.......................................................................................

... posledná veta ...

Aspoň rozprávka nespomína, že by sa odvtedy bol ešte nejaký vyliahol.

CANFIELD, JACK - SLEPAČIA POLIEVKA PRE DUŠU - 2. PORCIA

CANFIELD, JACK
HANSEN, MARC VICTOR

SLEPAČIA POLIEVKA PRE DUŠU - 2. PORCIA
(A 2nd Helping of Chicken Soup for the Soul)

SOFA, Bratislava, 1996
preklad Miriam Ghaniová
1. vydanie
ISBN 80-85752-26-3

beletria, próza krátka, poviedky, literatúra americká
389 s., slovenčina
hmotnosť: 512 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 €

*bib19*/*H-kris*FR
*barpe*psy*

Milý čitateľ! Som tu pre teba. Keď budeš trpieť pocitom osamelosti alebo odlúčenosti, vyhľadaj moju spoločnosť. Keď stratíš istotu a pocit sebadôvery bude pre teba len vzdialenou spomienkou, zažni moje svetlo. Keď zmätok a chaos úplne ovládnu tvoj život, započúvaj sa do mojej múdrosti. Tak ako starí rodičia liečili slepačou polievkou tvoje telo, ja som tu preto, aby som pohladila tvoju dušu. Moje rozprávanie o rodine a láske ťa vyvedie z hlbín samoty a moje príbehy o odvahe a statočnosti utužia tvoju rozhodnosť.

V mojom recepte je silná dávka inšpirácie. Ponúkajú ju tí, ktorí čelili nesmiernym problémom, zdolali ich a ocitli sa medzi oblakmi a hviezdami. Konzumácia veľkej dávky humoru a snaha podeliť sa o nadobudnuté dary s tými, ktorí ich potrebujú, rozochvejú tvoje telo novou energiou a svetlom. Príbehy majstrov, hrdinov a hrdiniek, ktorí tu boli pred tebou, ťa vyburcujú k činom a vdýchnu život tvojim snom. Ušľachtilé myšlienky múdrych prelomia putá strachu, ktoré ťa držia v otroctve.

To hlavné, čo ti ponúkam, je však „vitamín V" - vitamín vízie tvojej budúcnosti naplnenej radosťou, víťazstvami, šťastím, zdravím, prosperitou, dobrými priateľmi a láskou. Som Slepačia polievka pre dušu.

Láska ťa nikdy neopustí

Vyrástol som v úplne obyčajnej rodine s dvoma bratmi a dvoma sestrami. Hoci sme nikdy nemali peňazí nazvyš, pamätám sa, že rodičia nás vždy cez víkend brávali na piknik alebo do zoologickej záhrady.

Moja matka bola starostlivá a milujúca žena. Každému bola ochotná pomôcť a často doniesla domov zatúlané alebo poranené zviera. Hoci mala sama na krku päť detí, vždy si našla čas, keď ju ostatní potrebovali.

Keď sa v spomienkach vraciam späť do môjho raného detstva, vidím mojich rodičov nie ako manželku a manžela s piatimi deťmi, ale ako mladomanželov až po uši zaľúbených jeden do druhého. Dni trávili s nami, deťmi, ale noci, tie patrili len im.

Pamätám sa na jednu noc, ležal som ticho v posteli. Bolo to v nedeľu 27. mája 1973. Zobudil som sa na to, že moji rodičia sa vracali domov s nejakými priateľmi. Smiali sa a zabávali a keď som počul, že sa ukladajú do postele, ľahol som si aj ja spať, ale celú noc ma prenasledovali nočné mory.

V pondelok 28. mája 1973 som sa prebudil do zamračeného, pochmúrneho rána. Mama ešte nebola hore, a tak sme sa všetci vychystali sami a šli sme do školy. Celý deň ma vnútri zožieral akýsi pocit prázdnoty. Po vyučovaní som sa vrátil domov a vošiel som do domu: „Ahoj, mami, už som doma! “ Žiadna odpoveď. Dom mi pripadal veľmi prázdny a chladný. Zľakol som sa. Trasúc sa na celom tele som vyšiel hore po schodoch a podišiel som k rodičovskej spálni. Dvere boli len trochu pootvorené, a tak som dovnútra nevidel. „Mami? “ otvoril som dvere dokorán, aby som uvidel celú izbu a tam, na zemi vedľa postele ležala moja mama. Snažil som sa ju zobudiť, ale jej sa nechcelo vstávať. Vedel som, že je mŕtva. Otočil som sa a vybehol som z izby. Zbehol som dolu schodmi a sadol si na gauč. Sedel som tam dlho bez slova, až kým neprišla domov moja staršia sestra. Videla, ako tam sedím, a potom sa ako blesk rozbehla hore schodmi.

Sedel som v obývačke a sledoval otca, ako sa rozpráva s policajtom. Videl som, ako do sanitky naložili na nosidlách telo mojej matky. Mohol som len sedieť a pozerať sa, to bolo všetko. Dokonca som nemohol ani plakať. Nikdy som nerozmýšľal o otcovi ako o starom mužovi, ale keď som sa naňho v ten deň pozrel, jakživ sa mi nezdal taký starý.

Utorok 29. mája 1973. Moje jedenáste narodeniny. Nikto nespieval, nezišli sa žiadni priatelia, nebola žiadna torta, len sme mlčky sedeli za stolom a hľadeli na jedlo. Bola to moja chyba. Keby som bol prišiel skôr domov zo školy, bola by ešte nažive. Keby som bol starší, bola by žila ďalej. Keby...

Celé roky som žil s pocitom viny za matkinu smrť. Premýšľal som o všetkom, čo som mal urobiť. 

SALVANESCHI, NINO - TAJOMSTVO VIERY

SALVANESCHI, NINO

TAJOMSTVO VIERY
(Saper Credere)

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1950
preklad Blahoslav Hečko
obálka Štefan Cpin
3.300 výtlačkov

náboženská literatúra, literatúra talianska,
242 s., slovenčina
hmotnosť: 303 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*kvaja*nab*

TAJOMSTVO VIERY je posledná a najzávažnejšia časť Salvaneschiho trilogie (Tajomstvo lásky, Tajomstvo bolesti, Tajomstvo viery), z ktorej prvé dva diely sa v slovenskom preklade rozobraly v neuveriteľne krátkom čase, ako to konečne bolo aj so samými originálmi v Taliansku, kde jednotlivé nové vydania tejto trilogie vychádzaly skoro každý mesiac.

„Slepý pesničkár na rohu ulice“ — ako sa Salvaneschi často sám nazýva — začína v trilogii od ľahkých popevkov melódií lásky (Tajomstvo lásky), prechádza disonančnými zvukmi ľudského utrpenia, vyvažovaného pevným zameraním k večnosti (Tajomstvo bolesti), a vyznieva v pokojných a vyrovnaných akordoch hlboko veriacej duše (Tajomstvo viery). Takto by sa dal asi vystihnúť mohutný oblúk troch podstatných otázok, riešených v týchto troch neveľkých dielkach.

Salvaneschi nie je teolog ani kňaz; je to laik, spisovateľ-essayista a románopisec, ktorý — ako sám priznáva — chcel Tajomstvom viery napísať knihu, ktorá bude hovoriť o viere, ako ju sám „cítil rodiť sa vo svojom srdci, ktoré je len úbohým srdcom, podobným srdciam všetkých smrteľníkov“. Ponúka sa teda za sprievodcu, ktorý čitateľovi nepredkladá nijaké zásadové formuly, lež cez najľudskejšie stránky života osvetľuje mu základné pravdy existencie človeka. Pritom štylisticky vyjadruje sa sviežo a myšlienkovo stručne, bez zbytočného balastu, používajúc často náznakov, ktoré poskytujú možnosť na domeditovanie úsečne formulovanej vety. Hlboko ľudský postoj, vyplývajúci z toho, že autor sám je slepec, majúci úprimný vzťah k biede človeka, je nám všetkým taký blízky a ľudsky hrejivý. Aj keď sa nám vynoruje autor slepec tohto života, jednako len tým ostrejšie cítime jeho duchovný zrak, ktorým tak jasne triedi hodnoty tohto sveta v zameraní na večnosť.

Podľa dosiaľ vydaných diel Salvaneschiho v slovenských prekladoch vieme, že aj knižka Tajomstvo viery vyhľadá si tých, ktorým jej autor podáva svoju pomocnú ruku „na ceste k večnosti“.

Keď prišla hodina a svedomie ľudstva bolo zrelé, Nebeský Otec soslal Syna, aby nám zjavil pravdu s vykúpením, aby nás urobil všetkých deťmi jediného kráľovstva. A to sa stalo na Veľkú noc a na Nanebevstúpenie.

Celá kresťanská prehistória je preniknutá týmto očakávaním. S túžbou sme čakali Vykupiteľa od prvých nocí najtemnejších čias. Predpovedal ho zástup prorokov, predchádzal ho na hore Sinai veľký a mlčanlivý Mojžiš, ktorý pred smrťou na hore Nebo predpovedal príchod Spasiteľa. A Boh lásky a bolesti, odpustenia a vykúpenia, vzývaný po tisícročia, cez veky nádeje osvieteným svedomím ľudstva, tušený Platonom, Senecom, Ciceronom, Epiktétom, povedal: „Ja som cesta, pravda, život“. Vtedy neochabujúce úsilie ľudí, ktorí hľadali na všetkých cestách príčinu existencie a zdôvodenie toľkého utrpenia, dostalo odpoveď v jeho božskom srdci. A cesta našla správny smer, pravda uhasila svoj smäd vo večnom žriedle, život stal sa istotou nesmrteľnosti a bolesť každého sa premenila v spoluprácu na vykupiteľskom diele celého ľudstva.

Bezpochyby mnohé náboženstvá obsahujú úryvky kresťanskej pravdy. A Soloviev hovorí: „Budhizmus nie je ani takým omylom ako skôr neúplnou pravdou. “ A v eleuzinských mystériách i v mystériách Osirisových nachádzame ďaleký náznak Vzkriesenia. Avšak iba Človek-Boh, ktorý v svojich dvoch prirodzenostiach mal v sebe smysel pre náš krátky pozemský čas a súčasne dych nekonečnej večnosti, mohol nám odhaliť slovo, aby sme prišli až k Otcovi. A toto slovo je zákon lásky a učenie lásky k bližnému.

........................................................................................

... posledná veta ...

A končím vierou, ktorá je najkrajšia, pretože dáva každému pútnikovi nádej na nebo a istotu vo Večnosť na ceste pozemským časom.

Z BÁSNÍ ANTONÍNA TRÝBA

Z BÁSNÍ ANTONÍNA TRÝBA

Brno, 1932
ilustrácie Jan Šembera
300 číslovaných výtlačkov

poézia, bibliofília, číslovaný výtlačok, podpis autora,
32 s., čeština
hmotnosť: 93 g

mäkká väzba
stav: vyblednutá obálka

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-2*

KAZANTZAKIS, NIKOS - KRISTUS ZNOVA UKRIŽOVANÝ

KAZANTZAKIS, NIKOS

KRISTUS ZNOVA UKRIŽOVANÝ
(Le Christ recricifié)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia SPKK (421)
preklad Michal Bartko
doslov Michal Bartko
prebal Igor Rumanovský
2. vydanie
13-72-012-83

beletria, román, literatúra grécka
456 s., slovenčina
hmotnosť: 496 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,40 € DAROVANÉ

*zukol5*

A Manolios, ktorý vzal na seba všetky hriechy svojich blížnych a chcel umrieť, aby zachránil dedinu? A dokonca i ten nešťastný Panajotis nerobí nič iné, iba sa pripravuje na ťažkú a hroznú úlohu Judáša! Pripravujete sa, deti, pripravujete, i keď si to neuvedomujete: ste na dobrej ceste.

Znova zmĺkli. Manolios si vzdychol a uprel oči na veľkú hviezdu, ktorá sa smiala a tancovala po nebi; pastier ju dobre poznal a mal ju rád. Koľkokrát ho ako malého pastierika oklamala! Mysliac si, že je to Zornička, vypustil ovce na pašu. A bol to Jupiter. „Ľudia majú pravdu, keď ju volajú Šudierkou! " vravel si a díval sa na ňu ako na starého kamaráta z čias detských hier.

Kostantis sklonil hlavu; odrazu pocítil hlboký smútok; on jediný dosiaľ nič neurobil, celkom nič; zaostal za ostatnými; i Judáš ho predišiel.

Jannakos zúfalo krútil hlavou: „Nič som neurobil! " vravel si. „Dať peniaze, rozdať tovar, to všetko nie je nič; dať Jusufáčika, to by bola obeť! Toto ťa čaká, Jannakos. Vedel by si to? Všetko ostatné nestojí za reč! "

Myseľ otca Fotisa sa opäť začala túlať; odišla ďaleko, na staré známe miesta; prešla ich krížom-krážom, potom sa vrátila po svojich stopách na pustý vrch, ktorý sa volal Sarakina. Bola noc; vo svetle hviezd matne rozoznával drahé tváre, črtajúce sa na skalnej stene.

Otec Fotis prerušil mlčanie; hovoril pokojne, nežne.

— Deti moje, niekedy mám dojem, že ľudská duša je ako nočný kvet; celý deň je zavretá, a iba keď príde noc, otvorí sa. Dnes večer, keď vás tuším pri sebe tu v tme, cítim, ako sa mi duša otvára. Prednedávnom som vám na salaši sľúbil — pamätáte sa? — že vám i ja raz porozprávam o svojom živote, lebo trpím, keď sa skláňate a bozkávate mi ruku, pretože neviete, kto som a čiu ruku bozkávate.

— Aj naše duše sa dnes večer otvorili, otče, — povedal Manolios dojatý; — počúvame ťa.

Otec Fotis začal rozprávať pomalým hlasom, ako keby rozprával rozprávku:

— Na brehu mora, v Propontide, oproti Carihradu, leží uprostred záhrad pôvabná dedinka, ktorá sa volá Artaki. Tam som sa narodil. Môj otec bol pop; bol prísny, skúpy na slovo, zamračený ako askéti na freskách v starých kostoloch. Môj otec bol pop a starý otec tiež; chceli, aby som i ja bol popom. Lenže ja som na to veru nemal chuť; sníval som o cestách, o obchodoch, o tom, ako naplním truhly zlatom, nakúpim pušiek, vyzbrojím ľud a oslobodím Artaki od Turkov. Ako vidíte, od mladosti som bol burič a mal som plnú hlavu preludov.

Ale bál som sa otca; bol to jediný človek, ktorého som sa v živote bál. Chodil som do školy a bol som najlepším žiakom, nie zo záľuby, ale zo strachu. Keď som vychodil školu v Artaki, neborka mamička, ozajstná svätica, mi pripravila kufor; poukladala mi doň bielizeň, položila ikonu s krstom Kristovým, sucháre, oriešky, figy a sušené hrozná a poslali ma na teológiu do Carihradu.

Ale odkiaľ som mal vziať trpezlivosť a zbožnosť, s ktorými by som sa bol zapriahol do teológie? Bol som burič; krížom-krážom som prešiel celý Carihrad ako posadnutý: očarila ma jeho krása. Iba jedna myšlienka mi vŕtala v hlave: ako túto posvätnú zem a tieto posvätné vody oslobodiť od Turkov?... A tu jedného dňa vypukla prekliata vojna v deväťdesiatom siedmom. Celý som horel a blčal: nadišla chvíľa, vravel som si, keď môžeme zahnať Turkov až na koniec sveta! Podarilo sa mi tajne nastúpiť na loď; vylodil som sa na gréckom pobreží; ozbrojil som sa ako povstalci puškou, nábojmi a krpcami a vydal som sa do boja proti Turkom.

Otec Fotis si vzdychol; jeho hlas dostal tupý a posmešný tón.

— Bol to boj hlineného hrnca so železným kotlom! Preklínam štát, deti moje; on zničí národ!

......................................................................................

... posledná veta ...

A znova sa vydali na pochod po ceste bez konca, na východ.

ŠEBESTA, PAVEL - MEZI NEJMENŠÍMI LIDMI SVĚTA

ŠEBESTA, PAVEL
LVOVÁ, SÍNA

MEZI NEJMENŠÍMI LIDMI SVĚTA

Mladá fronta, Praha, 1959
edícia Glóbus (34)
ilustrácie M. a J. Novotný
obálka M. a J. Novotný
doslov Vojtěch Fetter
1. vydanie, 10.250 výtlačkov

cestopis, geografia
336 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 737 g

tvrdá väzba, dobová preväzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,00 €

*bib19*geo*in*H-bar-RL*

PAVLOVIČ, JOZEF - PRINCEZNÁ KVAPÔČKA

PAVLOVIČ, JOZEF

PRINCEZNÁ KVAPÔČKA

Mladé letá, Bratislava, 1975
edícia Poslušné písmenká
ilustrácie Alžbeta Szabová-Štefunková
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
66-044-75

beletria, rozprávky, knihy pre deti,
44 s., slovenčina
hmotnosť: 340 g

tvrdá väzba, veľký formát

PREDANÉ stav: dobrý *tomzom*dets*
DAROVANÉ stav: dobrý, knižničné pečiatky
*bib17*dets*