HOUSTON, JAMES
BIELY ÚSVIT
Eskimácka sága
(The White Dawn)
Tatran, Bratislava, 1978
edícia LUK - knižnica modernej svetovej prózy (54)
preklad Šarlota Barániková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-682-76
beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 315 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,40 € darované
*zukol5*
Vzdialení od nášho moderného sveta, večne skúšaní krutou nepriazňou počasia, nedostatkom jedla, bez najzákladnejších životných potrieb si Eskimáci za stáročia vytvorili svojský spôsob života, až vzrušujúco harmonický v rovnováhe ľudí a prírody, ba aj nadprirodzených síl. Tento ich krásny život narušia a čiastočne zničia civilizovaný ľudia z juhu. Obyvatelia Eskimáckej osady zachránia a prijmú medzi seba troch stroskotancov z veľrybárskej lode. Ostrý protiklad a disharmónia dvoch svetov zapríčiní mnoho rozporov vo vyváženom živote Eskimákov a napokon aj rozklad osady.
Na druhý deň po tomto zápase Tunu a jeho syn odišli z tábora a na oblohe sa po prvý raz ukázal bledý okraj jesenného mesiaca. Sarkak stál pred Stanom, zahľadený na nehybnú hladinu mora, a pohrával sa so šnúrkou z tulenej kože vo svojich nohaviciach. Veľký hnedý pes Pasti sa k nemu priblížil a Sarkak ho z celej sily kopol do rebier.
„Unaluk, “ zvolal Sarkak a videl som, ako sa Kakuktak a Pilí obzreli a zadívali na neho.
Podľa toho, aký mal Sarkak mocný hlas, dalo sa usúdiť, že je dobrej vôle, že sa mu žiada rozprávať, cestovať, a zrazu vykríkol dobre známe slová, ktoré sa teraz ozývajú v každom tábore: „Ženy, “ volal. „Čižmy sú už hotové? “
,, Ííí, " odpovedali zborove zo stanu. „Čižmy sú hotové. “
„Tak sa teda vyberieme na cestu, “ zavolal im a zišiel pomaly na breh. Chvíľu tam postál, uprel zrak na olovené more, na vzrastajúci príliv a čakal, aby sa mu myšlienka na odchod rozležala v hlave, aby sa rozniesla po celom tábore, lebo aj ostatní v Stanoch ho iste počuli a zanedlho sa myšlienka na odchod zmocní všetkých. Na konci fjordu uháňali po obzore striebrosivé oblaky ani stádo sťahujúcich sa karibu. Pod nimi sa načahovali k moru biele, chvejúce sa prsty snehu. Stačil jediný pohľad a každému bolo jasné, že oblohu čochvíľa zastrie krúžiaci snehový páper.
Keď sa Sarkak obrátil a pozrel dozadu, takmer všetky šiatre boli už zrútené alebo takmer zrútené. Na zemi sa povaľovali batôžky šatstva, kopy kožušinových prikrývok, kahance, hrnce a psy. Všetci, ešte aj deti pomáhali poskrúcať šiatre a poodnášať všetko naše malé imanie na breh. Naši ľudia sú naučení na sťahovanie. Veríme sťahovaniu. Akoby sme hľadali nový život. Sme zakaždým presvedčení, že na novom mieste nájdeme plno zveri, vtáctva a morských živočíchov, ktoré čakajú len na to, aby sme ich ulovili. Už len pri myšlienke na sťahovanie sme plní nádeje.
Chlapi i ženy — bolo ich toľko, koľko mám prstov na rukách i na nohách — schmatli dlhé drevené veslá dvoch veľkých umiakov a opatrne odniesli člny z kamenistého brehu do vody, ktorá siahala po kolená, aby sa na nich nebodaj nepotrhalo kožené dno. Do každého umiaku sa vteperil jeden chlap a na Sarkakov povel starostlivo naložili člny. Na dno poskladali mäkké kožené šiatre, na ne dali kamenné kahance a hrnce, kožušinové prikrývky a na samý vrch batohy so šatstvom. Na to všetko položili dvoje dlhých saní, harpúny, zvyšky sušených rýb a posledných pár kúskov tulenieho mäsa. Potom hodili do člnov štence a deti. Niekoľkým zlým psom zaviazali papule. Ostatné sane sme nechali tam, keď napadne sneh, prídu si po ne mladí chlapi.
Prichystal som kajak starej vdovy na cestu a pripojil som sa k ostatným siedmim kajakárom. Myslím, že aj Kakuktak a Portugalik by sa boli radšej plavili v kajaku, ale museli sedieť v umiaku, ktorý kormidloval Sarkak. No Pilí bol zrejme spokojný, že leží na skrútených kožušinových prikrývkach v druhom umiaku, kde odpočíval medzi svojimi dievčencami, Miou a Ivalú, a dovolil ženám, aby ho viezli na nové, neznáme miesto.
Sarkak a Souniapik, ktorý kormidloval druhý umiak, boli na prove svojich člnov, sedeli vysoko na najmäkších batohoch a pánovito sa opierali o široké riadiace veslo. Najsilnejšie ženy vzali ťažké veslá v oboch člnoch a veslovali dve a dve preč od brehu. Smiali sa a pyšne vzdychali nad ťažkým nákladom a nad tým, aké je ich imanie veľké, deti a psy ťažké. Neverili, že by ešte niekto na svete mal toľké bohatstvo.
............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Takto sa končí dnešný deň.
BARTOŠKOVÁ, ANDREA
