HEMINGWAY, ERNEST
ZBOHOM ZBRANIAM / KOMU ZVONIA DO HROBU / STAREC A MORE
(Farewell To Arms - For Whom The Bell Tolls - The Old Man And The Sea)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Alfonz Bednár, Peter Ždán
doslov Ján Vilikovský
obálka Jozef Gális
13-72-033-73
beletria, román
880 s., slovenčina
hmotnosť: 1020 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
PREDANÉ
*kolha* in *H-kris*
„To sa stane každému,“ povedal Pablo pošmurne. „To nás čaká všetkých.“
„To čaká všetkých ľudí,“ povedal Anselmo. „To vždy ľudí čakalo. Čo je to s tebou, človeče? Bolí ťa brucho?“
„Sú veľmi silní,“ povedal Pablo. Znelo to, akoby sa zhováral sám so sebou. Pozrel pošmurne po koňoch. „Neviete si predstaviť, akí sú silní. Vidím, že oni sú čoraz silnejší. Čoraz sú lepšie vyzbrojení. Vždy majú viac materiálu. Ja mám takéto kone! A čo môžem čakať? Že budú na mňa poľovať a že umriem. Nič iné.“
„Ty poľuješ na nich, oni na teba,“ povedal mu Anselmo.
„Nie“ odpovedal Pablo. „Nie, už nie. A ak teraz odídeme z týchto hôr, kde sa pohneme? To mi povedz! Kde sa pohneme?“
„V Španielsku je veľa hôr. Ak človek odíde odtiaľto, môže ísť do Sierry de Gredos.“
„Ale ja už nie,“ povedal Pablo. „Už som ustatý, čo toľko na mňa poľujú. Tu nám je celkom dobre. No a ak vy teraz vyhodíte most, opäť budú na nás poľovať. Ak sa dozvedia, že sme tu, a začnú nás hľadať lietadlami, nájdu nás. Ak pošlú Maurov, aby nás vyhnali, nájdu nás a my budeme musieť ísť. Už mám toho všetkého dosť. Počuješ?“ Obrátil sa k Robertovi Jordanovi. „Aké právo máš, ty cudzinec, prísť sem ku mne a rozkazovať mi, čo mám robiť?“
„Ja ti nič nerozkazujem,“ odpovedal mu Robert Jordan.
„Ale nakoniec rozkážeš,“ povedal mu Pablo. „To. To je to svinstvo.“
Ukázal na dva ťažké plecniaky, ktoré zložili na zem, kým sa dívali na kone. Pohľad na kone akoby to všetko v ňom rozvíril, a keď videl, že Robert Jordan sa vyzná v koňoch, rozviazalo mu to jazyk. Všetci traja stáli pri povrazovej ohrade a slnko kde-tu svietilo gaštanovému žrebcovi na srsť. Pablo pozrel na neho a potom kopol do ťažkého plecniaka. „Toto je to svinstvo.“
„Ja som sem prišiel vykonať iba svoju povinnosť,“ poedal mu Robert Jordan. „Prišiel som na rozkaz tých, ktorí vedú vojnu. Ak ťa žiadam, aby si mi pomohol, môžeš odmietnuť, a nájdem si iných, ktorí mi pomôžu. A ešte som ťa nežiadal ani o pomoc. Ja musím konať podľa rozkazu a môžem ti povedať, že ide o dôležitú vec. Že som cudzinec, to nie je moja chyba. Radšej by som sa bol tu narodil.“
„Mne teraz najviac o to ide, aby si nám tu dal pokoj,“ povedal Pablo. „Podľa mňa, ja sa teraz musím starať o tých, čo sú so mnou, a o seba.“
„O seba. Áno,“ povedal mu Anselmo. „Stále a už dávno len o seba. O seba a svoje kone. Kým si nemal kone, držal si s nami. Teraz máme z teba len o jedného kapitalistu viac.“
„To nie je pravda,“ povedal mu Pablo. „Neprestajne vystavujem koníky nebezpečenstvu len preto, že bojujem za vec.“
„Veľmi málo,“ odpovedal mu Anselmo opovržlivo. „Veľmi málo, ako viem. Kradnúť, to áno. Dobre jesť, to áno. Vraždiť, to áno. Ale bojovať, to nie.“
„Ty si už starý, ale doplatíš na to, ak budeš takto rozprávať.“
„Ja som starý, ale nebojím sa nikoho,“ povedal mu Anselmo. „A som starý, a nemám kone.“
„Ty si už starý a nemusíš dlho žiť.“
„Ja som starý a žiť budem tak dlho, kým neumriem,“ odpovedal Anselmo. „A líšok sa nebojím.“
Pablo nepovedal nič, len zdvihol plecniak.
„Ani vlkov,“ povedal ešte Anselmo a zdvihol druhý plecniak. „Ak ty si vlk.“
„Zavri hubu!“ povedal mu Pablo. „Ty si už starý, ale priveľa papuľuješ.“
„Ale vždy aj spravím, čo poviem,“ povedal Anselmo, zohnutý pod plecniakom. „A teraz som hladný. A smädný. Poďme, ty partizánsky veliteľ so smutnou tvárou! Zaveď nás, kde by sme sa najedli!“
Veľmi zle sa to začína, pomyslel si Robert Jordan. Ale Anselmo je chlap. Sú obdivuhodní, keď sú dobrí,
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Starcovi sa snívalo o levoch.
LITINECKIJ, IZOT
