Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 2. februára 2019

ŤAŽKÝ, LADISLAV - AMENMÁRIA

ŤAŽKÝ, LADISLAV

AMENMÁRIA
Samí dobrí vojaci

Smena, Bratislava, 1964
edícia Štafeta
prebal a ilustrácie Vincent Hložník
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
73-187-64

beletria, román
600 s., slovenčina
hmotnosť: 546 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,40 € PREDANÉ

*zlaci*

Skúsenosť, buď pozdravená ľudská skúsenosť, skrz ktorú podáva ruku človek človeku ponad hory a rieky a soľné púšte, ale aj ponad stáročia, pošliapané zástavy a hromady zabitých. Skúsenosť je majster nad majstrami; je to odpaľovacia rampa, z ktorej sa vypúšťajú sondy do ľudského vesmíru. A chvíľa, v ktorej je človek plný skúsenosťou tak, že ju musí vysloviť, je chvíľou zrodenia.

Taký je prípad Ladislava Ťažkého a jeho vojnovej prózy. Je to nekaždodenná, čudná próza; je to aj čudná vojna a čudní vojaci. Chlapci z takmer bezmenného národa, vytrvalo stíhaného históriou pre jeho malosť, pre jeho vonkajšiu a vnútornú biedu, ba aj pre jeho zemepisnú polohu, vedú svoju malú vojnu v rámci veľkej vojny. Stratení v stepi hľadajú vo svojom vlastnom svedomí. Je tu skutočná križovatka poľných ciest, hlboko zoraných pásmi tankov, s tabuľkami, smermi a číslami útvarov; je to súčasne dejinná križovatka. Každý sa musí rozhodnúť, lebo v tej chvíli sa rozhoduje národ a o národe. A akokoľvek je Ťažkého výpoveď prostá, obyčajná, každodenná, má všetko v jeho próze — ani nie tak z vôle autora ako z vôle histórie — aj iné, zobecňujúce, symbolické značenie.

Je to zložitý, mnohoznačný obraz vojny. Môžete pri tom obraze myslieť na Remarqua, ale aj na — Haška. A nie je to len próza o vojne. Je tu aj večný problém zrážky mladosti, plnej vnútornej pravdivosti a ilúzií so surovým, a nie veľmi pochopiteľným svetom skutočných vzťahov: je to aj próza o mladosti. Nič sa tu neskrýva a nezakrýva, nič sa tu neretušuje, nič sa tu netvári, všetko je také, aké je, a nie také, aké by malo byť: oj preto — nielen preto — je to výborná próza.










Nepmanov opičí cirkus

Matúš prekvapene zastal, pritiahol pätu k päte a pozdravil, riadne podľa predpisu. Hurhaj v izbe na chvíľku stíchol, lebo za Matúšom stál sám Nepman a prítomní vedia, kedy majú stíchnuť, poznajú to podľa výzoru jeho tváre, podľa pohľadu. Vedia aj to, že keby sa Nepmanovi niečo znepáčilo, všetkých jednoducho vyženie, vyhádže, stalo sa to už aj dôstojníkom. Nepman Jano Hološko z Fajnorovej nehľadí na zlato, vie veľmi dobre, že zlato na dôstojníckych golieroch je nepravé, že vo vojne je pravé zlato (koľko hviezdičiek by mohol narobil zo zlata, ktoré má?) múka, ktorá sa aj na Ukrajine predá za zlato, za múku sa dajú robiť aj pijatiky, za zlato sa kúpi aj zlato na výložky, páni dôstojníci to vedia najlepšie. Páni dôstojníci vedia aj to, že dobrá hostina, bohovská žranica a pijatika je lepšie ako šarža na golieri, preto uznávajú jedine ju a jej stvoriteľa za najvyššiu šaržu v tomto zabudnutom prístave.

Predstavujem vám krajana, páni oficieri. Rozumeli ste? Viete vy, čo je to krajan, páni oficieri?

Sem s ním!

Najprv všetci vstal a pekne pozdravil krajana! Tak, bude to?! Neskoro, ale predsa. Pozri Matúš, zdravia ako opice v cirkuse. To je môj opičí árkus, Matúš. — Nepman sa rozrehotal, až ho schytil kašeľ.

Matúš sa obrátil k Nepmanovi, chcel by niečo povedal, je to nepríjemné, takýmto žartom Matúš nemôže rozumieť, sú to predsa len dôstojníci... Alebo si Jano Hološko chce robil psinu aj z krajana? To teda nie..!

Dôstojníci vstávajú a sekajú opätkami pozor.

Tak, to je ono, sadnúť a žrať ďalej, opice!

Hološko sa rehoce. Teda predsa to bol žart, iné to nemohlo byt, dôstojník je dôstojník aj na fronte, a ešte viac za frontom.

Hurá! Hurá! Nech žije Nepman!

Jano Hološko chytil Matúša za ruku, pošepol mu: — To ma tak prezývajú, hovädá, ale ja sa na nich... Aj tak sú to len opice, hladné a smädné opice, robia, čo im rozkážem, aspoň sa mám na čom zabával. Raz á prepijú rozumy, prežerú bachory, to im dokážem, opiciam.

Potom sa pilo do večera. Večer Nepman rozkázal priviesť balalajkárov, dve harmoniky, a začala sa zábava. Hudobnici, traja mládenci a dve dievčatá, poznali Nepmana. Jediný on, Nepman smel dievčatá bozkávať, oblapkávať, jedine on smel tú krajšiu prevaliť na diván a ostať s ňou chvíľku ležať a šepkať jej do ucha — čertvie, čo jej šepkal — a opice sa rehotali. Matúšovi sa krútila hlava, v rume narastala túžba byť dobrým vojakom, predsa ...to je predsa svinstvo! To by si Jano Hološko doma nemohol dovoliť, to by mu dievka dala, jej bratia by ho zaklali, svinstvo, tu pred ľuďmi sa miesiť na kvetovanom diváne na dievčati. Niet tu dobrých vojakov?

Matúš skočil k divánu, schmatol Nepmana - Jana Hoľošku za opasok a hodil na dlážku. — Nebuď hovädo, Jano..! — Matúš to povedal skoro pošepky, hoci chcel velmi zakričať. Hlas mu zlyhal, bol velmi vzrušený.

Harmonikárka sa rozchichotala, zapišťala: duračik, a dôstojníci sa zase rozrehotali. Och, takto sa už dávno nezabávali. To teda nie! Nepmana ešte nikto nestiahol z harmonikárky. Z toho by malo niečo byť. Nepman by toho zelenáča mal vyfliaskať, nakopať a vyhodiť. To by mal, aspoň by bola psina.

Ty što? — vysmieva sa harmonikárka Matúšovi. — Ty durak?

Hostia majú prednosť, to som mal vedieť. Máš pravdu, Matúš, hovädo som, zabiť a zakopať, hovädo! — Nepman znovu prevalil harmonikárka na diván a hodil na ňu Matúša. V izbe sa ozval ešte väčší rehot, muzikanti spustili tuš a Nepman sa prehýba v pase a zachádza smiechom.

Harmonikárka oblapila Matúša okolo pliec, pritisla na seba a bozkala na ústa. Z úst jej páchol rum, ale Matúš ho necítil, lebo aj on páchol rumom. Cítil len ženské telo, niečo sa v ňom ozývalo. Cítil, ako sa harmonnikárke dvíhajú prsia, cítil jej stehná. Obliala ho páľava. Potom rehot ustal, muzika zatiekla a Matúš v tej chvíľke už necítil nič, okrem hanby. Vstal a videl, ako sa na ňom kochajú všetky opice. Vybehol na dvor. Počul ako z izby u Nepmana zaburácal do neskorej noci rehot, pažravý rehot opitých opíc.

Utekal ďalej do tmy, a z rehotu bolo počuť volanie: — Matúš, Matúš! Kde si? To nič, to bola len sranda!—Ale Matúš utekal od toho hlasu. Vrátil sa k desiatnikovi Bugárovi. Ráno všetko vyrozprával Jožovi a Nastasii. Jožo sa na tom smial a Matúšovi sa zdalo, že sa podobá opici, ožratým dôstojníkom, len Nastasia sa nesmiala, Nastasia sa pustila do tichého plaču. Jožo sa až potom prestal smiať.

Tu si musíš na všeličo zvyknúť, kamarát, — povedal, —



URBÁNEK, FERKO - KAMENNÝ CHODNÍČEK

URBÁNEK, FERKO

KAMENNÝ CHODNÍČEK
veselohra so spevmi v troch dejstvách

Ústredie slovenských ochotníckych divadiel
Matica slovenská, Turč. Sv. Martin, 1947
edícia Divadelná knižnica (73)
4. vydanie

divadelné hry
64 s., slovenčina
hmotnosť: 46 g

mäkká väzba, malý formát
stav: lepená, ošúchaná

2,50 € PREDANÉ

*zlaci*





CRAIG, DAVID - SKRÝŠA / VIERA, NÁDEJ A SMRŤ / DVOJŤAH

CRAIG, DAVID

SKRÝŠA / VIERA, NÁDEJ A SMRŤ / DVOJŤAH
(Bolthole - Faith, Hope and Death - Double Take)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
preklad Adriana Oravcová, Gabriela Hanáková
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-035-80

beletria, detektívky,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 549 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 € DAROVANÉ THCK

*zlaci*

Tri detektívky anglického autora Davida Craiga, obsiahnuté v tomto výbere, predstavujú vrcholky súčasnej modernej anglickej detektívnej tvorby. Prinášajú pohľad z troch zorných uhlov na pálčivé otázky súčasnej západnej spoločnosti: na existenciu a vzájomný boj gangov, na problém vrážd a atentátov na úrovni vysokej svetovej politiky a na únos detí.

Spoločným menovateľom týchto Craigových detektívok, pestrých námetovo i spracovaním, je kritika západného policajného systému a hlboko humánny podtext. Raz to robí formou miernej satiry - v psychologicky prepracovanej detektívke Skrýša, keď prácu za neschopnú políciu vykoná amatér, inokedy britkým šľahom najvyšších policajných štátnych kruhov v napínavom príbehu Viera, nádej a smrť, kde zločinec bežného formátu je proti vlastnej vôli vtiahnutý do súkolesia policajnej mašinérie, ktorej prisluhovači ako jednotlivé ohnivká sú zároveň jej obeťami, alebo napokon kritizuje neúčinnosť policajného pátrania pri dvojnásobnom únose detí v literárne nevšedne spracovanom Dvoj-ťahu.

Príťažlivosť Craigových detektívok znásobuje osobitá, netradičná forma podania a vysoká literárna úroveň.







V lúčoch baterky Odil zazrel na medziposchodí hromadu opadnutej omietky prikrytej vrstvou snehu. Cítil vzdialený zápach parafínu, ktorý takmer celkom potláčal smrad potuchliny a vlhkých stien. Dom bol ako ľadovňa. Zovšadiaľ počul nepatrný šuchot: vietor hýbal dlhými zdrapmi tapiet na schodišti a hrmotal uvolněnými škridlami. Bolo to otrasné miesto. V okamihu stratil súcit s Alanom. Ako tu mohol niekto zavrieť človeka? Obrátil sa a chcel Alanovi o tom čosi povedať, no chlapec sa zrazu rozbehol a ozlomkrky sa rútil hore schodmi. Baterkou si svietil na schody a Odil videl iba jeho nohy, nič viac. Odil sa teraz ocitol v úplnej tme a nemohol ísť za Alanom, lebo nemal záruku, že nájde schodište. Čakal a počul, ako chlapec prebehol po plošinke Otvorili sa dvere a zachytil Alanov hlas. Potom sa znova ozvali kroky, ešte vždy rýchle a zúfalé, a svetlo baterky prebehlo okolo celého medziposchodia.

„Čo je?“ zavolal Odil. „Alan, čo sa stalo?“

Počul, že sa prudko otvorili ďalšie dvere a buchli o stenu. Svetlo zmizlo, akoby sa dvere za Alanom zavreli. Odil opatrne vykročil s rukami natiahnutými pred seba a mieril k schodom. Pred každým krokom vysunul nohu a šmátral po zemi, aby do niečoho nenarazil.

Skôr ako sa dostal k úpätiu schodov, znovu začul hore kroky, otváranie a trieskanie dverí, potom veľký hrmot, ktorý opäť sprevádzala zúrivosť alebo zúfalstvo. Ktosi vykríkol a bol to výkrik takmer podobný škrekotu, ku ktorému sa pridal dunivý lomoz.

Odil zastal. Napokon, aký je z neho úžitok pre chlapca alebo pre Charlieho Braya, alebo pre hocikoho? Nič nevidí a je stratený, pomalý, beznádejne pomalý, ochrnutý od strachu, tentoraz od strachu o vlastnú kožu, nie o cudziu. Ukázala sa v tom všetkom pravá tvár veci? Myslel si, že bojuje o nejaké hodnoty. No je boj už stratený? Maximum, čo mohli v tomto prípade urobiť smutní zástancovia cnosti a princípov, je potkýnať sa v tme alebo utekať do úkrytu. Načo tu vlastne je?

Na plošinke sa ozvali kroky, už pomalšie, a navrchu schodov sa opäť rozsvietila baterka. Odil zastal, pozrel hore, ale videl iba lúč baterky.

„Charlie je preč,“ povedal Alan.

„Počul som hlasy,“ povedal Odil.

„To som bol ja. Nadával som, lebo ten darebák zdrhol.“ Alan schádzal dolu schodmi.

„A čo znamenal všetok ten buchot a krik?“ spýtal sa Odil.

„Nekričal som. Trochu mi povolili nervy. V jeho spacáku boli potkany. Vlastne v mojom. Hádzal som do nich kamene a vrieskal som, aby som ich vyhnal. Nemyslím, že sa Charlie vráti. Nedajú sa vyštvať. Zapelešili sa tam.“

Sarah Brayová sa blížila naspäť k domu a plakala. Vietor jej zachytával slzy a rozotieral po tvári a čele. Sklonila hlavu, takže pol tváre skryla do hrubého goliera, a už sa nebránila slzám, hoci nezmiernila krok.

Keď zabočila do ulice, zdvihla oči, aby sa presvedčila, či sa v dome nesvieti, a uľahčilo sa jej, keď videla, že je tam ešte tma. V tomto duševnom rozpoloženi by nezniesla stretnutie s Alanom a Odilom. Keby už boli naspäť, nepochybne by to znamenalo, že niečo katastrofálne nevyšlo. No i tak sa vzpriamila a usilovala sa neplakať. Niekto ju môže vidieť z okna. Už to, že je sama vonku tak neskoro a v takom počasí, vyzerá čudne. Nesmie dať ľuďom ďalší dôvod, aby sa o ňu zaujímali. Keď si predstavila, že ju pozorujú, zrýchlila krok, aby bola čo najskôr doma. Odil ju napomenul, aby bola opatrná, keď bude vchádzať dnu. Ako môže byť opatrná ? Ak sa niekto vlámal dnu a čaká na ňu, zanechal nejaké stopy? Jasné, že nie. Tieto Odilove pokyny nedávali zmysel. Riziku sa nijako nedalo vyhnúť. Vydýchne si, keď už bude dnu. Táto výprava bola zbytočná. Bola presvedčená, že ju nik nesledoval ani na kúsku cesty, nebolo treba odvádzať ničiu pozornosť.

Zrazu si uvedomila, že v jednom prípade by rada videla dom vysvietený; ani by ju nemrzelo, keby Odilov plán stroskotal: v prípade, keby sa vrátili s Charliem. Ale to



GUĽAŠKI, ANDREJ - POLNOČNÉ DOBRODRUŽSTVO

GUĽAŠKI, ANDREJ

POLNOČNÉ DOBRODRUŽSTVO
(Prikľučenijata na Avakum Zachov)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh
preklad Júlia Stajkovová
obálka Marián Čunderlík
1. vydanie, 53.000 výtlačkov
72/VIII-1

beletria, román,literatúra bulharská, detektívky,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 353 g

tvrdá väzba 

0,10 € * stav: dobrý bez prebalu *gopal3**printer*
0,10 € - darované THCK *zlaci*

Dobrodružná, detektívna a kriminálna literatúra mala vždy veľmi široký okruh priaznivcov. A čitateľov tejto literatúry nemýlilo ani to, že mnohí vážení literárni teoretici a kritici neboli ochotní priznať dobrodružnej literatúre umeleckú cenu. Dnes, pravda, už nikto nebude popierať, že v literatúre majú svoje miesto a oprávnenie aj takzvané „ľahšie” žánre, a že teda dobrá detektívka alebo špionážny román môže mať svoju výchovnú i umeleckú hodnotu. Preto sme pre čitateľov SPKK vybrali dva špionážne príbehy významného bulharského spisovateľa Andreja Guľaškiho, ktorými chceme spestriť „jedálny lístok" nášho čitateľa a reagovať takto na oprávnené hlasy po dobrej dobrodružnej literatúre. Čitateľ by nám iste nebol vďačný, keby sme mu na záložke prezradili zápletku a rozuzlenie Guľaškiho príbehov. Bude iste radšej spolu s pracovníkom štátnej bezpečnosti kapitánom Avakumom Zachovom krok za krokom rozpletať záhadu tajomnej krádeže prísne dôverného dokumentu z budovy vojenského geologického ústavu, alebo sa zamýšľať nad príčinami nečakanej a prudkej epidémie krívačky v južných pohraničných okresoch Bulharska. Na ceste za rozlúštením záhady zažije čitateľ spolu s bystrým detektívom množstvo napínavých a pútavých dobrodružstiev, prekvapujúcich zvratov a neočakávaných rozuzlení, skrátka nájde všetko to, čo sa od dobrého špionážneho románu očakáva. A nielen to. V Guľaškiho príbehoch okrem napínavej zápletky nájdeme aj čosi viac. Vtipnou a zábavnou formou sa tu čitateľ dozvie veľa o živote v dnešnom Bulharsku, o dobrých, prostých bulharských ľuďoch. To, samozrejme, len zvyšuje hodnotu Guľaškiho knihy, ktorá čitateľa určite príjemne pobaví i poučí.







Balabanka ho privítala na výstupku s úsmevom, veselá, s vyhrnutými rukávmi.

Človeče boží, prekvapil si ma! — povedala a oddane sa naň pozerala. — Kde si sa dnes túlal?

Chodil som kade-tade, — odvetil Avakum. — Ved to je moje remeslo, túlať sa a hľadať starožitnosti.

Starožitnosti! — Balabanka sa rozchichotala. — Máš ty veru za čím chodiť! Ved starožitnosti máš aj tu, celkom vedia seba. Ja som čo?

Stála na výstupku a figliarsky sa naň dívala.

Takej starožitnosti, ako si ty, sa bojím ako ohňa, — povedal Avakum. — Ani sa nenazdám a budem lapený!

Ved ti môžem byť tetou, ako by to bolo? — zasmiala sa Balabanka a založila si ruky za chrbát.

Tetuška, srdiečko, — usmial sa Avakum a položil jej ruku na plece, — pohľadaj nejakú prikrývku, aby sme zakryli motorku, lebo, ako sa zdá, v noci bude zasa pršať.

Nech ťa to netrápi, — povedala Balabanka, robiac sa, že nepozoruje jeho ruku. — Radšej vojdi do izby, aby si sa zohrial a usušil, ved si mokrý ako myš. Azda chceš zanechať vdovu so šiestimi sirotami?

Božechráň! — vzdychol Avakum. — Za pozvanie ti srdečne ďakujem, tetka Balabanka, ale najprv musím ísť k ujovi Grozdanovi, tak sme sa dohovorili.

Ustúpila nabok a zachmúrila sa.

Včera priatelia, dnes ujo Grozdan a zajtra bohviekto! — pohrozila mu prstom.

Z izby vychádzala vôňa posúcha pečeného v hlinenom pekáči. Avakum prehltol sliny.

To si zajem, vrátim sa vyhladnutý, — povedal a vykročil k bráne. — Teraz nemám chuť!

Noc bola vetristá, tmavá, chladná.

Šiel po okrajových uličkách a niekoľko ráz len-len že sa nepošmykol v lepkavom blate. K Iľazovmu domu nebol ani kilometer. No Avakumovi cesta trvala štyridsaťpäť minút. Keď sa konečne priblížil k vysokej bráne, fosforové ručičky na jeho hodinkách ukazovali deväť hodín.

Nadýchal sa, prešiel si rukou po tvári a chvíľu zostal nehybne stáť. Krv mu udierala do spánkov a zem akoby mu bola utekala spod nôh.

Potom si pomyslel: „Ktovie či už vymenili stráž?“

Ticho si odkašlal a otvoril bránu. Niekoľko krokov pred ním sa ozval hlas:

- Kto je?

Hlas bol neznámy.

Chcem si skontrolovať čas, — povedal Avakum. — Koľko je hodín?

Vojdi, — odpovedal mäkšie strážca.

Musel pracovať bez svetla, preto sa pri vonkajšom zámku veľmi dlho zdržal; zdalo sa mu to večnosťou.

Potom, keď vošiel do kamennej haly, sadol si na dlážku a rozhodol sa, že si zo dve minúty odpočinie. S nevysloviteľnou blaženosťou si oprel hlavu o stenu a privrel oči. „Aké je to krásne! “ pomyslel si a vzdychol. A hned pocítil, že sa vznáša v pokojnom a tichom mori tmy, kde-tu zafarbenej zelenými a lilavými škvrnami.

Keď otvoril oči, naľakal sa: azda len neprespal najvhodnejší pracovný čas? Mal pocit, že strávil v spánku dlhé hodiny

toľko predstáv mu prebehlo pred očami.

Pozrel na hodinky: bolo štvrť na jedenásť a päť minút.

Ako aj tušil, obrovský zámok na Iľazovom dome len naháňal strach svojimi rozmermi, v skutočnosti to však bol len obyčajný zámok s jednoduchým mechanizmom. Avakuma neuspokojovali ľahké víťazstvá, preto sa i trochu zachmúril.

Najprv zastrel okno kabátom, potom naň zavesil aj balónový plášť. Keď to mal hotové, vytiahol baterku, našiel vo vrecku dva zatváracie špendlíky, pripichol nimi odev o drevený rám, aby svetlo neprenikalo nejakou špáračkou von.

Zapálil svetlo.

Uprostred izby boli všakovaké nástroje, veľké a malé laty, podstavce s nivelačnými prístrojmi, pásma, olovnice, škatule s kružidlami, tuše, logaritmické počítadlá a všetky druhy inžinierskych potrieb, oproti oknu bola drevená polica,







pondelok 21. januára 2019

VRECKOVÝ ATLAS SVETA

VRECKOVÝ ATLAS SVETA

Slovenská kartografia, Bratislava, 1983
obálka Jana Palugová
6. prepracované vydanie, 56.700 výtlačkov
79-607-83

geografia, atlasy
198+68 s., slovenčina
hmotnosť: 304 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: prasknuté lepenie väzby

0,10 € - DAROVANÉ THCK

*zlaci*






JEDNOTNÝ KATOLÍCKY SPEVNÍK

JEDNOTNÝ KATOLÍCKY SPEVNÍK
s najpotrebnejšími modlitbami pre kresťanov katolíkov

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1991
Slovenské pedagogické vydavateľstvo, Bratislava, 1991
61. vydanie
ISBN 80-08-01647-7

náboženská literatúra, hudba
376 s., slovenčina
hmotnosť: 247 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: oddelené dosky

0,10 € - DAROVANÉ THCK
0,10 € - DAROVANÉ THCK

*zlaci*







FRITSCH, HANS - NÁSTRAHA V ČAKÁRNI

FRITSCH, HANS

NÁSTRAHA V ČAKÁRNI
(Der Köder in Wartesaal)

Nezávislosť, Bratislava, 1991
edícia Knižnička Slobodného piatku (5)
preklad Oto Obuch
ilustrácie Svetozár Mydlo
ISBN 80-85217-030-1

beletria, detektívky,
150 s., slovenčina
hmotnosť: 355 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,10 € - DAROVANÉ THCK

*zlaci*

Nora Dambová je ošetrovateľka. Mladá a švárna. Pošlú ju do cudzieho mesta k pacientke. Ocitne sa na neznámom mieste v hlbokej noci a v hustej, nepreniknuteľnej hmle - ako sa na dobrú detektívku patrí a sluší. Odprevadí ju Sepp Paukner, mladík, ktorý sa nečakane vynorí z hmly. Ich osudy sa zamocú. Zásluhou pacientkinej náhlej a záhadnej smrti. I ďalšou záhadnou smrťou. Takým detektívkam vraveli kedysi desivky. Dnes ich nazývame horormi. Autorom tejto je Hans Jordan Fritsch, klasik detektívno-dobrodružnej literatúry v Nemecku, čosi ako Edgar Wallace v Anglicku alebo Maurice Leblanc vo Francúzsku. Fritsch dosiahol svojimi tajuplnými príbehmi značný úspech. Niektoré z nich preložili do francúzštiny, taliančiny, angličtiny. Medzi najznámejšie patrí Nad ránom zomriem, Smrť udusením. Román Nástraha v čakárni s podtitulom Tajomstvo v Myšacej diere vyšiel prvý raz až roku 1946 v Berlíne z autorovej pozostalosti. Hans Jordan Fritsch zomrel roku 1937 v koncentračnom tábore.

Ladislav Švihran







Hľadela von cez oblok zmáčaný daždom. Spúšťala sa neprehľadná hmla. Mierne sa vystrela, spozornela, lebo sa jej zdalo, že šofér si začal pohvizdovať akúsi melódiu.

- Nenávidím tento kraj, - ozval sa celkom priateľsky. - Všade je pusto, obyvateľov po-riedko, dediny sú od seba na hony vzdialené.

Noru zlostilo, že sa dosiaľ ani slovkom nezmienil o telegrame. Koľko môže byť hodín, pomyslela si a vystrela ruku.

- Sú štyri hodiny, nenamáhajte sa. Aj auto musí dostať svoje, takže čoskoro musíme natankovať benzín. Auto som si vypožičal od istej dámy a ani som neskontroloval, koľko je v ňom benzínu. Už by nevystačil. Čaká nás ešte hodný kus cesty. Pobrežie je ďaleko.

- Pobrežie? Čoho?

- Nuž mora... Veď iba more má pobrežie. Poznáte aj niečo iné, čo by mohlo mať v tomto kraji pobrežie? Inde by mohla byť rieka, lenže tu jej niet, ako vidíte. Kým sa nedostaneme k moru, zostáva vám nádej, síce malá, nepatrná, že sa môže niečo zmeniť. Ja však v zmenu neverím, urobil som také opatrenia, aby nás nič neprekvapilo...

Nora bola zhrozená, teraz by sa nezmohla ani len na slovko, a nie ešte na súvislú odpoveď. Zrazu auto zastalo. Po pravej strane stál menší dom, starý hostinec, a Nora cez oblok stačila prečítať vývesnú tabuľku: U modrej veľryby. Sepp vystúpil, zamkol dvere, o Noru sa nezaujímal a vošiel do hostinca. Netrvalo dlho a vyšiel odtiaľ s dajakým starším mužom. Rozprávali sa, gestikulovali. Nora z ich rozhovoru nič nepočula. Rozhodla sa, že upozorní na seba. Vyzula si topánku a podpätkom rozbila oknu.

- Čo sa robí? - počula Nora cez rozbité okno.

- To nič! - povedal dosť hlasite Sepp. - Asi dostala záchvat, občas sa jej to stáva. Už dávnejšie som ho čakal. Často sa stáva, že sa celou cestou rozpráva sama so sebou, potom ju pochytí zúrivosť. Už jeden kratší záchvat som v aute prežil. Len preto som ju zamkol do auta, aby som mal od nej pokoj. Napokon, vidíte, čo tam stvára. Je to normálne, aby niekto rozbíjal sklo?

Nora sa vyklonila cez rozbité okno a z celej sily vykrikovala:

- Neverte mu, ani slovko mu neverte! Prosím vás, pomôžte mi! Vyhráža sa mi, že ma zabije! Je to zločinec, zlo-či-nec!! - opakovala niekoľkokrát za sebou.

- Ale myška moja, moja maličká a zlatá myška, len sa nezlosti! Ten pán je dobrý človek, nič zlé ti neurobí, prinesie ti aj čaj, veď si mi vravela, že si smädná a pochutil by ti práve čaj. - Potom sa obrátil na druhého muža. - Pripravíte nám čaj?



štvrtok 17. januára 2019

HEŘMANOVÁ, NINA - JADRANSKÉ POBŘEŽÍ JUGOSLÁVIE

HEŘMANOVÁ, NINA

JADRANSKÉ POBŘEŽÍ JUGOSLÁVIE

Olympia, Praha, 1988
edícia Průvodce Olympia
fotografie Nina Heřmanová, Marcel Ludvík, Josef Svatoň
ilustrácie Jiří Hedánek
obálka Jitka Grulichová, Marcel Ludvík, Josef Svatoň
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
27-026-88

monografie, cestopis
238 s., 32 čb fot., čeština
hmotnosť: 255 g

mäkká väzba
stav: poškodený chrbát, knižničné pečiatky

0,50 € - PREDANÉ

*bib10*






STEEL, DANIELLE - JEJ KRÁĽOVSKÁ VÝSOSŤ

STEEL, DANIELLE

JEJ KRÁĽOVSKÁ VÝSOSŤ
(H.R.H.)

Liber Novus, Beograd, 2015
preklad Tamara Chovanová
2. vydanie
ISBN 978-86-517-0244-3

beletria, román, pre ženy
304 s., slovenčina
hmotnosť: 151 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,50 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Christianna je moderná mladá žena, ktorá vyrástla v Európe, vyštudovala v Amerike a po promócii sa vrátila do rodného Lichtenštajnska. Na prvý pohľad sa vôbec neodlišuje od svojich rovesníčok. Na jej pleciach však leží ťažké bremeno. Je princezná a otec jej nedovolí užívať si život, aký majú iné mladé dievčatá. Žije na zámku, denne prestrihuje pásky na novootvorených nemocniciach a zúčastňuje sa na slávnostných večerách, ktoré usporadúva jej otec knieža Hans Jozef. Christianna túži žiť zmysluplne, ale otec je tvrdý. Nakoniec ho však predsa len presvedčí, aby ju pustil ako dobrovoľníčku Červeného kríža do Afriky. V tábore, kde pracuje, sa zoznámi s mladým americkým lekárom Parkerom Williamsom. Christianna tají svoju identitu pred všetkými, dokonca aj pred Parkerom, ktorý ňou je očarený a ani netuší, že sa zamiloval do princeznej. Christianna jeho city opätuje. Uvedomuje si však, že otec jej nikdy nedovolí vydať sa za obyčajného smrteľníka.







Christianna s osobnými strážcami prišli autom do Zurichu a odtiaľ leteli do Viedne, kde prestúpili do lietadla do Tbilisi v Gruzínsku. Let mal trvať päť a pol hodiny.

V Tbilisi pristáli večer o siedmej a o polhodinu nasadli do staručkého malého lietadla smerujúceho do Vladikaukazu na juhoruskom území Severného Osetska. Paluba bola plná, interiér zanedbaný a lietadlo sa pri štarte citeľne triaslo. Keď trojica o deviatej večer vystúpila, všetci vyzerali unavení.

Osobní strážcovia, ktorých si vzala so sebou, boli najmladší zo všetkých v paláci. Obaja mali za sebou výcvik vo švajčiarskej armáde a jeden z nich predtým slúžil v izraelskom komande. Vybrala si správnych mužov.

Netušila, čo nájde, keď príde do Digory, asi päťdesiat kilometrov od Vladikaukazu, kde pristáli. Christianna si pred odletom nevybavila nič konkrétne, no po príchode na miesto rukojemníckej drámy plánovala vyhľadať Červený kríž a ponúknuť im všestrannú pomoc. Predpokladala, že ich pustia na miesto tragédie, a dúfala, že sa nemýli. Nebála sa budúcnosti a nepokúšala sa zabezpečiť ubytovanie. Chcela vo dne v noci pracovať v dejisku drámy, ak to bude potrebné. Bola pripravená stáť na nohách dlhé hodiny a pomáhať zúfalým rodičom alebo zraneným deťom.

V škole absolvovala kurz prvej pomoci, ale inak nemala nijaké skúsenosti, len dobré srdce a ochotné ruky. A napriek zúfalému otcovmu varovaniu sa neobávala nijakého potenciálneho nebezpečenstva. Bola pripravená riskovať rovnako ako ľudia pred školou, čo obsadili teroristi. V každom prípade chcela byť tam. A vedela, že jej osobní strážcovia ju budú chrániť, preto sa cítila bezpečne.

Na prvú prekážku natrafila, keď prechádzala okolo pasovej kontroly na letisku. Jeden z jej osobných strážcov odovzdal všetky tri pasy. Dohodla sa s nimi, že keď prídu do Ruska, za žiadnych okolností neprezradia jej totožnosť. Nečakala, že s tým budú problémy, a prekvapilo ju, keď úradník dlho hľadel do jej pasu a potom na ňu. Fotografia bola verná, takže o to nešlo.

„Ste to vy?“ spýtal sa trochu bojovne. Prihovoril sa jej po nemecky, keďže počul, že s jedným osobným strážcom sa rozpráva po nemecky a s druhým po francúzsky. Súhlasne prikývla a zabudla na rozdiel medzi ich pasmi. „Meno?“ A vtedy pochopila, o čo ide.

„Christianna,“ odvetila ticho. V pase bolo uvedené iba jej krstné meno, ako sa to robí v prípade všetkých členov panovníckych rodín, nebýva tam však uvedený ich titul ani priezvisko. Ruský úradník sa tváril nahnevane a zmätene.

„Nemáte meno?“ Zaváhala a potom mu podala informatívny list lichtenštajnskej vlády, ktorý vysvetľoval, že v skutočnosti je kniežacia jasnosť. Takýto list potrebovala aj počas štúdia v Kalifornii a podobné problémy mala pri prechode americkým imigračným úradom. Oficiálny list bol napísaný po anglicky,