Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

štvrtok 28. júna 2018

BALLEK, LADISLAV - POMOCNÍK

BALLEK, LADISLAV

POMOCNÍK
(Kniha o Palánku)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (546)
prebal Kamila Štanclová
3. vydanie, 9.000 výtlačkov
13-72-081-86

beletria, román
408 s., slovenčina
hmotnosť: 534 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,90 €

*zukol3* in **S4**

Ballekov román nás uvádza do kraja na juhu Slovenska, do končín, ktoré si v porovnaní s inými naša literatúra doteraz menej všímala. Je to krajina neopakovateľná a zvláštna, a to nielen prírodou, ktorú vnímame akoby cez prizmu jej dlhých letných mesiacov, ale aj bohatou históriou, určenou polohou tohto kraja na križovatke dejinných udalostí, a najmä ľuďmi a ich zložitými vzťahmi, podmienenými okrem iného aj národnostným zložením jeho dediniek a malých miest. Jedno z nich — autor ho nazval Palánkom — sa stalo hrdinom románu Pomocník, médiom, ktoré určilo dramatické, spoločenské i ľúbostné osudy hlavných hrdinov, postáv, v ktorých príbehu sa verne odráža jeden z hlavných problémov povojnových čias — doznievanie starého spôsobu života s jeho túžbou po majetku, moci a peniazoch, ktorá ničí najkrajšie ľudské hodnoty. Pohľad na tento zanikajúci svet sa vyznačuje istou lyrickou nostalgiou, ale aj vedomím, že namiesto neho musí prísť nový, spravodlivejšie usporiadaný. Ballekov pozoruhodný, čitateľsky veľmi atraktívny román bol poctený viacerými cenami a máme v živej pamäti aj jeho vydarené divadelné, filmové a televízne spracovania.





Vyčkával pred bránou, tisol sa za roh domu, ale ani tak neunikol mocným nárazom štiplavého novembrového vetra. Striasalo ho od zimy, darmo sa potúžil slivovicou a obliekol sa do kožúška, každý nápor vetra cítil až v kostiach. Bol nevyspatý a hladný. Zajedol si v kuchyni iba kúsok chleba, aj to len preto, aby si mohol zafajčiť; sľuboval si, že sa naje s furmanmi. Spal necelé tri hodiny, vrátil sa čosi pred polnocou. Celú včerajšiu nedeľu trávil vo vile. Od rána kúril v peciach a strážil železné koše s horiacim koksom. Sušil vylíčené steny, vyhriaty zavše postával aj v prievane, a tak pravdepodobne nachladol.

Pravú ruku si zohrieval cigaretou, v druhej, v rukavici, držal rozsvietený petrolejový lampáš. Vyzeral do tmy a načúval. Hrkot vozov čakal z dolného konca Obchodnej ulice, od rieky, popri ktorej viedla hradská z mesta smerom na juhovýchod, na najbohatší vidiek. Nezačul nič, od vody sa valila biela, hustá hmla, vietor ju vháňal do ulíc aj s prachom a pieskom. Na mieste, kam dopadalo svetlo lampáša, bolo vidieť drobné a rýchlo sa preskupujúce prúdiky jemného riečneho piesku. Šušťali a tiekli po roh banky, vŕšili sa na kôpky. Svetelnou škvrnou preletelo zavše aj lístie, suché a stvrdnuté ako škrupinky orecha, a ak sa doň dostali väčšie zrnká piesku, pri bláznivom lete po kamenných kockách chodníka zlovestne štrkotalo.

Nahlas vyriekol: „Zlá noc... a tma ani v rohu.“

Zaodŕhal a potom sa pokúšal odpľuť si, ale nemal čo.

Furmani sa prisľúbili na štvrtú hodinu. Až na štvrtú, ale kedyže sa dalo veriť furmanom? Mohli sa tu zjaviť aj prv. A on si neželal, aby mu tu takto zavčasu trepali na bránu. Furman, myslel si, móres nemá, aj do domu sa dobýja ako do konice. Vyšiel oproti von. Stál nehybne. Zobďaleč pripomínal osvetlenú sochu.

Vozy dohrkotali čosi pred štvrtou, osvetlené žltkastým svetlom vozových lampášov, ktoré pohojdával vietor. Riečan ich začul už z väčšej diaľky, prednému páru hrkali na postrojoch rolničky, akoby ťahal sane, no sneh ani nechyrovať, iba čo ho klamlivo veštil neskorý mesiac a ťažké olovené mračná na nebi.

Hustá tma, prudký vietor, rolničky, hrkot okovaných kolies, cvengot podkov, žltkasté mihotavé svetlá... Riečanovi sa zdalo, že mu je z toho všetkého akosi ťažko. Akoby to videl kdesi celkom inde a velmi dávno. Chvíľu sa mu v mysli plietli staré obrazy a útržky dávnych rozhovorov, akési cudzie, a zároveň blízke tváre: otca, matky, súrodencov. Trvalo to iba chvíľu, vzápätí precitol v chlade skorého novembrového rána.

Dvaja gazdovia v čiernych baraniciach a krojoch, územčistí chlapi a fúziskami (prvý, mladší, prišiel s paholkom, ten druhý so synom), zhodili so seba hune, zoskočili z vozov, mlčky sa povystierali a prišli podať mäsiarovi ruku. Razila z nich slivovica; nevyzerali uzimene. Nato pozoskakovali z vozov aj ich pomocníci, huňami pozakrývali kone a založili im vrecká s obrokom.

Riečan otvoril bránu a počastoval všetkých klobásou a slivovicou. Kým jedli a zapíjali, prehodili pár slov o zime a ceste. Všetci pochádzali z Pustého Poľa, z čisto slovenskej dediny trochu severnejšie od hraníc, široko-ďaleko preslávenej ovocnými sadmi a pálenicami. Aj tu v meste sa s uznaním vyjadrovali ľudia o ich pustopoľskej slivovici, jablčkovici alebo sladkej hruškovici. Okrem toho Pustopoľčania vozili do Palánk u drevo, zdravé agátové polená, a všetci chlapi odtiaľ mali povesť ľudí, ktorých nemožno oblafnúť a je nebezpečné do nich zapárať. Mali dobré kone, zdravý statok, z ich obce pochádzalo najviac olejkárov a v Palánku sa uchytili aj traja veľmi zruční krajčíri. Palánčania sa všetkým vidiečanom bez rozdielu strašne radi vysmievali, ale Pustopoľčanov sa im neveľmi chcelo obracať na posmech. Boli drsní, posmech nezniesli, dotieravca a posmešníka raz-dva šľahli bičom. Neochraňovala ich len povesť olejkárov, ale aj ich vážnosť. Veď si tu na pomedzí od vekov čosi vytrpeli. Až do týchto dní sa zachovali ich majstrovsky vybudované a zamaskované rodinné úkryty z tureckých čias. 

BENZONI, JULIETTE - V SLUŽBÁCH KRÁĽA 1

BENZONI, JULIETTE

V SLUŽBÁCH KRÁĽA 1 - SOKOL Z HMIEL
(Le Gerfaut)

Remedium, Bratislava, 1994
preklad Beáta Mareková, Anna Lerchová
1. vydanie
ISBN 80-85352-38-9

beletria, román
344 s., slovenčina
hmotnosť: 456 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,90 €

*zukol3* in **S4P**

Sokol z hmiel je prvý zo štvordielnej série románov V službách kráľa. Aká horúca krv pulzuje v žilách nemanželského syna Gilla Goella? Na americkej pôde sa z nádejného bretónskeho študenta teológie stal odvážny a neľútostný vojak, človek prenasledovaný i prenasledujúci, ktorého nazývali Gerfaut - Sokol ako jeho dávneho šľachtického predka... Tam si tiež vyskúšal svoju moc nad ženami... a vášnivo sa zaľúbi... Zabudol Gilles na sľub vernosti, ktorý dal La Fayettovi? Podarí sa mu nájsť svojho otca? Zradí Judith, keď sa ocitne vo vzdialenom Armore? Čo pripraví osud pre rytiera v službách francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI.?





BENZONI, JULIETTE - V SLUŽBÁCH KRÁĽA 2

BENZONI, JULIETTE

V SLUŽBÁCH KRÁĽA 2 - DIABLOV NÁHRDELNÍK
(Un collier pour le diable)

Remedium, Bratislava, 1994
preklad Beáta Mareková, Anna Lerchová
1. vydanie
ISBN 80-85352-39-7

beletria, román
336 s., slovenčina
hmotnosť: 468 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, 2 knižničné pečiatky

2,90 €

*zukol3* in **S4P**

Diablov náhrdelník je druhý diel tetralógie V službách kráľa, ktorý v ľúbostnom príbehu hlavného hrdinu približuje pomery na dvoch panovníckych dvoroch 18. storočia. Gilles Goelo sa v Americkej revolúcii stal rytierom do Tournemine, neskôr dôstojníkom telesnej gardy Ľudovíta XVI. Aby získal starobylé sídlo predkov, vstúpil do služieb španielskeho kráľa Karola III. a našiel tu úhlavných nepriateľov. Pri nečakanom odchode zo Španielska mu pomohli oddaní priatelia - maliar Goya a očarujúca vojvodkyňa z Alby. Vo Francúzsku sa Gilles zaplietol do intríg grófa de Provence, bažiaceho po tróne a istej ženy, ktorá zneužila city kardinála de Rohan k Márii Antoinette a zmocnila sa vzácneho diamantového náhrdelníka. Akú úlohu zohrala Judith pri tajomnom grófovi de Cagliostro? Opätuje Gillovu lásku a prijme jeho ponuku?





CHASE, JAMES HADLEY - SLEČNE BLANDISHOVEJ NETREBA ORCHIDEY / RADŠEJ OSTAŤ CHUDOBNÝ / JA SA BUDEM SMIAŤ NAPOSLEDY

CHASE, JAMES HADLEY

SLEČNE BLANDISHOVEJ NETREBA ORCHIDEY
RADŠEJ OSTAŤ CHUDOBNÝ
JA SA BUDEM SMIAŤ NAPOSLEDY
(No Orchids for Miss Blandish - I Would Rather Stay Poor - My Lough Comes Last)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1984
edícia Zelená knižnica
preklad Katarína Jusková, Nina Dovinová, Hviezdoslav Herman
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 90.000 výtlačkov
13-72-002-84

beletria, detektívky,
488 s., slovenčina
hmotnosť: 564 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*unk*zukol3*gopal6*/*dete*

James Hadley Chase je svojim spôsobom fenoménom medzi autormi detektívok: hoci je rodom Angličan, špecializoval sa na romány z prostredia amerických gangstrov a jeho schopnosť autorsky z neho ťažiť je priam obdivuhodná, takže väčšina čitateľov ho pokladá za Američana. No v čase, keď vydával svoje prvé romány, v Spojených štátoch ešte vôbec nehol.

Už jeho prvý román mu priniesol nevídaný úspech. Kniha Slečne Blandishovej netreba orchidey vyšla v Anglicku r. 1939 a razom si získala čitateľov, v čom iste zohral nemalú úlohu fakt, že v medzivojnovom období značne vzrástla popularita gangsterského románu na úkor tzv. klasickej detektívky anglickej školy. Vtedy si mnohí mysleli, že už v vyčerpala svoje možnosti. No úspech sa čoskoro dostavil aj za hranicami, v krátkom čase vydali Slečnu Blandishovú v trinástich krajinách, medzi nimi aj v Sovietskom zväze a v U SA. O tri roky nasledovala dramatizácia (v anglických divadlách ju hrali sedem rokov) a potom aj prvé filmové spracovanie. Ide teda o klasickú detektívku v pravom zmysle slova.

Pravda, úspech zriedka padne niekomu len tak do lona. Aj Chase si pozorne preštudoval svoje literárne vzory, predovšetkým americkú detektívku tzv. tvrdej školy, najmä Raymonda Chandlera.

Za štyridsaťpäť rokov plodnej tvorby Chase dokázal, že jeho prvý úspech nebol náhodný. Dnes patrí k najvyššie hodnoteným detektívkárom, jeho knihy vychádzajú v miliónových nákladoch. Je to autor kráčajúci „s duchom doby“, ako dosvedčuje tretí príbeh Ja sa budem smiať naposledy, jeden z jeho posledných, ktorý má nielen dokonale súčasnú atmosféru, ale je aj dôkazom autorovho profesionálneho rastu.

J. H. Chase predstavuje vo svojich knihách svet skutočného, reálneho násilia a bezohľadnosti, čím jeho knihy nadobúdajú spoločensko-kriticky podtón.





Eddie pristúpil k Rileymu a zapichol mu hlaveň do pŕs.

„Tak, ty fušer,“ sekal pomaly slová, „a je po divadle. Môžeš to zabaliť. A teraz syp. Kto je tá pipka?“

„Neviem,“ zastonal Riley roztraseným hlasom.

„Ale ja to viem,“ povedal Eddie. Ľavou rukou schmatol Rileyho za košeľu a zľahka ním mykal. „Je to Blandishova dcéra. Uniesol si ju kvôli diamantovému náhrdelníku. Dal si sa dobehnúť, ty babrák. Ten náhrdelník máš pri sebe.“ Siahol mu do vrecka na saku a vytiahol ho.

Zavládlo dlhé ticho. Všetci vypliešťali oči na náhrdelník. Eddie Rileyho pustil.

„Ľutujem ťa, maličký,“ vyhlásil s ironickým súcitom, „nič dobré ťa nečaká.“

Pristúpil k Slimovi a podal mu náhrdelník.

Slim ho zdvihol a celý uveličený si ho obzeral v slnečnom svetle.

„Pozri, doktor,“ povedal, „nie sú krásne? Aha, ako sa ligocú. Sú ako hviezdy na čiernej oblohe.“

„Sú hodné celý majetok,“ prisvedčil doktor s očami upretými na diamanty.

Slim zablúdil pohľadom hore k dverám.

„Priveď ju dolu, Eddie,“ povedal. „Chcem sa s ňou porozprávať.“

Eddie pozrel na doktora, ktorý potriasol hlavou.

„A čo s týmito smradmi, Slim?“ opýtal sa Eddie. „Musíme sa ponáhľať k Ma. Čaká nás.“

Slim nespúšťal oči s náhrdelníka.

„Priveď ju, Eddie,“ zopakoval.

Eddie pokrčil plecami a zamieril k schodom. Prešiel popri Johnnym, ktorý naňho nepozeral, a vkročil do izby. Slečna Blandishová sa opierala o stenu a triasla sa na celom tele. Keď vošiel, ruka jej vyletela k ústam a oči splašene behali naokolo. Vyzerala ako lapené zviera, ktoré sa márne pokúša uniknúť z pasce.

Eddieho zaplavil súcit. Hoci bola vyľakaná, pomyslel si, že je to najkrajšie dievča, aké kedy videl.

„Mňa sa nemusíš báť,“ upokojoval ju. „Chce ťa vidieť Slim. A teraz ma dobre počúvaj, maličká. Slim je nielen zlý, ale navyše to nemá v hlave celkom v poriadku. Ak mu nebudeš v ničom odporovať, neublíži ti. Ale nesmieš ho nahnevať. Je nebezpečný ako had, tak si dávaj pozor. No poďme, čaká nás.“

Dievča sa ešte väčšmi schúlilo a pritlačilo k stene. Oči jej stmavli od strachu.

„Nenúťte ma ísť dolu.“ Hlas sa jej zachvel. „Už nevládzem. Prosím vás, nechajte ma tu.“

Eddie ju jemne chytil za ruku.

„Budem s tebou,“ povedal. „Musíš ísť. Nič sa ti nestane. Keby si náhodou niečo zmyslel, uzemním ho. Poď, maličká.“

Pomohol jej zísť dolu schodmi.

Slim sa na ňu upreto zadíval.

„Vyzerá ako princezná z rozprávky, však?“ zamrmlal a obrátil sa k doktorovi. „Pozrite, aké má pekné vlasy.“

Doktor bol ustarostený. Slima ešte nikdy takého nevidel. Ženy sa mu obyčajne hnusili.

Eddie postavil dievča pred Slima, ustúpil a sledoval, čo sa bude robiť. Všetci čakali.

Dievča s hrôzou hľadelo na Slima, ktorý sa na ňu usmieval s hlavou nachýlenou nabok. Žlté oči mu svetielkovali.

„Som Grisson,“ povedal. „Môžete ma volať Slim.“ Pošúchal si palcom nos. „Toto je vaše, však?“ Zdvihol náhrdelník.

Dievča prikývlo. Na tom tvorovi bolo čosi také odporné a hrôzostrašné, že ju až šialene nutkalo zvriesknuť a kričať do zachrípnutia.

Slim preberal drahokamy.

„Sú pekné ako vy.“

Vystrel k nej ruku s náhrdelníkom. Prudko cúvla, trasúc sa od strachu.

„Nebojte sa, nič vám neurobím,“ pokrútil Slim hlavou. „Páčite sa mi. Tu máte, vezmite si ho. Je váš. Dajte si ho na krk. Chcem vás s ním vidieť.“

„Skonči to už, Slim,“ oslovil ho Eddie. „Náhrdelník patrí nám všetkým.“

Slim preglgol a zažmurkal na dievča.

„Počuli ste, čo povedal? Bojí sa mi ho vziať. Má zo mňa strach, všetci zo mňa majú strach.“ Znovu k nej vystrel ruku s náhrdelníkom. „Dajte si ho, nech vidím, ako vám pristane.“

Pomaly, ako zhypnotizovaná vzala náhrdelník, ale len čo sa dotkla diamantov, akoby ju popálili. Z pŕs sa jej vydral


BENZONI, JULIETTE - V SLUŽBÁCH KRÁĽA 3

BENZONI, JULIETTE

V SLUŽBÁCH KRÁĽA 3 - STRATENÝ POKLAD
(Le trésor)

Remedium, Bratislava, 1994
preklad Alexander Halvoník
1. vydanie
ISBN 80-85352-40-0

beletria, román
336 s., slovenčina
hmotnosť: 416 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, 2 knižničné pečiatky

2,90 €

*zukol3* in **S4P**

V treťom románe tetralógie V službách kráľa uvádza autorka svojho hrdinu Gilla Goela, rytiera de Tournemine, do búrlivých čias bezprostredne pred Veľkou francúzskou revolúciou (1789). Zapletie sa do aféry, ktorá otrasie kráľovským trónom, a najmä autoritou kráľovnej Márie Antoinetty. Gilla uväznia v Bastile, odkiaľ mu dopomôže ujsť sám kráľ Ľudovít XVI. 






Obhajoba kráľovraždy

Gillovo čudné správanie pri prejazde kočiara vyvolalo v milovníkovi krásnych a krasoduchých tragických hrdiniek, s ktorým sa krátko predtým zoznámil, nevýslovný údiv. Gilles zliezol z pilastra, na ktorý sa vydriapal, a ihneď sa rozbehol ku koňovi, ktorého musel kvôli ľudskej tlačenici nechať o kúsok nižšie. Jediným skokom sa dostal do sedla a rýchlosťou meteora sa stratil v kúdoloch prachu, čo sa ešte nestihli usadiť.

- Škoda! - vzdychol si a mykol plecom. - Ten chlapík sa mi pozdával. Rád by som sa s ním lepšie zoznámil... Popýtam sa naňho...

Keby mu v tejto chvíli bol mohol položiť zopár otázok, bol si istý, že by mu na ne nedokázal odpovedať. Srdce mu bláznivo trepotalo, myseľ sa zastavila, mal iba jedinú jasnú myšlienku: dobehnúť kočiar, vyslobodiť z neho milovanú ženu, to nešťastné dieťa, ktoré pán de Provence chladnokrvne obetoval svojim mocenským záujmom a zneužil jej šialenú žiarlivosť na kráľovnú. Aká odporná podlosť! Lebo keby smrtiaci stroj naozaj vybuchol, výbuch, ktorý sama spôsobila, by zmietol aj ju. Neveľká lodička by celkom iste nestihla zaviezť mladú podpaľačku do bezpečia. Judith mala teda v každom prípade zomrieť... bol to zaiste najlepší spôsob, ako ju umlčať.

- Ak sa mi ju nepodarí zachrániť, zabijem toho prekliateho princa vlastnými rukami. Zaškrtím ho!

Zadúšal sa hnevom. Tým väčšmi, že hnev znásobovali výčitky. Predstavoval si zúfalú Judith, ktorú utrpenie obralo o všetku súdnosť, ako sa chladne pripravuje na svoj nezmyselný čin. A pritom len sám Satan mohol vedieť, aké dôkladné diabolské prípravy mu predchádzali. Kým on zatiaľ...

Kolenami a pätami pobádal koňa ešte rýchlejšie do cvalu. Sám však nevedel, čo vlastne chce urobiť. Pred očami mal iba vidinu velkého červeného koča, čo uháňal pred ním a ktorý pomaly dobiehal... Vôbec ho neznepokojovalo, že popri ňom cvála aj tucet ozbrojených žandárov. Sám prepadne túto pevnosť na kolesách, sám bude bojovať a sám pozabíja mužov, čo si dovolili položiť svoje špinavé laby na jeho nežnú Judith, sputnať ju povrazmi ako dákeho lotra a viezť ju na šibenicu... na šibenicu, pod ktorú ju napokon po náhlivom rozsudku nepochybne privlečú.

Počas bezhlavého cvalu vytiahol jednu po druhej svoje pištole a preveril si, či sú riadne nabité. Nevidel, ktorý z vojakov sa otočil, vytiahol zo sedla zbraň a vystrelil... Kôň sa zrazu z čista jasna potkol a s bolestným zaerdžaním sa zvalil na zem. Gilles vyletel zo sedla a vzápätí sa ocitol na svahu vedľa cesty, s hlavou vari len na dva palce od kmeňa jedného platanu, čo lemovali cestu.

Koberček opadaného lístia, ktorým bol vystlaný svah, zmiernil jeho pád. Ihneď sa pozviechal... Poniže videl koniec tunela, ktorý okolo cesty vytvárali mohutné stromy. V ňom, v prachu a v diaľke sa strácal červený koč s modrými jazdcami. Už sa nedal dostihnúť!

V návale zlosti sa mu nahrnuli do očí slzy. Tournemine si poutieral rukávom zahlinenú tvár a rozbehol sa ku koňovi, bezvládne ležiacemu na prostriedku cesty. Zviera bolo mŕtve: guľka ho zasiahla rovno medzi oči s priam zázračnou presnosťou. Pád vsotil Gilla nemilosrdne späť do skutočnosti, akoby sa v ňom spustil dáky tajomný mechanizmus. Zrazu opäť našiel svoju niekdajšiu chladnokrvnosť, a keď videl pred sebou veľkú hnedú mrcinu, začal triezvo uvažovať.

Od chvíle, keď sa v hluku, čo mu pripadal ako hromobitie, mihla pred ním bledá Judithina tvár, nevidel nič okrem červeného koča, ktorý ju odvážal preč. Akí to však boli vojaci, ktorých po ňu poslali? Nevšimol si ani ich uniformy ani zbrane... Čo to však mohli byť za chlapi, keď strieľali po osamotenom mužovi, ktorý na nich nezaútočil a ktorý sa previnil najviac tým, že cválal za nimi na koni. Zbraň, ktorá zasiahla koňa na takú diaľku, nemohla byť pištoľ. Bola to skôr puška alebo, súdiac podľa presnosti zásahu, karabína...

Tento problém si však nechal na neskôr. Teraz ho zajímalo iba to, čo ho od začiatku hnalo dopredu: dohoniť kočiar, alebo sa aspoň prezvedieť, kam mieri... Ako to však urobiť sám a bez koňa?...

Poobzeral sa vôkol seba, rozpamätával sa na cestu sainte-assiskými lesmi, ktorá sa smerom na Nandy šplhala do vŕšku. O niečo ďalej by malo byť rázcestie, ktorého jedna vetva viedla do Savigny-le-Temple, ale druhá do Seine-Portu... do Seine-Portu, kde mal podľa svojho prísľubu čakať Tim! Tento prírodný živel a bezpochyby najlepší strelec Starého i Nového sveta! S ním by nebolo ťažké dobyť ani Bastilu!

Gilles si pozbieral zbrane a klobúk, čo sa mu skotúľal do priekopy, a dal sa do behu, aby čím skôr našiel Američana. Bola to nevyhnutná podmienka Judithinej záchrany. Už o pol hodiny, sotva lapajúc dych, ako hrom z jasného neba udrel na Tima Thockera. Bol natiahnutý v celej svojej úctyhodnej dĺžke na Gillovej posteli v ormeteauskom hostinci a chrápal, akoby pílil drevo.

PERSE, SAINT-JOHN - ANABÁZA

PERSE, SAINT-JOHN

ANABÁZA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Ján Stacho
doslov Ján Vladislav
obálka Jozef Gális, Ján Cifra
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
13-72-037-68

beletria, próza krátka,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 339 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: prebal na chrbte poškodený, kniha vo výbornom stave

0,90 €  darované THCK

„Zastavil som koňa pod hrkútajúcim stromom, hvízdam si hvizd čistejší... A ak zomrú, mier tým, Čo už neuzreli tento deň. Ale prišli zvesti od môjho brata básnika. Napísal ešte jednu ľúbeznú vec. A niektorí sa o nej dozvedeli... "

Týmito slovami z posledného spevu Anabázy nás do svojho diela uvádza Saint-John Perse, básnik ľudskej slávy, pohanský filozof štyroch základných živlov, kňaz, kazateľ, prorok, vedec, podľa niektorých najväčší žijúci básnik, nositeľ Nobelovej ceny ... A my môžeme byť plným právom hrdi, že patríme medzi tých, ktorí „sa o nej dozvedeli . . .“ Ale na záver citujme slová z doslovu Jana Vladislava:

„Nijaká cena neurobí nikoho básnikom. A tak i Nobelova cena, ktorú Saint-Johnovi Persovi udelili r. 1960, len potvrdila, čo už bolo hotovou vecou a čo predtým potvrdila r. 1950 Cena americkej poézie a r. 1959 Národná cena francúzskej literatúry — totiž že básnikovi Anabázy, Víchrov a Bójí plným právom patrí miesto vedľa tých, ktorí dali podobu dnešnej svetovej poézii a ktorí nás, svojich čitateľov, celým svojím dielom učia, že skôr než spôsobom poznávania je poézia spôsobom života — a to života integrálneho"









CODDINGTON, ANDREA - MĚL TO BÝT HEZKÝ ŽIVOT

CODDINGTON, ANDREA

MĚL TO BÝT HEZKÝ ŽIVOT
(Mal to byť pekný život)

Ikar, Praha, 2015
preklad Jakub Volný
obálka Lýdia Jušková, Emil Křižka
1. vydanie
ISBN 978-80-249-2676-6

beletria, román
256 s., čeština
hmotnosť: 325 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*zukol3* in **S4**

Měl to být hezký život je příběhem o lásce, americkém snu, ale i pádu, při němž hlavní hrdinka Dara přichází o všechno. Mladá žena využije nabídnutou příležitost a odchází do Spojených států na postgraduální studium. Prostředí New Yorku přináší spoustu nových zážitků a také velkou lásku. Společně s Collinem zakládají rodinu a Dara se ocitne v prominentní čtvrti Upper West Side na Manhattanu. Prostředí New Yorku Daru inspiruje, realizuje se v práci a žije krásným plnohodnotným vztahem. Zdá se, že má opravdu všechno. Žije svůj sen... Osud jí ale nepřeje. První rána přichází, když brzy po narození vytouženého dítěte bojuje pár o jeho život. Když už se vyčerpané Daře zdá, že se vše začíná obracet k lepšímu, neočekávaně osud zasáhne podruhé, tentokrát však už nezvratně.





Pozvala jsem každého, koho jsem v Americe znala.

Spolužáky z Newyorské univerzity, kde jsem dokončila doktorát z politologie.

Darina Šiková, Ph.D. - tak znělo celé mé jméno.

Konečne.

Konečně vytoužené Ph.D. za jménem.

Do New Yorku jsem přijela studovat.

Pracovala jsem v Bratislavě jako analytička zahraničněpolitických vztahů se specializací na Severní Ameriku v malé společnosti s dobrým jménem. Kanceláře jsme měli ve staré budově národní rady na Župním náměstí. Můj šéf byl stárnoucí profesor, ale uznávaná kapacita. V televizi často něco komentoval, na názor se ho ptali novináři i politici.

Seznámili jsme se na škole, kde ještě v šedesáti externě přednášel. A dobře - na rozdíl od ostatních nenudil. Padla mu do oka moje seminární práce o vývoji izraelsko-amerických vztahů a jejich vlivu na stabilitu blízkovýchodního regionu. Vždycky jsem snila o tom, že budu pracovat na úřadě vlády nebo na ministerstvu zahraničí jako zahraničněpolitická poradkyně.

Amerika mě lákala! Její politický systém, její moc, význam a místo na světové mapě mě vždycky bavily. Politologie se v té době dala studovat pouze na Univerzitě Komenského v Bratislavě. Škola měla dobré jméno.

Seminárku poslal profesor Klika na nějaké mezinárodní sympozium a vyhráli jsme.

Úspěšná promoce, vysokou jsem vystudovala s červeným diplomem. Následovala půlroční stáž v Bruselu v Institutu mezinárodních vztahů Evropského parlamentu, místo analytičky v profesorově firmě, kde jsme měli zakázky od ministerstva zahraničí i úřadu vlády. Na doktorát mě přijali bez problémů...

Pak přišla nabídka stipendia na jeden rok do New Yorku. Asi tři dny jsem chodila po Bratislavě a štípala se, jestli se mi to jenom nezdá. Dr. Jozef Klika byl na mě hrdý, doporučil mě a zaručil se za mě.

Řekl, že pokud se vrátím s doktorátem z Ameriky, budu u něj mít dveře otevřené.

Co víc jsem si mohla přát? Jedu do Ameriky studovat mezinárodní vztahy a budu mít doktorát z NYU.

Amerika, má láska!

Bratislava mi stejně byla malá.

Vztah s tehdejším přítelem byl v totálních troskách, hádali jsme se víc, než milovali. Z kolejí jsem přešla do podnájmů v bratislavských čtvrtích Dúbravce a na Dlouhých dílech. Z podnájmu pak do Janova bytu v Ružinově. Byla jsem tam spíš na návštěvě než doma. Kámošky a spolužačky se vdávaly nebo rodily, já jsem chtěla létat.

Vidět svět.

Mám jedinečnou příležitost, New York mě přivítá s otevřenou náručí.

Big Apple.

Je čas zvednout kotvy.



CHRISTIE, AGATHA - ZLO POD SLNKOM / PO POHREBE / MAČKA MEDZI HOLUBMI

CHRISTIE, AGATHA

ZLO POD SLNKOM / PO POHREBE / MAČKA MEDZI HOLUBMI
(Evil under the sun / After the funeral / Cat among the Pigeons)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
preklad Dušan Slobodník, Augustín Jurák
prebal Ľubomír Longauer
edícia Zelená knižnica
1. vydanie

beletria, detektívky,
588 s., slovenčina
hmotnosť: 634 g

tvrdá väzba

predané stav: dobrý, bez prebalu
stav: dobrý, bez prebalu *ripri*belx*
stav: dobrý, bez prebalu  *zukol3*






AUTOMAPA SLOVENSKA

AUTOMAPA SLOVENSKA

Slovenská kartografia, Bratislava, 1982
obálka Dušan Darovec
4. aktualizované vydanie, 23.500 výtlačkov
79-620-82

mapy, turistika
skladačka
hmotnosť: 40 g

skladačka
stav: zachovalá

1,00 €

*zukol3* in **S4P**



PETERSOVÁ, ELLIS - NEBERTE STOPÁROV

PETERSOVÁ, ELLIS

NEBERTE STOPÁROV
(Never Pick Up Hitch-Hikers)

Smena, Bratislava, 1983
edícia Labyrint (99)
preklad Katarína Karovičová
1. vydanie, 49.700 výtlačkov
prebal Ľubomír Longauer
73-043-83

beletria, detektívky,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 303 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € - DAROVANÉ THCK

*zukol3*

Ellis Petersová, vlastným menom Edith Pargeterová, autorka úspešných dobrodružných a detektívnych románov i prozaických diel, je známa aj ako prekladateľka českej poézie a prózy. V Československu jej zatiaľ vyšla detektívka Smrť a blažená pani. Neberte stopárov je typický anglický kasársko-detektívny príbeh, ale pritom úsmevný, s neuveriteľnými zvratmi a prekvapeniami — nielen pre vyšetrujúcu políciu, ale aj pre čitateľa — s dvoma pôvabnými postavičkami Williem a Calli, s pestrou paletou anglických zločincov (a žien okolo nich), s nočnými prenasledovaniami, bitkami, prestrelkami, trikmi, zradou, čiže so všetkým, čím oplývajú tradičné anglické detektívky.

Pred zrakmi čitateľa sa odvíja dej nabitý vzrušujúcimi udalosťami, zvláštnymi situáciami, ktoré neraz vyplývajú z pomýlenej totožnosti zločinca Stana Bastabla a jeho predpokladanej obete Willieho Banksa.

Autorke sa podarilo vystihnúť originálne anglické prostredie; vytvorila rafinovaný románový príbeh s potrebnou gradáciou a so záverečným víťazstvom spravodlivosti nad zločinom. Iróniou je, že najväčšiu zásluhu na vyriešení celej záhadnej aféry a chytení zločinca nemá polícia, ale práve mladí detektívi-amatéri Willie a Calli.






streda 27. júna 2018

CHARRIERE, HENRI - VABANK

CHARRIERE, HENRI

VABANK
(Banco)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (350)
preklad Ružena Dvořáková-Žiaranová
prebal Pavel Blažo
ilustrácie František Hübel
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
13-72-055-77

beletria, román, literatúra francúzska,
384 s., slovenčina
hmotnosť: 530 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalá

1,40 €

*zukol3*juran*/*belx*

Henri Charriére je jeden z najznámejších a najpopulárnejších francúzskych spisovateľov posledného desaťročia. Preslávil ho román Motýľ (1969), ktorý sa viaže na skutočné autorove zážitky. Charriére bol odsúdený na doživotné galeje za vraždu, ktorú nespáchal. Trinásť rokov väzenských útrap ho nezlomilo, po viacerých pokusoch o útek — motivovaných túžbou dokázať svoju nevinu — dosiahol slobodu. Priamym pokračovaním prvého románu je Vabank (1972), v ktorom sa hrdina po ďalších strhujúcich dobrodružstvách už ako slobodný človek usiluje znovu zaradiť do normálneho života. Úspech obidvoch kníh nezaručila len napínavosť autorových životných príbehov, ale aj živý, fascinujúci rozprávačský štýl, odvaha odhaľovať temné stránky buržoáznej spoločnosti a zmysel pre hlbokú pravdivosť.





MARACAIBO — MEDZI INDIÁNMI

Hoci caracaská polícia teraz, keď sa dozvedela o prípravách na nový štátny prevrat, má iné problémy, ako starať sa o mňa, predsa len bude lepšie, keď dám na seba zabudnúť ďaleko od Caracasu. Momentálne sa síce tvári, že radšej nechá upadnúť do zabudnutia nevydarené sprisahanie, ale človek nikdy nevie.

Preto sa chytím príležitosti, keď mi pri jednej bleskovej návšteve v Caracase istý priateľ predstaví bývalú parížsku manekýnku, ktorá hľadá niekoho, kto by jej pomohol viesť hotel, čo si práve otvorila v Maracaibe. S radosťou privolím, že budem istým spôsobom „dievčaťom pre všetko“. Volá sa Laurence, je to pekná, elegantná dáma a domnievam sa, že prišla do Caracasu predviesť módnu kolekciu a usadila sa vo Venezuele. Tých tisíc kilometrov, ktoré delia caracaskú políciu od maracaibskej, mi dokonale vyhovuje.

Odveziem sa na aute svojho priateľa a po štrnásťhodinovej ceste objavím takzvané Maracaibské jazero, ktoré je v skutočnosti obrovskou vnútrozemskou lagúnou, dlhou stopäťdesiat kilometrov a širokou asi sto kilometrov, spojenou s morom desať kilometrov širokým kanálom. Maracaibo sa rozprestiera na severe, na západnom brehu kanála a s východným brehom ho v dnešných časoch spája most. Vtedy most ešte nejestvoval; v smere od Caracasu cez kanál premávala kompa.

Je to naozaj pôsobivé jazero, pokojné, posiate tisíckami kovových veží. Vyzerá ako obrovský les, ktorý sa ťahá, kam až oko dovidí, a jeho symetricky vysadené stromy umožňujú dovidieť až na kraj obzoru. Ale tie stromy sú naftové ťažné veže a každá z nich má pri svojej základni obrovské vahadlo, ktorým sa bez prestania vo dne v noci z útrob zeme čerpá čierne zlato.

Na trajekt, ktorý ustavične premáva medzi cestou vedúcou z Caracasu a Maracaibom, sa nakladajú autá, cestujúci aj tovar. Za plavby prechádzam ako malý chlapec z jedného kraja trajektu na druhý a som celkom vyjavený a uchvátený pohľadom na železné stožiare, vynárajúce sa z jazera. Nevdojak myslím na to, že dvetisíc kilometrov odtiaľto, na druhom konci krajiny, v Guayanskej vysočine, dobrotivý boh štedro rozhodil diamanty, zlato, železo, nikel, mangán, bauxit, urán i všetko ostatné, kým tu rozlial naftu, hybnú silu sveta, a to v takej hojnej miere, že ju tisícky čerpadiel môžu vo dne v noci ťahať, a nevysušia jej prameň. Venezuela, ty veru nič nemôžeš vyčítať dobrotivému bohu!

Hotel Normandy je veľmi rozľahlá, nádherná vila so záhradou plnou kvetov, ktorá je starostlivo udržiavaná. Krásna Laurence ma prijme s otvoreným náručím.

Toto je moje kráľovstvo, Henri (vždy ma volala Henri), — vraví s úsmevom.

Hotel, ktorý dala do prevádzky len pred dvoma mesiacmi, má iba šestnásť izieb, zato sú však zariadené s vyberanou eleganciou, každá má kúpeľnu ako v paláci. Všetko zariadila sama, od izieb, salóna, terasy a jedálne až po spoločné záchody.

Pustím sa do práce. Byť prvým spolupracovníkom ani nie štyridsaťročnej Francúzky, ktorá vstáva o šiestej, dozerá na prípravu raňajok pre svojich hostí a často ich aj sama pripravuje, veru nie je špás. Celý deň je na nohách, neúnavne sa o všetko stará, všetko kontroluje a ešte si nájde čas pestovať ruže alebo čistiť aleju. Pevne drží život v oboch rukách, zvládla takmer neprekonateľné prekážky, len aby oživila tento obchod. Mala takú vieru v úspech svojho podniku, že som sa i ja dal strhnúť rovnakou činorodou aktivitou. Alebo aspoň takmer rovnakou. Robím všetko, čo je v mojich silách, aby som jej pomohol vyriešiť kopu vynárajúcich sa problémov. Predovšetkým je to problém peňazí. Aby totiž z vily mohla urobiť takmer luxusný hotel, zadĺžila sa až po uši.

Včera, keď som šiel sám bez jej vedomia čosi vybaviť, získal som mimoriadnu ponuku od jednej naftovej spoločnosti.

Dobrý večer, Laurence.




KUTERNICKIJ, ANDREJ - VSTUP DO STAVU MANŽELSKÉHO

KUTERNICKIJ, ANDREJ

VSTUP DO STAVU MANŽELSKÉHO
(Sočetanije brakom)

Tatran, Bratislava, 1990
edícia LUK (141)
preklad Silvia Semaková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 5.200 výtlačkov
ISBN 80-222-0129-4

beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

1,00 €

*zukol3*  in *085*

Dej románu sa odohráva prakticky v jeden deň — vo svadobný deň Violetty, dcéry bývalého prokurátora Tichona Žuravľova. Udalosti slávnostného dňa sa prelínajú s Tichonovými spomienkami na prežité roky. Čitateľ sa takto oboznámi s dramatickými životnými osudmi spočiatku úspešného, ale napokon v podstate skrachovaného kariéristu.

Ani Žuravľovov osobný život nie je veľmi úspešný. Milovanú dcéru zviedol bezcharakterný, nezodpovedný mládenec a ona čaká v osemnástich rokoch dieťa. Tichon rieši situáciu po svojom: chlapca prinúti oženiť sa s Violettou, no zároveň si želá, aby manželstvo čím skôr stroskotalo. Jediný zmysel života vidí v tom, že mladí sa rozvedú a dcéra sa zase vráti pod ochranné rodičovské krídla.

Kuternickij čitateľsky príťažlivým spôsobom poukazuje na mnohé nešváry v súčasnej sovietskej spoločnosti a upozorňuje, že ich nemožno tolerovať.





10

Nie je na zemeguli miesto, kde by počasie bolo také premenlivé a malo takú moc nad náladou človeka, ako je Leningrad. Nasledujúce ráno sa začalo vytrvalým dažďom, čo prenikal až na kožu, monotónne padajúc z nízkej hmly, nasýtenej spáleninou a benzínovými výparmi. Ktovieprečo práve tento ranný dážď Tichon znenávidel najväčšmi na svete a neskôr ho obviňoval zo všetkých svojich neúspechov ako poverčivý chodec, keď sa dostane do nešťastia, preklína čiernu mačku, ktorá mu krátko predtým prebehla cez cestu.

Tichonovi sa od prvých dní v novom leningradskom živote nedarilo. Predovšetkým pochopil, vybadal, že je kolegom nesympatický. Ani nestihol urobiť skok dopredu, pretože vycítil túto antipatiu od prvej chvíle.

Nezapáčil sa ani tým, od ktorých v budúcnosti závisela jeho kariéra a ktorým by sa mal zapáčiť. Vlastne, tí mu nedali najavo, že sa im nezapáčil, ale ani ho nijako nevyčlenili spomedzi ostatných, nevítali ho s otvorenou náručou, nič nesľubovali. Akokoľvek, nik tu neráčil vidieť v ňom človeka výnimočného, predurčeného na veľké činy.

Bol rodený Leningradčan, ale keďže prišiel z Archangeľska, tvrdohlavo ho pokladali za zadubenca a obmedzeného úradnička a usilovali sa mu pod akoukoľvek zámienkou ukázať, že pre nich, ľudí z veľkomesta, je obyčajný vidiečan.

A predsa len nijako nemohol pochopiť, čím sa im vlastne znepáčil — dostal tie najlichotivejšie odporúčania, mal vojnové vyznamenania, mal skúsenosti, napokon aj oblek na jeho pevnom svalnatom tele sedel ako uliaty, košeľu mal vždy čistú a naškrobenú, topánky vyleštené, netáral, do nikoho nezapáral, nikomu nezavadzal, a predsa...

Dom pri prachárni, kde býval po vojne, keď študoval právo, zbúrali, rozširovali pozemok pre novú výstavbu. Tichon sa vracal z Archangeľska presvedčený, že v jeho terajšom postavení dostane pekný samostatný byt a že len zo začiatku niekoľko mesiacov bude musieť bývať v byte so spoločným príslušenstvom. Pokladal to za akési dočasné, chvíľkové, cestovné trampoty.

Avšak ani v bytovej otázke ho nepotešili, neurčili nijaký konkrétny dátum, ani nespomenuli, že jeho bývanie je len dočasné, neospravedlnili sa, že mu nemôžu vyhovieť ihneď, ako by sa patrilo. Ubytovanie, ktoré mu poskytli, bolo otrasné: úzka izba o rozlohe dvadsať metrov štvorcových v obrovskom spoločnom byte v jednom zo starých činžiakov na brehu Obtokového kanála.

Už od mladi Tichon dobre poznal bývanie v spoločných bytoch, a preto ho nedesilo tak, ako spočiatku manželku, ale tento spoločný byt na Obtokovom kanáli bol mimoriadne odporný. Je však možné, že zhnusenie nad ním Tichon pocítil tak prenikavo preto, že v posledných rokoch býval v Archangeľsku v priestrannom samostatnom byte. Toto bola akási ohavná smradľavá diera, vyhĺbená do kamenného brucha obrovského domu a, ako sa neskôr ukázalo, vytápaná každú jar snehom, čo sa topil na streche. Nájomnici neboli o nič lepší — hluchá osemdesiatročná starena s drobnou zvráskavenou zlostnou tváričkou, špicatým nosom a tvrdými šedivými chlpmi na brade; alkoholik, ktorý močil vedľa záchodovej misy, zavše rovno v predsieni; osamelá pracovníčka tlačiarne, zamlknutá, urážlivá, vždy v zamastenom župane; šatniar z kúpeľov — bezvýznamný typ. čo v noci sem-tam niečo ukradol z cudzích hrncov. Jedinou svetlou stránkou tu bola rodina inžiniera z Projektového ústavu priemyselného staviteľstva. Bývali piati v jednej izbe, predelenej španielskou stenou na šestnástich metroch štvorcových; inžinier s manželkou a ich tri deti...

Tichon mal veľa peňazí, dohromady asi sedemdesiatpäť-tisíc rubľov. Zväčša to boli Krokijove úspory, niečo pridal Tichon vlastným úsilím, solídnu čiastku predstavovali peniaze z predaja nábytku a ostatných vecí, ktoré si Tichon nechcel vziať so sebou do nového leningradského života. Avšak ani vlastné peniaze zatiaľ nemohol utrácať, hanbil sa. pretože najbližší kolegovia v tom čase toľké peniaze nemali.

Cestovať do zamestnania na prokuratúru Tichon musel s prestupovaním — polovicu cesty šiel električkou, druhú



HRIC, KAROL - SLOVENSKÝ RAJ

HRIC, KAROL

SLOVENSKÝ RAJ

Šport, Bratislava, 1982
edícia Turistický sprievodca ČSSR
obálka Ladislav Jiroušek, Ján Hladík
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
77-013-82

turistika, sprievodca,
176 s., 1 príloha (mapa), slovenčina
hmotnosť: 197 g

tvrdá väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*zukol3*