GRANIN, DANIIL
ZUBOR
(Zubr)
Slovenský spisovateľ, Bratislava
edícia Nová sovietska tvorba
preklad Viera Hegerová
verše prebásnil Ján Majerník
ilustrácie Věra Melčáková-Juneková
doslov Igor Otčenáš
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0068-X
beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť 392 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na 2 miestach poznámky perom
0,50 €
*zimpa*
Známy spisovateľ zasvätil viaceré svoje diela ľuďom vedy. Jeho hrdinovia sa však prejavujú aj ako občania a osobnosti silných charakterov. Takýmto dielom je aj náš román, vypovedajúci o živote spoluzakladateľa sovietskej genetickej školy N. V. Timofejeva-Resovského prezývaného Zubor. Román a spoločenskú situáciu, ktorá vznikla okolo neho, autor charakterizuje takto: „Zubor mal veľa protivníkov už pred uverejnením románu a som tomu rád, pretože to svedčí o jeho potrebnosti. Kto sú jeho protivníci? Predovšetkým stúpenci akademika Lysenka - lysenkovci, ktorí ešte vždy zaujímajú významné posty. Je ich dosť v poľnohospodárstve i v poľnohospodárskej vede. Sú to ľudia, ktorí svojho času prenasledovali môjho hrdinu, šírili o ňom klebety a neradi vidia jeho rehabilitovanie. Napísal som román o zložitostiach, ktoré tu reálne boli aj sú, ktoré charakterizujú situáciu vo vede všeobecne. Áno, aj vo vede prebieha prestavba, ale zatiaľ asi nedostatočná. Veda bola svojho času módna, výhodná, uchytilo sa v nej veľa pseudovedcov, už spomínaných lysenkovcov.“
Granin vytvoril nekonvenčný portrét nekonvenčného človeka, ktorý pokladal za vec cti nepodľahnúť vedeckému šarlatánstvu.
- Nohu som si mohol sám postaviť, ale vzoprieť na ňu som sa nevládal ani za svet, - spomínal si.
Lekári mu predpísali niekoľko mesiacov na zotavenie, ale či už jeho organizmu mimoriadne prospievala uralská príroda, alebo ho poháňala vlastná nedočkavosť, túžba po práci, sily mu rýchlo pribúdali. Hlava sa dala do poriadku a začala pracovať.
- O hlave je predsa známe, že čím viac pracuje, tým lepšie jej to myslí.
Po večeroch chodil k nemu vedúci. Volal sa Alexander Konstantinovič Uralec. S vedúcim mal šťastie. Vedúci bol totiž rozumný človek. To je pre šéfa pravdepodobne najužitočnejšia vlastnosť. Zubrovi sa najväčšmi páčilo, že Alexander Konstantinovič mu nezasahoval do priebehu prác, nepoúčal, neradil. Namiesto toho si začal ujasňovať, čo je zač ten Zubor, a keď mu to bolo jasné, spoľahol sa na Zubra ako na odborníka.
Jelizaveta Nikolajevna Sokurovová rozprávala:
- Iní administratívni vedúci sa tvária, že sa vo všetkom vyznajú, vyslovujú všelijaké výroky, ale Alexander Konstantinovič sa nehanbil priznať, že v našom odbore ničomu nerozumie a spolieha sa na Nikolaja Vladimíroviča. Po takom priznaní sme si ho začali väčšmi vážiť.
Po desaťročiach mnohí ľudia spomínali, aký bol A. K. Uralec slušný a taktný človek.
S odzbrojujúcou úprimnosťou požiadal Zubra, aby ho podľa možnosti vzdelal v biológii, lebo by nerád v niečom schybil. Zubor bol celý uveličený, keď mohol niekoho poúčať, vysvetľovať mu svoje idey.
- ...No a čo, cukor je zo všetkých strán sladký, tak som mu každý deň v jeho elegantnej šéfovskej pracovni pri tabuli držal prednášku z biológie, špeciálnej genetiky a rádiobiológie. Vysvetľoval som mu samu podstatu. Skončil akýsi ekonomický ústav v Charkove, aký zvyčajne absolvujú kvôli papieru. Pravdaže, učili ho somárstvam. Celé leto počúval dve hodiny denne moje prednášky. Zaviedol si univerzálny zošit Každú sobotu mi ukázal svoje poznámky, žiadal ma, aby som mu opravil, alebo prečiarkol, kde má hlúposti.
Zubor neľutoval preňho čas. Zdalo by sa, že je to zbytočné úsilie, veď je už neskoro spraviť z neho vedca. Napriek tomu vytrvalo vykonával svoju prácu a ani nevedel, ako sa mu to všetko úplne a nečakane vráti.
To sa stane neskoršie. Zatiaľ musel najprv vybudovať laboratóriá. Niekoľko laboratórií tvorilo jeho oddelenie - rádio-chemické, fyzikálne, rádiobiológie rastlín, rádiobiológie zvierat, rádiológie, a boli ešte dielne. Musel písať žiadosti o zariadenie, prístroje, budovať panely, ventiláciu, zriaďovať rozličné siete, zavádzať, rozdeľovať, rozbiehať - slastný, hojivý vír práce a problémov ho vťahoval čoraz silnejšie. Potreboval ľudí, odborníkov, laborantov. Navrhol, aby pozvali jeho spolupracovníkov z Buchu, s ktorými bol zvyknutý pracovať, ktorí ostali v našej zóne, lebo mu uverili. Ale kde sú? Čo je s nimi? Prešlo pol druha roka odvtedy, ako ho odviezli z Nemecka. Za celý ten čas nemohol podať o sebe ani správičku. Nevedel, čo je s Leľkou, Andrejom, či sú na slobode, či neodišli do západného Nemecka alebo za oceán...
V skutočnosti Jelena Alexandrovna so synom ďalej trčali v Buchu. Cudzinci sa porozchádzali, niektorí laboranti odišli na západ. Ona sa v akejsi tvrdohlavej istote ani nepohla. Pravidelne posielala do Moskvy dopyty o mužovi, do Viedne a do americkej zóny o Fomovi. Priatelia jej radili, aby odišla s Andrejom do Gottingenu, Mníchova, do Rakúska, kým ju ešte nezavreli. Veď aj ju mohli obviniť, že sa nevrátila. Nemci boli toho názoru, že nádej na Zubrovo skoré oslobodenie nejestvuje, rozhodne nie aspoň najbližších desať rokov, ak sa mu vôbec podarí prežiť. Na čo sa sama odsudzuje? Má to cenu. aby tu sedela ako žena zločinca? Do ZSSR ju nevolajú, nepovoľujú jej ta cestovať, na čo teda čaká? Nemohla odpovedať ani na jednu z týchto otázok, a ani si nimi nelámala hlavu. Sedela tam vytrvalo, akoby ju bol nechal na stanici a sám šiel kúpiť lístky. Jej okolie pustlo. Odišiel Ká-Gé, čiže Zimmer. Za ním odišiel Born. Vedelo sa, že odcestovali do Sovietskeho zväzu. Uzavreli s nimi zmluvy na vedeckú prácu v odbore.
Keď začali prichádzať na Ural k Zubrovi, až od nich sa dozvedel, že Leľka s Andrejom sedia v Buchu a čakajú naňho. Upokojil sa. Totiž aj predtým si myslel, že Leľka sa nepohne z miesta, ale teraz vedel, že sú živí a zdraví.
,
SUCHÁ, BOHDANA
