DRABBLE, MARGARET
VODOPÁD
(The Waterfall)
Tatran, Bratislava, 1984
preklad Viera Marušiaková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (109)
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
beletria, román
216 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, 1 list zadnej predsádky natrhnutý
0,80 €
*zimpa*
Margaret Drabblová patrí medzi významné súčasné anglické prozaičky, ktorej diela vychádzajú zväčša v niekoľkých vydaniach a získavajú si čoraz väčší okruh čitateľov svojím spracovaním a osobitým prístupom k téme. Jej romány sú psychologické a s obľubou sa koncentrujú na duševný svet ženy, ktorý autorka odhaľuje priam so zarážajúcou úprimnosťou, bez pretvárky, bez pátosu.
V románe Vodopád ide konkrétne o problém manželskej nevery a v širšom kontexte o problém spolužitia muža a ženy. Hrdinka sa po narodení druhého dieťaťa odpúta od manžela a nadviaže nový vzťah s mužom svojej sesternice. Vtedy sa jej predošlý život, vzťah k deťom, k okoliu, začína javiť v inom, novom svetle a rozpráva. Na to, aby dosiahla väčšiu účinnosť svojich výpovedí, uchyľuje sa k netradičnému spôsobu: úvahy o novom partnerovi uvádza v tretej osobe, svoje výpovede zasa v prvej. Ide jej predovšetkým o objektívnosť pri zachytení svojich pocitov a pohnútok, ktoré chce takto podčiarknuť.
Drabblová však veľmi vnímavo opisuje nielen vnútorný svet svojej hrdinky, ale aj spoločenské vzťahy v Anglicku, predsudky, falošnú nadradenosť a povýšenectvo, ktoré pomáhajú istým spoločenským vrstvám prežiť vlastnú bezvýznamnosť.
Román je spracovaný na vysokej umeleckej úrovni a vnímavému čitateľovi prinesie hlboký zážitok.
Tí ľudia z predmestia majú tváre, vlastné tváre a osobnosť napriek svojim hypotékam a starostiam. Je len málo hanebnejších a úbohejších pocitov, než je hrôza, ktorá sa zmocňuje ľudí ako ja, keď rýchlo uháňame v autách popri ich oblokoch so sieťovanými záclonami. Fašistická sentimentalita, fašistické výhovorky.
Na takom mieste bývali moji svokrovci. Niekedy si myslím, že som si ich našla zo sociálneho masochizmu uvedomujúc si, že musím klesnúť, aby som sa vyhla strašnému, ľudskému, inkriminujúcemu impulzu povzniesť sa — impulzu, ktorý sa mi predvádzal po celé detstvo v celej svojej úbohej ohavnosti.
A preto som z pomsty privinula k prsiam dečky na tácňach, sieťované záclony, sklené vázičky, hašterivé hlasy, vidličky na zákusky a vyšívané dečky na operadlách kresiel, rekvizity Malcolmovej schudobnenej malomeštiackej minulosti, ktorej bezduchý chlad bol taký vzdialený útulnej, pivnej, susedskej srdečnosti robotníkov, ktorých som chcela obdivovať. Nikdy som nenašla robotníka, ktorý by sa bol chcel so mnou oženiť, a pýcha, zvrátená pýcha mi bránila vziať na milosť mužov z mojej spoločenskej vrstvy. A tak som si našla Malcolma, vyobcovaného ako ja, studeného až do špiku kosti ako ja. A predsa ani dnes, keď vidím všetky dôsledky, nemôžem celkom zavrhnúť motívy, ktoré ma vtedy viedli: možno boli hanebné a nevyberané, a predsa v nich bolo čosi dobré. Istým spôsobom som predsa len vyvrátila zopár falošných predstáv o triednych rozdieloch, podarilo sa mi vyhnúť jednoduchším formám spoločenskej nadradenosti a aspoň v tom som unikla osudu byť dcérou svojich rodičov. Deklasovala som sa dôkladne. Viem aj to, že ku koncu som už bola schopná vidieť v svokrovcoch ľudí, skutočných ľudí, nie iba symboly alebo pešiakov v nejakej mnou vymyslenej šachovej partii. Pamätám sa na jeden večer, ktorý som u nich strávila, keď sme boli s Malcolmom ešte snúbenci; sedeli sme po večeri v čistom salóniku a pili čaj, potom sa rozhovor zvrtol na prisťahovalectvo — bola to vtedy aktuálna téma vďaka novinám, ktoré šírili paniku z hroziacej kiahňovej epidémie. Pozvali aj jednu z Malcolmových tiet s manželom, aby sa so mnou zoznámili, sedeli sme a debatovali o Ázijčanoch. Pán Gray, teta a strýko zaujali nepriateľské, hoci navonok rozumné stanovisko, tvrdili, že krajina nemôže prijať veľký počet prisťahovalcov a že paniky, ako tá kiahňová, len zhoršujú situáciu: kontrola prisťahovalectva je len v záujme samých prisťahovalcov, dôvodili zdanlivo pádnymi argumentmi. Malcolm a ja sme nič nevraveli, iba sme sedeli a mlčky počúvali, nežiadalo sa nám zapojiť do rozhovoru, prezradiť svoje názory. Mala som pocit, že sa kvôli nám aj tak miernejšie argumentuje a že keby sme tam neboli, poznámky by boli jedovatejšie a ostrejšie. Ale ako som už povedala, nechcelo sa nám provokovať, stačilo nám vedomie, že náš protest je spoločný, hoci mlčanlivý. Teta, protivná a veľmi hlúpa, posmelená tým, že neoponujeme, začala napokon tvrdiť, že prisťahovalci ničia zdravie britského národa, že prenášajú nielen kiahne a tuberkulózu, ale aj iné choroby, ktoré radšej nebude menovať. Videla som, že Malcolmov otec s ňou v duchu súhlasí, hoci bol priopatrný a prilogický, aby podporoval jej šokujúce názory, ale Malcolmova matka bola čoraz skľúčenejšia. Pani Grayová bola čudná žena: drobná, šedivá, apatická, a predsa nervózna a strašne nepokojná; nevedela, tak ako ja, chvíľku ticho posedieť a každé jej slovo sprevádzali žalostné kŕčovité pohyby hrdla a očí. Vravela, že trpí migrénami, a neznášala prievan; okrem toho chodila pravidelne do kostola, hoci sa jej rodina za to posmievala. Kdesi hlboko v nej bolo čosi zdravé, bola to jej individualita; pamätám sa, že v ten večer som ju postrehla, a presvedčila som sa, že som právom verila v možnosť jej existencie. Rozhovorila sa o Ázijčanoch, pokašlávajúc a sebaponižujúco pregĺgajúc, a napokon povedala takým slabučkým hlasom, že ju bolo ledva počuť: „Viete, ani oni iste nie sú radi, že majú kiahne.“ A keď tá poznámka padla do ticha, hrdinsky nadviazala: „Viete, všetci Eskimáci pomreli, keď k nim prišli belosi. Všetci pomreli na obyčajnú chrípku.“ Ticho trvalo ďalej. „Aj Indiáni,“ dodala tichučko, takmer nečujne. Malcolmova teta ničomu nerozumela, videla som jej vyvalené oči a ovisnutú sánku. Chudera pani Grayová, taká krehučká vtáčia vzbura. Ľudský duch, hlásajúci vlastné smiešne liberálne presvedčenie. Od toho večera som ju mala rada, hoci si myslím, že o tom ani nevedela.
(Tá chudobná zanedbaná rodina, ktorú som videla na ihrisku, keď som si bola s Jamesom obzrieť pretekársku dráhu; špinavé deti, ktoré sa hrajú s Lauriem na ulici. Obrazy šťastia; obrazy spokojnosti. Zvady v portsmouthskom brlohu Fanny Priceovej; James ako dieťa v posteli so svojou ska-
VILIKOVSKÁ, JÚLIA
