FIGULI, MARGITA
TRI GAŠTANOVÉ KONE
Smena, Bratislava, 1967
doslov Michal Chorváth
ilustroval Vincent Hložník
prebal Vincent Hložník, Miroslav Váša
1. vydanie, 10.500 výtlačkov
beletria, novela
148 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g
tvrdá väzba s prebalom
5,00 € stav: dobrý, prebal ošúchaný, lepený
PREDANÉ stav: prebal po krajoch poohýnaný, kniha v dobrom stave*zelda*
Tri gaštanové kone od Margity Figuli patria k vrcholným dielam slovenského naturizmu. Novela naplno rozvinula kľúčové motívy slovenského naturizmu – normy, implikované prírodou v konflikte s normami, diktovanými civilizáciou, ambivalentná etika prírodného človečenstva, epické skúmanie významových možností prírodného či pohanského fatalizmu v kontraste s kresťanskou civilizáciou. Novela ponúka klasický trojuholník dvoch mužov a ženy, v ktorom víťazí čistá láska.
DVA ĽUDSKÉ ŽIVOTY SOM MAL V MOCI, MAGdalénin a svoj. Vedel som, že nijaký zázrak nás nevytrhne z položenia, v akom sme sa nachodili. Bolo mi jasné od prvopočiatku, že len vlastnou húževnatosťou dosiahneme to, po čom sme túžili celým srdcom. Prvý krok mal som spraviť ja, mal som splniť sľub, ktorý som dal Magdaléne.
Po návrate do Žiliny vymienil som si teda, že už nebudem chodiť do krajov obzerať hory, ale že zostanem pracovať na píle. Veď i tam sa našla robota pre mňa. Vo voľnom čase po práci zamýšľal som si postaviť domček.
Hneď v prvú nedeľu vybral som sa do neďalekej rodnej obce. Vyhľadal som pusté priestranstvo, kde kedysi stál, a potom zhorel dom mojich rodičov. Pri pohľade naň sňal som klobúk a s obnaženou hlavou stúpil som ako na posvätné miesta. V pamäti ožil mi obraz, ako v plameňoch prišli o život otec i matka. Mňa zachránili dobrí ľudia, no po tom nešťastí zostal som navždy sirotou. Celý krušný život preletel mi mysľou, ako som tam stál so skloneným čelom sťa nad hrobom. V dojatí, ale s pevným predsavzatím prisahal som pri hroznej smrti rodičov a pri živote Magdalény, že tento priestor premením na radosť a na džavot detí. Chcel som sa pričiniť o to zo všetkých síl, i keď som vedel, že ma čaká úmorná robota. Poobzeral som sa dookola. Pohorenisko bolo zarastené trávou, pŕhľavou, burinou a zahádzané kamením. Sám by som si veru neporadil, nuž zašiel som k ujcovi a ujčinej. Boli to jediní moji blízki príbuzní v tejto obci.
- Neuveriteľná vec, že prichodíš, Peter! - vykríkol ujček, keď ma zočil, a ujčinka sa mi hodila okolo hrdla.
- Dom by som si chcel postaviť na starootcovskom, - priznávam sa hneď po zvítaní.
- Veru sa ti patrí, - povedali obaja naraz, a ujčinke vtisli sa ešte aj slzy do očí.
Našiel som v nich oporu. Pritúlili ma v komore, kam som sa presťahoval, a potom už stade každý deň som chodil do práce. Ujček prejavoval nevídanú horlivosť.
Hneď sa pribral vymerať základy pre chalúpku. Spolu sme pozabíjali kolíky do zeme ako znaky.
Ľudia sa pristavujú pri nás a vypytujú:
- Vari sa len nevraciaš na rodičovské, Peter?
Prikyvujem s úsmevom.
Pristavujú sa aj dievčatá a žartovne, ale i túžobne vyzvedajú sa, či sa potom ožením, keď budem mať dom. Ujčiná im očami odpovedá namiesto mňa a nevie, že zbytočne zapaľuje nádeje v nich. Ani pre tú najkrajšiu nevyhostil by som Magdalénu zo svojho srdca.
Ako len vládzeme, ponáhľame sa dom stavať. Ustavične ho nosím v mysli, či už preberáme pre pílu plte na Váhu, alebo nakladáme dosky do vozňov na železničnej stanici. Aby moje drobné stavisko skoršie rástlo, predlžujem si deň nocou. Čochvíľa dokončíme kopanie základov. Kým som ja bol v práci v Žiline, ujček sa snažil vždy ma niečím prekvapiť. A tak doviezol prvú fúru dreva z horičky, čo mi zostala po rodičoch, a do bývalého dvora, čo sa teraz dvoru ani nepodobal, postavil kobyliny na kresanie. Krešeme i pri mesačnom svetle.
Mládenci idú v skupine od dievčat popri nás. Jeden od nich odskočí a núka sa:
- Pomôžem ti, Peter.
Prijímam s vďačnosťou, lebo síl niet nikdy nazvyš. Musel som poriadne napínať svaly. Iste to vedeli všetci, lebo zrazu sa začalo po dedine rozprávať, že sa statočne držím a že by mi mali pomôcť. O niekoľko dní začali sa mládenci striedať. Pomohli mi vymurovať z kameňa podstavok na domci a začali sme naň klásť okresané brvná.
Najradšej by som bol mal domec do zimy ako-tak pod strechou, aby do neho nepršalo a zbytočne nemokol. Ale naraz dovalilo sa na mňa to najhoršie, zápas s peniazmi. Ujček mi ponúkol niekoľko svojich grošíkov na šindeľ, veď že mu potom vrátim. Nezostávalo iné, len ešte väčšmi vypnúť sily a nejakým činom zvýšiť zárobok na píle. Púšťam sa do roboty aj cez poludňajšiu prestávku. Darmo ma chlapi napomínali, aby som si oddýchol, lebo že sa pripravím o zdravie. Zavše sa vraciam z píly k domu v rodnej dedine s poslednými silami. Lenže musím vydržať, musím splniť, čo som sľúbil Magdaléne.
SEBESTYÉN, GYULA
