FORNA, AMINATTASPOMIENKY NA LÁSKU
(The Memory of Love)
Ikar, Bratislava, 2013
preklad Martina Zrubáková
ISBN 978-80-551-3585-4
beletria, román
528 s., slovenčina
hmotnosť: 465 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný
PREDANÉ
*zelda* in **S1Z**
Štyridsiatnik Adrian Lockheart, psycholog so súkromnou praxou, sa rozhodne odísť z Británie, uniknúť z pút krachujúceho manželstva i pomerne úspešnej, no stagnujúcej kariéry. Do hlavného mesta Sierry Leone prichádza krátko po skončení občianskej vojny, a hoci si to nepriznáva, dúfa, že práve tu si vyrieši svoje problémy. Postupne objavuje exotickú krajinu, kultúru, vzťahy, postoje k životu, zdraviu i smrti, no aj pôsobenie Európanov v tejto africkej krajine, ktoré je často zištné, rasistické a poháňané túžbou po lacných sexuálnych dobrodružstvách.
V nemocnici sa spriatelí s mladým charizmatickým chirurgom Kaiom Mansarayom, ktorý žije len prácou a spomienkami na svoju veľkú lásku Nenebah. Adrianovým prvým pacientom je umierajúci bývalý profesor histórie Elias Cole. Ten Adrianovi postupne vyrozpráva svoj kontroverzný dvojgeneračný životný príbeh, osudovo poznamenaný láskou k žene svojho kolegu Saffii. Jeho rozprávanie sa odvíja na pozadí dramatických historických udalostí, ale odkrýva aj obraz krajiny zničenej občianskou vojnou a priepasťami, ozajstnými aj pomyselnými, ktoré nepreklenie nijaký most. Aj Adrian tu nájde svoju lásku, pôvabnú hudobníčku Mamakay so záhadným pôvodom...
Spomienky na lásku pútavým spôsobom zachytávajú osudy obyčajných ľudí v neobyčajných situáciách, zradu, ľahostajnosť i statočnosť, nepredstaviteľné krutosti a násilie, štyri životy, ktoré sa napokon pospletajú do príbehu o priateľstve, pochopení a nezmazateľných dôsledkoch minulosti, o cestách a snoch, aj o vášni a netušených hlbinách lásky.
Desiata kapitola
Toto robilo Kaiovi ozajstnú radosť. Kmital zručnými prstami ako klavirista pri cvičení stupníc. Deťom sa to páčilo. Zdvihol do výšky dlhý pás pomarančovej kôry, vlastne celú šupku skrútenú do jedinej špirály a podal ju dievčatku, ktoré sedelo vedia neho na lavici a tislo sa k nemu. Jeden šťavnatý mesiačik si vložil do úst a zvyšok pomaranča rozdelil medzi deti. Posledný kúsok podal svojej malej susedke. Keď vstal, urobila to isté. Keď kráčal, išla mu v pätách krok za ním ako tieň. Ozýval sa buchot a škrípanie, lebo dievčatko tlačilo pred sebou chodúľku vyrobenú z bambusových palíc. Kai sa zvrtol a skusmo vsunul ukazovák do medzery medzi jej nohou a sadrou.
„Ide to?“
Malá prikývla.
Kai vykročil k dverám. Dievčatko z neho nespustilo oči a oprelo sa o chodúľku ako starena o záhradnú bránku.
Prešiel cez detské oddelenie ešte stále ovešané zvyškami vianočnej výzdoby - zlatými strapcami a girlandami z farebného papiera. Tento rok ju dostali ako dar od niektorej západnej charity, ktorá vyslala aj fotografa, aby zvečnil túto udalosť. Deti sedeli a s vážnymi tvárami zvierali v lone darčeky. Fotograf, Nemec v stredných rokoch, ich nabádal, aby si ich odhalili. Deti to so slzami na krajíčku odmietli. Napokon zobral, či skôr vytrhol darček z ruky päťročnému pacientovi a strhol z neho ozdobný papier. Deti sa medzitým ešte väčšmi vyplašili, no odrazu akoby zázrakom pookriali pri pohľade na malý drevený domček, čo fotograf vytiahol zo škatule. Miestnosť okamžite zaplavili zvuky trhaného papiera a detských rúčok hmatkajúcich po darčekoch.
Fotograf bol konečne šťastný, dlhé minúty stláčal spúšť ako najatý. Kai tam stál oblečený v bielom plášti so stetoskopom okolo krku, ktorý za normálnych okolností nosil iba zriedka, a tlieskal spolu s ostatným osadenstvom nemocnice.
V jednej škatuli bola plastová puška. Dvaja chlapci sa o ňu pobili. Napodiv práve ten menší mal šťastie a vytrhol ju z ruky väčšiemu. Okamžite naňho namieril, prinútil ho kľaknúť si, ruky založiť za hlavu a nakoniec mu strelil zozadu do tyla. Rytmický potlesk zoslabol. Pani Mara podišla k malému pacientovi, zobrala mu pušku a namiesto nej mu vtisla do ruky inú hračku. Keď sa vrátila na svoje miesto, skryla ju za chrbát.
Z vonkajšej strany lietacích dverí, ktorými sa vchádzalo do dennej ambulancie, sedel na fúriku chlapec samá ruka, samá noha s apatickým výrazom na tvári. Masívne zdeformované koleno a dolnú časť nohy mal amatérsky obviazanú a držal ju natiahnutú pred sebou. Sedel pri ňom strýko a odháňal dotieravé muchy z poranenej nohy. Kai už z diaľky zacítil známy pach — sladký a výrazný ako zhnité kvety. Amputáciu dohodli nadnes večer. Na chvíľu sa pri nich pristavil, aby sa spýtal strýka, kto príde darovať krv na operáciu. Muž si ďobol prstom do hrudníka. Krásny chlapec s výraznými lícnymi kosťami, veľkými očami a ťažkými viečkami blúdil horúčkovitým, zasneným pohľadom kdesi v diaľke. Vyzeral ako z iného sveta. Kai sa zháčil a v duchu si kládol otázku, ako je možné, že smrť, ktorá býva často škaredá, na seba občas zoberie takú krásnu masku.
Diagnóza: Sarkóm v pokročilom štádiu. Navrhovaná liečba: Kai do prijímacej karty napísal: Chirurgický zákrok. Amputácia ľavej nohy (nad kolenom). Dôvod: zo súcitu.
V miestnosti pred operačkou sa prezliekol, použité zelené nohavice hodil do koša, z nôh skopol šľapky a obul si gumené sandále. Niektorí hosťujúci zahraniční chirurgovia si priniesli svoje vlastné a na tie si hrubou čiernou fixkou napísali iniciály mena. Kaiovi to bolo jedno, používal erárne. Aj tak to ešte stále bol prepych.
Zobral z police čiapku, sadol si na lavicu a chvíľu skusmo cvičil prstami. Niekedy pred operáciou trávil v tejto miestnosti
Toto robilo Kaiovi ozajstnú radosť. Kmital zručnými prstami ako klavirista pri cvičení stupníc. Deťom sa to páčilo. Zdvihol do výšky dlhý pás pomarančovej kôry, vlastne celú šupku skrútenú do jedinej špirály a podal ju dievčatku, ktoré sedelo vedia neho na lavici a tislo sa k nemu. Jeden šťavnatý mesiačik si vložil do úst a zvyšok pomaranča rozdelil medzi deti. Posledný kúsok podal svojej malej susedke. Keď vstal, urobila to isté. Keď kráčal, išla mu v pätách krok za ním ako tieň. Ozýval sa buchot a škrípanie, lebo dievčatko tlačilo pred sebou chodúľku vyrobenú z bambusových palíc. Kai sa zvrtol a skusmo vsunul ukazovák do medzery medzi jej nohou a sadrou.
„Ide to?“
Malá prikývla.
Kai vykročil k dverám. Dievčatko z neho nespustilo oči a oprelo sa o chodúľku ako starena o záhradnú bránku.
Prešiel cez detské oddelenie ešte stále ovešané zvyškami vianočnej výzdoby - zlatými strapcami a girlandami z farebného papiera. Tento rok ju dostali ako dar od niektorej západnej charity, ktorá vyslala aj fotografa, aby zvečnil túto udalosť. Deti sedeli a s vážnymi tvárami zvierali v lone darčeky. Fotograf, Nemec v stredných rokoch, ich nabádal, aby si ich odhalili. Deti to so slzami na krajíčku odmietli. Napokon zobral, či skôr vytrhol darček z ruky päťročnému pacientovi a strhol z neho ozdobný papier. Deti sa medzitým ešte väčšmi vyplašili, no odrazu akoby zázrakom pookriali pri pohľade na malý drevený domček, čo fotograf vytiahol zo škatule. Miestnosť okamžite zaplavili zvuky trhaného papiera a detských rúčok hmatkajúcich po darčekoch.
Fotograf bol konečne šťastný, dlhé minúty stláčal spúšť ako najatý. Kai tam stál oblečený v bielom plášti so stetoskopom okolo krku, ktorý za normálnych okolností nosil iba zriedka, a tlieskal spolu s ostatným osadenstvom nemocnice.
V jednej škatuli bola plastová puška. Dvaja chlapci sa o ňu pobili. Napodiv práve ten menší mal šťastie a vytrhol ju z ruky väčšiemu. Okamžite naňho namieril, prinútil ho kľaknúť si, ruky založiť za hlavu a nakoniec mu strelil zozadu do tyla. Rytmický potlesk zoslabol. Pani Mara podišla k malému pacientovi, zobrala mu pušku a namiesto nej mu vtisla do ruky inú hračku. Keď sa vrátila na svoje miesto, skryla ju za chrbát.
Z vonkajšej strany lietacích dverí, ktorými sa vchádzalo do dennej ambulancie, sedel na fúriku chlapec samá ruka, samá noha s apatickým výrazom na tvári. Masívne zdeformované koleno a dolnú časť nohy mal amatérsky obviazanú a držal ju natiahnutú pred sebou. Sedel pri ňom strýko a odháňal dotieravé muchy z poranenej nohy. Kai už z diaľky zacítil známy pach — sladký a výrazný ako zhnité kvety. Amputáciu dohodli nadnes večer. Na chvíľu sa pri nich pristavil, aby sa spýtal strýka, kto príde darovať krv na operáciu. Muž si ďobol prstom do hrudníka. Krásny chlapec s výraznými lícnymi kosťami, veľkými očami a ťažkými viečkami blúdil horúčkovitým, zasneným pohľadom kdesi v diaľke. Vyzeral ako z iného sveta. Kai sa zháčil a v duchu si kládol otázku, ako je možné, že smrť, ktorá býva často škaredá, na seba občas zoberie takú krásnu masku.
Diagnóza: Sarkóm v pokročilom štádiu. Navrhovaná liečba: Kai do prijímacej karty napísal: Chirurgický zákrok. Amputácia ľavej nohy (nad kolenom). Dôvod: zo súcitu.
V miestnosti pred operačkou sa prezliekol, použité zelené nohavice hodil do koša, z nôh skopol šľapky a obul si gumené sandále. Niektorí hosťujúci zahraniční chirurgovia si priniesli svoje vlastné a na tie si hrubou čiernou fixkou napísali iniciály mena. Kaiovi to bolo jedno, používal erárne. Aj tak to ešte stále bol prepych.
Zobral z police čiapku, sadol si na lavicu a chvíľu skusmo cvičil prstami. Niekedy pred operáciou trávil v tejto miestnosti
