HANDZOVÁ, VIERA
ZDRAVAS MARTA
(Problematický pokus o poloreportážne postrehy)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
obálka Ladislav Hruškovič
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
beletria, román
132 s., slovenčina
hmotnosť: 203 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,90 €
*mipet2* (in *007*)
Dnešný človek nemá rád mýty, nechce podliehať sebaklamu a nechce byť klamaný, dáva prednosť vecnému, neiluzívnemu, hoci aj drastickému pohľad u pred pátosom, sentimentalitou či ideologizovaním. Tu má korene aj veľká popularita tzv. literatúry faktu. Knihy reportážnych a podobných záberov z najrozmanitejších životných oblastí tvoria dnes neodmysliteľnú súčasť čítania moderného človeka.
Viera Handzová nám v knihe Zdravas Marta ponúka odmýtizovaný pohľad na takú háklivú oblasť, ako je ľudské počatie a narodenie, a to z tých najrozmanitejších stránok: historickej, sociologickej, fyziologickej, hygienickej. Neutápa sa v štatistikách, faktoch, chemických procesoch atď., hoci nechýbajú ani ony, usiluje sa ich vidieť okom ženy dnešnej spoločnosti.
Publikácia Zdravas Marta patrí medzi tie knihy, ktorých ambíciou je otvárať oči. Na Handzovcj knihe je zvlášť cenné to, že ide o problematiku, o ktorej bežný človek vie až zarážajúco málo, pretože o nej nechceme, nevieme či odmietame hovoriť, a preto je živnou pôdou diletantských poznatkov, ba až dodnes aj povier.
Chodila a chodila som ani okolo -- nie, nebola to horúca kaša, ba aj myšlienka, ktorá obyčajne vždy zamrazí, nechávala ma spočiatku iba chladnou a ľahostajnou: odnechcelo sa mi žiť, ale v podstate mi bolo celkom jedno, že ešte žijem, ale keby som sa bola práve dozvedela, že presne vtedy a odvtedy už nebudem existovať, zrejme by som to len uvítala - - a možno ani to nie, v uvítaní už je prejav istej zainteresovanosti a aktivity... V každom prípade by som sa však svojmu ortieľu nijako nebránila.
Uvažovala som pokojne a nezúčastnene, akoby sa všetko týkalo čohosi mŕtveho, dajakej veci; bez najmenšieho pocitu sebalásky a náznaku ľútosti rozoberala som si na kúsky a kúsočky celý svoj život, chytala som sa hneď toho, hneď iného celku, skúmajúc pozorne, koľko a akých stôp do budúcnosti môže komu čo zanechať, a čoraz pochmúrnejšie ma ovládalo presvedčenie, že všetko na svete pôjde ďalej a naďalej, to pomalšie, to rýchlejšie dopredu ako dosiaľ, bez ohľadu na ľudí, ktorých niečo spája, zbližuje a zjednocuje. Tak to bolo, je i bude, a ľudia síce zriedka uvažujú, načo, prečo, ako i kde zmiznú posledné náznaky ich života, kedy zahynú a kam odídu zo sveta, aby sa tým pre nich všetko skončilo, náhodných možností je tiež milión, ale vari práve z neúcty k nasledujúcim pokoleniam sa ich to už nijako a ničím ani netýka ... nie, nechajte si každú almužnu!
Príležitostí na podobné úvahy býva však predsa len dosť; niekedy na to stačí aj celkom zvyčajná a bežná udalosť: čísi mrazivý pohľad - chladný stisk ruky - trpká príchuť slov -matné vzťahy - čierne myšlienky, tmavý prach pochybností, temné vyhliadky a pálčivá vyprahnutosť - klamstvo bez najmenšieho začervenania... ľad, celé ľadovce všade navôkol --- Si, človeče, medzi ľuďmi, máš pred sebou plno poroztváraných dverí, všade samí známi alebo dokonca priatelia, možno by nepripustili, aby si takto chodil a chodil okolo všetkého sám a bez povšimnutia, ale sotvakto z nich by súčasne s tebou venoval pozornosť stopám, vyznačeným zreteľne a jasne medzi dvoma dverami, z ktorých jedny, čo máš pred sebou, zdajú sa pevne zamknuté a ďalšie, za chrbtom, pribuchol si si sám tak, že kľúč v nich ostal trčať z druhej, opačnej strany ...
Vedomiu, že nikde nevidno nikoho blízkeho, nenapomáha ani fakt, že všetko navôkol je rozhýbané krikom a smiechom detí - sú moje, a predsa už dávno nie celkom, nie tak, ako vtedy, keď ich istota i bezpečie záviseli len a len od mojej lásky; dotvára, formuje a usmerní ich ešte všeličo, a to sa už úplne a jednoznačne netýka iba mňa, hoci priveľmi nedbajú ani o druhých: dvakrát sedem rokov, nové a nové starosti, problémy - a v perspektíve sa všetko len rozširuje, prehlbuje a zvýrazňuje! Chcela som ich, pravdaže, odjakživa som túžila mať najmenej tri deti, ale nikdy predtým som netušila, ako veľa treba každému jednému z nich dať a dávať, až napokon príde chvíľa, keď človek zrazu pocíti, že mu pre seba neostáva cel-kom-celkom nič -
V jednej z takých chvíľ, keď som už bola ľahostajná i voči sebe, nezúčastnene rozoberajúc všetky svoje zahladené stopy, narazila som na - hlas... Blízky, známy, rodný, ale bez akéhokoľvek pátosu „hlasu krvi“; naozaj v ňom nerozhodovala pokrvná príbuznosť: najdôležitejší bol fakt, že mi pripomenul
ČERNÝ, JIŘÍ
