BUBEN, VLADIMÍR - FRANCOUZSKO-ČESKÝ, ČESKO-FRANCOUZSKÝ SLOVNÍK

BUBEN, VLADIMÍR

FRANCOUZSKO-ČESKÝ, ČESKO-FRANCOUZSKÝ SLOVNÍK
část česko-francouzská

Státní pedagogické nakladatelství, Praha, 1971

prekladové slovníky
580 s., čeština, francúzština
hmotnosť: 484 g

tvrdá väzba

stav: dobrý, pečiatky v knihe

0,50 € 

*mipet2**juran*/*jaz*

PLÁVKA, ANDREJ - PLNÁ ČAŠA

PLÁVKA, ANDREJ

PLNÁ ČAŠA
Smädného milenca
diel druhý
Skoro ako román jedného života

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1976
obálka Záboj Kuľhavý
1. vydania, 13.000 výtlačkov

autobiografia
452 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 431 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,50 € PREDANÉ

*mipet2*

Plávkova kniha memoárov, pokračovanie Smädného milenca, vyznačuje sa predovšetkým dvoma vlastnosťami: neobyčajnou pestrosťou materiálu, vyťaženého z konfrontácie osobného života a spoločenského prúdenia povojnových rokov, po druhé: rozprávačskou schopnosťou, ktorá z jeho pamätí robí zaujímavé čítanie bez ohľadu na to, či ide o pasáže vyslovene osobné alebo spoločensko-literárne, ba historizujúce. Plávka-rozprávač je prítomný v obidvoch plánoch svojej knihy, komentujúc svoj život a evokujúc ho raz úsmevne, až žoviálne, inokedy vážne, citovo a hĺbavo. Striedanie týchto rozprávačských polôh, uhádnuté inštinktívne dobrým rozprávačom, vytvára z jeho knihy zaujímavé čítanie, takže pozorný čitateľ, znajúci osoby a deje, je v stálom kontakte s textom. Plná čaša Andreja Plávku sa tak pije na plný dúšok. Paralelne s týmto momentom je Plávkova kniha zaujímavá a cenná ako dokument doby. Nielen pokiaľ ide o fakty, ale aj pokiaľ ide o interpretáciu materiálov. Samo Bohdan Hroboň, rodák takisto zo Sielnice, povedal, že knihy sú napísané „na čas". Plávka presne uhádol, postihol a umelecky realizoval onen časový moment, rešpektovanie času, v ktorom žijeme, rešpektovanie adresáta. Lebo nejde tu len o nejakú spoveď (i keď v intímnych pasážach je autor na slovenské pomery otvorený), ale aj o výklad doby z hľadiska vlastných skúseností a vlastného videnia. Kultúrnopolitické udalosti povojnových rokov predstavujú v Plávkovom poňatí panorámu svojského typu a majú dokumentárnu hodnotu. Pravda, Plávkova kniha si hľadá a nachádza čitateľa dnešného, orientuje ho zámerným spôsobom, a tak je Plná čaša aj aktuálne výchovná. A predsa hlavné na Plávkových pamätiach je to, že je v nich „človečina", to večne ľudské, čo priťahuje. Plávka je úprimný, veselý, často optimistický, ale má aj svoje smútky, ktoré vie nakoniec prekonať. Jeho kniha je studnicou optimizmu.

Keď sme prijímali nového pracovníka, nech to už bolo na redakčnom či na administratívnom alebo ekonomickom úseku, každého som vždy chcel osobne poznať a privítať ho v našom kolektíve. V krátkom prijímacom rozhovore s ním nikdy som sa nezabudol spýtať, odkiaľ je, kde sa narodil a vyrástol. Dobre to padlo i jemu a ja som nadobudol hneď bližší prístup k nemu i k jeho práci, nadviazali sme osobné kontakty, ktoré sa v nejednom prípade rozvinuli v priateľstvo, trvajúce dodnes.

Niektorých spolupracovníkov som poznal ešte pred svojím príchodom do Tatrana, ako napríklad vedúceho výrobného oddelenia Rudolfa Totku, ktorý predtým pracoval v tlačiarenských závodoch Pravda, kde sme tlačievali Nové slovo. Neraz som sa tam s ním stretával, najmä v neskorých večerných hodinách, keď som chodil lámať číslo. V Tatrane sme, pravdaže, veľmi úzko spolupracovali, navštívili spolu nejednu našu tlačiareň na Slovensku i v Čechách. Od jeho spolupracovníčky Milky Medovarskej som si dokonca požičal i jej pekné priezvisko do jednej zo svojich básní v Zelenej ratolesti.

Takisto už dávnejšie, ešte z čias prvej republiky, som poznal i Janka Smitku, rodáka z oravského Pucova, ktorý pracoval v oddelení práce a miezd. Som mu vďačný, že nás raz spolu i s manželkou pozval na návštevu jeho rodnej obce, kde sme si v čarovnom prostredí jeho brata-roľníka tak nádherne posedeli a zo spoločnej veľkej misy zajedli znamenitých bryndzových halušiek drevenými lyžicami a aspoň na chvíľu sa tak vrátili do dávnych čias môjho detstva, ktoré akosi príliš rýchlo prikryl moderný svet.

_ Vďačne si spomínam i na spoluprácu s Ruženou Žiaranovou, Elenou Kriškovou, Štefanom Tešlárom, Danielom Šulcom i jeho manželkou Esterou, Máriou Štefkovou i Milkou Jurenkovou, Ivanom Kovačevičom, nezabúdajúc ani na Horehrončianku z Lučatína Zlatu Maderovú, s neobyčajne vytríbeným vkusom a zmyslom pre krásno ako v literatúre, umení, tak i špeciálne v grafike, ktorej sa napokon ako výtvarná redaktorka plne venovala. A akože vynechať i pracovitých ľudí „z katakomb", ako sme nazývali miestnosti učtárne a hospodárskeho oddelenia tamdolu v nízkom prízemí, ustavične vlhkom i studenom, ktoré nedajbože vysušiť a zohriať? Či to už bol z oddelenia distribúcie, dnes tiež už nebohý Alois Jindra, ďalej Alojz Mader, či už z učtárne Žilinčan, Suchovský, Kadúc, Vaněk, Kukumberk i ďalší pracovníci, spomedzi ktorých mi zvlášť v pamäti vyskakuje Gejza Kurila, hospodársky správca par exellence, ktorý na tomto svete všetko obstaral. Dakedy sme aj tŕpli, ako to docielil.

No a nadovšetko vari sa mi prichodí skôr poďakovať, ako len tak zaspomínať, keď sa v myšlienkach vraciam do tej svojej starej kancelárie na druhom poschodí, kde po toľké roky sedávala moja najbližšia spolupracovníčka, sekretárka Jarmila Srnenská, pokorne znášajúca všetky vrtochy svojho šéfa, ktorý veru neraz skôr pôsobil ako básnik než direktor a bolo treba nájsť šikovný spôsob ako ho uzemniť. A Jarmilka Srnenská tieto spôsoby ovládala dokonale. Takt a jemnosť, snúbiace sa s osobným šarmom, vnášaným priamo do úradných povinností, ale i mimo nich, to boli vlastnosti mojej sekretárky, ktoré vytvárali klímu vľúdnosti nielen pri prijímaní i nie vždy príjemných stránok, ale i pri nejednom rokovaní, neraz plnom nervozity a trápení. Jej zásluhou som nikdy nič nepremeškal, čo som premeškať naozaj nemal, a takisto jej zásluhou som nešiel ta, kam som ísť nemusel. Vo svojej robote sa naozaj dokonale vyznala, pritom ju však vykonávala tak, že nepichala do očí, vedela ju vniesť medzi všetkých nás ako celkom prirodzenú samozrejmosť. A to je veľký kumšt pracovný, ktorý práve v takejto funkcii nikdy nie je dostatočne docenený. Nič nestratila na svojej obľube medzi ostatnými zamestnancami preto, že bola sekretárkou riaditeľa.

KRČMÉRY, ŠTEFAN - ROMÁN BEZ KONCA

KRČMÉRY, ŠTEFAN

ROMÁN BEZ KONCA
Legendy a lyrické prózy

Tatran, Bratislava, 1977
ilustrácie Stanislav Dusík
prebal Jozef Gális
doslov Peter Liba
zostavil Peter Liba
1. vydanie, 24.200 výtlačkov

beletria, próza krátka,
124 s., slovenčina
hmotnosť: 427 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*mipet2*  (in *085*)

Štefana Krčméryho poznajú čitatelia predovšetkým ako básnika, literárneho kritika a historika, redaktora, organizátora slovenského kultúrneho a národného života. Menej známy je ako prozaik, hoci niektoré jeho prózy vyšli samostatne a časť z nich bola zaradená do jeho Výberu z diela (1953). Prozaická tvorba je však organickou súčasťou Krčméryho literárneho diela a spolu s básnickými zbierkami a literárnohistorickými prácami podáva umelecký obraz o tvorivom rozpätí tejto nevšednej osobnosti. Náš výber z Krčméryho próz predstavuje tri obdobia jeho tvorby. Prvá časť — Akordy srdca — čerpá zo starších prozaických prác, inšpirovaných a motivovaných vzťahom k rodine, žene a rodnému kraju. K nej sme pripojili lyrickú prózu Osvobodenie, ktorá je výnimočným zjavom v celej Krčméryho tvorbe. Obraz dejín na pozadí osudov historických osobností dokresľuje Zimná legenda, kde v jednotlivých biografických portrétoch autor pútavou a umelecky pôsobivou formou približuje postavy a dramatické úseky zo slovenských národných dejín od čias veľkomoravských až po naše storočie. Jeho drobnokresba sa vyznačuje sugestívnym prienikom do podstaty dejov a postáv tým zvláštnym krčméryovským pohľadom. Tak nám v jednotlivých legendách vystupujú postavy Svätopluka, potulného mnícha, kráľa Mateja Korvina, Jána Silvána ako básnika i človeka, plasticky zobrazené osobnosti Daniela Krmana, Jána Hollého, Pavla Jozefa Šafárika a portréty štúrovcov Augusta Horislava Krčméryho, Andreja Sládkoviča a iných. Záverečný cyklus čierne husle dokresľuje umelecký a ľudský profil tvorcu. Celé dielko pomôže čitateľovi hlboko vniknúť do vnútorného sveta Štefana Krčméryho a pochopiť veľkosť i tragiku jeho osudu.

MIŠÚN, JÁN - MESTEČKO V ĽUDOVEJ KULTÚRE

MIŠÚN, JÁN

MESTEČKO V ĽUDOVEJ KULTÚRE

Ametyst, Dohňany-Zbora, 2012
obálka Ľubomír Rafay
ISBN 978-80-89031-61-0

monografie
80 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

5,00 € PREDANÉ

*mipet2*

HURBAN, JOZEF MILOSLAV - OBRAZY ZO ŽIVOTA

HURBAN, JOZEF MILOSLAV

OBRAZY ZO ŽIVOTA
Výber z realistickej prózy

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1956
edícia Hviezdoslavova knižnica (34)
poznámky a vysvetlivky Ján Béder
portrét nakreslila Edita Ambrušová
1. vydanie, 35.400 výtlačkov

beletria, próza krátka,
334 s., slovenčina
hmotnosť: 375 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*mipet2* (in *098*)

TIBENSKÝ, JÁN - DEJINY VEDY A TECHNIKY NA SLOVENSKU

TIBENSKÝ, JÁN

DEJINY VEDY A TECHNIKY NA SLOVENSKU

Osveta, Martin, 1979
prebal Tibor Hrabovský
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

encyklopédie, veda, technika,
536 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 1600 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

6,40 € PREDANÉ

*mipet2*

Dnes, v období vedeckotechnickej revolúcie sa veda všeobecne uznáva za súčasť výrobných síl, ba za ich avantgardu. S rastom jej hospodárskeho a spoločenského významu sa primerane zvýšil aj záujem o jej dejiny. Hoci určitý záujem o dejiny vied a techniky možno na Slovensku sledovať už od konca 19. storočia, systematicky sa ako samostatná vedecká disciplína začali pestovať až od 50. rokov nášho storočia. Napred vznikli pri niekdajších sekciách SA V malé kabinety dejín prírodných vied, medicíny a techniky, ktoré sa roku 1960 zlúčili do Oddelenia dejín vied a techniky Historického ústavu SA V.

Autor publikácie Ján Tibenský sa začal dejinami vied a techniky zaoberať od roku 1960, keď ho poverili vedením spomínaného Oddelenia; predtým sa venoval slovenským národným dejinám, najmä začiatkom národného obrodenia. Za necelé dve desaťročia uverejnil viacero čiastkových štúdií v zborníkoch Z dejín vied a techniky na Slovensku, ktoré sám rediguje, a populárny seriál v časopise Svet vedy.

Publikácia, ktorú čitateľom predkladáme, je populárnovedecké spracovanie dejín vedy a techniky na Slovensku od najstarších čias až po búrlivý rozvoj v podmienkach rozvinutého socializmu. Ide o prvú a vydarenú popularizačnú syntézu, aj napriek tomu, že ešte celé oblasti a obdobia vývoja vedy a techniky u nás nie sú spracované. 

Autor primerane zaraďuje vývoj tejto oblasti do celoeurópskeho i celosvetového pohybu, pričom poukazuje na to, že vedecké myslenie i jeho praktické uplatnenie na Slovensku boli v niektorých obdobiach na vysokej úrovni.

Vydaním tohto diela plní nielen autor, ale aj vydavateľstvo jednu zo základných národných povinností: spracovať a širšiemu okruhu záujemcov a čitateľov priblížiť nielen vývoj vedy a techniky na Slovensku, ale aj jeho priekopníkov a nositeľov. Pravda, autor venuje pozornosť nielen Slovákom, ale aj tým vedcom iných národností, ktorí sa pričinili o výskum, o rozvoj vedeckého myslenia i o pokroky v technike na Slovensku. Publikácia je napísaná tak, že v nej vidno postupné narastanie záujmu o vedecký výskum v minulosti a prudký rozvoj vedy a techniky na Slovensku po oslobodení, najmä po Víťaznom februári.

Úspechy, ktoré sa v slovenskej vede a technickom rozvoji v posledných desaťročiach dosiahli, sú v nemalej miere zdrojom národnej hrdosti a prispievajú k prehĺbeniu socialistického vlastenectva. A tieto ciele sleduje aj táto publikácia.

CIBULKA, VLADIMÍR - ODBORNÉ KRESLENIE

CIBULKA, VLADIMÍR

ODBORNÉ KRESLENIE
pre stredné priemyselné školy stavebné

Alfa, Bratislava, 1977
edícia Stavebnícka literatúra
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

učebnice, technika, stavebníctvo
235 s., 323 obr., 19 príloh
hmotnosť: 922 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: prebal a dosky ušpinené, strany v dobrej kondícii

6,90 € PREDANÉ

*mipet2* (in *R14*)

V učebnici je spracovaná široká problematika kresliarskych a grafických techník.

Znázorňovanie vzhľadu budovy a jej pôsobenie v danom prostredí vyžaduje, aby mal technik - projektant dobrú kresliarsku prípravu, kresliarsku zručnosť, ako aj zmysel a cit pre proporcie a farby. Keďže zručnosť a istotu v kreslení možno získať len usilovnou, svedomitou a trpezlivou prácou, je potrebné, aby si študujúci prebrali a precvičili všetky druhy používaných techník.

Učebnica podáva komplexný prehľad kresliarskych prác od prípravy kresliacich papierov a pomôcok cez lineárne kresby, písmo, plošné obrazce a členenie plochy, základy priestorového zobrazovania, lineárnu a kresliarsku perspektívu, základy grafických a štetcových techník, kreslenie podľa skutočnosti a zásady osvetľovania až po súborné cvičenia.

Publikácia je určená žiakom stredných priemyselných škôl stavebných, študujúcim popri zamestnaní, ale aj všetkým záujemcom, ktorí si chcú osvojiť zásady techník kreslenia, resp. zobrazovania vôbec.

HUNT, PATRICIA - BIBLE STORIES FROM THE OLD TESTAMENT

HUNT, PATRICIA

BIBLE STORIES FROM THE OLD TESTAMENT

Crescent Books, New York, 1984
ilustrácie Angus McBride
ISBN 0-517-439093

Biblia, náboženská literatúra, knihy pre deti
114 s., angličtina
hmotnosť: 594 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*mipet2* (in *R14*)  in **S1**

HUNT, PATRICIA - BIBLE STORIES FROM THE NEW TESTAMENT

HUNT, PATRICIA

BIBLE STORIES FROM THE NEW TESTAMENT

Crescent Books, New York, 1984
ilustrácie Angus McBride
ISBN 0-517-439107

Biblia, náboženská literatúra, knihy pre deti
124 s., angličtina
hmotnosť: 619 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*mipet2* in **S1**

BODNÁR, JÁN - ZÚRODŇOVANIE PÔDY NA SLOVENSKU

BODNÁR, JÁN

ZÚRODŇOVANIE PÔDY NA SLOVENSKU

Štátna melioračná správa, Bratislava, 1984
fotografie Jozef Nový
obálka František Šubin
3.000 výtlačkov

poľnohospodárstvo, monografie
132 s., far fot. a mapky, slovenčina
hmotnosť: 646 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

4,00 €

*mipet2*  in **S5P**

ROZMAN, LADISLAV - KOŠICE

ROZMAN, LADISLAV

KOŠICE

Osveta, Martin, 1979
fotografie Ladislav Rozman
obálka Robert Brož
edícia Obrazové publikácie
2. vydanie, 20.000 výtlačkov

publikácie obrázkové, monografie
168 + 32 (far. fot.) strán, slovenčina
hmotnosť: 1027 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

4,00 € PREDANÉ

*mipet2*

JESENSKÝ, JANKO - DEMOKRATI

JESENSKÝ, JANKO

DEMOKRATI

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
edícia Hviezdoslavova knižnica (42)
doslov a poznámky Michal Chorváth
obálka Edita Ambrušová, Emil Bačík
5. vydanie, 27.200 výtlačkov

beletria, román
468 s., slovenčina
hmotnosť: 464 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,60 € PREDANÉ

*mipet2* (in *085*)

Zobrazenie spoločenských a politických pomerov v predvojnovom Československu prostredníctvom ľúbostného príbehu kuchárky Hanky a mladého úradníka Landíka. Ostrá kritika vlastnosti ľudí - faloš, malomeštiactvo, pokrytectvo, honba za majetkom a mocou, intrigánstvo, povýšenosť a odsúdenie systému vlády. Oslava jednoduchej, úprimnej a obetavej lásky. V tomto románe vrcholí vývin Janka Jesenského ako prozaika.

Leteli tuho. Kolesá sa zúrivo krútili. Dubec bol už len na niekoľko metrov od nich a o krátky čas pysk jeho koňa sa už-už dotýkal bričky.

„On ma chce predbehnúť“, znepokojil sa Landík, „budem sa hanbiť pred ňou. Musím to prekaziť.“

Zatiahol koňa napravo, aby zmiatol jazdca a zahatil ho v cvale. Žrebec sa väčšmi zvrtol napravo, ako bolo treba. Potiahol na samý kraj cesty, kde bola hrádza. Brička sa nahla, čosi prasklo a oni padli. Kôň sa síce zastavil hneď, ale dievča už vypadlo z voza. Landík sa prevrátil hlavou pred bričku. Pravé koleso sa zlomilo a brička sa prevrhla do hrádze. Dubec zabehol naľavo vopred, a keď videl nehodu, zastavil koňa, zoskočil z neho a pobehol k Želke.

Omdlela od ľaku. Iného sa jej nič nestalo. Landíkovi prešli kolesá cez členok a udrel si hlavu na oji.

Dubec bol mohutný, vysoký človek, s veľkou hlavou a širokou tvárou, husto zarastenou. Líca strácali sa v čiernej brade, hrubé obrvy padali na oči, nestrihané fúzy zakrývali ústa a splývali v jedno s chumáčmi spodnej čeľusti. Chumáče viseli dolu a tvorili dve končité brady, rozdelené jarčekom. Spod rozopätej, mäkkej košele trčala čierna srsť pŕs a pod manžetkami bolo vidieť chlpy zápästia. Ešte i vrchná časť rúk a prsty medzi hánkami sa černeli od vláskov. Pri tmavej pleti a farbe brady veľmi sa odrážala biela, vojenská čiapka a blúza s bielou, rozhalenou, mäkkou košeľou, biele nohavice, úzke v kolenách, vyduté k vrchu a vsunuté za sáry vysokých, žltých čižiem.

Landík si ho dobre obzrel. Mal dojem, že sa k dievčaťu blíži chlpatý medveď na dvoch zadných nohách, oblečený do bielych letných šiat.

Krivkal za ním k Želke, ale medveď sa obrátil k nemu so zarastenou tvárou a namiesto, aby sa predstavil a povedal svoje poctivé meno, ako je to zvykom medzi dobre vychovanými ľuďmi, zamumlal:

— Keď neviete poháňať, nepoháňajte.

Landík si tlačil prstami boľavé, puchnúce čelo a nahnevane odsekol:

— Čo letíte na koni do sveta, keď neviete jazdiť.

Chcel dodať čosi o jazdení na trlici, ale sa zdržal.

Takéto vzájomné predstavenie bolo dostatočné, aby sa stali nepriateľmi.

Želka, keď sa z mrákot prebrala, vyčítavo pozrela na Landíka a, poddávajúc sa pomocným dlabám Dubcovým, ako čo by sa dohovorila s ním, zasipela tiež:

— Neviete poháňať.

Vykala. To pred Dubcom. Hanbila sa pred ním, či sa hnevala? Znelo to ako zasipenie malej, znebezpečenej vreteničky, a bolo to i jedovaté uštipnutie, od ktorého černie i chladne telo. Landík zrovna cítil mrazenie. Namiesto toho, aby sa ho sústrastne opýtala: „Vám sa nič nestalo?“ zasipí. „Neviete poháňať!“

Dubec ovinul zblednutú Želku v páse a viedol ju šetrne na breh s pažiťou. Zvliekol svoju bielu blúzu, usadil ju na ňu, poprosil, aby počkala, kým sa vráti, vyšvihol sa na svojho sivka a cvalom sa pustil nazad.

Landík sa cítil pokoreným od Dubca a urazeným od Želky. Želka si myslela, že je jej hnev celkom na mieste, nie tak od laku a pádu, ako od toho, že ju Landík nepočúvol, bol nešikovný a ona smiešna. Obidvaja mlčali, ako dva kopce hrobov s dvoma rakvičkami lásky-dojčaťa, ktoré len čo začalo hovoriť, a už umrelo. Žrebec rýpal trávu pod stromami pri ceste, nestarajúc sa o smútočný obrad pohrebu.

Prešlo niekoľko minút. Landík sa premohol a fufnavo navrhol:

— Mohli by sme ísť domov.

— Dvaja na jednom koni?

— Ja by som šiel pešo.

— Radšej počkám, — povedala Želka chladne s odvrátenou hlavou.

— Tak si počkajte vášho osvieteného pána, ja s ním nepôjdem.

— Nech sa vám len páči, pán doktor.

Landík hodil plecom a sadol na žrebca. Sediac na ňom, opýtal sa ešte raz:

— Idete, či počkáte?

— Počkám.

— Prídem pre vás na koči! — zavolal ešte.

Želka neodpovedala.

Tak je s človekom niekedy. Sedí na koni, a spadol z koňa ...

Tetuška medzitým, čo sa všetko toto odohrávalo, darmo čakala svojich mladých hostí na raňajky. Prišli až na obed na dvoch kočoch. V jednom sedela Želka a Dubec, v druhom, ktorý prišiel čosi neskoršie, Janík. Želka už nebola bledá a trasúca sa, ale prirodzene ružová a veselá. Janík, smutný, kríval na jednu nohu.

Keď tetka zbadala Dubca so Želkou, stiahla obočie. Nebolo jej vhod, že ich vidí spolu. Taký „nemravník“ ešte pokazí ne-

TOMASI DI LAMPEDUSA, GIUSEPPE - GEPARD

TOMASI DI LAMPEDUSA, GIUSEPPE

GEPARD
(Il Gattopardo)

Smena, Bratislava, 1975
edícia Máj (256)
preklad Michaela Jurovská
doslov Michaela Jurovská
ilustrácie Emil Sedlák
prebal  E. Sedlák, Zdeněk Ziegler
1. vydanie, 24.000 výtlačkov

beletria, román
224 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 € DAROVANÉ

*mipet2* (in *085*)

Román Giuseppa Tomasiho di Lampedusa (1896—1957) patrí k tým dielam svetovej literatúry, ktoré mali čudný osud. Autor ho napísal tesne pred svojou smrťou, prvý raz vyšiel r. 1958. Jeho novely vyšli takisto posmrtne.

Geparda hneď preložili do niekoľkých rečí a poslúžil aj ako filmový scenár. Zachytáva koniec feudálnej epochy na Sicílii roku 1860—1862 na príbehu rodu Salina, dedičných šľachticov.

Svojím obsahom i formou sa Gepard väčšmi približuje k talianskym románom devätnásteho storočia ako k talianskej mladej próze. Ale jeho aktuálnosť spolu s umeleckými hodnotami a originálnym štýlom mu vydobyli veľkú popularitu.

Giuseppe Tomasi di Lampedusa v postave hlavného hrdinu kniežaťa Salinu stelesnil svoje videnie sveta. Je to zložitá a protirečivá postava, milujúca život, prírodu, svoje krásne mesto Palermo, hľadá pokoj v splynutí s prírodou a napokon nad sebou i nad svojou triedou, vynáša prísny rozsudok.

Potom správcu vystavili mukám z pitia čaju. Don Fabrizio prikázal doniesť dve šálky a don ’Nofrio musel v smrteľnej úzkosti jednu z nich vychlipkať. Vzápätí sa rozhovoril, čo je v Donnafugate nového: pred dvoma týždňami obnovil prenájom léna v Aquile za trocha horších podmienok ako prv; veľké výdavky mal s opravou povál v hosťovských izbách; v pokladnici však je k dispozícii Jeho Jasnosti tritisíc dvesto sedemdesiatpäť uncí netto, keď sa odrátajú všetky výdavky, dane a jeho vlastný plat.

Potom nasledovali novoty súkromného rázu, krútiace sa okolo hlavnej udalosti roka: okolo rýchleho majetkového vzostupu dona Calogera Sedáru; pred pol rokom vypršala splatnosť pôžičky, ktorú poskytol barónovi Tuminovi, a tak zhabal barónovu pôdu; vďaka tisíc unciám, čo mu požičal, získal teraz majetok vynášajúci päťsto uncí ročne; v apríli sa mu pritrafilo kúpiť za babku „lán“ zeme, a na tomto „láne“ je lom veľmi hľadaného kameňa, ktorý mienil starosta zužitkovať; za zmätkov a drahoty po vylodení popredal neobyčajne výhodne pšenicu. Do hlasu dona ’Nofria vstúpila zloba: „Zrátal som si to na prstoch: zisky dona Calogera sa onedlho vyrovnajú dôchodkom Vašej Jasnosti v Donnafugate.“ S bohatstvom rástol aj politický vplyv: starosta sa stal hlavou liberálov v dedine i v susedných obciach; bol si istý, že po voľbách ho pošlú ako poslanca do Turína. „A ako sa naparujú, on nie, na to je priveľmi prešibaný, ale tá jeho dcéra, napríklad, ktorá sa vrátila z kláštora vo Florencii a chodí si po dedine v krinolíne a so zamatovými stuhami, čo jej visia z klobúka.“

Knieža mlčal: hej, tá jeho dcéra, tá Angelica, čo príde dnes na večeru; bol zvedavý na túto vyfintenú pastierku; nie je pravda, že sa nič nezmenilo — don Calogero je taký bohatý ako on! Ale to všetko sa koniec koncov dalo čakať; bola to cena, ktorú museli zaplatiť.

Pánovo mlčanie vyviedlo dona ’Nofria z miery; nazdával sa, že vzbudil v kniežati nevôľu, lebo mu rozprával dedinské klebety. „Jasnosť, dal som vám pripraviť kúpeľ, iste už bude hotový.“ Don Fabrizio odrazu zistil, že je ustatý: boli takmer tri hodiny, a už deväť hodín bol na nohách na pražiacom slnku a po takej hroznej noci! Cítil že má telo samý prach, ešte aj v najskrytejších záhyboch. „Ďakujem, don ’Nofrio, že ste na to mysleli, aj za všetko ostatné. Uvidíme sa dnes pri večeri.“

Vyšiel hore vnútorným schodiskom; prešiel cez salón s gobelínmi, cez belasý salón, cez žltý; privreté okenice prepúšťali svetlo; v jeho pracovni tlmene tikali Boullove kyvadlové hodiny. „Aký pokoj, panebože, aký mier!“ Vošiel do kúpeľne, malej, vybielenej vápnom, s drsnou tehlovou dlážkou s odtokom uprostred. Vaňa bola akési obrovské oválne koryto z lakovaného plechu, zvonka žlté, zvnútra sivé, na štyroch hrubých drevených nohách. Na stene visel na háku kúpací plášť; na jednej vypletanej stoličke ležala čistá bielizeň, na druhej oblek, ešte pokrčený, ako ležal v kufri. Pri kúpeli obrovské ružové mydlo, veľká kefa, plátenný uzlík s otrubami, ktoré namočené vo vode vytvoria voňavé mlieko, obrovská špongia, jedna z tých, čo mu posielal správca Saliny. Oblokom bez záclon vnikalo dnu neľútostné slnko.

Zatlieskal: vošli dvaja sluhovia, každý s dvoma čľapotajúcimi vedrami, jedno so studenou, druhé s horúcou vodou; viac ráz sa obrátili a dieža sa naplnila; skúsil rukou vodu, či je teplá — akurát. Poslal sluhov preč, vyzliekol sa, vošiel do vane. Pod náramnou ťarchou vyšplechlo trocha vody. Namydlil sa, vydrhol kefou: letná voda mu lahodila, zmalátnel. Takmer zaspával, keď vtom zaklopali na dvere: bojazlivo vošiel komorník, Mimi. „Páter Pirrone si žiada ihneď vidieť Vašu Jasnosť. Čaká vedľa, kým Vaša Jasnosť nevyjde z kúpeľa.“ Knieža to prekvapilo — ale ak sa stala nejaká galiba, nech sa to radšej dozvie čím skôr. „To nič, zaveďte ho sem.“

Dona Fabrizia znepokojilo, prečo sa páter Pirrone tak ponáhľa, a trocha z tohto dôvodu, trocha z úcty ku kňazskému rúchu chytro liezol z vane: rátal s tým, že si stihne natiahnuť kúpací plášť skôr, ako vojde jezuita, ale nestihol — a páter Pirrone vošiel práve vo chvíli, keď ho už nezahaľovala mydlová voda a ešte ho narýchlo nezastierala osuška, takže sa tu týčil úplne nahý ako farnezský Herkules, navyše sa z neho parilo, kým z krku, z ramien, z brucha, zo stehien mu stekali celé riavy,