LAGERLÖFOVÁ, SELMA - GÖSTA BERLING

LAGERLÖFOVÁ, SELMA

GÖSTA BERLING
(Gösta Berling saga)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (17)
preklad Peter Hrivnák
prebal Pavel Hrach
3. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-880-78

beletria, román, poviedky,
360 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00  €

*zlaci*/*rekry*in*belx-swe*

Život a dielo Selmy Lagerlöfovej (1858-1940), nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, akosi sa bránia veľkým a zvučným slovám, možno práve preto, lebo všetko, čo napísala, vyviera tak bezprostredne z vlastných zážitkov, je také späté s jej najužším domovom. Lagerlöfová je najšvédskejšia zo švédskych autorov a svetová v najpravejšom zmysle slova tým, že prenikla do duše vlastného národa i krajiny. Napísala ságu o svojom Värmlande detských rokov, plnom preludov a tajomných predstáv, o jeho bájnych hrdinoch, o ekebyských gavalieroch, ktorí užívali život plnými dúškami, ktorí boli takí veľkí a takí neodolateľní tým, čo žiadali, i tým, ako sa rozdávali. Gösta Berling je jedným z nich, najkrajší z celej družiny. Vedel strhnúť ľudí k hrdinstvu, je opradený vencom povestí z brehov Vännernského jazera, neubráni sa ani ozajstnej, oslobodzujúcej moci lásky, ani radosti, ani žiaľu. No nebol to iba romantický rojko, ale aj plnokrvný človek, túžiaci po ozajstnej, užitočnej práci.

VEĽKÝ MEDVEĎ Z GURLITSKEJ SKALY

V lesnom šere bývajú strašidelné zvieratá, ktorých čeľuste sú vyzbrojené hrozivo sa lesknúcimi zubami alebo ostrými zobákmi, ktorých nohy majú pazúry, pripravené zatnúť sa do hrdla plného krvi, a ktorých oči sa blýskali vraždychtivosťou.

Bývajú tu vlky, ktoré sa vynárajú z noci a prenasledujú sane sedliakov tak dlho, kým im žena nepohodí dieťa, ktoré jej sedí na lone, aby zachránila svoj a mužov život.

Býva tam rys, ktorého ľudia volajú gopa, lebo v lese je rozhodne nebezpečné vysloviť jeho pravé meno. Ten, ktorý vo dne vysloví jeho meno, musí si večer hľadieť dverí a otvorov svojho ovčinca, lebo rys isto príde. Vylezie rovno po stenách ovčinca, lebo jeho pazúry sú silné ako oceľové klince, pretiahne sa najmenším otvorom a vrhne sa na ovce. A gopa sa im vešia na hrdlo a pije im krv z krčných tepien, hryzie a trhá, kým aj posledná ovca nie je mŕtva. Neprestane so svojím divým tancom smrti medzi vydesenými zvieratami, kým len niektoré z nich prejaví čo i len známku života.

A ráno nájde sedliak všetky ovce mŕtve na zemi s rozdriapanými hrdlami, lebo tam, kde šarapatil rys, neostáva nič nažive.

Býva tu výr, ktorý húka za súmraku, a keď ho niekto napodobní, priletí k nemu na svojich veľkých krídlach a vyďobe mu oči, lebo to nie je ozajstný vták, ale strašidlo.

A býva tu aj najhroznejší zo všetkých, medveď, silný ako dvanásť chlapov, a keď raz ochutnal ľudskú krv, možno ho zastreliť iba striebornou guľkou. Môže niečo dodať zvieraťu väčší nimbus hrôzy ako to, že ho možno zraziť iba striebornou guľkou? Čo sú to za skryté hrozné sily, ktoré v ňom prebývajú a ktoré mu dodávajú odolnosti voči obyčajnému olovu? Či sa nebude aj dieťa za bezsenných hodín desiť tohto zlého zvieraťa, chráneného zlými mocnosťami?

A keby ho niekto stretol v lese, veľkého a vysokého ako putujúci balvan, tu nesmie utekať, ani sa brániť, ale sa musí hodiť na zem a predstierať, že je mŕtvy. Mnoho malých detí už v duchu ležalo na zemi a malo medveďa nad sebou. Labou ich prevracal hore-dolu a ony cítili v tvári jeho horúci, fučiaci dych, ale ležali ticho, až kým neodišiel vyhrabať jamu, do ktorej by si ich schoval. Tu opatrne vstali a odkradli sa, najprv pomaly, a potom behom.

Ale predstavte si, len si predstavte, keby tak medveď neveril, že sú naozaj mŕtve, a zaťal by do nich zubiská, alebo keby bol taký hladný, že by ich chcel zjesť hneď, alebo keby zistil, že sa hýbu, a skočil by po nich! Preboha!

Strach je ako čarodejnica. Sedí v lesnom šere, skladá čarodejnícke piesne pre ľudské uši a napĺňa ľudské srdcia strašidelnými predstavami. Z toho potom pochádza ten ochromujúci strach, ktorý ťaží život a zatieňuje usmievavú krásu kraja. Príroda je plná zloby, zákerná ako spiaci had, nemožno jej dôverovať. Leží tu Lövenské jazero v úchvatnej kráse, ale nedôverujte mu! Čaká na obeť: každý rok si vyberá svoju daň v utopencoch. Tu stojí les, vábivo pokojný, ale nedôverujte mu! Les je plný strašných zvierat, posadnutých dušami zlých čarodejníc a vraždychtivých zlosynov.

Nedôverujte potôčikom s pokojnou vodou! Ak sa budete brodiť po nich po západe slnka, prinesú vám prudké choroby a smrť. Nedôverujte kukučke, ktorá na jar tak veselo kukala.

Na jeseň sa z nej stane jastrab so zlostnými očami a hroznými pazúrmi. Nedôverujte machu, ani šedivníku, ani lesnému zrázu! Zlá je príroda, posadnutá neviditeľnými mocnosťami, ktoré nenávidia človeka! Niet miestečka, na ktoré by si mohol s dôverou položiť nohu. Je to divné, že tvoje slabé pokolenie vie čeliť toľkým nástrahám.

Strach je ako čarodejnica. Ešte vždy tam sedí v temnote värmlandských lesov a spieva čarodejnícke piesne? Ešte zatieňuje krásu usmievavého kraja, ochromuje dosiaľ radosť zo života? Veľká bola jeho moc, ja to viem, ja, ktorá som mala v kolíske oceľ a vo vode na kúpanie žeravé uhlie, ja to viem, ja, ktorá som spoznala jeho železnú ruku, nemilosrdne zvierajúcu srdce.

Ale nemyslite si, že vám chcem teraz rozprávať o čomsi strašidelnom a desivom. Je to len starý príbeh o veľkom medveďovi z Gurlitskej skaly, ktorý vám chcem vyrozprávať, a len od vás záleží, či mi budete veriť, alebo nie - ako to už býva so všetkými poľovníckymi historkami.

.................................................................................................................................................................

...posledná veta...

Okolo nás sa celý rok rojili obrovské včely fantázie, ale ako sa teraz dostanú do úľa skutočnosti, o to nech sa postarajú samy.

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - CISÁR Z PORTUGÁLIE A INÉ

LAGERLÖFOVÁ, SELMA

CISÁR Z PORTUGÁLIE A INÉ
(Keisaren av Portugallien)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (20)
preklad Gustáv Viktory, Helena Dobiášová, Jana Rakšányiová
doslov Jana Rakšányiová
prebal Pavel Hrach
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-880-78

beletria, román, poviedky, literatúra švédska
572 s., slovenčina
hmotnosť: 565 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý, bez prebalu
1,00 € stav: dobrý


*zlaci* in *021*

Štvrtý zväzok výberu z diela Selmy Lagerlöfovej obsahuje kratšie romány, novely a poviedky. V kratších a krátkych prozaických dielach tejto autorky, nazvanej aj „ochrankyňou ľudskej dobroty“, poetický svet sa neustále prelína s realitou konkrétnej doby, čiže s rozhraním 19. a 20, storočia, a prastarých severských povestí, bájí a povier, ako je to príznačné iba pre autorov, ktorí úplne zrástli so svojím bezprostredným domovom.

Najrozsiahlejšia próza tohto zväzku Cisár z Portugálie nemá nič spoločné so skutočným Portugalskom. Kraj, v ktorom sa dej odohráva, je Lagerlöfovej milovaný rodný Värmland. Želiar Jan Andersson zo Skrolycky, chalupy v askedalských dolinách, človek bez veľkých nárokov na ľudské šťastie, stane sa otcom.

Z otcovského šťastia vyplynie jeho bezhraničná láska k dcére. Keď dcéra odrastie a odíde do Stockholmu slúžiť, aby rodičom pomohla splatiť dlhy, a keď ju mesto pokazí a nevracia sa domov, bezhraničná láska pomätie úbohému otcovi rozum. Zo želiara sa stane „cisár z Portugálie“, zjavom šašo, rozumom blázon, ale srdcom človek — stelesnená dobrota. Typický človek Selmy Lagerlöfovej, pre ktorého v choromyseľnosti nejestvuje hranica medzi „prirodzeným“ a „nadprirodzeným“, medzi možným a nemožným. Človek, pre ktorého jestvuje jediná skutočnosť - dobro. Táto skutočnosť napokon stiera v postave cisára z Portugálie aj hranicu medzi svetom normálnych a pomätených. Nejde o stupeň rozumnosti, ale o silu dobra. Dobro je mocnosť, ktorá nevyhnutne víťazí. Ide od človeka k človeku a pri každom koná svoje dielo. Nepriateľ dobra nevyhnutne padne, jeho priateľ síce hynie, ale spolu s dobrom víťazí.

Román Cisár z Portugálie spolu s ďalšou prózou Povesť o panskom sídle sa vyznačujú priam hodnoverne odborným podaním psychopatologických stavov a javov. Okrem toho v týchto prózach aj na najmenších epizódach, menej dôležitých reflexiách a obrazoch vidieť tvorivú radosť, hýrivé bohatstvo i skúsenosti a za tým všetkým srdečnú ľudskosť človeka, ktorý vidí a chápe skryté hlbiny a prúdy ľudskej duše. Voľba nezvyčajnej témy o pomätencoch a s tým súvisiace zabiehanie do fantastického sveta vidín nie je u Lagerlöfovej túžbou po senzačnosti a bizarnosti, ale je pomôckou a prostriedkom, aby mohla tým lepšie znázorniť hĺbku a realitu lásky, veľkosť a vážnosť boja medzi svetlom a tmou a hodnotu víťazstva lásky a svetla.

Novela Poklad pána Arneho zobrazuje odveký a tragický konflikt medzi láskou a povinnosťou, boj o to ťažší a neľútostnejší, že ho musí zviesť útla dievčina, ktorá stoji na prahu života, neskúsená, ale jednako intuitívne múdra. Napokon čitateľ usúdi, že tragické rozuzlenie tohto príbehu lásky bolo azda najmilosrdnejšie. Námetom novely Dievča z Veľkej slatiny je takisto láska, ale tentoraz prebíjajúca sa od trpkého začiatku k radostnému a viťaznému koncu.

V cykle poviedok Neviditeľné putá sa Selme Lagerlöfovej najlepšie podarilo zachytiť jedinečnú atmosféru dožívajúcich „zákonov“ staroseverských ság v konfrontácii s morálnym kódexom meštiackej spoločnosti. Rovnocennosť partnerstva prírodných síl, psychického založenia postáv a ich sociálnej podmienenosti umožnili autorke vo voľnej hre fantázie umelecky adekvátne stvárniť aj morálne problémy doby, ktoré zostali aktuálne dodnes.

CISÁROV POHREB

Bolo pred Kattrininým pohrebom, nedeľa pred Vianocami, a vtedy nebýva pred kostolom veľa ľudí, lebo väčšina si chce návštevu kostola nechať na veľké sviatky.

Ale keď ľudia, ktorí sa priviezli s truhlou z askedalských dolín, vyšli hore na jedľovú úbočinu medzi kostolom a cirkevným domom, až sa zarazili. Lebo taký veľký zástup, aký sa tu zhromaždil v ten deň, nevidel tu človek hádam ani vtedy, keď do Svartsjo raz do roka prišiel kázať starý prepošt z Bro alebo keď volili farára.

Človek si mohol sám domyslieť, že toľkí ľudia sa tu nezišli preto, aby vyprevadili na poslednej ceste starú Kattrinu, ale že ich sem muselo priviesť čosi iné. Hádam sa v kostole očakáva nejaký veľký človek, alebo bude kázať nejaký iný farár? Ľudia z askedalských dolín bývajú ďaleko od cesty a vo farnosti sa môže všeličo prihodiť, o čom sa oni ani nedozvedia.

Ako zvyčajne zatiahli povozy s ľuďmi na priestranstvo za cirkevným domom a tam pozosadali z povozov. Aj tu bolo plno ľudí, takisto ako na jedľovej úbočine, ale inak tu nevideli nič neobyčajné. Čudovali sa čoraz väčšmi, ale okúňali sa spýtať, čo sa to robí. Tí, ktorí sa vezú s pohrebným sprievodom, po správnosti sa majú držať zvlášť a nedávať sa do reči s tými, ktorí nemajú na zármutku podiel.

Truhlu zložili z voza bez bočníc, na ktorom sa viezla ku kostolu, a položili ju na dva čierne podstavce, už vopred prichystané pred cirkevným domom. Tu mali teraz všetci smútiaci stáť a čakať, kým sa začne vyzváňať a kým farár a zvonár vykročia s ostatnými na cintorín.

Počasie bolo psie. Dážď šľahal, len sa tak šústal, a bubnoval na vrchnák truhly. Jedno teda bolo isté: čokoľvek sem vylákalo toľký národ, nikto nevyšiel z domu kvôli peknému počasiu.

Lež toho dňa akoby dážď a vietor nikomu neprekážal. Ľudia stáli pod holým nebom mĺkvi a trpezliví a nehľadeli sa schovať ani v kostole, ani v cirkevnom dome.

Šiesti nosiči a ostatní, ktorí sa zhromaždili vôkol Kattriny, všimli si, že okrem podstavcov, na ktorých bola položená ich truhla, sú nachystané ďalšie dva. Bude sa teda pochovávať ešte jedna mŕtvola. O tom doteraz nič nepočuli. Ani nebolo vidieť na ceste nejaký iný pohrebný sprievod. Aj čas natoľko pokročil, že už by mali byť pri kostole.

Keď do desiatej chýbalo už len desať minút, takže každú chvíľu bol čas pohnúť sa na cintorín, zbadali ľudia z askedalských dolín, že celý sprievod sa poberá na gazdovstvo Där-Nol v Prästerude, ktoré je od kostola len dve minúty cesty.

Až teraz si všimli, že cesta je vysypaná čečinou od cirkevného domu až po gazdovský dom a že pri vchode z oboch strán stoja smrečky. Teda tu majú toho druhého mŕtveho. Ale ľudia z askedalských dolín ešte vždy nechápali, ako je možné, že sa nič nedozvedeli o smrti na takom gazdovstve. A ani na oblokoch neboli plachty, ako majú byť v dome smútku.

Vtom sa dokorán otvorili dvere na pitvore a z nich sa pohol pohrebný sprievod. Prvý ide August Där-Nol, v ruke drží pohrebné žezlo s flórovou stuhou, za ním nosiči s truhlou.

Potom sa celý zástup, čo čakal pred kostolom, pripojil k tomuto pohrebnému sprievodu. Teda prišli sem kvôli tomuto mŕtvemu.

Truhlu doniesli k cirkevnému domu a položili ju napravo od tej, ktorá tam už bola. August napravil podstavce tak, aby truhly boli pekne jedna pri druhej.

Táto druhá truhla nebola taká nová a lesklá ako Kattrinina. Akoby ju bolo už pred týmto dňom obmylo veľa lejakov. Bola oškúlená a poškriabaná, zrejme sa s ňou nezaobchádzalo dajako pozorne.

Všetci ľudia z askedalských dolín si zhlboka vzdychli, lebo im zrazu svitlo. V tejto truhle neleží nijaký príbuzný Augusta Där-Nola. Teda nie kvôli nejakému neznámemu velikášovi prišlo ku kostolu toľko ľudí.

Pohľady všetkých preleteli teraz na Klara-Gullu, aby videli, či aj jej už svitlo. A bolo na nej badať, že áno.

Celý čas stála bledá a uplakaná celkom pri matkinej truhle, a keď teraz spoznala tú druhú truhlu, ktorú priviezli z gazdovstva Där-Nol, zdalo sa, že ostane celkom bez seba od radosti, ako keď človek dostane to, po čom dlho túžil. Lež ona sa hneď Upokojila. Iba sa smutno usmiala a potichu niekoľkokrát pohladila vrchnák. „Tak pekne sa ti to splnilo, že si si krajšie ani želať nemohla," akoby hovorila mŕtvej matke.

...................................................................................................................................................................

...posledná veta...
Bola taká krásna, ak nie krajšia, ako tej nedele, keď išla do kostola v červených šatách.

LUNDKVIST, ARTUR - BABYLON, NEVIESTKA BOHOV

LUNDKVIST, ARTUR

BABYLON, NEVIESTKA BOHOV
(Babylon, gudarnas sköka)

Smena, Bratislava, 1988
edícia Máj (509)
preklad a doslov Milan Richter
ilustrácie Emil Sedlák
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 35.200 výtlačkov
073-056-88 BNB

beletria, román, literatúra švédska,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 318 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý *barpe*home*in*belx-swe*

stav: dobrý PREDANÉ *zukol4*

Svetoznámy švédsky spisovateľ Artur Lundkvist (nar. 1906), člen Nobelovho výboru a laureát Leninovej ceny, nám v svojej osemdesiatej knihe, ktorá je zároveň jeho ôsmym a posledným historickým románom, približuje život v Babylone za vlády Nabukadnezara II. a jeho nástupcov, teda obdobie 586 až 539 pred n. 1. V dvoch paralelne sa odvíjajúcich príbehoch oživuje činy proroka Daniela, ktorého ako mladého odvlečú chaldejskí vojaci po dobytí Jeruzalema do babylonského zajatia, a zobrazuje osudy mladého dievčaťa Lilidy, ktorú predajú do otroctva a ktorá sa stane v Babylone najprv slúžkou v dome starého veľmoža a neskôr neviestkou hlavného babylonského boha Marduka. Lundkvist s nesmiernou bohatosťou a pestrosťou svojho čistého, poetického jazyka rozpráva o službe židovského mládenca Daniela na Nabukadnezarovom dvore, interpretuje jeho sny a videnia, podáva vyčerpávajúci prehľad dejín Babylonu a Sumeru, ich mýtov, bohov, hrdinov, oboznamuje čitateľa so skvostami babylonskej architektúry, so slávnou vežou, veľchrámom a kráľovským palácom, no najmä s rušným a pestrým životom v nich. Prostredníctvom Lilidy (neskôr Oany) nám sprítomňuje všedný život v Babylone, zvyky a obrady, ruch na bazári, pohlavnú zvrátenosť, činnosť nevestincov, kruté výjavy v levovej jame či obetovanie dračiemu bohovi (krokodílovi!), ale aj osamotenosť Mardukovej neviestky, čakajúcej na vrchole „do neba sa týčiacej" veže na príchod boha, ktorý ju v niektorú noc príde obšťastniť. Babylon, neviestka bohov, je román, ktorý nás nesmierne poučí, vzruší a obdarí krásou obrazov a nezabudnuteľných príbehov.

Doba, krajina a zvieratá

Prastará sumerská legenda rozpráva o národe, ktorý prišiel z mora a nad ktorým panovalo počas štyristo päťdesiatšesťtisíc rokov desať prakráľov, čo žili ako bohovia či polobohovia, v podstate nesmrteľní alebo rodiaci sami seba znova a znova, až pokým neprišla veľká potopa.

O tej sa v legende vraví, že Gilgameš, veľký kráľ z Uruku, vyhľadal praotca Utanapištima. ktorý zachránil ľudstvo pred potopou, a dozvedel sa od neho, ako to vlastne bolo.

Boh stvorenia Ea vyjavil Utanapištimovi v jednom sne trest, na ktorý bohovia po spoločnej porade odsúdili ľudí, nato si praotec postavil loď a zobral na ňu vyvolených ľudí, zvieratá a rozličné druhy obilnín.

Nadišiel veľký nečas, zatemnil oblohu a premenil všetko svetlo na tmu, dokonca aj bohovia sa zľakli tej búrky a záplavy a odkradli sa do neba, kde sa schúlili za hradbami ako bojazlivé psy.

Po šiestich dňoch a siedmich nociach sa more upokojilo a počasie sa umúdrilo, v diaľke sa zjavila hora Nisir a loď zamierila k nej, uviazla na brehu a nedala sa pohnúť.

Utanapištim vypustil najprv holubicu, ktorá sa vrátila, potom lastovičku, ktorá sa takisto vrátila, a nakoniec havrana, ktorý (takto to legenda vraví) videl, kde voda vyschla, jedol z mŕtvol, brodil sa vodou, vypúšťal trus a nikdy sa už nevrátil.

Je možné, že práve toto si Daniel prečítal na tabuľkách s klinovým písmom o potope, o prvej, alebo prvej zaznamenanej potope a že takto sa oboznámil s predlohou neskoršej biblickej potopy.

V legende sa ďalej vraví o kráľovi Mesannepadovi, zakladateľovi tretej dynastie po potope, ktorá bola zároveň prvou dynastiou v meste Ure. V tom čase sa osídlili močariská okolo širokej delty riek Tigrisu a Eufratu a na pahorkoch sa dvíhali prvé mestá obohnané múrmi a opevneniami, ktoré poskytovali ochranu aj stádam dobytka a oviec pasúcim sa v ohradách pod mestskými hradbami.

Hovorí sa tu tiež o národe, ktorý prišiel zo severu, z horských končín a priniesol so sebou do riečnej delty aj svoju kultúru, bohov, zákony a písmo: tmavovlasý, ale nie semitský národ, nazývaný čierne hlavy, ktorý bol navyknutý modliť sa k svojim bohom na návršiach, na končiaroch hôr, a preto vystaval v delte umelé kopce, postavil zikkuraty s vysokými vežami a aj na tejto jemu celkom cudzej rovine sa pridŕžal architektúry, ktorá vychádzala zo stavby drevených domov a chrámov v horských a lesných končinách.

Tento národ sa asimiloval, ba zlúčil s pôvodnými, domácimi kmeňmi, obýval najmä mestá, ktoré mali každé svojho kráľa, ale neskôr sa spojili vďaka uctievaniu tých istých bohov a vytvorili ríše Sumer a Akkad.

Sumerské mýty o stvorení sveta pochádzajú zrejme z ústneho podania národa, ktorý prišiel z mora: podľa nich sa svet zrodil v morských hlbinách za boja bohov s netvormi. V neskorších mýtoch sa zjavil Marduk ako hrdina svetla, ktorý bojoval v strašlivom zápase s Tiamatom, mocnosťou priepastnej tmy. zvíťazil nad ním a nastolil vládu bohov nad celým svetom.

Mardukovi sa pripisuje aj stvorenie ľudí, a keďže víťazstvo bohov nad zlými mocnosťami bolo definitívne, mohli zostať aj ľudia dobrými, bez viny, vykúpení raz prevždy, pod ochranou bohov, no museli im slúžiť, byť vďační a uctievať ich.

Bohovia mali ľudskú podobu, alebo ľudia boli stvorení na obraz bohov, zatiaľ čo zlé mocnosti vyzerali ako zvieratá či netvory. Bohovia totiž porazili nielen priepastné mocnosti, ale aj bežné druhy zvierat, ktoré mali slúžiť ľuďom ako svojim pánom a poskytovať im potravu, nevyhnutnú pre ich život.

Ľudia predstavovali, pravdaže, za pomoci bohov, dobro, čo v nich dosiahlo dokonalosť, a ich poslaním bolo už len žiť, žiť bez akejkoľvek snahy, túžby po zdokonalení, zlepšujú to, čo bolo, malo zostať také navždy, dívať sa vpred alebo do minulosti bolo to isté, víťazný boj a dráma vykúpenia boli raz navždy dobojované, dohrané, skončené.

Moc nad ľudom odovzdali bohovia panovníkovi, vyvolenému kráľovi a za najvyššie dobro sa pokladala striedmosť 

TRENTER, STIEG - PRIEVOZNÍK

TRENTER, STIEG

PRIEVOZNÍK
(Färjkarlen)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Labyrint (82)
preklad Silvia Smidová
ilustrácie a prebal Vladislav Rostoka
73-070-80

beletria, detektívky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol3*/*juran* in *belx-swe-dete*

Mladá lekárnička Kerstin Almarková zažije cestou domov od priateľky záhadné dobrodružstvo, ktoré sa ponáša na zlý sen. Keď na druhý deň nájde v novinách správu o smrti bývalého automobilového pretekára Petra Lillieho, uvedomí si, že tvár na fotografii patrí chlapíkovi z čudnej trojice, ktorú stretla predošlého večera. Obráti sa na políciu, ale tá jej výpoveď berie s rezervou. Kerstin sa preto pustí do pátrania na vlastnú päsť spolu s fotografistom Harrym Fribergom, ktorý sa takisto zaujíma o mŕtveho pretekára. Spoločnými silami napokon úspešne vyriešia prípad a odhalia skupinu páchateľov, ktorí sa neštítia ani vraždy v honbe za imaginárnym pokladom.

Stieg Trenter (*1914), švédsky žurnalista žijúci v Štokholme, je autorom celého radu detektívok s ústrednou postavou amatérskeho detektíva Harryho Friberga. Prvý román z tejto série, Nik nezabráni smrti, vyšiel roku 1953. Trenter bol prvým význačnejším povojnovým autorom v Švédsku, ktorého detektívky si medzi čitateľmi získali obľubu a boli schopné konkurovať záplave prekladovej literatúry anglo-amerického pôvodu. Prievozník sa odohráva na začiatku šesťdesiatych rokov, v čase, keď celé Švédsko žilo prípravami na vytiahnutie a rekonštrukciu lode Vasa. Autorovi sa v ňom podarilo výstižne zachytiť atmosféru vtedajšieho Štokholmu.

Prešiel som krížom cez nábrežie k telefónnej búdke a zavolal do Riche. Nie, nikto mi nevolal. Odkázal som im, aby prípadnému telefonujúcemu dali moje domáce číslo, zložil slúchadlo a vyšiel do burácajúceho vetra. Z protismeru sa ku mne blížil napitý Fín. Vyhol som sa mu, zamieril k pavilónu, kúpil dva cestovné lístky a zišiel po temných neosvetlených schodoch. Kapitán už zaujal pozíciu pri schránke na lístky. Bol to malý zavalitý muž s červenou tvárou a ľahostajným pohľadom. Pozrel na mňa bez stopy záujmu. Bol som presvedčený, že by si ma nebol všimol, ani keby som bol celý ovešaný lístkami.

Sadol som si na lavicu šikmo oproti strojovni. Na mojich hodinkách bolo o dvanásť minút desať, keď zvonec na kapitánskom mostíku ohlásil, že sa propeler dal do pohybu. Dulo riadne vetrisko a po oblokoch sa kedy-tedy rozprskli kvapky vody. O niekoľko minút som začul, ako sa otvorili dvere vedúce na palubu a vyšiel z nich vysoký chlapík s mačacím krokom. Sadol si na strednú lavicu chrbtom ku mne. Mal mrkvovočervené vlasy a fľakatú koženú vestu. Zapálil si fajku a vytiahol noviny.

Hustá temrava a šum ventilátorov vyvolávali vo mne v ten večer čudný sugestívny pocit. Pochytil ma nepokoj, ktorý nebol nijako reálne podložený, ale prinútil ma zájsť ku kormidelníkovej búdke. Za okennou tabuľou, cez ktorú boli vidieť trblietavé, mihotajúce sa svetlá Stadsgärdenu, sa rysovali široké plecia kormidelníka. Zvrtol som sa a vracal k strojovni. V útrobách to búšilo, kulo, pískalo a fučalo, pri červenom potrubí postával prihrbený mládenec v džínsoch a špinavej voľnej košeli a čítal bulvárne noviny.

Keď sme plávali okolo Kastellholmu, sedel som už znovu na lavici, ktorú som pred časom opustil. Mrkvovočervený spolucestujúci si práve vyklepával fajku o operadlo lavice, a keď sa vzpriamil, z lona sa mu zošuchla na dlážku zápalková škatuľka a postavila sa na hranu medzi ohorkami, papierikmi od karameliek a iným haraburdím, čo sa tam nazbieralo v priebehu celodennej plavby. Starostlivo si pozapínal koženú vestu, pevne utiahol opasok a prešiel popri mne ľahkým uvoľneným krokom. Zazrel som jeho široký chrbát zmiznúť za dverami, hukot vzápätí utíchol a kapitánsky zvonec sa znovu rozdrnčal. Lunapark Tivoli sa skryl za oplotenie a propeler vkĺzol medzi polery. Pri dotyku s mólom nás trocha heglo, ale iba raz.

Kapitán, vychádzajúc z uzučkých dverí tesne pri mne, chrapľavým hlasom podotkol:

— Má sa dobre tá stará Vasa, v tomto psom počasí by ani iní nemali nič proti tomu, keby odpočívali na morskom dne.

Prikývol som a vyskočil na pevninu. Budova pokladnice propelerov dvíhala svoju rozložitú strechu medzi radmi holých líp, lemujúcich uličku Allmänna grand až k Hasselbackenu. Chlapík v kozáku s mrkvovočervenými vlasmi mal iste vrtuľu v zadku, lebo ani na chodníku, ani na ceste po ňom nebolo ani stopy.

Vykračoval som si uličkou a zastal na mieste, kde Kerstin Almarková zbadala trojicu; približne tam parkovala aj dodávka. Trojica prichádzala zľava, smerom od móla, a predsa nie z propelera, lebo na palube boli iba dvaja cestujúci, policajt a kuchár, ani z priľahlého miesta kdesi pri móle, lebo plot lunaparku siahal takmer až do výšky polerov. Nie, trojica mala pravdepodobne namierené na propeler a obrátila sa, alebo prišla sprava.

Teda sprava. Obrátil som sa k búdke na cestovné lístky a zahľadel som sa doprava. Mólo tam zabiehalo až k pozemku, ohraničenému viničom.

MUNTHE, AXEL - KNIHA O SAN MICHELE

MUNTHE, AXEL

KNIHA O SAN MICHELE
(The Story of San Michele)

Tatran, Bratislava, 1969
edícia Prameň (147)
preklad Jozef Telgársky
doslov Július Paštéka
prebal Dagmar Dolinská
4. vydanie (v Tatrane 2.)

beletria, román, literatúra švédska
360 s., slovenčina
hmotnosť: 420 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: dobrý *juran*belx*
PREDANÉ stav: dobrý, prebal natrhnutý, na frontispice neautorské venovanie *Kamag*

V októbri 1967 uplynulo stodesať rokov od narodenia švédskeho lekára Axela Muntheho, ktorý sa po celom svete preslávil svojou Knihou o San Michele.

V čom je čaro tejto knihy, s akými problémami sa v nej autor vyrovnáva, že bola preložená do štyridsiatich rečí, medzi nimi aj do arabčiny, že teda toľko národov prejavilo záujem o jej hodnoty?

Kniha o San Michele nie je román. Nie sú to ani pamäti lekára. Je oveľa viac. Je to sugestívny, mohutný a dramatický obraz života, často v jeho najzákladnejšej forme. Je to komentár lekára, umelca a človeka k udalostiam a faktom okolo neho. Je to séria zhustených románov či príhod, plných skvelých postrehov a znamenitých psychologických kresieb, umelecký podaných opisov prírody a jej krás, plných pokojného humanizmu, podkresleného často zmyslom pre humor. Láska k prírode, k človeku, ku zvieratám je akýmsi spodným tónom celej knihy a rousseauovský návrat k prírode je hybnou silou všetkých autorových počinov.

Munthe vedie čitateľa cez študijné roky a svoje prvé lekárske kroky aj spoločenské úspechy v Paríži, cez sny o pokojnom a prostom príbytku medzi jednoduchými ľuďmi na Capri, cez spomienky na rodný kraj a Laponsko, cez strašné epidémie cholery v Neapole a zemetrasenia v Mesine, cez roky, keď pôsobil ako lekár v Ríme, až k splneniu svojich túžob: k postaveniu vily San Michele, svojho vysnívaného príbytku, plného starých umeleckých pamiatok.

Sugestívnosť Muntheho rozprávačského umenia očarí každého čitateľa, lebo chápaním života sa prihovára každému človekovi.

— Šesťsto rokov! Naozaj? Nevyzeráš na to! Nikdy by som si to nebol myslel, keď som ťa videl spúšťať sa po stolovej nohe a utekať cez izbu k dverám, len čo si ma zbadal na posteli.

— Nohy mám ešte dobré, ďakujem, len oči mám už trochu nanič, cez deň už skoro vôbec nevidím. Aj v ušiach mi čudne hučí, odkedy veľkí ľudia, podobní tebe, začali vyhadzovať do vzduchu skaly v tunajších horách. Niektorí škriatkovia vravia, že chcete urobiť dieru pre veľkého, žltého hada, ktorý má na chrbte dve čierne čiary a beží krížom cez polia a lesy i rieky, chrliac z papule dym a oheň. Všetci sa ho bojíme. Všetky lesné a poľné zvieratá, všetky vtáky na oblohe, všetky ryby v potokoch a jazerách, ba i Trollovia spod hôr utekajú na sever, zdesení jeho prítomnosťou. Čo len s nami úbohými škriatkami bude? Čo bude s deťmi, keď ich už nebudeme uspávať rozprávkami a keď nebudeme bdieť nad ich snami? Kto bude dávať pozor na kone v stajni? Kto bude bdieť, aby sa nepošmykli na hladkom ľade a nezlomili si nohu? Kto bude budiť kravy a pomáhať im pri opatere novonarodených teliatok? Vravím ti, časy sú zlé, vo vašom svete sa deje niečo zlého, nikde niet pokoja. To neprestajné otriasanie a hukot už mi idú na nervy. Nemôžem už pri tebe dlhšie ostať. Sovy sú už ospanlivé, všetky plazy v lese sa pripravujú na odpočinok, veveričky už ohlodávajú šušky, kohút čoskoro zakikiríka a na druhej strane jazera o chvíľu sa ozvú hrozné výbuchy. Hovorím ti, už nemôžem tu ostať. Toto je moja posledná noc, musím ťa opustiť. Ešte pred svitaním musím byť v Kebnekajse.

— Kebnekajse! Kebnekajse je stovky míľ odtiaľto, ako chceš ta zájsť na svojich krátkych nožičkách?

— Možno ma vezme žeriav, možno divá hus, veď sa práve zhromažďujú k odletu do krajiny, kde nie je zima. V najhoršom prípade sa kúsok zveziem na chrbte medveďa alebo vlka, to sú naši dobrí priatelia. Musím ísť.

— Nechoď, ostaň ešte chvíľočku so mnou, ukážem ti, čo je v tej zlatej škatuľke, čo ťa tak veľmi zaujala.

— Čo máš v nej ? Nejaké zviera? Zdalo sa mi, že počujem, ako mu v škatuľke tiká srdce.

— To tikalo srdce času, čo si počul.

— Čo je to čas? — spýtal sa škriatok.

— Nemôžem ti to vysvetliť a nikto ti veru nevysvetlí, čo je čas. Vraví sa, že sa skladá z troch rozličných vecí, minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

— Nosíš ho vždy so sebou v tej zlatej škatuľke?

— Hej, nikdy neodpočíva, nikdy nespí, nikdy neprestáva hovoriť môjmu uchu to isté slovo.

— Rozumieš, čo hovorí ?

— Žiaľ, veľmi dobre! Každú sekundu, každú minútu, každú hodinu dňa i noci mi hovorí, že som čoraz starší a že sa blížim k smrti. Povedz mi ešte, človiečik, bojíš sa smrti ?

— Čoho?

— Či sa bojíš dňa, keď tvoje srdce prestane biť, keď sa všetky osky a kolieska tvojho stroja rozpadnú, keď sa zastavia tvoje myšlienky, keď tvoj život zhasne ako plameň tejto slabej lojovej sviečky na stole . . .

— Kto ti navravel tieto hlúposti? Nepočúvaj hlas, ktorý je v zlatej škatuľke a jeho táraniny o minulosti, prítomnosti a budúcnosti! Nerozumieš, že všetko to tvorí jedno? Nechápeš, že sa ti niekto v tej zlatej škatuľke vysmieva? Keby som bol tebou, zahodil by som ju do potoka a utopil by som zlého ducha, ktorý sa v nej skrýva. Never ani slova z toho, čo ti hovorí, všetko je lož. Ostaneš vždy dieťaťom, nikdy nebudeš starý, nikdy nezomrieš. Len sa na chvíľku uložíš k spánku! Slnko čoskoro vyhupne nad vrcholce jedlí, čoskoro ti bude do oblokov pozerať nový deň, čoskoro budeš do toho vidieť lepšie ako pri svetle tejto lojovej sviečky.

— Musím ísť. Nuž zbohom, ty rojko. Stretnutie s tebou ma potešilo.

— Aj mňa, malinký, zbohom.

Skĺzol zo stoličky pri mojej posteli a šiel k dverám, klopkajúc dreváčikmi. Keď hľadal vo vrecku kľúčik, zrazu sa pustil do takého hrozného smiechu, že sa musel oboma rukami chytiť za bruško.

— Smrť! — chechtal sa. — No, také niečo som ešte nepočul! Aké sú len krátkozraké tieto hlúpe, veľké opice v porovnaní s nami škriatkami! Smrť! Robin Dobrodej, nikdy som nepočul takú hlúposť!

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - LILJECRONOV DOMOV

LAGERLÖFOVÁ, SELMA

LILJECRONOV DOMOV

Bibliotheka, Bratislava, 1933
edícia Žatva (9)
preklad Karol V. Rypáček

beletria, román
233 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,90 € 

*hornak*home*in*belx-swe*

BERGMAN, INGMAR - FANNY A ALEXANDR

BERGMAN, INGMAR

FANNY A ALEXANDR
(Fanny och Alexander)

Mladá fronta, Praha, 1988
preklad Zbyněk Černík
edícia Máj (514)
1. vydanie, 76.000 výtlačkov

film, beletria
168 s., 16 s. čb fot., čeština
hmotnosť: 290 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*home*belx*

Rozsáhlá rodinná měšťanská freska z počátku minulého století se očividně zrodila z Bergmanových autobiografických vzpomínek na dětství, i když těžil i z bohaté dětské fantazie. Titulními postavami příběhu, jsou dvě děti ­- Fanny a Alexandr ­- které ze svého dosud šťastného domova přicházejí do prostředí prosáklého strachem, falší a chorobnou askezí.