COOK, ROBINHORÚČKA
(Fever)
Ikar, Bratislava, 1993
preklad Eva Birčáková
obálka Martin Klimo, Viera Fabianová
ISBN 80-7118-035-1
beletria, román
224 s., slovenčina
hmotnosť: 325 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,00 €
*zlaja* (in *X02*)
Doktor Charles Martel sa po tom, čo mu zomrela žena na leukémiu, rozhodne venovať výskumu rakoviny. Vo svojej práci úspešne napreduje aj vďaka citovému zázemiu, ktoré mu vytvára druhá manželka Cathryn. Cathryn sa stáva oporou aj pre jeho tri deti - vysokoškoláka Chucka, stredoškoláka Jeana Paula a menšiu Michelle. Krehká harmónia Charlesovho novonadobudnutého šťastia sa zrúti, keď Michelle zachváti zhubná leukémia.
Charles zistí, že chorobu jeho dcéry spôsobil chemický závod, ktorý vypúšťa do rieky karcinogénny odpad. Pustí sa do boja proti perfektne zorganizovanej inštitucionálnej mašinérii, ktorá drží nad chemickým závodom ochrannú ruku. V tejto vypätej situácii prejde zaťažkávacou skúškou celá jeho rodina.
Charles vyšiel so svojím červeným Pintom z hlavnej ulice a zastal pred bránou vo vysokom plote, ktorý obkolesoval Recycle, Ltd. Brána nebola zamknutá a dala sa ľahko otvoriť. Potom sa vrátil do auta a zamieril na parkovisko v areáli závodu.
V nočnej zmene asi nepracovalo príliš veľa ľudí, lebo pred vchodom do starej tehlovej budovy parkovalo jedno pri druhom iba zo šesť áut. Naľavo od závodu sa ako miniatúrne vrchy so zasneženými vrcholcami vŕšili veľké kopy starých pneumatík. Medzi vyradenými pneumatikami a budovou sa nachádzali menšie kôpky plastikového a vinylového odpadu. Napravo od závodu bolo množstvo odpadu, ohradené veľkým plotom, ktorý siahal až k rieke Pawtomack. Za plotom sa tiahli asi v polkilometrovom rade smerom na západ prázdne budovy bývalých tovární.
Len čo Charles vystúpil z auta, doľahol naňho rovnaký zápach, aký zaútočil na jeho dom ráno. Žasol, ako môžu ľudia bývať v západnej časti mesta, pretože vietor fúkal prevažne tým smerom. Zamkol auto a vykročil k vchodu do závodu, k jednoduchým hliníkovým vonkajším dverám. Nad dverami bolo tlačenými písmenami napísané: Recycle, Ltd. Nepovolaným vstup zakázaný. Z vnútornej strany skla bol štítok s nápisom INFORMÁCIE a pod ním telefónne číslo.
Skúsil otvoriť, nebolo zamknuté. Ak bol zápach vonku neznesiteľný, vnútri to smrdelo oveľa horšie. Ocitol sa v akejsi kancelárii. Ťažký, chemikáliami nasýtený vzduch mu nedal dýchať. Bola to preglejková miestnosť s pultom, na ktorom stál prútený kôš a zvonček z nehrdzavejúcej ocele, ktorý sa rozozvučí dotykom dlane. Zazvonil, zvuk sa však stratil v dunení a syčaní vychádzajúcom zo závodu.
Charles sa rozhodol, že vyskúša aj vnútorné dvere. Spočiatku sa nedali otvoriť, ale keď do nich silnejšie zatlačil, povolili. Ihneď pochopil, prečo je tento priestor taký opevnený. Zdalo sa mu, že sa ocitol pred pekelnou bránou. Omráčila ho neuveriteľná kombinácia zápachu a hluku.
Vošiel do zle osvetlenej vysokej miestnosti, siahajúcej do výšky druhého poschodia, v ktorej dominoval rad obrovských tlakových prístrojov. Kovové schodíky a mostíky neprehľadne stúpali a križovali sa. Veľké, rinčiace bežiace pásy vynášali hromady plastikového a vinylového odpadu, zmiešaného so všakovakými inými zvyškami. Až tu konečne uvidel ľudí -potiacich sa chlapov v tielkach s tvárami začadenými ako baníci. Triedili sklo, drevený materiál a prázdne nádoby z plastov.
„Je tu niekde majster?“ zareval Charles, aby prekričal lomoz.
Jeden z chlapov na chvíľu zdvihol zrak, posunkom naznačil, že nepočuje, a potom sa vrátil k triedeniu. Bežiaci pás sa evidentne nezastavoval a všetci mali čo robiť, aby s ním udržali tempo. Na konci pásu stál veľký zberač. Keď sa naplnil, stúpol hore a vysypal plastikové zvyšky do tlakových varných prístrojov. Charles videl, ako hore na mostíku akýsi chlap nožom otvára dve vrecia s chemikáliami, jedno biele a druhé čierne. Zdalo sa, že má čo robiť, aby vysypal ich obsah do kotlov. Chlapík sa na okamih stratil vo veľkom oblaku prachu. Keď sa znova ukázal, zatvoril sypací otvor. Para zhustla a vyslala do priestoru novú zmes dymu, smradu a hluku.
Hoci sa Charlesovi nik nevenoval, nik ho ani nepožiadal, aby odišiel. Rázne prešiel popri bežiacom páse, pohľadom sledoval podlahu plnú odpadu, olejových škvŕn a fľakov od kolomaže.
„Čo tu hľadáte?“ zreval chlapisko, aby ho bolo počuť v ohlušujúcom lomoze strojov. Práve v tom okamihu sa však ozval hvizd nad jedným z tlakových kotlov, ktorý práve zavŕšil svoj cyklus, a znemožnil im ďalší rozhovor. Otvoril sa a vychrstol obrovské množstvo čierneho viskózneho depolymerizovaného plastu. Horúca tekutina sa liala do chladiacich kadí, z ktorých vychádzali oblaky štipľavej pary.
Charles pozeral na muža stojaceho oproti nemu. Bol od neho o dobrú hlavu vyšší. Mal upotenú, mäsitú tvár, takže namiesto očí mu bolo vidieť len úzke štrbinky. Bol oblečený rovnako ako ostatní chlapi, ktorých Charles videl pred chvíľou. Tielko mu obopínalo pivné brušisko úctyhodných rozmerov. Chlap sa opieral o vozík a Charles si všimol, že na masívnych pleciach má profesionálne vytetovaných tanečníkov. Na chrbte ľavej ruky mal svastiku, ktorú si podľa všetkého vytetoval sám.
Len čo hluk klesol na ako-tak znesiteľnú hladinu, robotník sa opäť pokúsil o rozhovor. „Kontrolujete naše chemikálie?“ Musel zarevať.
Charles prikývol.
„Myslím, že potrebujeme viac čierneho uhlia,“ kričal chlap.
Charles pochopil, že chlapík si o ňom myslí, že je zo závodu.
„A ako stojíte s benzénom?“ zakričal Charles.
„Benzénu máme habadej. Ten dostávame v štyristolitrových sudoch.“
„Čo s ním robíte, keď ho spotrebujete?“
„Myslíte použitý benzén? Hybajte za mnou, ukážem vám.“
Chlap pretlačil vozík drôtenou klietkou a viedol Charlesa cez hlavnú miestnosť pomedzi dve pece na gumu, kde sálala strašná horúčava. Zohli sa a vošli do chodby, ktorá viedla do miestnosti, kde bol hluk o niečo menší. Boli tam dva desiatové stoly, automat na sódu a cigarety. Medzi automatmi bolo okno. Muž priviedol Charlesa k oknu a ukázal smerom von. „Kuknite na tie cisterny!“
Charles si priclonil oči a vykukol von. Asi stopäťdesiat metrov od nich stáli dve valcovité cisterny. Aj keď na oblohe svietil jasný mesiac, detaily nerozoznal.
„Dostáva sa z toho benzénu niečo aj do rieky?“ spýtal sa Charles a obrátil sa späť k robotníkovi.
„Väčšinou sa odváža preč, len boh zná kam. Ale poznáme tie spoločnosti, čo likvidujú odpad. Keď sú už cisterny príliš plné, vylievame ich do rieky, to nie je nijaký problém. Robíme to v noci, hneď sa to odplaví a stratí v oceáne. Pravdu povediac...“ chlap sa k nemu naklonil, akoby mu chcel povedať nejaké tajomstvo: „Myslím, že aj tá posratá spoločnosť to tak isto vylieva do rieky. A pritom si to parádne nechávajú zaplatiť.“
Charles cítil, ako mu tuhnú čeľuste. V duchu videl Michelle na nemocničnej posteli s infúziou zapichnutou do ruky.
