JILEMNICKÝ, PETERPOLE NEORANÉ
Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (157)
doslov Břetislav Truhlář
prebal Ľubomír Longauer
(v tejto edícii) 3. vydanie, 22.000 výtlačkov
61-607-84
beletria, román, literatúra slovenská,
422 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 377 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe
0,50 €
7x*trsos* in *kat-BELS*
Svet ľudí Poľa neoraného je zdanlivo uzatvorený, preráža v ňom však — aj prostredníctvom tých, ktorí chodia do sveta — nielen poznanie sociálnych skutočností, ale aj nových ľudských možností. Práve v umeleckej čistote tejto sondy, kombinujúcej prozaický, iluzívny svet s detailným, až reportážno-dokumentámym poznaním vtedajšej skutočnosti, je trvalá hodnota tohto diela. Dnes je historickým obrazom vzniku myšlienky organizácie, jednou kapitolou slovenského revolučného robotníckeho hnutia... Pole neorané je v literatúre pokusom spojiť sociografiu, znalosť faktov, udalostí a zobraziť konkrétny úsek doby ako ľudskú drámu, ako obraz človeka tejto krajiny a jeho cieľov, ktoré sa v dnešných Časoch priblížili k tomu, čo v tridsiatych rokoch bolo snom. Pole neorané vyšlo ešte za prvej republiky v nemčine a ruštine, po druhej svetovej vojne v chorvátčine, dánčine, rumunčine, poľštine a v iných jazykoch. Všade ho prijímali ako dielo zobrazujúce život malého národa, ktorý nastúpil revolučnú cestu k spravodlivejšiemu životu. Jilemnického Pole neorané je komponované ako história rodiny Huščavovcov a rodiny Zuzy Cudrákovej. Cez osudy týchto dvoch rodín, kde každého člena nejakým spôsobom poznamenáva ľudský údel. prediera sa aj doba a spoločenské protiklady, ktoré zasahujú do osudov jednotlivcov. Mladý Huščava veľmi zavčasu spoznáva, že ho kamenistá pôda neuživí, že zaťatosť jeho otca, ktorý verí len pôde, je márna v čase bánk a hypoték, úrokov z dlhov a exekúcií. Hľadá možnosti zárobku a nachádza ich ako toľko iných Kysučanov vo Vítkovických hutách.
Tu pochopí, že len organizovaný odpor, ktorý je programom komunistov, môže priniesť zmenu. Ľudsky čistý zblíži sa s opustenou Zuzou (jej manžel odišiel do cudziny za prácou) a nachádza zmysel života. No Kysuce nie sú len chudobné, ale aj zaostalé. Zuza, ktorá čaká dieťa, doplatí na nevedomosť a zaostalosť pôrodnej baby životom. Na zaostalosť a klamstvo doplácajú aj iní. Ale aj na Kysuciach svitá: v ľuďoch sa prebúdza odpor a jeho výrazným prejavom je demonštrácia proti exekúciám. Svet aj za malými oblôčikmi kysuckých chalúp sa začína meniť...
— Čo sa stalo? — vyhrkla zo seba v novej zlej predtuche.
Mlčali všetci hodnú chvíľu, a to ju dorazilo. Podlomila sa na tri razy a triasla sa ako steblo slamy, na ktorom visí hlava — ťažký klas.
Potom Martikan len tak kútikom úst vypustil:
— Čo sa stalo, stalo sa. Nemalo sa to stať. Tak sa niektorý rodič so synom babre, babre a... syn sa predsa nevydarí.
Zlomená, tichá, uzol vášnivej a nezaslúženej bolesti, odvliekla sa naspäť domov.
Pri dverách stretla sa už s dvoma ozbrojenými žandármi.
— Vybili obloky na fare!
— Kamením vydurili z fary cirkevný výbor!
— Jura Karabku už žandári odviedli do mesta, do kriminálu!
Dedinou letel chýr ani zjašená mucha, narážal na všetky obloky priamo hlavou, všade bzučali ľudia ako včely v úli.
Pretriasala sa nebývalá a nezvyklá udalosť a niektorým ženám prechádzali po tele až zimomriavky, keď počuli nenazdajky otriasajúcu správu. Nechceli vlastným ušiam veriť a často sa spytovali:
— Bohvie, či to bol Juro Karabka! Nechce sa mi veriť... veď je to Dorotin syn... dobre vychovaný!
— Verte alebo neverte... dosť na tom, že ho poznali niektorí chlapi, keď vybehli z fary do záhrady. Traja mládenci to boli. Lenže tých dvoch poznať nemohli. On už Juro povie, ktorí to boli.
Čečotka na tej udalosti dosť dobre zarobil, bo od samého rána trúsili sa ľudia. Jedni odchádzali, iní zas vchádzali, sadali za stoly a aby reč ľahšie tiekla, Čečotka nalieval poháriky sivej.
— A to vybili obloky v spálni farárovej alebo kuchárkinej? — spytoval sa Perďoch s potláčaným smiechom.
— Prečo sa spytuješ? — obrátil sa k nemu Juro Krišica spod hôrky i svalnatý Martikan.
— Tak si myslím... dobre, ak aspoň jedna spálňa zostala za sklom, aby im zima nebolo... pánu farárovi...
Žart sa nepodaril, vyznel nahlucho, len Martikan zagánil na Perďocha zlými očami a vyhrážal sa:
— Aj tebe sa, Šimon, chce za mreže? Nechce, tak teda čuš a nefúkaj do cudzej kaše!
Perďoch ostatne nedbal, že zasial zrno do kameňa a že nevykvitol smiech. Uznal, že nie je čas ani na súce, ani na plané žarty, a preto sa odtiahol k druhému stolu, za ktorým sedel starý Huščava, železničiar Šamaj i Vinco Soviar.
A hľa — i tento Šamaj, ktorý bez ohľadu na svoju štátnu službu vedel daňový hárok pred boženíkom schomoliť a hodiť na zem, zakolísal pred náporom tvrdej skutočnosti, ktorá sa ako jarná, spenená riava oprela do hate zvyklostí; oprela sa do hate vypestovanej úcty k duchovnému pastierovi, ktorá radila k povinnému odstupu a nedotknuteľnosti. Zakolísal a vravel:
— Na cirkevnú školu také ťažké peniaze platiť, to som aj ja proti tomu, ale... farárovi také dačo zrobiť...
A všetci tak:
— So stavbou školy nesúhlasíme. Nech platí štát. Lež farár si nezaslúži... obloky rozbíjať.
— Rozbíjať-nerozbíjať, o to tu nejde, — zamiešal sa napokon Soviar do reči. — On proti vašej vôli, proti vôli nás všetkých s tou školou začína a treba mu dať najavo, že nesúhlasíme... Možno to naozaj ani správne nebolo s tými oblokmi, o tom ja už nehovorím.
............................................................................................
... posledná veta ...
Bolo to ešte len slabunké brieždenie — tmavá tôňa noci dosiaľ sa prevaľovala po dávno neoranom poli — ale na ňom, vzpriamení v širokom obzore, stáli už oráči, ktorí vytiahli prvú brázdu k novému dňu.
