GILOTOVÁ, FRANCOISE
LAKE, CARLTON
ŽILA SOM S PICASSOM
(Life with Picasso)
Slovenský spisovateľ, Bratislava,
preklad Danica Flimelová
obálka Pavol Blažo
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
13-72-099-68
životopisy, umenie, výtvarné umenie
384 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 534 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
2,90 € PREDANÉ
*zukol5* in *H-bar*
Kniha Žila som s Picassom vznikla na základe rozprávania, korešpondencie a záznamov F. Gilotovej. Literárnu podobu jej dal americký novinár C. Lake. Vyšla po prvý raz v USA roku 1964, stala sa bestsellerom a zároveň vyvolala obrovský škandál. Slovenský čitateľ v nej dostáva do rúk hádam po prvý raz obraz Pabla Picassa nielen ako geniálneho maliara, ale aj ako človeka...
Nechcela som spôsobiť komplikácie, hoci práve toto ich vyvolalo, lebo Pablo utekal dolu schodmi za mnou a vykrikoval: „Čo si myslíš, kam ideš? Nepovedala si ani ,Ahoj‘. “ Zastavila som sa, len aby som povedala „Ahoj“, vyskočila som na bicykel a odišla.
Pablove nálady sa zvyčajne vytvárali podľa počasia. Jedného popoludnia neskoro na jar, asi dva mesiace po výstave Dory Maarovej v galérii Jeanne Bucherovej, som sa rozhodla, že ho pôjdem pozrieť — domnievala som sa, že mu počasie napomôže, aby bol v dobrej nálade. Keď som telefonovala, povedal „Výborne“, ale neznelo to veľmi nadšene. Povedala som, že prídem o druhej. Prišla som ako obyčajne trochu neskôr, a keď som sa blížila k jeho domu, pozrela som hore na okno schodišťa medzi prvým a druhým poschodím jeho bytu a videla som, že tam sedí a čaká ma, ako to predtým často robieval. Tak, ako hundrával neobratné komplimenty, mi teraz aj povedal, že najkrajšia Časť mojej návštevy je chvíľa, keď sedí na schodišti, pozerá z okna a čaká na môj príchod. Keď tam sedával, holuby obyčajne poletovali okolo neho a sadali mu na ramená. Vtedy popoludní som sa cítila dosť sklamaná, lebo sa mi podľa výrazu jeho tváre zdalo, že moje meteorologické kalkulácie neboli celkom správne. Keď ma vpustil, spýtala som sa, čo sa deje. Bolo zrejmé, že ho niečo trápi.
„Poď hore, “ povedal. „Poviem ti to. “ Šli sme do jeho spálne a tam si sadol na posteľ. Sadla som si neďaleko neho. Chytil ma za ruku, to bolo niečo, na čo on vôbec nebol stvorený, a sedel tak bez slova dve či tri minúty. Vtedy som si uvedomila, že sa nehnevá na mňa, ale že musí byť strašne zničený. Konečne povedal: „Som rád, že si prišla. Teraz som už trochu pokojnejší. Dva týždne som mal pocit, že niečo nie je v poriadku, ale nebol som si istý, a tak som nič nehovoril. Teraz však — no veď uvidíš.
Asi pred dvoma týždňami sa stala s Dorou Maarovou veľmi čudná vec, “ povedal. „Šiel som k nej do bytu, aby som ju vzal na večeru, a zistil som, že nie je doma. Keď sa konečne objavila, mala rozstrapatené vlasy a roztrhané šaty. Vraj ju na ulici napadol nejaký muž, povedala, a utiekol s jej psom, malým psíčkom, ktorého som jej dal a ku ktorému veľmi priľnula. “ Historka mohla byť pravdivá, ale ako sám podotkol, v tých prvých mesiacoch po oslobodení bol každý šťastný, dokonca ani popri Seine nebolo toľko tulákov ako teraz. Pablo povedal, že ho tá historka celkom zmiatla. „Nemohol som uveriť, že by to bola pravda,“ vravel mi. „Okrem toho, prečo by niekto kradol takého malého psíčka? “ Potom predminulej noci sa stal ďalší incident. Policajt našiel Doru v takom istom stave potulovať sa po nábreží neďaleko Pont-Neuf. Povedala mu, že ju napadol muž a ukradol jej bicykel. Policajt ju zaviedol domov, lebo sa zdalo, že je veľmi ohúrená. Neskôr, vravel Pablo, sa jej bicykel našiel zjavne nedotknutý hneď blízko miesta, kde ju, ako tvrdila, napadli. Vyzeralo to, akoby ho tam bola jednoducho nechala, povedal. Rozprával mi ďalej, že začal byť zvedavý, či si tie historky nevymýšľa. „Myslel som si, že hľadala súcit, “ povedal, „lebo cíti, že sa už hádam nezaujímam o ňu tak ako predtým. A pretože má v povahe riešiť veci dramatickým spôsobom, myslel som si, že by toto mohol byť spôsob, ako chce na seba upútať pozornosť. Nebral som to teda príliš vážne.
Včera som k nej zašiel, aby som ju vzal na večeru. Našiel som ju mimoriadne rozrušenú, pobiehala nervózne hore-dolu po miestnosti. Okamžite ma začala brať na zodpovednosť pre môj spôsob života. Vravela mi, že vediem z morálneho hľadiska hanebný život a že by som mal myslieť na to, čo ma čaká na druhom svete. Povedal som jej, že nie som zvyknutý, aby sa so mnou niekto takto zhováral. A keď som si to potom rozmyslel, zdalo sa mi to smiešne a začal som sa smiať. Ona to však vôbec nepokladala za smiešne. Vedel som, že mala odjakživa sklon k mystike a okultizmu, nikdy sa však nesnažila prenášať to na druhých. Nebolo by mi to vadilo, keby to všetko bola povedala s úsmevom, bola však smrteľne vážna. Vravela mi, že by som sa mal radšej kajať, kým je ešte čas. Povedala: ,Ako umelec môžeš byť výnimočný, v morálnom zmysle si však bezcenný.´ Snažil som sa ju umlčať a povedal som jej, že otázky svedomia sa týkajú iba človeka, ktorý má s ním
........................................................................
... posledná veta ...
A za to mu nikdy neprestanem byť vďačná.
POE, EDGAR ALLAN
