Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

štvrtok 27. decembra 2018

CURTIS, BRENT - THE SACRED ROMANCE

CURTIS, BRENT
ELDREDGE, JOHN

THE SACRED ROMANCE
Drawing Closer to the Heart of God

Thomas Nelson Publishers, 1997
ISBN 0-7852-7342-5

beletria, román, náboženská literatúra
216 s., angličtina
hmotnosť: 231 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,00 € DAROVANÉ EGJAK

*kamag*

From childhood on, something or Someone has called us on a journey of the heart. It is a journey full of intimacy, adventure, and beauty, but like any fairy tale it is also fraught with more than a little danger. To ignore this whispered call is to become one of the living dead who carry on their lives divorced from their most intimate selves, their heart. The Sacred Romance calls to us in our fondest memories, our greatest loves, our noblest achievements, even our deepest hurts. The reward is worth the risk. God Himself longs for us, if we are but willing . . .

The Sacred Romance strikes a chord in us because more than in any other age, we have lost touch with our hearts. We have left that essential part of ourselves behind in the pursuit of efficiency, success, and even Christian service.

If you long for something more, even if you don't know what that something is, then open this profound book. Before long you will find yourself eagerly turning the pages to find out what happens next. The Sacred Romance is the story of our lives; it is God's story. It is His invitation to experience His unfathomable love for us.





One of the first Arrows I (Brent) remember came on a fall morning when the green choruses of summer were no longer there to comfort me. I happened upon my mother standing by the stove one morning before school began, stirring oatmeal. She had been crying and the tears still welled up in her eyes. They were not the kind of tears shed in anger or even pain due to a momentary spat with my father. They were not due to some recently delivered message about illness or death in the family.

They were the tears of a frightened girl in her mid-twenties who could find no meeting place between the life she found herself living as wife and mother and the needs of her own wounded heart that never felt the connection with mother and father so necessary to living with courage and hope. I couldn’t have put that into words back then, but I felt the fear as a palpable enemy that needed to be quickly defeated. If there was an adversary of the heart that even adults did not know how to handle, my world was much less safe than I had thought. I moved quickly to help my mother vanquish this foe in the best way I knew how.

I think I put my hand on her arm and said something like, “It will be all right.” I remember feeling a separation within myself and from her even then that kept me from addressing her as Mom or Mommy. I didn’t understand that the arrows were already inside both of us. She looked angry that anyone could believe anything so foolish and said something like, “It’s not all right. You kids just don’t know what iťs like.”

My stepfather was not there to show me how to fend off Arrows such as these and so they entered into me and, as I later came to know, lodged in a deep place. Still later, I came to realize he did not know how to defeat the enemy either, for himself or me.

This other Message of the Arrows that I learned on fall and winter mornings seemed as strong and often stronger than the message of those summer creek-side singers. I remember sitting in the school cafeteria alone, trying to pull the Arrows out or at least cover them over so I could enter into the banter that seemed to flow so easily from my friends. I remember being pinned down on the playground by a friend of mine who was bigger than me and feeling that I would always be in that place if I wasn’t careful.

I remember standing in the kitchen of our old farmhouse in my pajamas one morning at the age of five or six when two men in felt hats and long overcoats came to ask where my parents were. They asked several questions, all of which I answered, “I don’t know.” Finally they turned in disgust and said in parting, “You don’t know much, do you, kid?”

There were other Arrows over the years that struck in that same deep place. Arrows that carried messages about ears that were too big, and a father who never called or wrote; my stepfather, who was a cowboy, commenting to my mother that I was a town kid; another stepfather who came and went and never stayed in touch. There was a girl I loved but couldn’t love (intimacy requires a heart that is released and mine was pinned down with unknown fears and grief) and so I let her go; and total confusion over what vocation I would pursue or even had any ability for. The Arrows flew and all seemed to strike close to that fearful place, a place that said that I was alone in a coldly indifferent world. And even the ones that didn’t, I made sure they ended up there. I needed the message to be at least consistent that the world was clearly a fearful place.

I remember, one day in winter in my early twenties, going back to stand on the bridge over that same creek that had been so magical for me as a boy. It was two years after returning home from college. I had spent most of five years there still pursuing the Romance through parties, alcohol, and drugs, and in always making sure I was present when anything was going on. I feared that if I missed any opportunity, the magic would come while I was not there and I would miss it forever. 

HALL, M. M. - REIKI - LIEČENIE VESMÍRNOU ENERGIOU

HALL, M. M.

REIKI - LIEČENIE VESMÍRNOU ENERGIOU
Študijný materiál
Len pre interné potreby kurzov

Eko-konzult, Bratislava
edícia Alternatívna medicína

zdravie, alternatívna medicína, alternatívne liečenie,
56 s., slovenčina
hmotnosť: 88 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

3,00 € PREDANÉ

*kamag*





streda 26. decembra 2018

MALET, LÉO - HORÚČKA V MARAIS / ČACHRE NA BULVÁRI SAINT MICHEL / NEMÁ NIČ NEPOVIE

MALET, LÉO

HORÚČKA V MARAIS / ČACHRE NA BULVÁRI SAINT MICHEL / NEMÁ NIČ NEPOVIE
Nové tajomstvá Paríža
(Fiévre au Marais - Micmac Moche au Boul´Mich´ - Pas de bavards á la Muette)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Zelená knižnica
preklad Anna Blahová, Mária Čanová, Mária Flochová, Juraj Groch, Štefan Moravčík
doslov Juraj Groch
prebal Svetozár Mydlo
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0098-1

beletria, román, kriminálka, detektívky,
424 s., slovenčina
hmotnosť: 471 g

tvrdá väzba
0,50 € stav: dobrý *kamag*
0,50 € stav: veľmi dobrý *zlaci* darované THCK

Každý parížsky obvod má svojrázny kolorit, neopakovateľnú atmosféru a svojich typických obyvateľov, ktorí utvárajú život v štvrti v dobrom aj v zlom. Léo Malet (nar. 1909), francúzsky surrealistický spisovateľ a básnik, do každého z dvadsiatich parížskych obvodov zasadil detektívny príbeh, v ktorom je neustále prítomný genius loci. Cyklus jeho detektívok, nazvaný Nové tajomstvá Paríža, je modernou paralelou Tajomstiev Paríža, ktorými sa v prvej polovici devätnásteho storočia preslávil Eugene Sue a ktoré sú známe aj u nás. Protagonistom Nových tajomstiev Paríža je súkromný detektív Nestor Burma, ktorý je tak trochu Maletovým alter egom. Nestor Burma mnohému vďačí za dobrodružné skúsenosti a mnohoraké povolania, ktoré v živote vystriedal jeho tvorca Léo Malet. Je nezávislý, na nič a na nikoho neviazaný, iskrí humorom, dôvtipom a fantáziou, má zmysel pre poéziu a pre krásu, je galantným ctiteľom žien ako každý pravý Francúz, navonok síce tvrdý a cynický chlapík, ale v duši dobrák od kosti s vysoko vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť. Neraz sa dostane do nepríjemností a do kritických situácií, pretože ho ruka osudu vždy posotí tam, kde sa niečo deje. V mnohom pripomína svojich súkromných blížencov z amerických detektívok, ale je typicky francúzsky, takisto ako sú francúzskym humorom a šarmom presiaknuté aj Maletove detektívne romány.




Izabela Bavorská

Keď som sa na druhý deň ráno zobudil, moje prvé myšlienky patrili Mauriceovi Badouxovi. Musím si ho zobrať na starosť. Pobral som sa do Marais a usadil som sa v bistre, ktoré sama prozreteľnosť umiestnila priamo naproti domu, kde býval môj čudácky študent. Až do obeda sa nič nestalo. Na poludnie vyšiel Badoux z domu a šiel si dať niečo pod zub do skromnej reštaurácie na Bretónskej ulici. Opatrne a dôstojne ťahal so sebou koženú aktovku, vyzeral pokojný, pohrúžený do myšlienok a celkove pôsobil väčšmi než predtým ako vysokoškolák. Keď odišiel z putiky, mal ma v pätách. Pustil sa Archívnou ulicou. Cítil som, ako sa červenám. Mimovoľne som sa poobzeral dookola, či tu niekde náhodou nestriehne Zavatter, aby sa na mne pobavil. Možno mal pravdu, keď zapochyboval o mojom podozrení. Vyzeralo to, že sledovať toho chlapíka nikam nepovedie, že je to luft. Ako sa dalo predvídať, vošiel do Národného archívu a počínal si pritom tak, ako keby tam bol doma. Z ulice som videl, ako prechádza širokým nádvorím a stráca sa v budovách určených na štúdium.

Zahrešil som, zdola som si zapálil fajku a vyparil som sa. Mal som toho po krk.

Potreboval som hodinu, aby som znovu nadobudol rozvahu. Až potom som vošiel do telefónnej búdky a zavolal Helene:

- Čo presne povedal Zavatter o tom chlapíkovi, ktorého sledoval? Že strávil deň v Národnom archíve?

- Popoludnie.

- Celé?

- Áno.

- Ďakujem.

Nezostávalo mi iné, len si želať, aby bol dnešok podobný včerajšku.

Zámka na Badouxovej izbe si sotva zaslúžila to meno. Nebola o nič zložitejšia ako priemerný volič, nezabezpečovala ju nijaká závora a takmer sama povolila, len čo som vytiahol z vrecka špáradlo na čistenie fajky, ktoré zároveň slúžilo ako otvárač konzerv. Bol by som býval radšej, keby bola väčšmi vzdorovala. Badoux sa podľa všetkého nebál ani zlodejov, ani indiskrétnych ľudí. Taká čistá duša nepatrila do môjho revíru.

Izba bola nezmenená. Tak ako predtým čistučká, strohá, s tým istým obdratým kobercom a s oblekmi na operadle stoličky.

Cez okno otvorené do jarného dňa, ktorý bol od chvíle, keď sa jar oficiálne ujala vlády, prvý hoden tohto mena, vnikal dnu na krídlach ľahkého vánku pouličný hluk.

Dal som sa do roboty.

Hoci som nevedel, čo vlastne hľadám, prehľadal som obleky, no našiel som iba jeden list, napísaný v Nantes 5. januára, ktorý sa začínal oslovením: „Môj drahý synovec...“ Pisateľka sa obávala o mládencovu budúcnosť; neschvaľovala, že sa rozhneval s otcom; no nesúhlasila ani s otcom, že pokladá syna za neschopného, a želala si, aby to nebola pravda. Synovec odpovedal a ako človek, ktorý vysedáva v archíve, nechal si kópiu listu - ak som náhodou nedržal v rukách originál listu, ktorý pisateľ z nejakých dôvodov neodoslal. V podstate protestoval, že by nebol na nič súci, za akého ho urbi et orbi vyhlásil jeho otec, a tvrdil, že sa prederie životom sám, bez cudzej pomoci. Nie bez výživného, prirodzene. Zakončil tak, aby sa z toho dalo viac-menej vyrozumieť, že poukážka bude vítaná.

Odložil som korešpondenciu tam, odkiaľ som ju zobral, a poprezeral som si potom knihy uložené v malej knižnici. Nič zábavné. Francúzske katedrály... Poklady z kameňov... Aký bol Paríž... Jedna z tých kníh bola v šalátovom vydaní. Boli z nej vytrhnuté dve alebo tri celostránkové ilustrácie, ktoré viseli zasklené nad peľasťou postele.

Maurice Badoux bol skutočne básnik rozvrtávajúci kameň. Žil v spoločnosti starých zrúcanín a žil z ruky do úst, len aby vydržal. Moje zistenia sa viac-menej zhodovali s tým, čo som počul od jeho otca, nedozvedel som sa nič nové. Ani v najmenšom to nevrhalo svetlo na povahu vzťahov, ktoré udržiaval s nebohým Cabirolom.

Stôl bol preplnený starými papiermi. Zahĺbil som sa do nich. Výsledok bol nulový.

..........................................................................................................................................................

...posledná veta...
Naozaj priliehavý názov

...posledná veta...
Jedna z nich zablúdila do otvoru mojej fajočky a s krátkym zasipením sa roztopila.

...posledná veta...
A Zuzanu som už nikdy nevidel.

WHITNEY, FRANCES - AN OUTLINE OF AMERICAN HISTORY

WHITNEY, FRANCES

AN OUTLINE OF AMERICAN HISTORY

United States Information Agency (USIA), 1994

história, dejiny,
408 s., čb fot., angličtina
hmotnosť: 441 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*kamag*

The history of the United States from the prehistoric times through the modern times.






pondelok 17. decembra 2018

VILLON, FRANCOIS - VEĽKÝ TESTAMENT

VILLON, FRANCOIS

VEĽKÝ TESTAMENT
podľa J. Felixovej interpretácie starofrancúzskeho textu prebásnil Ján Smrek

Tatran, Bratislava, 1975
edícia Kvety (66)
predslov Jozef Felix
ilustrácie Ján Lebiš
4. vydanie, v Tatrane 2., 10.000 výtlačkov
61-620-75

poézia, literatúra stredoveká
200 s., slovenčina
hmotnosť: 203 g

tvrdá väzba, malý formát,

5,00 € stav: dobrý, pečiatky v knihe *sospo*poe

PREDANÉ stav: veľmi dobrý *kamag*poe*





MARSHOVÁ, NGAIO - VRAŽDA NA PREMIÉRE

MARSH, NGAIO

VRAŽDA NA PREMIÉRE

Smena, Bratislava, 1965
edícia Malá knižnica (48)
1. vydanie, 19.400 výtlačkov
73-283-65

beletria, detektívky,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 178 g

tvrdá väzba s prebalom, malý formát
stav: zachovalá, prebal ošúchaný

0,10 € - DAROVANÉ THCK

*kamag*




Hoci Martyna hercov nevidela, všetkými zmyslami vnímala každé slovíčko. Vzdialené hlasy, nemé kulisy, vôňa líčidiel, vôkol príjemné ticho a napäté očakávanie — to všetko vytvára čarovné ovzdušie, v ktorom pulzuje život divadla. Martyny sa tiež zmocnil pocit čara a napriek všetkým obavám cítila sa šťastná a zašepkala: „Tu je moje miesto. Cítim to. Patrím sem celou svojou bytosťou.“

V druhom dejstve Gainsfordová prehovorila iba niekoľko viet. Sila jej umeleckého prejavu nezáležala ani tak od spôsobu prednesu, ako skôr od dokonalej mimickej pózy. Preto Martyna vnímajúc jej slabý bezfarebný hlas, pomyslela si: „Keby som ju videla, azda by som mala lepší dojem.“

Helena Hamiltonová sa prišla preobliecť. Voči Martyne sa správala odmerane, dávala jej iba úsečné príkazy. Martyna s obavou rozmýšľala nad tým, či sa jej Poole zmienil o ich rozhovore a či má voči neteri svojho manžela výhrady. Rada by bola vedela aj to, či jej je po vôli, že ju Poole určil za alternujúcu herečku.

Teplo sálajúce zo silných žiaroviek ešte väčšmi zvýrazňovalo charakteristickú vôňu šatní. Martyna si stala so šatami na stoličku, aby ich mohla Hamiltonovej lepšie obliecť. Helena vzala do rúk rozprašovač a navoňala sa. Práve keď chcela rozprašovač položiť, vstúpil Poole: „Gratulujem, Ela, bolo to veľmi dobré!“

Martyna zadržala vo vzduchu šaty. Hamiltonová sa pôvabne obrátila k Poolovi a vystrela napudrované ruky.

„Naozaj, drahý?“ riekla. „Neklameš?“

Martyne sa zdalo, že rozkošnejšiu ženu nepozná. Jej krása najväčšmi vynikala v jednoduchom oblečení. Biela šatka, čo jej chránila vlasy, zvýrazňovala jemný oval tváre. Bolo v nej niečo detsky milé a dojímavé. Poole chytil podávané ruky. Martyna sa iba odvrátila, lebo s ťažkými šatami by sa jej nešikovne schádzalo zo stoličky. Razom sa cítila osamelá, opustená.

„Vskutku to bolo dobré?“ spýtala sa Hamiltonová.

„Ty si bola skvelá.“

„A ináč?“

„Podľa očakávania.“

„Kde je John?“

„Na balkóne. Musel mi prisahať, že sa odtiaľ nepohne, kým ho nezavolám.“

„Dal by boh, aby prísahu dodržal,“ povedala ustarostene.

„Zdravím vás, Katarína,“ povedal Poole.

„Katarína?“ Začudovala sa Helena Hamiltonová. „Aká Katarína?“

„Skrslo vo mne podozrenie,” riekol Poole, „že je to ukrutnica ukrutná. Katarína, čo strašíte na tej stoličke? Len pokojne robte ďalej.“

„Veru, drahý, už sa mi treba obliekať,“ povedala Hamiltonová a podišla k stoličke. Martyna jej pretiahla šaty cez hlavu, zoskočila zo stoličky a zapínala ich. Poole si zrazu zmyslel, že ich bude napodobovať. Čosi ustráchane šepkal ako Martyna a imitujúc Hamiltonovú šomral, že šaty sú úzke a slová sprevádzal pohybmi. Napodobil ich tak verne, že Martyna sa ledva zdržala smiechu. Hamiltonová sa smiala do po-

nedeľa 16. decembra 2018

DVOŘÁKOVÁ, HELENA - FÚKNI DO PÚPAVY

DVOŘÁKOVÁ, HELENA

FÚKNI DO PÚPAVY

Pravda, Bratislava, 1978
prebal Stanislav Dusík
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
75-006-78

beletria, próza krátka, novela,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 192 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,00 € DAROVANÉ

*kamag*

Knižka Fúkni do púpavy je literárnou prvotinou, no nie prvou knižkou autorky, ktorá sa predstavila už v predchádzajúcich rokoch dvoma zväzkami rozhovorov s našimi významnými výtvarníkmi (Dialógy v ateliéroch). Helena Dvořáková už vyše desať rokov pracuje ako redaktorka v oblasti kultúry. V novinách a v časopisoch začala publikovať aj literárne útvary — v Slovenke, v Slovenských pohľadoch a ďalších našich i zahraničných časopisoch. Aj novela Fúkni do púpavy vychádzala na pokračovanie v Novom slove a stretla sa s veľmi priaznivým čitateľským ohlasom.

Autorka novely Fúkni do púpavy patrí k našej mladej generácii. A mladá je aj jej hrdinka, bratislavská výtvarníčka. Nie však natoľko, aby už nemala vážne problémy v manželstve, v práci, ale i sama v sebe a so sebou.

Novela úprimne a úsporne rozpráva jednoduchý príbeh ženy, ktorá sa chce uplatniť vo svojej profesii, byť dobrou matkou, ale nezľaviť pritom nič zo svojich nárokov na život, a najmä na seba. Dvořákovej próza je prózou o dozrievaní a prezrievaní. O dozrievaní zodpovedného človeka, o prezrievaní problémov, ktoré treba akútne riešiť. Aj o dozrievaní a prezrievaní lások ...

Lások, ktoré odchádzajú, ale po ktorých zostávajú stopy.

A nové ciele.






Ale vlastne je dobre, ak ma Peter berie ako skúsenú a vážnu tetu, ktorej sa možno zdôveriť, ako voľakedy starej mame vyplakať do zástery, pomyslela som si na druhý deň ráno. To mi viac vyhovuje, ako keby vo mne videl paničku. Tak sa ešte donedávna o ženách v podobných vekových reláciách zvyčajne vravievalo. Tento trocha lascívny termín sa pomaly, ale iste stáva zastaraným. Z dnešných mladých dievčat už, chvalabohu, paničky nebudú. Ono to totiž ani nie je generačný problém. Sú proste typy dievčat, z ktorých paničky nikdy nemôžu byť, a chvalabohu, je ich čoraz viac. Panička vo svojej tradičnej podobe, nudiaca sa a rozmarná, hýčkaná a zaúčajúca, odchádza našťastie definitívne zo scény. Na jej miesto nastupuje sebavedomá žena, ktorej ťažko uhádnuť vek, ktorá si žije vlastným životom a vzbudzuje skôr úctu než túžbu (čo sa, pravda, nevylučuje). A predsa túži po láske.

Ale dosť! Znova začínam špekulovať. Napokon, mňa sa teraz láska absolútne nedotýka, azda preto mám také triezve názory. A možno je moja skepsa výsledkom novej vlny beznádeje, ktorá ma začala zaplavovať po kratšom období prechodu k činorodému životu. Znovu som mala pocit, že toto obdobie vôbec nejestvovalo, že takto budem žiť naveky, že všetky moje plány a predsavzatia, myšlienky a nápady sa definitívne utopili v každodenných všedných starostiach. A kvôli čomu, pýtala som sa vo svojej inak útulnej kockovanej kuchynke. Kvôli tomu, aby o pár rokov Ivanka prežívala rovnaký osud ženy, len azda v ešte modernejšej a útulnejšej kuchyni, v ešte lepšom, krajšom a lacnejšom byte?

Vo svojej samote som strácala kritériá, schopnosť objektívne posudzovať veci. Strácala som náladu a impulzy.

Človek ani netuší, čo všetko mu ľudia dávajú, kým je medzi nimi. Aj keď im často zlorečí a uniká, život medzi ľuďmi je krásny a bohatý. Až sa mi srdce zviera túžbou po nich. Koľko nádherných viet a výrokov cez deň počujete. Koľko dramatických epizód sa pridá, čo príbehov na pokračovanie sa okolo vás rozvinie. Hoci v električke alebo v mliekárni. A ako každý človek inak vyzerá. Koľko typov sa túla po uliciach. S koľkými ľuďmi si pri náhodnom stretnutí vymeníte pohľad.

Ale okrem týchto príjemností sú tu aj vážnejšie dôvody: taká permanentná konfrontácia človeka núti nestagnovať, byť aktívnym, všetko sledovať, nestáť mimo, nezanedbávať sa, zaujímať sa atď. Čo všetko som napríklad aj ja sama - ešte kedysi dávno v škole, a potom neskôr, hneď v prvé roky po pro-


HOBERT, INGFRIED - CESTY SAMOLIEČITEĽSTVA A PÄŤ "TIBEŤANOV"

HOBERT, INGFRIED

CESTY SAMOLIEČITEĽSTVA A PÄŤ "TIBEŤANOV"
Lekár rozpráva
(Gesundheit sebst gestallen. Wege der Selbstheilung und die Fünf "Tibeter")

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1997
preklad Norbert Scheida
obálka Pavol Breier, Dušan Grečner
1. vydanie
ISBN 80-220-0754-4

zdravie, alternatívna medicína,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 197 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

1,90 € PREDANÉ

*kamag*

Päť „Tibeťanov“ zaujalo už vyše milióna ľudí, ktorí sa presvedčili, že svoje zdravie ovplyvňujeme predovšetkým my sami a zázračným kľúčom k nemu je vnútorná rovnováha. Ako ju možno získať či upevňovať zdravou výživou, pohybom a samoliečiteľskými metódami, ako bojovať proti stresu, strachu a negatívnym myšlienkam, ako sa liečiť pomocou najnovších poznatkov, ale aj o sile lásky a účinkoch harmónie rozpráva táto nevšedná kniha, ponúkajúca všetkým zlaté pravidlá hry s názvom Život.

Ingfried Hobert sa ako lekár vo svojej praxi opiera nielen o medicínske poznatky, ale zaoberá sa aj prírodnou filozofiou a netradičnými liečiteľskými metódami. Zoznámil sa s medicínskymi zvykmi najrozličnejších kultúr o predostiera ich čitateľom spolu s radami, ako dospieť k aktívnemu zdraviu a nestrácať chuť do života.






PATARÁK, JÁN - ZJAVENIE KOŇA

PATARÁK, JÁN

ZJAVENIE KOŇA

Interart, Košice, 2000
ilustrácie a obálka Pavol Klesa
ISBN 80-96881-0-5
1. vydanie

próza krátka, novela, podpis autora
152 s., slovenčina
hmotnosť: 129 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*

Ján Patarák presvedčil o svojej pozoruhodnej schopnosti originálneho a osobitého spracovania a vyrozprávania tém, ktoré napospol rezonujú s otázkou zmyslu ľudského života.

V propozícii kresby detailu a kompozícii celku v slovenskom kontexte azda ani nenachádza paralelu. Jeho znakový systém je usporiadaný, ale nie ako by sa dalo očakávať. Literárne príbehy, tak ako život, nie sú iba linearitou povrchu. Je vskutku zaujímavé, ako sa darí Patarákovi materiál každodenného dňa transponovat' do podtextových, mimoznakových štruktúr zásadnej filozofickej otázky.

V často drsnom, dedinskom rozprávaní zaodieva tichú, cudnú otázku zmyslu tak jemne a osobito, že podtext metafory akoby ani netvoril pozadie, horizont vyrozprávaného. Je skôr oblúkom samotnej metafory, jej odvrátenou stranou, zavše však v jej celostnosti, hovoríme v tesnote otázky, ktorá vyrozprávané prózy obopína.

Súbor noviel ZJAVENIE KOŇA čerpá z prostredia dediny východoslovenského regiónu. Výpoveďou azda osloví aj človeka mesta: príbehy totiž atakujú introspekciu, jednako na inej, imanentnejšej úrovni, ako to robí metóda nastaveného zrkadla.

Ján Patarák vydal sedem knižných titulov. V roku 2000 mu vyšla aj kniha próz Portréty zo živého domu, ktorá, ako sa zdá, je jedným z vrcholov jeho prozaickej tvorby.

V tom istom roku bola Jánovi Patarákovi udelená Literárna prémia Paula Rusnaka v kategórii próza. “

Štefan Jusko





SAINT-EXUPÉRY, ANTOINE DE - CITADELA

SAINT-EXUPÉRY, ANTOINE DE

CITADELA
(Citadelle)

Vyšehrad, Praha, 2000
preklad Věra Dvořáková
doslov Jiřina Kultová
prebal Zdeněk Stejskal
ISBN 80-7021-435-X

beletria, román
304 s., čeština
hmotnosť: 454 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, nepoužívaná

PREDANÉ

*kamag*

Básnická meditace o smyslu života a světa, proud úvah a fiktivních rozhovorů o lidském údělu, podobenství o lásce, přátelství, řádu, svobodě a naději, rozsáhlý filosofický esej odhalující zdroje lidštějšího světa - to všechno je Citadela. Saint - Exupéry s ní spojil posledních deset let svého života, až po onen tragický průzkumný let 31. července 1944, z něhož se už nevrátil. Přestože zůstala nedokončena, má váhu celistvého a významného duchovního odkazu. V jeho světle zprůzrační myšlenkové zázemí autora Malého prince, Země lidí, Válečného pilota a dalších děl předního francouzského spisovatele dvacátého století. V mnoha vydáních oslovila Citadela už několik generací na celém světě. Ani dnes, kdy od autorovy smrti uplynulo padesát let, neztrácí její výpověď na přesvědčivosti a její etické memento zní dokonce naléhavěji než kdy jindy.





„BUDUJI ŘÁD,“ říkal můj otec, „ne však ve jménu prostoty a úspornosti. Vždyť nejde o to, zvítězit nad časem. Nezajímá mne, zda lidé ztloustnou, budou-li stavět sýpky místo chrámů a vodovody místo hudebních nástrojů, neboť pohrdám každým lakotným a marnivým lidstvem, třeba i žilo v blahobytu, a v první řadě mi záleží na tom, jaký tu bude člověk. Zajímá mne pouze takový člověk, který se dlouho koupal v ztraceném čase chrámu, či který pozoroval Mléčnou dráhu, jež v něm rozevře prostor, či který připravoval své srdce k lásce modlitbou, na niž se mu nikdy nedostane odpovědi (a kdyby byla modlitba placena odpovědí, stal by se člověk ještě lakomějším), a člověk, v němž často zazněla báseň.

Neboť když přestanu stavět chrám, který je lodí kamsi směřující, když přestanu zkrášlovat báseň, rozeznívající lidská srdce, ušetřeného času budu pak muset použít zase především k tomu, abych lidské plemeno zušlechtil, a ne vykrmil. A začnu tedy vymýšlet básně a chrámy.

Vím například, že pohřbívat mrtvé je ztracený čas, že by lidé mohli obdělávat zemi nebo z ní sklízet úrodu, místo aby ji vykopávali a vkládali do ní tělesnou schránku nebožtíka. Přesto však spalování na hranicích zakazuji, neboť k čemu by mi byl získaný čas, kdybych přitom ztratil lásku k mrtvým. Vždyť neznám krásnějšího obrazu lásky, než obraz hrobky, k níž přicházejí blízcí zesnulého, když cestou mezi náhrobky vyhledali ten svůj. A vědí, že se mrtvý vrátil do země jako zrno sklizně a stal se opět látkou přírody. Že však z něho přesto zbývá cosi jako relikvie ve schránce, tvar ruky, jež kdysi hladila, lebeční kost, ta prázdná pokladnice, kdysi tak plná zázraků. A přikazuji, aby byl podle možnosti každému mrtvému postaven dům — což je ještě méně užitečné a ještě nákladnější —, aby bylo možné o svátečních dnech se v něm scházet a pochopit nejen rozumem, nýbrž každým pohybem duše i těla, že mrtví a živí jsou navzájem spojeni a tvoří strom, který roste. Vidím totiž, jak pokoleními prochází stále táž báseň, stále táž křivka lodního kýlu, stále týž pilíř, a jak je čím dál krásnější a čistší, neboť člověk je zajisté pomíjivý, pokud mu hledíme do tváře přespříliš zblízka jako krátkozrací, není však pomíjivý ve stínu, který vrhá, v odlesku, který po sobě zanechává. A kdybych přestal pohřbívat mrtvé a stavět pro ně příbytky, a chtěl pak ušetřeného času užít k ukování pouta mezi pokoleními, aby skrze to pouto stoupala tvorba přímo k slunci jako strom — neboť jsem usoudil, že tento vzestup je člověka víc hoden než rostoucí objem břicha —, po dobré rozvaze bych ho zas věnoval na pohřbívání mrtvých.

Řád, který buduji,“ říkal otec, „je řádem života. Řádu podléhá strom, přestože tu jsou zároveň kořeny, kmen a větve a listí a plody, a řádu podléhá člověk, přestože má rozum a srdce a nevykonává jen jednu funkci, jakou je například obdělávat pole či udržovat rod, nýbrž je zároveň tím, kdo obdělává i kdo se modlí, tím, kdo miluje i lásce vzdoruje, tím, kdo pracuje i odpočívá a naslouchá večerním zpěvům. Někteří lidé však postřehli, že v slavných říších panoval řád. A hloupost logiků, historiků a kritiků je přivedla k přesvědčení, že otcem slávy v těch říších byl jejich řád, kdežto já tvrdím, že řád i sláva tu byly pouze plodem horoucnosti. Abych vytvořil řád, musím vytvořit tvář, která je milována. Pro ně však je řád konečným cílem a po všech rozpravách a zdokonalování jim z něho zbude hlavně úspornost a prostota. A co se dá těžko vyslovit, to prostě vynechají, ačkoli vyslovit se nedá právě to, na čem skutečně záleží, a ještě nikdy jsem nepotkal profesora, aby mi dokázal prostě říci, proč mám rád vítr pod hvězdným nebem pouště. Na užitkovém se všichni shodnou, neboť řeč, jež vyjadřuje užitkové, je snadná. Nemusím se bát, že by mi někdo vyvrátil, když řeknu, že tři pytle ječmene platí víc než jeden. Myslím si však, že lidem poskytuji něco víc, když je někdy nutím kráčet pod hvězdným nebem pouště a pít tak onen nápoj, kterým se v člověku otvírá prostor.

Řád je znamením života, a ne jeho příčinou. Stejně jako je plán v básni znamením, že je dokončena, je to projev její dokonalosti. Nepracuješ ve jménu plánu, ale prací plánu dosahuješ. Kdežto oni říkají svým žákům: ,Pohleďte na to veliké dílo a na jeho řád. Nejdříve nastolte řád, a vaše dílo bude pak velké.´ Dílo však bude jen kostrou bez života a muzeálním smetím.

obdělávat pole či udržovat rod, nýbrž je zároveň tím, který obdělává i který se modlí, tím, který miluje i lásce vzdoruje, tím, který pracuje i odpočívá a naslouchá večerním zpěvům.

BARRETT-BROWNINGOVÁ, ELIZABETH - PORTUGALSKÉ SONETY

BARRETT-BROWNING, ELIZABETH

PORTUGALSKÉ SONETY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
preklad Rudolf Skukálek
edícia Nová komorná knižnica (13)
doslov Ján Vilikovský
obálka a ilustrácie Mária Želibská
4.000 výtlačkov
56/VIII-i

poézia
76 s., slovenčina
hmotnosť: 156 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal ošúchaný

2,90 €

*kamag*




JACQUES PRÉVERT JAKO ZÁZRAKEM

JACQUES PRÉVERT JAKO ZÁZRAKEM

Československý spisovatel, Praha, 1972
edícia Klub přátel poezie
preklad Adolf Kroupa
1. vydanie, 17.500 výtlačkov
22-093-72

poézia, životopisy
144 s., čeština
hmotnosť: 448 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: dobrý, bez platne *karyn*poe*

PREDANÉ stav: dobrý, bez platne *kamag*

Výbor z díla soudobého francouzského básníka opěvujícího všechny zázraky života, doplněný statí o autorovi, textovou i obrazovou dokumentací, kalendáriem a ediční poznámkou. Pořadatel výboru se pokouší o syntetický pohled na Prévertovu poezii plnou vzácné smyslnosti, lidovou a revoluční, která razí nové cesty i po formální stránce. Ústředním motivem je láska se všemi podobami a obrana člověka před krutostí a lhostejností. Z franc. originálů vybral, přel., úv. stať naps., prévertovské kalendárium sest. a textovou i obr. dokumentaci pořídil Adolf Kroupa; koláže J. Préverta.
Část nákladu vydána s mikrodeskou.




BERLITZ, CHARLES - MYSTERIES FROM FORGOTTEN WORLDS

BERLITZ, CHARLES

MYSTERIES FROM FORGOTTEN WORLDS

Granada, 1983
ISBN 0-585-05646-7

záhady, ezoterika
224 s., angličtina
hmotnosť: 153 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,30 € DAROVANÉ EGJAK

*kamag*

‘Yours is not the first worlďs civilization nor are the cultures you consider to be your own roots the true beginning. Thousands of years ago we already knew what you háve only recently discovered-the shape and size of the world and its relation to the cosmos. We had telescopes, lenses, computers, a knowledge of mathematics and the concept of matter. We travelled all over a younger world. when the great icefields still covered the north and when the seas of the Southern polar continent were still navigable and parts of the land were free of ice. We left detailed maps of the continents we visited. of which the very memory was lost in the intervening centuries. Younger races. after we disappeared, retained some of our knowledge. a knowledge which has helped you build your own world. even now in danger.of destruction.’

In this book, Charles Berlitz lays bare the detailed evidence. It reveals the existence of vanished civilizations-forgotten worlds. Nota myth. Nota legend. More mysterious than either: a fact.