PAULIAK, ERVÍN
OD POVSTANIA K OSLOBODENIU
Pravda, Bratislava, 1985
edícia Členská knižnica Pravda
1. vydanie, 6.500 výtlačkov
prebal Ivan Šimek
75-067-85
II. svetová vojna, história, dejiny,
320 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g
tvrdá väzba s prebalom
PREDANÉ stav: dobrý *mikpa* *kat-his*
PREDANÉ stav: veľmi dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky*bib10*
Kniha Ervína Pauliaka Od Povstania k oslobodeniu je významným príspevkom k 40. výročiu oslobodenia Československa Sovietskou armádou. Autor v nej venuje pozornosť udalostiam druhej svetovej vojny, najmä priebehu bojov počas Veľkej vlasteneckej vojny, v ktorých Sovietska armáda plnila internacionálne oslobodzovacie poslanie a oslobodila mnohé európske krajiny, medzi nimi aj Československo. Publikácia vychádza z celkovej politickej, ekonomickej i zahraničnopolitickej situácie, ktorá vznikla po rozbití Československej republiky v marci 1939. V širšom historickom rámci sleduje ďalší vývoj v Európe i na Slovensku, kde postupne sa rozrastajúce protifašistické a národnooslobodzovacie hnutie vyvrcholilo Slovenským národným povstaním.
Autor presvedčivo dokazuje, že o osudoch Európy a sveta sa rozhodlo v gigantických bitkách na sovietsko-nemeckom fronte. Sovietsky zväz zmobilizoval potrebné vojenské, materiálne i morálne zdroje krajiny, odrazil začiatočný nápor fašistov a vo víťazných bojoch pri Moskve, Stalingrade a Kursku vytvoril základné predpoklady nielen na vyhnanie fašistov zo svojho územia, ale aj na oslobodenie porobených národov. V súlade s historickou skutočnosťou zdôrazňuje, že oslobodenie Československa bolo v plnom súlade s internacionálnymi záujmami protifašistického zápasu i životnými záujmami českého a slovenského národa. V knihe, ktorá je zaujímavá aj pre,, ne-vojaka“, autor podrobne opisuje priebeh vojenských operácií Sovietskej armády, vytvára plastický obraz bojov o jednotlivé dediny a mestá, medzi nimi aj o Bratislavu, ukazuje, že oslobodenie Československa bolo zložitým vojenským a historickým procesom.
Publikácia E. Pauliaka približuje čitateľovi spätosť domáceho protifašistického zápasu s oslobodzovacou misiou Sovietskej armády, kladie dôraz na obdobie, v ktorom prechádzala naša krajina významnými premenami, týkajúcimi sa takmer všetkých oblastí života nášho štátu.
Fašistické velenie na vlom sovietskych vojsk, ktoré sa medzi Ipeľ a Hron vklinili ako široká čepeľ noža, pomerne rýchle zareagovalo. Pravda, už počas bojov o Šahy sťahovalo do tohto priestoru silné operačné zálohy. Od 21. decembra 1944 sa v medziriečí Ipľa a Hrona začala odvíjať neobyčajná bojová dráma.
Veliteľ skupiny nacistických armád Juh generál Hans Friessner, ktorý akoby vycítil, že medzi Ipľom a Hronom sa rozhoduje o osude vojsk generála Frettera-Pica v Budapešti, tam chcel zasadiť silný protiúder. Protiúder otvorili 21. decembra 1944 v sile troch tankových divízií — 8.. 6. a 3. — v súčinnosti s pechotou, s podporou silných jednotiek delostrelectva a letectva. V priebehu bojov sem prisunuli aj ďalšie jednotky, najmä maďarskú divíziu Szent László, ochranné prápory a napokon aj sfanatizované, no nedostatočne vycvičené jednotky maďarskej fašistickej mládežníckej organizácie Levente.
Protiúder fašistického vojska sa začal súčasne na dvoch smeroch: jeden prúd smeroval od Ipeľského Sokolca cez Vyškovce nad Ipľom k Šahám, druhý od Plášťoviec na juh. Išlo o protiúdery na zbiehajúcich sa smeroch s cieľom odrezať 6. gardovú tankovú armádu od tylových komunikácií, 7. gardovú armádu vrhnúť späť cez Ipeľ a napokon vytvoriť si podmienky na úder na Budapešť pozdĺž ľavého brehu Dunaja. Protiúder fašistov bol zo začiatku zdanlivo úspešný. Otočiace jednotky nepriateľa prelomili obranu v úseku 27. gardového streleckého zboru 7. gardovej armády, ktorý sa na dosiahnutých pozíciách nestačil zakopať a opevniť, a 22. decembra sa dostali do priestoru severne od Šiah k osade Tupá, odkiaľ pred dvoma dňami útočili gardoví vojaci Kravčenkovej armády na sever. Pre sovietske jednotky sa situácia stávala kritickou, no iba na krátky čas.
Fašistické velenie, ženúc sa za úspechom, sa dopustilo vážnej chyby, keď odkrylo ľavý bok svojho hlavného úderného zoskupenia. To postrehol a správne zhodnotil veliteľ 2. ukrajinského frontu maršal Sovietskeho zväzu R. J. Malinovskij. Veliteľovi 6. gardovej tankovej armády nariadil na dosiahnutej linii ponechať iba bojové zabezpečenie a úsek odovzdať Plijevovej gardovej jazdecko--mechanizovanej skupine, ktorej prikázal urýchlene sa tam presunúť od Balážskych Ďarmot. Hlavné sily armády sa mali sústrediť južne od Levíc v priestore osád Trhyňa a Sazdice a odtiaľ otvoriť útok pozdĺž západného brehu Hrona na juh, do boku a tyla úderného zoskupenia fašistických vojsk. Na splnenie úlohy zároveň armádu posilnil 4. tankovým zborom zo svojej zálohy. Šumilovova 7. gardová armáda mala časťou síl pevne držať obranu na Ipli a časťou síl sa v súčinnosti so 6. gardovou armádou zúčastniť na likvidácii fašistického protiúderu.
Od začiatku sa v medziriečí Ipľa a Hrona rozpútali mimoriadne kruté boje. Na nejednom úseku či lokálne obmedzenom priestore získalo fašistické vojsko vďaka presile dočasnú výhodu. A v takýchto chvíľach vždy zohrávala hlavnú úlohu nevšedná chrabrosť, odvaha a bezhraničná statočnosť sovietskych gardových vojakov. Na brehu Hrona bojovali proti fašistickému nepriateľovi rovnako statočne ako pred dvoma rokmi na brehoch Volgy pri obrane svojej vlasti.
Možno uviesť veľa prípadov skutočného bojového hrdinstva. Napríklad na predmostie pri Kálnej nad Hronom, ktoré držala jediná tanková rota 20. tankovej brigády, sa 22. decembra vrhol celý prápor nepriateľskej pechoty s podporou šestnástich tankov a samohybných diel. Sovietski gardoví vojaci predmostie statočne bránili, ale pred niekoľkonásobnou presilou postupne museli ustupovať za Hron. V boji o predmostie utrpeli fašisti veľké straty.
KNOZ, JAN
