DRIEŇ, LADISLAV - ZÁZRAK V PÚŠTI

DRIEŇ, LADISLAV

ZÁZRAK V PÚŠTI

Mladé letá, Bratislava, 1971
fotografie Ladislav Drieň
obálka Ondrej Máriássy
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
66-089-71

cestopis
152 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,50 €

*zukol2*

Ešte pred polhodinou som obdivoval dômyselný systém rímskych kúpeľov, skvelú akustiku divadla, vyspelosť umelcov, ktorí postavili pred dvetisíc rokmi Džaraš. A tu pred nami je jedno mesto 20. storočia: špinavé, začmudené a premočené stany, bahno, bieda, hlad a zúfalstvo. Žije tu dvadsaťtisíc ľudí.

V tábore nás zastavili dvaja naliehavo mávajúci mládenci; jeden bol starší a v civile, druhý v uniforme. Mysleli sme spočiatku, že je to nejaká kontrola, ale čoskoro sa ukázalo, že sa chcú zviezť do Ammánu. Keď zistili, že sme zo spriateleného štátu, hneď sa pustili do reči. Ten v civile bol učiteľom, Palestínec, prišiel do týchto končín s táborom, ktorý sa sem pred niekoľkými mesiacmi presťahoval z Jordánskeho údolia.

,,Ušli sme odtiaľ,'' vysvetľoval, „nedalo sa to už vydržať, takmer každý deň sú tam prestrelky. Toto je už naše piate miesto od júna 1967. Najprv sme sa uchýlili pri hlavnom meste. Náš tábor však víchor úplne zničil. Veľa rodín zostalo bez stanov, šatstva a potravín, všetko vietor odniesol. Potom sme sa presťahovali do Jordánskeho údolia, kde bolo teplejšie a kde nás navyše hrialo vedomie, že hneď za Jordánom je naša vlasť. Tam sme však hneď boli na muške, nemali sme ani chvíľku pokoja. Preto sme sa sem odsťahovali. Chcel by som zriadiť nejakú školu, ale nemám z čoho. Preto idem do Ammánu. Deti majú už vyše roka prázdniny, potulujú sa pomedzi stany a rastú ako stromy v lese."

Tábor je v zúfalej situácii. Ale ktorý nie? Ľudia žijú len zo skromných prídelov, z ruky do úst, aj pitná voda sa dováža — a aj na tú stoja fronty ľudí. Široko-ďaleko niet väčšej dedinky alebo mesta, a tým možnosti zárobku. Prídely sa zmenšujú a hladných ľudí pribúda. UNRWA, organizácia OSN pre pomoc palestínskym utečencom, je z roka na rok pasívnejšia. Predpokladaný deficit na rok 1970 sa odhaduje na 3 800 000 dolárov. UNRWA prideľuje dnes len to najnevyhnutnejšie, potraviny (1500 až 1600 kalórií denne) a šatstvo.

„Ani populačný trend neklesá" pokračoval učiteľ. „Aj chorôb je veľa a lekárov — ba i nedokončených medikov — je málo. Kde však vziať toľko nadšencov?"

Kto vie, kedy sa asi skončí toto neľudské utrpenie národa, ktorý za nič nemôže. Kedy sa títo ľudia budú môcť vrátiť do svojich domovov? Je to už stará a obohraná pieseň, nelahodí ušiam a svet ju už nerád počúva. Elán medzinárodnej solidarity ochabuje, darov pre utečencov ubúda, sklady sa vyprázdňujú, finančné pramene vysýchajú. A ani otázka návratu utečencov do starej vlasti sa nehýbe z miesta.

„Zostáva tu len jediné východisko a jediné riešenie," zamiešal sa do reči vojak, „a tým je ozbrojený boj". Ukázalo sa však, že tento mladý muž v uniforme nepatrí k armáde, ale k Al-Fattáh, jednej z najväčších a najaktívnejších palestínskych organizácií. Jej jadro sa začalo tvoriť už pred desiatimi rokmi v Ghaze. Od tých čias vyrástla na niekoľkotisícovú vplyvnú a všadeprítomnú organizáciu. Každý jej člen prisahá, že radšej zomrie postojačky, so zbraňou v ruke a na pôde predkov, než by mal pomaly hniť a odumierať v tábore utečencov.

„Náš cieľ je jasný," odpovedal mladý muž, keď som sa ho opýtal, čo ich organizácia sleduje. „Chceme oslobodiť Palestínu a to ozbrojeným bojom. Na sľuby už nič nedáme, už dvadsať rokov nám kde-kto sľubuje, že sa náš osud politicky vyrieši, že sa budeme môcť vrátiť domov. A výsledok? Izrael nesplnil ani jednu rezolúciu OSN a jeho spojenci ho v tom i naďalej podporujú. A nás len tíšia, chlácholia a kedy-tedy nám aj niečo pohodia, aby nám zapchali oči a ústa. Izrael sa za tie dve desaťročia skonsolidoval, v júni roku 1967 zabral dokonca ďalšie územie, a my, palestínski utečenci, poldruhamiliónová zúbožená masa ľudí bez domova a bez vlasti, my sa len sťahujeme z tábora do tábora. Preto bojujeme so zbraňou v ruke, a nie v salónoch diplomatov, nie stovky kilometrov od vlasti, ale tam, kde sme sa narodili a kam sa chceme vrátiť."

Organizácia Al-Fattáh si vytýčila dosť radikálne ciele. Nemá síce nič proti Židom ako národu, ani proti ich náboženstvu, neuznáva však štát Izrael. Kde je vraj napísané, že len Palestinci majú odviesť takú krutú daň za barbarstvo, ktoré napáchal nacizmus na Židoch v Európe? Či vraj len Palestinci majú splácať účty za Hitlera? A to ešte tak dlho?

„Izrael však existuje, bol uznaný väčšinou štátov," namietal som, „a potom, Izrael nie je Vietnam, ani z geografického ani z politického hľadiska. Nebude sa zrejme ani v budúcnosti dívať so založenými rukami na akcie fedajínov, budú nasledovať i naďalej trestné výpravy, retorzné opatrenia, bude trpieť i civilné

ABE, KÓBÓ - ŽENA Z DÚN

ABE, KÓBÓ

ŽENA Z DÚN
(The Woman in the Dunes - Suna no onna)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Tvorba národov
preklad Augustín Jurák
prebal Mária Pollaczyková
ilustrácie Dušan Polakovič
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
13-72-020-81

beletria, román
192 s., slovenčina
hmotnosť: 287 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, prebal natrhnutý

1,90 € PREDANÉ

*zukol2* in **O7**

Kóbó Abe (nar. 1924 v Tokiu) patrí k „prvej vlne" povojnovej japonskej literatúry, ktorú tvorili spisovatelia zgrupovaní okolo časopisu Moderná literatúra (zal. r. 1946) — Haruo Umezaki, Hiroši Noma, Kóbó Abe, Teidžun Takeda a Jukio Mišima. Debutoval r. 1947 knihou básní a poviedkami.

Už r. 1951 bol odmenený Akutagawovou cenou za zbierku poviedok Múr. Píše okrem poviedok aj divadelné hry — Uniforma (1953), Honba na otrokov (1955), Tento duch som ja (1959), televízne scenáre, eseje — Cesta po východnej Európe (1957) a romány — Štvrtá doba medziľadová (1959) a Žena z dún (1962), autorovo najúspešnejšie dielo, sfilmované a odmenené cenou na filmovom festivale v Cannes.

Jeho tvorbu charakterizuje fyziologický záujem o človeka (Kóbó Abe vyštudoval medicínu) a nezriedka šokujúco intímny pohľad na ľudí, znepokojujúci najmä rozporom medzi citovosťou a triezvou vecnosťou v ich vzťahoch. Príbehy, zväčša fantastické, s detektívkovou fabuláciou a obohatené „pseudovedeckými" teóriami, nepostrádajú ani spoločenskú kritiku a satirický tón.

Žena z dún je fantastickým príbehom entomológa, ktorý sa vyberie na odľahlé morské pobrežie hľadať vzácny druh hmyzu. Zablúdi do oblasti dún, kde sú celé dediny ohrozené pieskom. Obyvatelia jednej dediny vlákajú muža ako vzácnu pracovnú silu do hlbokej jamy — v nej býva v schátranom domčeku mladá žena. Jej život pozostáva len z úmornej driny, pretože musí každú noc odpratávať naviaty piesok; von nevychádza, vodu a potraviny jej spúšťajú po lane. Svoju prácu pokladá za samozrejmú povinnosť, žijú tak aj ostatní obyvatelia. Muž sa spočiatku búri, pokúsi sa ujsť, ale chytia ho a spustia nazad do jamy. Nemá na výber: ak nebude pracovať, nedostane prídel vody a potravín a zahynie. Zblíži sa so ženou, ktorá po čase otehotnie. Keď ženu odvážajú do nemocnice, naskytne sa mu konečne príležitosť ujsť, ale on váha ... Rozhodne sa, že o svojom úteku porozmýšľa neskôr.

Na úpätí čelnej steny ozval sa hluk, ktorý sa ponášal na trepot vtáčích krídel. Schmatol lampu a vybehol pozrieť von. V piesku ležal balík zabalený v tmavej rohoži. Po dedinčanoch nebolo ani stopy. Nahlas zakričal. Ale odpoveď sa neozvala. S dychtivou zvedavosťou rozväzoval špagát, ktorým bola rohož previazaná. Ešte dúfal, že v balíku budú nástroje, aby mohol zdolať stenu kolmú ako útes. Myslel, že sa dedinčania už teraz nechcú ukázať, a preto mu iba zhodili nástroje a utiekli.

Ale v rohoži našiel pollitrovú fľašu s drevenou zátkou a malý balíček zabalený do novinového papiera. Boli v ňom tri škatuľky cigariet značky Sinsei, balených po dvadsať kusov. Nič viac. Nemohol tomu uveriť... Znova schmatol konce rohože a mocne ňou potriasol, ale vysypal sa len piesok. Predpokladal, že nájde aspoň zdrap listu, no nebolo v nej celkom nič. Obsah fľašky zapáchal po ryžovej plesni, bolo v nej saké.

Co tým vlastne sledujú? Je to azda nejaký obchod? Počul, že americkí Indiáni si na znak priateľstva vymieňajú tabak. Aj v Japonsku sa pije saké zvyčajne len pri slávnostných príležitostiach. Teda by mohol predpokladať, že týmto spôsobom chcú naznačiť dobrú vôľu a zmieriť sa. Vieme predsa, akí sú dedinčania nesmelí, keď majú vyjadriť svoje city slovami. Preto sa o nich hovorí, že sú úprimní.

Nateraz sa akosi so všetkým zmieril; cigarety boli preňho dôležitejšie ako všetko ostatné. Že mohol vydržať bez nich viac ako týždeň? Navyknutým pohybom vytrhol v obale štvorcový otvor. Cítil hladkosť voskového papiera. Klepkal na spodok škatuľky, až vypadla von cigareta. Prsty sa mu triasli, keď ju chytil. Pripálil si od plameňa lampy. Pomaly, zhlboka sa nadýchol a naplnil si pľúca vôňou tabaku, až mu dym zaplavil krv a vnikol i do najmenšej žilky. Pery mu znecitliveli, na oči klesla ťažká zamatová clona. Pocítil závrat, akoby sa dusil, triaška mu prebehla celým telom.

Vzal fľašu, pevne ju pritisol k sebe a tackal sa k domčeku s pocitom, že má cudzie nohy a že sa pohybujú ďaleko pred ním. Hlavu mu ešte stále zvierala pevná obruč závratu. Chcel sa pozrieť, čo robí žena, no hocako sa usiloval, nevládal tým smerom obrátiť hlavu. Ženina tvár, tak ako ju zachytil kútikom oka, pripadala mu strašne malá.

„Zhodili darček, pozrite!" Zdvihol fľašu a potriasol ňou. „Predsa len sú k človeku uznanliví! Dajú mu plnú fľašu, aby to vopred oslávil. Nevravel som vám? Od začiatku som vedel, že sa umúdria. No, čo sa stalo, stalo sa. Dáte si za glg? Tak nevypijeme si spolu?"

Žena namiesto odpovede iba pevne zavrela oči. Hnevá sa azda, že jej nerozviazal putá? Hlupaňa! Keby mu aspoň raz bola jasne odpovedala, bol by jej ich možno hneď rozviazal. Alebo sa trápi, že sa jej nepodarilo zadržať chlapa, o ktorého sa toľko usilovala, a nakoniec ho musí pustiť? Možno i to je pravda . . . Napokon, nemá viac ako tridsať... a je vdova.

Žene sa na nohách medzi priehlavkami a chodidlami prehĺbili nápadné záhyby. Znova vybuchol v nezmyselný smiech. Prečo má také smiešne nohy?

„Ak chcete cigaretu, zapálim vám."

„Nie. Cigarety mi vysušujú hrdlo," povedala slabým hlasom a odmietavo pokrútila hlavou.

„Chcete sa radšej napiť vody?"

„Ďakujem, je mi dobre, zatiaľ nie."

„Nemusíte byť zdvorilá. Viete, nezaobchádzam s vami takto preto, že by som voči vám cítil nejaké osobné nepriateľstvo. Chápete, však? Z hľadiska taktiky to ináč nejde. Vidí sa mi, že vaša nebezpečná situácia jednako len trochu obmäkčila tých hore . . . Možno sa mi podarí zlomiť ich odpor."

„Tam, kde robia chlapi, vždy dostanú raz do týždňa prídel cigariet a saké."

„Co tým myslíte, dostanú prídel?" Pripadal si ako čierna mucha — vedecky Muscina stabulans — ktorá sa pokúša

BEDNÁR, VLADO - KOZA

BEDNÁR, VLADO

KOZA
laciný příběh
(Koza)

Mladá fronta, Praha, 1980
preklad Emil Charous
ilustrácie Milan Kopřiva
edícia Třináct (125)
2. vydanie (v MF 1.), 20.000 výtlačkov

beletria, humor
184 s., slovenčina
hmotnosť: 260 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,30 €

*zukol2*

Humor a satira se právem přirovnávají k vzácnemu koření. Obojího si může čtenář za nevelký peníz dopřát v laciném příběhu, jak zní podtitul knihy, nazvané prostě, ale lapidárně Koza. Poznamenejme, že se jedná o kozu sánskou; slovenské literatuře ji roku 1979 objevil prozaik Vlado Bednár (narozený v Bratislavě roku 1941). Nyní se svou Kozou přichází k nám, aby se představil a doufejme i spisovatelsky zdomácněl. Pověst veselé kopy má už od prvotiny, hravého satirického románku Uhni Z cesty (1964). Tuto smělou výzvu vyřkl a vypravěčsky rozvinul již ve svých devatenácti letech. Jako nápaditý mladý prozaik osvědčil velké porozumění pro malé, větší i největší životní problémy mládenců i děvčat své generace v knihách povídek a novel s výmluvnými názvy: Divné hrušky s divnou chuťou (1966), Veterné mlyny (1967), Nebrnkaj mi na city (1968). Vlado Bednár v nich dokázal smysl pro přesný záznam prchavých nálad a okamžiku, vrozený dar situační a slovní komiky, cit pro finesy hovorového jazyka a slangu. K první syntéze dospel v románové mozaice Vajco v stodole (1978). Tak se cítí mladý bratislavský intelektuál, když se na malém městě sžívá s opuštěným rodičovským domem, prostředím místní továrny i svéráznou partou hašteřivých, ale dobromyslných dědulů z okolí. To všechno umožňuje autorovi zadívat se s úsměvem i kriticky zvednutým obočím na spoustu lidských slabostí. Groteskní podoby nabývá Bednárův humor v románku Koza o ambiciózním mladém muži, který jako novopečený majitel kozy sánské vyšplhá po vratkém žebříku adeptů umění až na stříbrné plátno a televizní obrazovku. Koza je autorova nejveselejší, nej vtipnější a nej rozmarnější satira.

TAK JAKO území Bangladéše často postihují záplavy, kavárna Grand je vystavena neméně častým renovacím. Podobny přírodním pohromám od základu mění vzhled i ovzduší kavárny. Kde předtím bývala jídelna, tam najde jednoho dne užaslý návštěvník denní bar, jindy zase lidovou pivnici. Živly neušetřily, s prominutím, ani toalety; příchod k nim, který byl odjakživa ze vstupní haly, ocitl se najednou na chodbičce ke kuchyni. A vůbec, kdoví jestli jsou to vlastně ty původní toalety. Není divu, že Grand je v těchto dopoledních hodinách úplně prázdný a Pekár je tu jediným hostem. Pravidelný návštěvník totiž stěží uhodne časovou skulinu mezi dvěma renovacemi, aby poseděl ve svém oblíbeném podniku. A nepravidelný návštěvník snad ani netuší, že tady vůbec nějaká kavárna je, tak šikovně má vchod v rovněž bývalé pasáži zamaskován basami lahví.

Pocit dočasnosti dolehl jistě i na šatnářku, která ani nepovažuje za potřebné vybalit na kratičký časový úsek klidu bločky a špendlíky; po pravdě se jí kvůli tomu ani nevyplatí hrabat se do prvního poschodí, kde kavárna je. Pekár tedy mohl odložit kozu v prázdné šatně a přivázat ji k otočnému věšáku.

Osvobozený od živočicha manipuluje teď u jednoho z renovovaných mramorových stolků s růží a vybírá jí vhodné místo, aby ji žádný z příchozích nepřehlédl. Potíž je v tom, že podobné růže jako lákadla hostí po další úspěšné obnově podniku zdobí každý stůl. Znudění číšníci zřejmě také pociťují dočasnost stavu klidu, sedí u stolku s pokladnou nedaleko výčepu, blokují si vlastní objednávky a pilně konzumují místo návštěvníků. Občas si některý odskočí do města na rentgen, vyřídit jesle pro dítě nebo jen tak pro jistotu se podívat, co nového dostali u Brouka nebo v obchodním domě Dunaj.

Dnes je bláznivý den, s hosty jako by se roztrhl pytel, od rána je tu už druhý. U prvního stolu se zastavil ten nový, podíval se na růži na stole, jako by počítal její chromozómy, potom zvedl cíp ubrusu a podíval se pod něj, jestli se tam náhodou neschoval majitel růže. Výraz jeho tváře prozrazuje, že je tím hloupým žertem na schovávanou znechucen, nemá rád takové študentské recese. Teprve když zahlédl Pekárovu zuřivou gestikulaci s květinou, rozjasnila se mu tvář a drobnými krůčky primabaleríny doběhl k jeho stolu. Těhotná úřední aktovka kazí celkový dojem, jinak by výstup vhodně zapadl do milostné baletní scény.

Ano, je to Janko, a jen pomlouvači o něm mohou tvrdit, že je divný. Pravý opak je pravdou už na první pohled, rozhodně to není člověk, z kterého jde strach. Je jako jeden z nás. Lidský, milý, chápavý, srší dobrotou, klidem a porozuměním, a to ho dosud osobně neznáme.

Navíc je to člověk přímo neuvěřitelné energie. Když stupňující se rychlostí potřásl Pekárovi rukou, ten si na chvíli vzpomněl na exkurzi po hydroelektrárnách, jmenovitě na obrovský rotor Kaplanovy turbíny. Je mu jasné, že v Jankovi je utajen obrovský zdroj statické energie, dotkni se ho, a dostaneš ránu. Energie se neodbytně dere ven a Pekár si už dovede představit i její proměnu v obecně prospěšné účely. Šťastné lidstvo, zachtělo se mu povzdechnout.

Místo toho postrčil před Janka kozí album a řečnicky si odkašlal, aby mohl spustit svůj oslavný monolog o nedělitelnosti vesmíru a kozy.

„Kdo by neměl rád přírodu, zvířata?“

Janko ho však hned na začátku jednoznačnýn gestem zastavil. Přejel palcem po hranách stolu, pomalu zaklapl desky a povzdechl si tak srdceryvně, až to bylo i číšníkům u pokladny líto, že nemůže prolistovat tak krásné album.

FOLLETT, KEN - OSTROV BÚROK

FOLLETT, KEN

OSTROV BÚROK
(Storm Island)

Smena, Bratislava, 1981
preklad Alexandra Ruppeldtová
edícia Labyrint (91)
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
73-039-81

beletria, román, II. svetová vojna,
336 s., slovenčina
hmotnosť: 356 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalý, prebal ošúchaný

0,30 € DAROVANÉ

*zukol2*

Ostrov búrok je dramatickým príbehom stíhania nacistického agenta, ktorý sa dozvedel najprísnejšie utajované skutočnosti protivníka. Autor nám približuje atmosféru, ktorá panovala vo vedení britskej spravodajskej služby i v Hitlerovom hlavnom stane v predvečer spojeneckej ofenzívy v Normandii. Nejde však len o napínavý pohľad do zákulisia „tichej vojny“ medzi abwehrom a britskou Military Intelligence: dozvedáme sa o osudoch jednoduchých Angličanov, o ich osobných tragédiách, ale i o svojskom „vojnovom“ humore, o nezlomnej vôli prežiť, o odhodlaní urobiť všetko pre víťazstvo nad hitlerovským Nemeckom.

Ken Follett, pôvodne reportér londýnskeho večerníka Evening News, neskôr vydavateľský pracovník, sa od roku 1977 venuje výlučne písaniu. Žije v Surrey, je ženatý a má dve deti. Jeho prvým úspechom bol práve Ostrov búrok, ktorý získal v USA roku 1978 cenu Edgara Allana Poa ako najlepšie dielo roka s kriminálno--špionážnou tematikou. Odvtedy napísal dva ďalšie romány rovnakého žánru v ktorých, podobne ako v Ostrove búrok, dômyselne spája autorskú fikciu s historickými faktami.

Keď sa Lucy prebudila, búrka, čo sa strhla predošlého večera, ešte vždy zúrila. Naklonila sa ponad peľasť postele, dávala pozor, aby nevyrušila Davida, a vzala si z dlážky náramkové hodinky. Bolo čosi po šiestej.

Vietor zavýjal okolo strechy. David mohol pokojne spať ďalej, dnes sa nedalo ktoviečo robiť.

Premýšľala, či im v noci nepostŕhalo zo strechy dajaké škridlice. Bude treba prezrieť povalu. Musí počkať na Davida, inak sa bude hnevať, že si nepýtala dovolenie.

Vykĺzla z postele. Bola veľká zima. Tých niekoľko predchádzajúcich teplých dní bolo iba klamlivým letom - predzvesťou búrky. Teraz bolo chladno ako v novembri. Stiahla si cez hlavu flanelovú nočnú košeľu a rýchlo si navliekla spodnú bielizeň, nohavice a sveter. David sa zamrvil. Pozrela naňho: obrátil sa, no nezobudil sa.

Prešla cez predsienku a nazrela do Joovej izby. Trojročnému chlapčekovi už vymenili postieľku za riadnu posteľ a často z nej v noci zo spánku padal. Dnes ráno bol v posteli, ležal na chrbátiku, ústa mal otvorené. Lucy sa usmiala. Bol utešený, keď spal.

Ticho zišla dolu a chvíľu sa čudovala, prečo sa prebudila tak zavčasu. Azda Jo vydal dajaký zvuk, alebo ju vyrušila búrka.

Kľakla si ku kozubu, vysúkala rukávy na svetri a pustila sa rozkladať oheň. Keď vymetala rošt, popiskovala si melódiu, ktorú počula v rozhlase: Si, či nie si, si, či nie si moje zlato? Prehrabala studený popol a z väčších nezhorených polien pripravila základ na nový oheň. Na podkúrenie použila suché papradie, na to navŕšila drevo a uhlie. Niekedy dávala iba drevo, no v takomto počasí bolo lepšie uhlie. Chvíľu podržala nad ohniskom kus novinového papiera, aby pomohla ťahu y komíne. Keď ho odtiahla, drevo horelo a uhlie bolo do červena rozžeravené. Poskladala papier a odložila ho pod uhliak.

Oheň čoskoro vyhreje domček, no za ten čas dobre padla šálka horúceho čaju. Lucy sa pobrala do kuchyne a postavila kanvicu na elektrický varič. Na podnos položila dve šálky, potom pohľadala Davidove cigarety a popolník. Zavarila čaj, naliala ho do šálok a niesla tácňu cez halu ku schodom.

Už mala jednu nohu na spodnom stupienku, keď začula klopanie. Zastala, zamračila sa a povedala si, že to azda dačím hrmoce vietor. Vystúpila na ďalší schod. Opäť začula ten zvuk. Vyzeralo to, akoby ktosi klopal na vchodové dvere.

Bolo to, prirodzene, smiešne. Nemal kto búchať - iba ak Tom, no ten chodieval zboku, kuchynským vchodom, a nikdy neklopal.

Opäť sa to ozvalo.

Len aby uspokojila zvedavosť, zišla dolu schodmi, v jednej ruke vyvažovala podnos a druhou otvorila predné dvere.

Od ľaku vypustila tácňu. Chlap vpadol dnu a zvalil ju. Lucy vykríkla.

Strach však trval iba chvíľu. Neznámy bezvládne ležal vedľa nej v predizbe na dlážke a očividne nebol schopný nikoho napadnúť. Šaty mal do nitky premočené, ruky a tvár od zimy mramorovo biele.

Lucy vstala. David sa po zadku skĺzol dolu schodmi. „Čo je? Čo je?“ vypytoval sa.

„Pozri,“ odvetila Lucy a ukázala na neznámeho.

David sa v pyžame spustil až na koniec schodiska a vyšvihol sa do svojho kresla na kolesách. „Nechápem, prečo treba tak kričať,“ povedal. Priviezol sa bližšie a pozrel na chlapa na zemi.

PONCOVÁ, SVATAVA - VEĽKÁ FAREBNÁ KUCHÁRKA - MÚČNIKY

PONCOVÁ, SVATAVA
HORECKÝ, VLADIMÍR

VEĽKÁ FAREBNÁ KUCHÁRKA - MÚČNIKY

Knižné centrum, Žilina,
fotografie Vladimír Horecký
ISBN 80-8064-080-7

kuchárky, recepty
144 s., fr. fot., slovenčina
hmotnosť: 950 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý

4,50 € PREDANÉ

*olepa* in *021*

HOLINOVÁ, HILDA - SLOVENSKÁ RODINNÁ KUCHÁRKA

HOLINOVÁ, HILDA

SLOVENSKÁ RODINNÁ KUCHÁRKA

Ottovo nakladatelství - CESTY, Praha, 1999
obálka Věra Mertová, Pavel Hrdina
fotografie Táňa Martínková, Vladimír Havelka, Milan Havlíček, Petr Kříž
perokresby Věra Merová
1. vydanie
ISBN 80-7181-302-8

domácnosť, kuchárky, recepty,
512 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 2220 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý, chrbát väzby prasknutý

2,50 €

*olepa*strav*

ATKINSONOVÁ, HILARY - DYNA-BAND

ATKINSON, HILARY
DEANE, ANDRÉE

DYNA-BAND
Perfektná postava za 10 minút denne
(The Dyna-Band Challange)

Ikar, Bratislava, 1995
preklad Darina Kollárová
obálka Anthony Crickmay
fotografie Jeff Kaine, Mark Tillie
ISBN 80-7118-175-7

šport, zdravie
160 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 635 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

1,90 €

*olepa* in *021*

UNIYAL, PAMEETA - MATERIA MEDICA FOR STUDENTS

UNIYAL, PAMEETA

MATERIA MEDICA FOR STUDENTS
A Comprehensive Manual of Remedies Includes Important Questions and Hints)
Part III

B. Jain Publishers, New Delhi, 2009
ISBN 978-81-319-0089-5

zdravie, alternatívna medicína, homeopatia
582 s., angličtina
hmotnosť: 645 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

2,90 €

*olepa* in **S8P**

HEILPRAKTIKER UND THERAPEUTEN - NATÜRLICH GESUND.CH

HEILPRAKTIKER UND THERAPEUTEN - NATÜRLICH GESUND.CH
... über 3400 Portraits von Praktizierenden

Verlag Gesund, Walenstadt (CH), 2014
11. vydanie
ISBN 978-3-9520610-9-1

zdravie, alternatívna medicína,
407 s., nemčina
hmotnosť: 961 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,90 €

*olepa* in *021*

ČEHOVSKÝ, JIŘÍ - HOMEOPATIE - VÍC NEŽ LÉČBA

ČEHOVSKÝ, JIŘÍ

HOMEOPATIE - VÍC NEŽ LÉČBA
Principy léčby, společenské a duchovní souvislosti, prřipady z praxe, role pacienta

Alternativa, 1997
ISBN 978-80-85993-80-6

zdravie, alternatívna medicína, homeopatia
244 s., čeština
hmotnosť: 316 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

2,90 €

*olepa*

Publikace, pojednávající o homeopatické filosofii, metodě, historii a uvádějící mnoho případů homeopatické léčby z autorovy dvacetileté praxe. Určeno zejména pacientům s hlubším zájmem o problematiku.

SCHOLTEN, JAN - HOMEOPATIA A MINERÁLY

SCHOLTEN, JAN

HOMEOPATIA A MINERÁLY
(Homeopathy and Minerals)

Modrý Peter, Levoča, 2007
preklad Vladimír Petroci
edícia Similium
3. upravené vydanie
ISBN 80-85515-38-5

zdravie, homeopatia, alternatívna medicína,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 366 g

mäkká väzba
stav: veľmi dorbý

5,50 € PREDANÉ

*olepa*

SHEPHERDOVÁ, DOROTHY - ZÁZRAK MINIMÁLNEJ DÁVKY

SHEPHERD, DOROTHY

ZÁZRAK MINIMÁLNEJ DÁVKY
(The Magic of the Minimum Dose)

Modrý Peter, Levoča, 1998
edícia Simillimum
preklad Vladimír Petroci
1. vydanie
ISBN 80-85515-47-4

zdravie, alternatívna medicína
198 s., slovenčina
hmotnosť: 266 g

tvrdá väzba
stav: výborný

4,00 € PREDANÉ

*olepa*

Dr. Dorothy Shepherdová získala svoje bohaté skúsenosti lekárskou praxou v Harley Street, ale aj v chudobných štvrtiach Londýna. Už od študentských čias mala blízko k homeopatii. Naplno ju však začala využívať až po štúdiu u Dr. J. T. Kenta v USA, kde bola svedkom mnohých úspešne vyliečených prípadov. Čím viac homeopatiu študovala a používala, tým viac bola presvedčená o tom, že je to najjemnejší a najefektívnejší spôsob liečby ktoréhokoľvek ochorenia. Preto považovala za potrebné, aby každý chorý sa o homeopatii dozvedel. S týmto cieľom napísala niekoľko vynikajúcich kníh. Najznámejšou z nich je Zázrak minimálnej dávky.

LIEČBA ZAOSTALÉHO DIEŤAŤA

Dvere mojej ordinácie sa potichu otvorili. Keď som dvihla hlavu, zbadala som, že na mňa mieri puška. Prikrčila som sa. Nie, nikto nešiel po mojich ťažko zarobených peniazoch. Za detskou puškou nakúkala dnu škeriaca sa tvárička nezbedného čertíka, syna jedného môjho priateľa. Pri. jala som jeho hru a predstierala som, že sa veľmi bojím, zatiaľ čo on na mňa neustále strieľal, kým jeho mama rozprávala. Napadlo mi, ako sa tento štvorročný chlapček za posledných šesť mesiacov zmenil! Predtým si skrýval tvár a za nič na svete sa na nikoho nepozrel. Lekár bol preňho tabu. Nevedela som z neho dostať ani slovo a už vôbec som od neho nemohla očakávať, že by sa so mnou chcel hrať.

Jeho anamnéza je veľmi zaujímavá. Pred osemnástimi mesiacmi ho mama priniesla rovno z nemocnice, kde bol šesť mesiacov pre nejaké detské infekčné ochorenie. Asi šlo o záškrt a následný šarlach alebo naopak. V každom prípade praktický lekár vystrašil matku vypočítaním všetkých nebezpečných komplikácií, ktoré by sa mohli objaviť na srdci a na obličkách a ktovie kde ešte.

Otcovi sa nepáčilo, že by mal byť jeho jediný syn zverený do starostlivosti nejakej ženy, ale mienka matky prevládla a teraz už aj on zmenil názor.

Zistila som nedoliečený zápal pľúc na pravej strane. Chlapec bol veľmi nevľúdny, nechcel sa dať vyšetriť. Kašľal skoro ráno medzi 3. a 5. hodinou. Dostal Kalium carbonicum 30CH a niekoľko tabliet placeba, aby sa otec uspokojil. Na druhý deň som už videla výrazné zlepšenie zdravotného stavu chlapca. O dva alebo tri týždne som dávku Kalia carbonica zopakovala. Viditeľne sa začal uzdravovať, pribral na váhe. Na začiatku liečby vážil menej než rok predtým. Mimochodom, zabudla som povedať, že už v priebehu minulého roku šesť mesiacov navštevoval chýrneho detského špecialistu. Vypil galóny obľúbenej emulzie tohto lekára, no ani trochu mu to nepomohlo.

V októbri 1933 vážil 26 libier. V priebehu nasledujúcich šiestich mesiacov pribral 8 libier, čo nie je zlé na dieťa, ktoré nevedelo pribrať ani zo sladu a rybacieho oleja.

Ale jeho mentálny stav sa nezmenil. Stále sa skrýval pred cudzími ľuďmi, nehral sa s inými deťmi a bol veľmi podráždený. Myslím, že ktosi navrhol psychoanalýzu. Pravdepodobne by bol skončil v detskej psychologickej poradni. Keď som ho raz chvíľu pozorovala, preblesklo mi mysľou, Že sa správa ako Baryta carbonica. Bol plachý, skrýval sa, mal strach z cudzích ľudí. Preto som mu hneď naordinovala Barytu carbonicu 6CH dvakrát denne na niekoľko týždňov. To bolo pred štyrmi mesiacmi. Potom niekoľko týždňov neužíval nič. Pred mesiacom dostal jednu dávku Baryty carbonicy 1M. Odvtedy nepotreboval nijakú liečbu. Pribral ďalšie 3 libry a začal sa správať ako normálny štvorročný chlapec. Je hravý, nezbedný a všetci sú spokojní.

Takto homeopatia vie pomôcť zaostalému dieťaťu a nie je to ojedinelý prípad.

Teraz má štyri roky a váži takmer 38 libier, čo je na dieťa v jeho veku veľmi dobrá hmotnosť. A mentálne je úplne normálny.

P.S. Stalo sa to pred tromi rokmi. Nevidela som tohto chlapca už celé mesiace, ale jeho mama mi povedala, že nebýva chorý, dobre sa učí a má veľa priateľov. Prestal byť plachý a po zaostalosti niet ani stopy.