VAN GULIK, ROBERT
STRAŠIDELNÝ KLÁŠTOR / MOTÍV VŔBOVEJ HALÚZKY / OPICA A TIGER
(The Haunted Monastery - The Willow Pattern - The Monkey and the Tiger)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Zelená knižnica
preklad Ivan Krčméry
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-030-79
beletria, román, detektívky,
344 s., slovenčina
stav: dobrý, bez prebalu, na patitule krátke neautorské venovanie
0,60 €
*zukol* in **S7Z**
Vtom vstúpil Tao Kan so slúžkou a vytrhli sudcu Ti z úvah. Tao Kan jej naznačil, aby počkala pri dverách, podišiel k sudcovi a ticho mu povedal:
„Slúžka nenávidela Jiea, pane. Iste vám toho o ňom veľa narozpráva.“ Letmo pozrel na mŕtvolu a dychtivo sa opýtal: „Už máte dajakú predstavu, ako sa to stalo, pane?“
„Vrahom bol buď blízky priateľ, alebo osoba z oveľa nižšej spoločenskej vrstvy,“ pomaly odvetil sudca. „Dedukujem to zo skutočnosti, že aj keď Jie osobne vpustil svojho vraha, neponúkol mu ani stoličku, ani šálku čaju. Keď ho Jie zaviedol sem hore na galériu, sadol si, vypil šálku čaju a zjedol zopár zázvorníkov —ak to už neurobil predtým, kým čakal na svojho hosťa, potom muselo dôjsť k ostrej výmene názorov, možno sa dokonca pobili: všimnite si ten korbáč na dlážke a rozbitú vázu s kvetmi. Jie kričal a vrah ho zabil jediným úderom ťažkého tupého predmetu. Podľa tvaru a vzhľadu rany usudzujem, že to bola hrubá palica s guľatým koncom. Tao Kan, rana prezrádza, že to bol zúrivý úder. Vrahom musel byť mimoriadne mocný muž. To je zatiaľ všetko, čo môžem povedať. Teraz budeme hľadať ďalšie stopy.“ Kývol na slúžku, podišiel k pohovke a sadol si na kraj.
Slúžka zamierila k nim, no ani nepozrela na mŕtveho; zastala pred sudcom so založenými rukami. Sudcu Ti prekvapila zlostná tvár, preto sa jej milo opýtal:
„Ako sa voláte?“
„Kasia, pane,“ odpovedala stručne.
.„Ako dlho tu pracujete, Kasia?“
„Odjakživa. Narodila som sa v tomto dome, aj ma tu vychovali.“
„Teda tak. Je vaša pani načisto pomätená?“
„Nie, pane. Chytí ju to, len keď sa rozčúli, potom si začne pliesť minulosť s prítomnosťou.“ S pohŕdaním sa pozrela na mŕtvolu v kresle a pokračovala prenikavým hlasom: „Všetkému na vine bol on. Mizerný, krutý diabol, ktorý si právom zaslúžil takýto strašný koniec. Skoda len, že bol hneď mŕtvy. Mal trpieť, ako trpeli jeho vinou iní, najmä chudera jeho žena.“
„Jeho žena ho opisuje ako veľkého a dobrého muža,“ nadhodil sudca chladne. „Veď iba láska k nemu vedela na okamih vyjasniť dojem, akoby tu bol zverinec, v ktorom sú zhromaždené všetky zvieratá na jednom mieste a chodia si po slobode.
Prešiel som cez potok, zastavil sa v riedkom lese a vyčkával som. O niekoľko minút som videl jeleňa. Prebehol okrajom lesa. Vedľa v lieštine krochkali diviaky a kvičali prasiatka.
Zrazu predo mnou zaprašťali konáre a vzápätí som začul akési pomalé, ťažké kroky. Zľakol som sa a už som sa aj chcel obrátiť naspäť, ale premohol som pocit strachu, preto som zostal stáť na mieste. Hneď nato som videl v krovine akúsi tmavú ozrutu. Bol to veľký medveď. Šiel šikmo po svahu a bol o niečo vyšší ako ja. Často sa zastavoval, rozhrabával zem, prevracal vývraty a čosi pod nimi pozorne obzeral. Vyčkal som, kým bolo zviera odo mňa vzdialené asi na štyridsať krokov, pomaly som zacielil a potiahol kohútik. Cez dym som videl, ako sa medveď s revom zvrtol a chytil si zubami miesto, kde vnikla guľka. Na to, čo sa odohralo ďalej, sa už dobre nepamätám. Všetko sa odohralo tak rýchle, že som nestačil vnímať, ako to nasledovalo jedno za druhým. Hneď po výstrele sa medveď vrhol oproti mne zo všetkých síl. Cítil som prudký úder, a vtedy zaznel druhý výstrel. Ako a kedy som stihol nabiť pušku, to mi zostalo záhadou. Zdá sa, že som spadol na ľavý bok. Medveď sa prekotil cez hlavu a skrbáľal sa dolu svahom napravo. Ako som sa zas ocitol na nohách a pritom nevypustil pušku z rúk, to veru neviem. Bežal som pozdĺž svahu a hneď som počul, že ma niekto naháňa. Medveď ma prenasledoval, ale už nie tak rýchlo. Každý skok sprevádzal ťažkým vzdychaním a vrčaním. Spomenul som si, že nemám nabitú pušku, preto som zastal a rýchle otvoril záver.
„Musím strieľať. Od dobrého cielenia závisí môj život,” blyslo mi hlavou.
Oprel som pažbu pušky o plece, ale nevidel som ani mušku, ani hľadáčik. Videl som iba medvediu chlpatú hlavu, otvorenú papuľu a zlostné oči.
Keď bol medveď už celkom blízko, vystrelil som priamo zoči-voči. Zvalil sa a ja som zasa bežal. Keď som sa obrátil, videl som, ako sa váľa po zemi. Vtom som počul z pravej strany akýsi šuchot. Pudove som sa obrátil a zmeravel som.
IZAKOVIČOVÁ, MARGITA
