ŠTEVÍK, VOJTECH - OBEC SVETOVÝCH PRVENSTIEV

ŠTEVÍK, VOJTECH
ŠTEVÍKOVÁ, ĽUDMILA

OBEC SVETOVÝCH PRVENSTIEV
Štiavnické Bane
Slovenská Baňa

SAPAC, Bratislava, 2009
pre obec Štiavnické Bane, 2009
2. doplnené a rozšírené vydanie
ISBN 978-80-85535-17-4

monografie, história,
248 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 506 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, na niektorých miestach podčiarkovaný text perom

6,00 € 

*zimpa* PREDANÉ

ZELINOVÁ, HANA - KVET HRÔZY

ZELINOVÁ, HANA

KVET HRÔZY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Nová próza
prebal Vladislav Rostoka
1. vydanie, 13.000 výtlačkov

beletria, román
324 s., slovenčina
hmotnosť: 436 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal mierne po krajoch ohnutý

1,50 € 

*zimpa*

KVET HRÔZY završuje románovú trilógiu spisovateľky Hany Zelinovej, venovanú vrútockým rodákom. Čitateľ sa len veľmi nerád rozlúči s jej hrdinami, potomkami zemianskeho rodu Fabiciovcov, ktorých osudy sa pred ním odvíjali v rozpätí vyše stopäťdesiatich rokov na majetku nazvanom Alžbetin dvor. No nielen Fabiciovci, v troch románoch Hany Zelinovej žije a dýcha rodný Turiec, niekdajší aj dnešný, cezeň sa rozbehne Košicko-bohumínska železnica, neobídu ho hrôzy svetových vojen a tu sa napokon do novej skutočnosti narodia deti, ktoré už nebudú ani vedieť o tom, že pochádzajú z fabiciovského rodu. Ako v prvom diele Mathias Fabici, v poslednom Daniel de Liess píše priznanie k svojim skutkom pre tých, čo prídu po ňom. Ale mladá sudkyňa, Danielova príbuzná a chovanica, čo ho má na jeho vlastnú žiadosť posmrtne súdiť, rozhodne sa neprezradiť nič o jeho premárnenom živote svojmu dieťaťu, lebo to sa narodí už do novej doby, ktorá ho inakšie vychová a ktorú treba aj inakšie žiť. Lebo „dnes tu stoja nové Vrútky, dávno už nie štrajkujúce a hladné".

Už svitalo, keď mi Hvizdák otvoril bránu a spýtal sa po stý raz, či naozaj musím odísť, a keď áno, či ozaj trvám na tom, že pôjdem domov sama.

- Ozaj, - povedala som a zapla mu na pyžame gombičku. - Nepokladaj to za kapric, ale musím byť teraz sama.

- Práve, že nebudeš sama. Je tam Achymská, - povedal rozladene.

- Tá spí.

- Na tvojom gauči. To ti je milšie ležať pri nej ako pri mne? - spýtal sa oveľa hlasnejšie, takže som mu musela položiť prst na ústa, aby nepobudil celý dom.

- Nie, - povedala som.

- Čo nie?

- Momentálne sa mi nechce ležať pri nikom, - povedala som. - Chcem byť sama. Je to tak ťažko pochopiť?

Bez slova mi pustil ruku, ktorú mi predtým chytil v domnení, že ma za ňu dovedie späť do izby, a ja som takisto bez slova vyšla z brány. Ovial ma príjemný vlhký vetrík. Po vykúrenej izbe a Hvizdákovom horúcom objatí pôsobil na mňa ako balzam. Chvíľu som nepohnute stála a nechala si ním láskať tvár, vlasy, oči. Nad Vrútkami sa brieždilo, ešte síce nesmelo, ale badateľne. Noc redla a neóny uličných lámp bledli o to väčšmi, o čo pribúdalo na východe belavých zápalov. Prebralo ma Hvizdákovo tiché zakašlanie, skrútia som sa k nemu a povedala vinovato:

- Musíš mať so mnou trpezlivosť. Dakedy ma chytajú deliessovské nálady. 

-       Pochopil som to, kým si tu tak stála, - povedal a zaštrkotal kľúčmi.

Prišlo mi ho ľúto a myslela som, že zatvorí bránu za mnou s ľahkým srdcom, ale nie, Hvizdák ju nezatvoril, naopak, stál v nej, kým som nezašla na uhol činžiaka a neprešla cez cestu na Riečnu ulicu.

Pred domom som pozrela na hodinky: bolo tri štvrte na štyri. Nezažala som svetlo a vošla som ticho do izby. Aj tu už tma zredla, jasne sa v nej beleli dve veci: na stolíku položená biela kabelka s iniciálkami A. A. a na gauči spiaca Alexandra Achymská, nahá ako nymfa. Podprsenku a spodničku zrejme nenosila, bola by ich prevesila cez operadlo kresla ako nohavice a pulóver, ľahla si na gauč iba v nohavičkách a spala, ako spávajú deti - na bruchu a s tvárou zaborenou do predlaktia. Chvíľu som sa na ňu zamyslene dívala, potom som vyšla z izby na chodbu a z nej na schodište. Na treťom hornom schode stál telefón - už viete, kedy som ho tam položila a s kým som sa zhovárala: s Teodorom Bogárom. Kedysi pod tujou odháňal odo mňa muchy, prečo by ich nemal odohnať odo mňa aj teraz?, pomyslela som si. Vari ich nemám? Vari do mňa nedobiedzajú? A koľko! A ako! Po piatich rokoch sa zrazu nevyznám sama v sebe. Taká vyplašená a neistá som nebola ešte nikdy. Aj v Belehrade som vedela, čo urobím, keď taxík s Bogárovými kuframi zmizne za stromoradím námestia. Na toto svoje nečakané nočné vzplanutie som nebola pripravená. Ak som si niekedy aj pripustila možnosť nového vydaja, predpokladala som, že to bude tichý a pokojný vzťah dvoch rozumných ľudí, nijaké halali ani aleluja. A teraz zaskočená vlastnými citmi neviem, či som urobila dobre, keď som od Hvizdáka odišla, a nebudem to vedieť, kým sa neopýtam Teodora. Teodor si nezakladá na amfibóliách - nazve vec pravým menom, čo by sa aj mal pri tom popáliť. Sadla som si k telefónu, rozhodnutá dozvedieť sa pravdu, a vykrútila som Teodorovo číslo. Drkotali mi zuby a srdce splašene bilo.

V mušli zašumelo a potom sa ozval Teodorov bas:

LOMBARDIOVÁ, FRANCES G. - NEKONEČNÝ KRUH

LOMBARDIOVÁ, FRANCES G.
LOMBARDI, GERALD SCOTT

NEKONEČNÝ KRUH
Výklad etiky amerických Indiánů
(Circle Without End)

Knižná dielňa Timotej. Košice, 1996
edícia Entelechia (4)
preklad Anna Grušová
obálka Erik Groch
1. vydanie
ISBN  80-88849-04-7

filozofia
96 s., čeština
hmotnosť: 154 g

mäkká väzba s prebalom

PREDANÉ stav: veľmi dobrý *kocev2*fil*
PREDANÉ  stav: dobrý, na mnohých miestach podčiarkovaný text perom *zimpa*

Dějiny lidské zkušenosti opakovaně předvádějí pokusy lidí vyrovnat se se svou společností, s ideály, city a prostředím. Tato zkušenost je nejzajímavější tehdy, je-li vyjádřena slovy těch, kdo jí prošli. V reakcích lidí na události, které určovaly jejich osudy, se často setkáváme s pochopením trvalých hodnot i s praktickou moudrostí, jež jak ve vědomých, tak podvědomých aspektech utvářely zásady, jimiž se řídil jejich život.

Domorodá americká filozofie je právě pro své kořeny sahající hluboko do minulosti a pro svou starobylost Významnou alternativou k současným představám o materialismu, vyumělkovaných pózách a etnických konfliktech, jež si lidstvo samo vytvořilo. Stojí za prozkoumání i z hlediska našich dnešních vyhlídek do budoucnosti.

Tato antologie se snaží postihnout filozofii původních obyvatel Ameriky vyjádřenou jejich vlastními slovy a prožitky. Zároveň odhaluje jejich humor, touhu po míru a porozumění, jejich moudrost, hrdost a důstojnost. To nás naplňuje touhou otevřít se jejich moudrosti a znovu pocítit radostné uspokojení z lidského rodu, který je v sounáležitosti s kosmem.

Frances G. Lombardiovd Gerald Scott Lombardi

Morálka a zákon: články nekonečného kruhu

Se životem souvisela určitá nevyhnutelnost, bylo v něm něco neměnného, čemu se lidé přizpůsobovali pomocí smyslu pro přirozenou rovnováhu. Normu chování určoval přírodní zákon přizpůsobený člověku, který vyrovnával rozdíly mezi „přírodními zákony“ a „společenskými pravidly“. Základem obou byl totiž neměnný tok událostí jimiž na sebe lidé a příroda navzájem reagovali.

Příroda byla samozřejmě nepředvídatelná, vrtochy podnebí a prostředí, jakož i vůle přežít však lidi sjednotily, takže objevili, jak se proměnlivé přírodě přizpůsobit, a pevně si tyto postupy vtiskli do myslí a srdcí. Lidský zákon tedy byl odrazem, odpovědí, přitakáním zákonu přírody.

Nutnou podmínkou kmenové integrace byly praktické znalosti, jak dojít ke správnému úsudku a určit přijatelné chování, byly nutnou podmínkou kmenové integrace. Proto se morální ctnosti pěstovaly jako rysy charakteru disciplínou mysli a těla. Poznání získané na příkladech rozvíjelo charakter jednotlivce a v širším smyslu ctnosti celého kmene. Tyto ctnosti byly ještě upevňovány odměnou za vynikající morální, fyzické a intelektuální vlastnosti, a pak i v náboženských obřadech, které zdůrazňovaly vztah těchto vlastností k přírodě.

V prostředí, kde osobní bezúhonnost ovládá akce a reakce, neměli domorodí Američané zapotřebí knihy pravidel a předpisů, podle nichž by řídili své chování.

Lidé byli umístěni na tento svět, aby získávali znalosti o sobě a o svých bratrech a sestrách. My jsme tito Lidé. My jsme Padlá Hvězda. Naše lidské zákony se mění zároveň s tím, jak je chápeme. Jenom zákony dané Duchem zůstávají stále stejné. (Bílý Vlk; Vraní Indiáni)

Bůh řekl, že on je Otec a země je Matka lidstva, že příroda je zákon, že zvířata a ryby a rostliny jsou poslušny přírody, jen člověk hřeší. Toto je starý zákon. (Smowhala; Wanapumové)

Dopřejte mi, abych byl svobodným člověkem — abych měl svobodu cestovat, svobodu zastavit se, svobodu pracovat, svobodu obchodovat tam, kde se rozhodnu, svobodu vybrat si své učitele, svobodu vyznávat náboženství svých otců, svobodu mluvit, myslet a jednat za sebe — a já budu dodržovat všechny zákony, nebo se podrobím trestu, (náčelník Josph, Nez Percéové)

Věřili jsme v jednoho boha, Velkého Ducha. Věřili jsme ve svou obdobu Deseti přikázání. A podle toho jsme se také chovali, (reverend Vine Deloria starší; Yankton Siouxové)

Máš v sobě přirozené schopnosti jako všichni lidé. Máš vůli. Nauč se ji používat. Přiměj ji, aby ti sloužila. Naostři své smysly, jako ostříš svůj nůž... Nemůžeme ti nic dát. Vlastníš už všechno potřebné k tomu, aby ses stal velkým. (Trpasličí Náčelník; Vraní Indiáni)

PASTIERSKA KULTÚRA, JEJ DOKUMENTÁCIA A PREZENTÁCIA

PASTIERSKA KULTÚRA, JEJ DOKUMENTÁCIA A PREZENTÁCIA
Zborník príspevkov z rovnomenného medzinárodného odborného seminára
konaného v dňoch 15. a 16. októbra 2008 v Liptovskom múzeu

Liptovské múzeum v Ružomberku, Ružomberok, 2008
edícia Etnológ a múzeum (XII.)
zostavila Iveta Zuskinová
300 výtlačkov
ISBN 978-80-970094-0-3

história, folklór,
154 s., slovenčina, poľština
hmotnosť: 236 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

5,00 € PREDANÉ

*zimpa*  in *085*

GONCOURT, EDMOND - GERMINIE LACERTEUXOVÁ

GONCOURT, EDMOND
GONCOURT, JULES

GERMINIE LACERTEUXOVÁ
(Germinie Lacerteux)

Pravda, Bratislava, 1986
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Soňa Hollá
ilustrácie a prebal Ľudmila Karásková
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

beletria, román,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 267 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,80 €

*zimpa* *gopal4* in belx

Bratia Goncourtovci, Edmond (1822-1896) a Jules (1830-1870), žili a tvorili v zriedkavej citovej a intelektuálnej zhode. Boli milovníkmi umenia, sami začínali akvarelom, písali monografie o umení 18. storočia a historické práce, v ktorých zachytávali spoločenské mravy. Metódu pozorovania a zbierania „ľudských dokumentov“ uplatnili jednak v svojom Denníku (1851-70), jednak v románovej tvorbe, písanej impresionistickým štýlom. Ich umelecké postupy majú mnoho spoločného s maliarstvom. Chcú maľovať „skutočný život“ a takmer vždy literárne spracúvajú príbehy, ktoré zblízka poznali: v románe Renée Mauperinová (1864), portréte ušľachtitej dievčiny, opisujú priateľku z detstva, v románe Madame Gervaisaisová (1869) jednu zo svojich tiet, utápajúcu sa v náboženskom sebaklame, v Sestre Philoméne (1861) pravdivý príbeh z rouenskej nemocnice, v Germinie Lacerteuxovej (1864) osud jednoduchej slúžky. So zmyslom pre detail vykresľujú atmosféru prostredia: svet literáta v románe Charles Demailly (1860) a umelecké kruhy v Manette Salomonovej (1867). Po Julovej smrti Edmond pokračuje v spoločnom diele. Vydáva Neviestku Elisu (1877), Herečku Faustinovú (1882) a román s autobiografickými črtami Bratia Zemganno (1879). Na základe jeho testamentu bola založená Académie Goncourt, ktorá každoročne udeľuje literárnu cenu.

Spisovateľská dvojica Goncourtovcov urobila svojou tvorbou prvý krok od realizmu k naturalizmu. Namiesto veľkých celkov, zobrazujúcich sociálny život, ktorý neskôr naturalisti vykresľovali širokými ťahmi, zameriavajú sa na podanie životných osudov jednotlivcov, hlavne ženských postáv, nejakým spôsobom výnimočných, precitlivených až patologických prípadov. Vytvorili vybrúsený a prepracovaný štýl, ktorý sami nazvali „umeleckým písaním“. 

Ako píšu v predslove k románu Germinie Lacerteuxová, chceli zobrazením tragického príbehu slúžky dokázať, že nešťastie vydedených môže vzbudiť u čitateľa také isté dojatie ako nešťastie ľudí pochádzajúcich z vyšších vrstiev spoločnosti. Príbeh ženy, ktorá v túžbe po láske a ľudskosti obetuje svoj život iným, zachytili mimoriadne plasticky, s umením psychologického ponoru do ženskej duše. Na vtedajší literárny vkus odvážne priviedli do literatúry ľudovú protagonistku, aby podali klinickú štúdiu jej lásky a s lekárskou presnosťou sledovali jej pozvoľný morálny a fyzický úpadok.

Tento román, zo všetkých diel bratov Goncourtovcov najpôsobivejší, presýtený súcitom k nešťastnej hrdinke a odsúdením vtedajšej spoločnosti, patrí k vrcholkom ich umeleckého snaženia. Stendhal vysoko ocenil jeho psychologickú rovinu. Hugo vyzdvihol jeho pravdivosť, Zolu upútal skľučujúci osud hrdinky, ktorá napriek túžbe zachovať si čisté srdce odstrčená a osamotená padá.

Schodili jej na um myšlienky a podozrenia, aké odhalí opravdivá láska, keď ju klamú, trápili ju predtuchy srdca, ktoré našepkávajú ženám, že ich milenec nepatrí už len im, že jestvuje aj druhá, lebo nejaká druhá vždy určite jestvuje.

Už sa neponosovala, neplakala, nevyčítala. Vzdala sa zápasu s týmto mužom ozbrojeným chladom, ktorý ľadovou iróniou ničomníka tak dobre vedel urážať jej vášeň, nerozvážnosť, šialenú lásku. A v odovzdanej úzkosti začala čakať. Na čo? Nevedela. Možno na to, že ju už nebude chcieť!

Zarmútená a mlčanlivá Jupillona špehovala, striehla na neho, sliedila. Pokúšala sa ho nadhodenými slovami nachytať, aby sa v roztržitosti preriekol. Krúžila okolo neho, ale nevidela, nepostrehla, neodhalila nič. Predsa však bola jednostaj presvedčená, že sa čosi deje a že to, čoho sa obáva, je pravda: vetrila ženu.

Raz ráno zišla dolu včaššie ako zvyčajne a zbadala ho na chodníku niekoľko krokov pred sebou. Bol sviatočne oblečený; idúcky sa prezeral. Z času na čas si povytiahol nohavice, aby si videl vyleštené topánky. Pobrala sa za ním. Kráčal stále rovno a neobzeral sa. Išla za ním na námestie Bréda. Pri stanici kočov sa prechádzala žena. Germinie ju videla iba od chrbta. Jupillon podišiel k nej, žena sa obrátila; bola to jeho sesternica. Vykročili popri sebe a chodili hore-dolu po námestí. Nato zamierili ulicou Bréda na ulicu de Navarin. Tam dievčina chytila Jupillona za rameno, sprvoti sa doňho nezavesila, ale potom sa pozvoľna, idúc ďalej, priklonila k nemu, ako keď sa ohýba halúzka, a už sa od neho neodtrhla. Kráčali pomaly, tak pomaly, že Germinie musela občas zastať, aby k nim neprišla priblízko. Dali sa hore ulicou des Martyrs, prešli ulicou de la Tour-d’Auvergne a pustili sa dolu ulicou Montholon. Jupillon čosi hovoril, sesternica nie, len ho počúvala a rozpačito ako žena, ktorá privoniava ku kytici, vrhala chvíľami nabok krátky neistý pohľad ako vystrašené dieťa.

Prišli na ulicu Lamartine a pred pasážou des Deux-Soeurs sa obrátili. Germinie ledva stihla skočiť do brány v priechode. Nezbadali ju, prešli popri nej. Dievčinka bola vážna a kráčala len s nevôľou. Jupillon jej dohováral. Na chvíľu zastali: on rozkladal rukami, ona uprene hľadela na dlažbu. Germinie si myslela, že sa rozídu, ale oni zase vykročili vedno a ešte tri-štyri razy prešli okolo pasáže. Nakoniec do nej vstúpili. Germinie vyrazila z úkrytu a rozbehla sa za nimi. Od mreží ešte zazrela, ako rožtek šiat mizne v bráne hotelíka vedľa obchodu s likérmi. Pribehla k bráne, pozrela na schodisko, no nevidela už nič... Tu sa jej vohnala všetka krv do hlavy, a vedno s ňou myšlienka, jediná myšlienka, ktorú opakovali jej zmätené ústa: - Vitriol! Vitriol! Vitriol! A v duchu sa jej zaraz premenila na čin, Germinie sa v záchvate pomätenosti razom preniesla do zločinu, a už aj stúpala hore schodmi s fľašou dobre schovanou pod šálom. Dlho silno búchala na dvere... Napokon išiel otvoriť, odchýlil dvere... Nepovedala mu, ani kto je, ani nič iné... Prešla, nedbajúc naňho... Bola taká silná, že by ho mohla zabiť! A zamierila k posteli, rovno k nej. Chytila ju za ruku a povedala: - Áno, som to ja ... a tu máš na celý život! - Germinie videla, ako na tvári, na prsiach, na koži, na všetkom, čo je pre lásku mladé a krásne, na čo je pyšná, necháva vitriol znaky, ako všetko spaľuje, leptá, ako syčí, robí čosi hrozné, čo ju napĺňa radosťou! Fľaša bola prázdna a ona sa smiala... A v jej strašnom sne, keďže snívalo i jej telo, nohy vykročili. Šli samy od seba, prešli pasážou, pustili sa ulicou a zaviedli ju do obchodu. Stála tam desať

ŠPEŤKO, ANDREJ - SMIECH XX. STOROČIA 2

ŠPEŤKO, ANDREJ

SMIECH XX. STOROČIA 2
Deťom pre radosť
Zvláštna škola v Kocúrkove

Úsmev, Partizánske, 1992
ilustrácie a obálka Vladimír Trvalec
10.000 výtlačkov
ISBN 80-85517-01-9

humor
160 s., slovenčina
hmotnosť 164 g

mäkkä väzba
stav: veľmi dobrý, na frontispice neautorské venovanie

1,00 € 

*zimpa*

ĎURICA, MILAN S. - DEJINY SLOVENSKA A SLOVÁKOV

ĎURICA, MILAN S.

DEJINY SLOVENSKA A SLOVÁKOV

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1996
2., doplnené vydanie
ISBN 80-08-01427-X

dejiny, história,
288 s., čb fot,  slovenčina
hmotnosť: 250 g

mäkká väzba

2,50 €

*zimpa*jazac* in *his*

PREDANÉ stav: dobrý, pečiatka v knihe *sospo*his*
PREDANÉ - stav: veľmi dobrý *svama* in *H-2-3*
PREDANÉ - stav: dobrý, na mnohých miestach poznámky perom do textu -
PREDANÉ *zimpa*

BOHÚŇ, EMO - DEJINY VESELÉ I NEVESELÉ

BOHÚŇ, EMO

DEJINY VESELÉ I NEVESELÉ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
zostavila Ľudmila Rampáková
doslov Juraj Špitzer
edícia Pôvodná próza
obálka a frontispice Alexander Richter
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, próza krátka,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,00 € 

*bels*

Kniha obľúbeného slovenského publicistu, ktorý má živý zmysel pre politicko-spoločenské udalosti, najmä z prvej svetovej vojny a z rokov zakladania prvej republiky a podáva ich až groteskno-zábavnou formou vlastných zážitkov.

DAŠKOVÁ, KVETA - SLOVÁ Z DOVOZU

DAŠKOVÁ, KVETA

SLOVÁ Z DOVOZU
Rozprávanie o starších, novších i celkom nedávno "dovezených" cudzích slovách

Q111, Bratislava, 2002
obálka Kveta Dašková
2. podstatne upravené a rozšírené vydanie
ISBN 80-89092-00-4

etymológia, jazykoveda,
472 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

2,40 € PREDANÉ

*zimpa* in *kat-LITT*

Prvé vydanie knihy SLOVÁ Z DOVOZU vzbudilo veľkú pozornosť kritiky i čitateľov najmä netradičnou formou rozprávania o cudzích slovách. Už názov knihy a jej podtitul hovoria, že autorka síce vysvetľuje, odkrýva význam slov, ale nepoúča. Poukazuje na súvislosti, hľadá korene a cesty toho-ktorého slova, uvádza príklady ako slová používať. A nerobí to sucho, „školopovinne“. Okrem toho mladý čitateľ získava vedomosti aj o predmete, ktoré cudzie slovo označuje. Napríklad v hesle biológia sa dozvie o jej histórii, o tom čo je predmetom jej skúmania, aké odbory zahŕňa. Usporiadanie do tematických hniezd ozvláštňuje aj poukazuje na súvislosti, príbuznosť. Čitateľ nachádza slová pomocou registra.

ČAPEK, KAREL - ZAHRADNÍKŮV ROK

ČAPEK, KAREL

ZAHRADNÍKŮV ROK

Josef Šimon, Praha, 1996
edícia Český klub
ilustrácie Josef Čapek
ISBN 80-85637-21-9

beletria, próza krátka, humor,
152 s., čeština
hmotnosť: 161 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,50 €

*zimpa*

Knihy Karla Čapka patří bezesporu ke skvostům české klasické literatury. Zahradníkův rok je úsměvná knížka o starostech, trápení, láskách i triumfech zahrádkáře během celého roku. Ke každému měsíci v roce autor připojuje svůj humorný dovětek a nechybí ani půvabné ilustrace Josefa Čapka.

VERNE, JULES - CESTA OKOLO SVETA ZA OSEMDESIAT DNÍ

VERNE, JULES

CESTA OKOLO SVETA ZA OSEMDESIAT DNÍ
(Le tour du monde en quatre-vingts jours)

Mladé letá, Bratislava, 1961
preklad Ján Sedlák
edícia Dobrodružné čítanie
ilustrácie L. Benett
obálka M. Arzt
1. vydanie, 30.000 výtlačkov

dobrodružné, beletria, román
260 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav:dobrý *ripri**belx*
PREDANÉ stav: prebal poškodený *zimpa*

Cesta okolo sveta za osemdesiat dní? Dnes predsa môžeme túto cestu počítat na hodiny! Áno, ale roku 1873, keď vyšla túto knižka Julesa Verna po prvý raz, sa to zdalo neuskutočniteľným, aj keď už moria brázdili parníky a kontinenty križovali vlaky poháňané parou. Vernovi, ako sa to spomína v jeho životopise, sa náhodou dostal do rúk prvý cestovný poriadok železničných tratí a lodných liniek na celom svete. Prečítal si ho hneď na ulici a rozhodol sa, že napíše román, v ktorom sa hrdinovi podarí vykonať cestu okolo sveta za najkratší možný čas na najmodernejších dopravných prostriedkoch.

„Zemeguľa sa zmenšila, pretože ju dnes môžeme obehnúť desaťkrát rýchlejšie ako pred sto rokmi,“ hovorí sa v románe, ktorý mal obrovský úspech na celom svete. Čitatelia s napätím sledovali tajomného, mlčanlivého, chladnokrvného, čudácky presného gentlemana Phileasa Fogga na jeho dobrodružnej ceste okolo sveta, plnej nečakaných obratov, veselých i smutných príhod; vzrušoval ich Foggov zápas s prekážkami, ktoré sa náhodne vyskytli, i s prekážkami, ktoré mu staval do cesty policajný agent Fix, pretože ho pokladal za zločinca.

Čaru tejto knižky podľahne aj dnešný čitateľ, hoci si uvedomuje veľký pokrok techniky za tých sto rokov, čo uplynuli od jej vzniku. Aj keď dnes môžeme obdobne s Vernom vyhlásiť: „Vesmír sa zmenšil,“ strhuje nás dramatický dej, zabávame sa na humorných situáciách a krkolomných dobrodružstvách hrdinu. Zaujme nás najmä jeho zápas s časom, zápas, v ktorom ľudstvo — predovšetkým sovietski vedci — dosahuje v dnešnej dobe také veľké víťazstvá.

19. KAPITOLA

v ktorej Prešmyk prejavuje až prílišný záujem o svojho pána, a čo sa z toho vykľuje

Hong-kong je iba ostrovček, ktorý sa po vojne roku 1842 na základe nankingskej zmluvy stal vlastníctvom Anglicka. Kolonizátorský duch Veľkej Británie tam za niekoľko rokov založil významné mesto a vybudoval prístav — Victoriu. Ostrov leží pri vstupe do Kantonského zálivu a iba šesťdesiat míľ ho delí od portugalského mesta Macao, postaveného na druhom brehu. V obchodnom zápase musel nevyhnutne poraziť Macao, a teraz veľká časť čínskeho vývozu ide cez anglické mesto. Doky, nemocnice, prístavištia, skladištia, gotická katedrála, Government House, makadamové ulice — všetko to vyzeralo lak, ako keby sa niektoré z obchodných miest kentského alebo surreyského grófstva bolo presťahovalo na druhý koniec zemegule a rozložilo sa v tejto časti Číny, takmer u protinožcov.

Prešmyk sa teda s rukami vo vreckách vydal k prístavu Victoria, díval sa na nosidlá a rikše so záclonkami, ktoré sú ešte stále obľúbené v Nebeskom cisárstve, a na pestrý dav Číňanov, Japoncov, Európanov, ktorý sa hemžil po uliciach. Prešmyk mal pocit, akoby sa prechádzal po uliciach Bombaja, Kalkaty alebo Singapuru. Okolo celého sveta jestvuje totiž akási reťaz anglických miest.

Prešmyk došiel do prístavu Victoria. Tam pri brehu Kantonského zálivu zazrel hotové mravenisko plavidiel všetkých národností: anglické, francúzske, americké, holandské, lode vojenské aj obchodné, japonské alebo čínske bárky, džunky, sampany, tanky, ba čo viac, aj voľajaké kvetinové člnky, ktoré vytvárali hotové plávajúce záhony.

Ako sa tak prechádzal, všimol si, že niektorí domorodci sú oblečení do žltých šiat. Boli to všetko ľudia v pokročilom veku. Keď vošiel k čínskemu holičovi, aby sa dal „po čínsky“ oholiť, od miestneho Figara, ktorý hovoril dosť dobre po anglicky, sa dozvedel, že títo starci majú všetci najmenej osemdesiat rokov, a v tomto veku majú výsadu obliekať sa do žltých šiat, pretože to je cisárska farba. Prešmykovi sa to videlo neobyčajne smiešne, hoci ani nevedel prečo.

Keď bol oholený, pobral sa na nábrežie, kde kotvil Carnatic, a tam zbadal Fixa, ako sa sem-tam prechádza. To by ešte vôbec nebolo čudné, ale tvár policajného inšpektora vyjadrovala hlboké znepokojenie.

„Dobre,“ povedal si Prešmyk, „ako vidno, pánom z Reformného klubu sa nedarí.“

A podišiel k Fixovi s veselým úsmevom, akoby nevidel jeho ustarostený výraz.

Nuž veru agent celkom oprávnene preklínal pekelný osud, ktorý bo prenasledoval. Zatykača niet! Bolo samozrejmé, že zatýkací rozkaz ide za ním a že ho bude môcť dostihnúť iba vtedy, ak sa tu niekoľko dní zabaví. Lenže Hong-kong holo posledné anglické územie na ceste. A ak sa mu nepodarí Fogga zadržať, tak mu definitívne ufujazdí!

„Tak čo, pán Fix, rozhodli ste sa ísť s nami až do Ameriky?“ spytoval sa Prešmyk.

„Áno,“ odpovedal Fix cez zatisnuté zuby.

„No toto!“ zvolal Prešmyk a vybuchol hlučným smiechom. „Vedel som, že sa nebudete vedieť od nás odlúčiť! Poďte si objednať miesto, poďte!“

Obaja vošli do kancelárie námornej dopravy a rezervovali si kajuty pre štyri osoby. Ale úradník ich upozornil, že opravy na Carnaticu už dokončili, a parník teda odíde ešte dnes večer o ôsmej hodine, a nie až zajtra ráno, ako im to prv oznámili.

DRMLOVÁ, DANA - NĚMECKY S ÚSMĚVEM

DRMLOVÁ, DANA
HOMOLKOVÁ, BOŽENA
KETTNEROVÁ, DRAHOMÍRA
TESAŘOVÁ, LEA

NĚMECKY S ÚSMĚVEM

Nakladatelství Tiskárny Vimperk
Agentura Jirco, Strakonice, 1991
ilustrácie a väzba Markéta Holečková
1. knižné vydanie
ISBN 80-900138-9-9

jazyky
628 s., čeština, nemčina
hmotnosť: 605 g

tvrdá väzba
stav: výborný

4,00 €

*zimpa* in **S7P**

ORAVEC, JÁN - PRÍRUČKA SLOVENSKÉHO PRAVOPISU PRE ŠKOLY

ORAVEC, JÁN
LACA, VINCENT

PRÍRUČKA SLOVENSKÉHO PRAVOPISU PRE ŠKOLY

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1973
obálka Viliam Jakubík

jazykoveda
606 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g

tvrdá väzba
stav: väzba oddelená

0,00 €

*zimpa*

RECEPTY ZO STRUKOVÍN

RECEPTY ZO STRUKOVÍN

Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš, 2002
ISBN 80-88924-25-1

recepty, kuchárky
20 s., slovenčina
hmotnosť: 41 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,30 €

*zimpa* (2x) in *strav*

PAULOVIČOVÁ, EVA - MRAZÍME OVOCIE A ZELENINU

PAULOVIČOVÁ, EVA

MRAZÍME OVOCIE A ZELENINU
Technológia, rady, recepty na prípravu jedál

Knižné centrum, Žilina
fotografie Vladimír Horecký
ISBN 80-8064-021-1

recepty, kuchárky, domácnosť,
80 s., fareb. fot., slovenčina
hmotnosť: 114 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 € 

*zimpa*

V tejto knihy nájdete nielen návod. ako zeleninu a ovocie zmrazovať. ale aj množstvo receptov. ako mrazenú zeleninu a ovocie pripravovať.