NĚMEC, BOHUMIL - DUŠE ROSTLIN

NĚMEC, BOHUMIL

DUŠE ROSTLIN

Československý čtenář, Praha, 1937
obálka Jan Kreutz

rastliny, biológia
240 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 430 g

tvrdá väzba
stav: výborný, bez prebalu

NEPREDAJNÉ

*H-6-6*

III - VŮLE ŽÍTI

Každý pohled na svět — potvrzuje a dosvědčuje, že vůle k životu, daleko jsouc vzdálena, aby byla libovolnou domněnkou nebo prázdným slovem, je jediným pravdivým výrazem jeho nejvnitřnější podstaty. Schopenhauer.

Nesmírná je dobývačnost života. Na povrchu naší země je velmi málo míst, kde by nemohla žíti nějaká živá bytost, ať rostlina, ať živočich. Od věčného sněhu a ledu kolem zemských točen až k věčně horkým krajinám rovníkovým, s vysokých hor až do temných hlubin mořských, od kamenitých a písčitých pouští plných bolestně žhoucího slunce až do nitra jeskyň, kam od doby jejich vzniku nepronikl paprsek světelný, všude jsou živé bytosti, někde v hýřivém množství, jinde v nepatrném počtu, ale jsou tam. Člověk sám je příkladem této nezadržitelné rozpínavosti a dobývačnosti. Není překážek, které by mu mohly zabrániti, aby pronikal na zemi do nových a nových míst, není hranic, které by mu dovedla položiti příroda, aby se zastavil na svém vítězném postupu.

Schopenhauer, jenž učinil ve své filosofii vůli panovnicí světa, vidí právě v této úžasné rozpínavosti života důkaz vlády všemocné vůle v přírodě. Praví, že se všecko tlačí a žene k bytí a sice pokud možno k ústrojnému bytí, t. j. k životu a k jeho stupňování pokud možno nejvyššímu. Vůle k životu je podle něho nezměnitelnou a nezbytnou vlastností živočichů. Tento všeobecný hon za životem projevuje se v milionech živých forem všude a v každém okamžiku dělením, zúrodňováním a klíčením a kde není živých zárodků, vzniká život samoplozením (generatio aequivoca) a užívá každé příležitosti, aby na sebe strhl pokud možno nejvíce hmoty. Vůle k životu projevuje se však neméně v boji proti opuštění dobytých posic, proti návratu v mrtvou hmotu. Jakou úzkost projevuje člověk v nebezpečí života, jak vítězně jásá, byl-li zachráněn. S jakou hrůzou přijímá člověk rozsudek smrti a s jakou lítostí sledujeme jeho provedení. Jakoby svět měl býti vyvrácen z veřejí, když člověk má zemříti o několik let dříve. Proto je podle Schopenhauera vůle k životu nejreálnější zjev na světě, ba jádro skutečnosti samotné.

Vůle k životu u rostlin.

Schopenhauer viděl vůli k životu především u živočichů. Ale je to jenom následkem poměrné nehybnosti rostlin, že nevycítil ještě vášnivější jejich vůli k životu. Na točnách a nejvyšších vrcholech horských pokrývají nesčetné drobnohledné řasy sníh a led zbarvujíce jej žlutě, zelenavě nebo růžově. Ohromnou moc pralesa dovede přemoci jen oheň a člověk. Ale sotva vypálen vzrůstá znova, aby miliony zelených ramen zdvihal k slunci, které mu dává energii potřebnou k životu. Drobnohledná bakterie (Bacterium coli) roste a rozdělí se jednou za 15 minut. Kdyby jí bylo možno tímto tempem se množiti po 24 hodiny, dala by za 24 hodiny hmotu, která nakupena by tvořila pyramidu o základně 1 čtverečného km a vysokou též jeden km. Kdyby tyto tyčinkovité bakterie byly seřaděny za sebou v přímku a každých 16 minut se rozdělily na dvě, jež by dorostly do původní velikosti mateřské bakterie, prodlužovala by se po 24 hodi-

VLACH, BOHUMIL - DOPLNOK K UČIVU FYZIKY PRE 2. ROČNÍK GYMNÁZIA

VLACH, BOHUMIL

DOPLNOK K UČIVU FYZIKY PRE 2. ROČNÍK GYMNÁZIA

Slovenské pedagogické vydavateľstvo, Bratislava, 1976
preklad Eva Tokáriková-Chrapanová
1. vydanie, 24.890 výtlačkov

fyzika, učebnice
108  s., čb ilust., slovenčina
hmotnosť: 132 g

mäkká väzba
stav: zachovalý

0,90 € PREDANÉ

*H-TV-2*

CHYTILOVÁ, MARTA - DOPLNOK K UČIVU FYZIKY PRE 1. ROČNÍK GYMNÁZIA

CHYTILOVÁ, MARTA

DOPLNOK K UČIVU FYZIKY PRE 1. ROČNÍK GYMNÁZIA

Slovenské pedagogické vydavateľstvo, Bratislava, 1976
preklad Eva Tomanová
1. vydanie, 24.890 výtlačkov
ilustrácie Jozef Kubík
obálka Peter Míšek

fyzika, učebnice
56 s., čb ilust., slovenčina
hmotnosť: 75 g

mäkká väzba
stav: zachovalý

0,90 € PREDANÉ

*H-TV-2*

PATKA, ANDREJ - SVÄTÝ JÁN VIANNEY

PATKA, ANDREJ

SVÄTÝ JÁN VIANNEY
arský farár

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1946
číslo podielových kníh 195

náboženská literatúra, životopisy,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 169 g

mäkká väzba
stav: zachovalý

2,00 €

*nab*

Svätí ako „horiace svietivá, postavené na sväté svietniky” (Pius XI.), osvecujú nám cestu, na ktorej našli šťastie srdca a pokoj duše na zemi a ktorá ich doviedla do blaženej večnosti.

Neomylným rozhodnutím Námestníka Kristovho Cirkev zaradila i Jána Vianneya do počtu svätých. Skromný farár v bezvýznamnej dedinke stal sa slávou Cirkvi, ktorá ho postavila na svätý svietnik, vysoko, na oltár, aby nás žiarivá krása jeho kňazského života osvecovala a priťahovala.

Svätý Ján Vianney je vzorom predovšetkým kňazom, účinkujúcim v duchovnej správe. Tí „majú v ňom význačný vzor nábožného a horlivého pastiera duší, ktorý zastával svoj farársky úrad s obdivuhodnou usilovnosťou, múdrosťou a láskou” (kanonizačný dekrét). Poslaním kňaza je učiť, kázať, ľuďom ohlasovať pravdu a vôľu božiu podľa príkladu sv. arského farára jasne, jednoducho, otvorene a s nadprirodzenou láskou, ale tiež neústupne, s nezlomnou vytrvalosťou. Toto je prvoradá úloha, ktorá si právom nárokuje všetky schopnosti kňaza a pred ktorou musia ustúpiť všetky ostatné záujmy, nesúvisiace bezprostredne s poslaním kňazským. V plnení tejto povinnosti kňaz nemôže zakolísať v obave, že pre povedanú pravdu azda stratí priazeň ľudí. Podľa sv. Terézie Veľkej (autobiogr., hl. XVI.) kňaz musí „opovrhovať životom a nevážiť si cti, ako to robili apoštoli, ktorým bolo ľahostajné, či stratia všetko, alebo všetko získajú, keď vyznajú a obhája pravdu pre slávu božiu”.

Účinkovanie sv. Jána v arskej farnosti vo výrazných farbách stavia pred oči vývin pomeru medzi duchovným a veriacimi. Základom tohto vzájomného pomeru v Arse bola láska. Sv. Ján podľa pápežského dekrétu „správne vystihol, že nič dobrého nedosiahne u svojich farníkov, ak sa mu nebudú za jeho lásku odplácať láskou”, Láske neodporuje skutočnosť, že kňaz musí povedať pravdu neraz tvrdú, neúprosnú, zasahujúcu, rušivo do zdanlivo pokojnej vlády hriešnych náruživostí v srdciach veriacich. Tento hriešny pokoj musí kňaz z lásky k veriacim rozbiť, lebo aj on musí plniť vôľu Krista Pána: „Nemyslite si, že som prišiel pokoj uviesť na zem; neprišiel som uviesť pokoj, ale meč” (Mt 10, 34), meč, ktorý je znakom boja proti zlu a za pokoj Kristov. Toto časom pochopili veriaci sv. Jána, dali si odňať hriešny pokoj, aby získali svätý pokoj. Ars dostal krásne meno „domov šťastia”. Hľa, to býva výsledok svätej spolupráce duchovného s veriacimi.

Je prirodzeným zjavom, že mládež vyhľadáva krásu a oduševňuje sa za ňu. Medzi stvorenými krásami na tomto svete na prvé miesto treba stavať krásu života, a v tejto stupnici ako slnko sa skveje krásny život svätého kňaza. Ktorási arská pútnička vyjadrila svoj obdiv nad životom sv. Jána slovami: „Ako krásne je byť svätým!” Veľká krása je v hrdinskej láske a obetavosti, s ktorou sa postavil sv. Ján do služieb svojich milovaných veriacich, aby im dopomohol dosiahnuť život, v ktorom vládne spokojnosť, radosť a šťastie. Za takú krásu hodno sa oduševniť!

Náš ľud žiada si kňazov. Starostliví arcipastieri s bôľom musia nechať nevyslyšaný hlas ľudu, lebo nieto dosť kňazov. A málo je i tých, ktorí sa pripravujú na kňazstvo. Preto veriaci v kostoloch oprávnene volajú, prosia: Pane, daj nám kňazov, svätých kňazov... ktorí by príkladom, a slovom k Tebe viedli slovenský národ.

TRENCSÉNYI-WALDAPFEL, IMRE - GÖRÖG REGÉK

TRENCSÉNYI-WALDAPFEL, IMRE

GÖRÖG REGÉK

Madách, Bratislava, 1976
ilustrácie János Kass
1.100 výtlačkov

mytológia, história,
400 s., čb fot., maďarčina
hmotnosť: 593 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, intaktná

1,50 € PREDANÉ

*H-TV-2

Műveltségünk minden ága a görög kultúra törzséből nőtt ki. Nem nélkülözheti a mai ifjúság sem az ókori görögség hitvilágának ismeretét, még ha az általános és szakmai műveltség anyaga annyira kibővült is, hogy a görög írók olvasása háttérbe szorult.

Fontosnak tartottuk, hogy a feldolgozás munkáját az ókori világ talán legkitűnőbb magyar ismerője, Trencsényi-Waldapfel Imre végezze el, hogy könyvünk ne csak élvezetes olvasmány, hanem pontos ismeretek forrása is legyen.

A Görög regék sikerét mi sem bizonyítja jobban, mint hogy már harmadik kiadásban kerül az olvasók kezébe.

SESZTÁK, JÁN - ZDRUŽENIE PRE REGULÁCIU TISY V MEDZIBODROŽÍ

SESZTÁK, JÁN

ZDRUŽENIE PRE REGULÁCIU TISY V MEDZIBODROŽÍ
150. výročie založenia
Účelová publikácia Povodia Bodrogu a Hornádu Košice

Povodie Bodrogu a Hornádu, Košice, 1996
Východoslovenské tlačiarne, Košice vydavateľské odd., 1996
fotografie János Bogoly
ISBN 80-7132-011-0

monografie, príroda,
80 s., čb a far. fot., + 4 reprodukcie historických máp, slovenčina
hmotnosť: 592 g

stav: výborný, na patitule maličký podpis majiteľa s vročením 1996

PREDANÉ

*geog*

Táto publikácia je vydávaná pri príležitosti 150. výročia založenia Združenia pre reguláciu Tisy v Medzibodroží. Kladie si za cieľ oboznámiť nás s prírodnými a spoločensko-historickými pomermi Medzibodrožia, poukázať na ničivé účinky nespútaného vodného živia na tomto vodohospodársky mimoriadne exponovanom území i na boj človeka s týmito.

V roku 1846 bolo v Lelesi založené Združenie pre reguláciu Tisy v Medzibodroží, ako prvá organizovaná vodohospodárska inštitúcia v tejto oblasti, ako nezvratné svedectvo skutočnosti, že vodný živel možno spútať len cieľavedomým a organizovaným postupom. Združenie pre reguláciu Tisy v Medzibodroží si v časoch svojho založenia kládlo za cieľ hlavne ochranu pred veľkými vodami Tisy a Bodrogu, ako aj odvodnenie močiarov, ktoré tvorili v tom čase veľkú časť územia, a tak umožniť obhospodarovanie územia.

Publikácia obsahuje vývoj prác a postupov Združenia pre reguláciu Tisy v Medzibodroží, pričom kolektív autorov sa uchádza o zhovievavosť čitateľa pri jej posudzovaní, zvlášť z pohľadu poznania dostupných podkladových materiálov. Je potrebné poznamenať, že väčšina z podkladov sa nevyskytovala v slovenskom jazyku. Mnohé poznatky sa týkali celého územia Medzibodrožia, mnohé však len určitej časti územia, čo sa odráža aj v celkovom výsledku. Aj názvy sídiel a lokalít boli v priebehu času menené, čo sa odzrkadľuje aj v tejto publikácii.

Napriek uvedeným výhradám si kolektív autorov považoval za povinnosť zdokumentovať všetky známe fakty o priekopníckej vodohospodárskej organizácii, akou Združenie pre reguláciu Tisy v Medzibodroží nesporne bolo. Je snahou spracovateľov, aby aj neskoršie generácie vodohospodárov sa mali možnosť oboznámiť s prácou svojich predchodcov, posúdiť ju a vážiť si ju, a na základe poznania histórie zdokonaľovať vlastnú prácu a zveľaďovať naše spoločné prostredie, v ktorom žijeme.

ANTOŠÍK, JOZEF - SKRÍŽENÉ CESTY

ANTOŠÍK, JOZEF

SKRÍŽENÉ CESTY

C. F. Wigand, Bratislava, 1940
2. vydanie

beletria, román
160 s., slovenčina
hmotnosť: 212 g

mäkká väzba
stav: zachovalý

3,00 €

*bels*

Dieťa je malý filozof. Pátra po príčine, pozoruje veľmi dôkladne zjavy, ktoré sa mu vidia podozrivými. Marienka si všímala chovania svojich rodičov, srovnávala ich konanie s tým, čo počula od iných detí o ich domove. V jej malom modzgu sa rodilo podozrenie, že jej rodičia sú k nej menej pozorní, ako iní rodičia k svojim deťom.

Deti sú prostoduché. Nehľadajú v ničom zákulisné motívy. Marienka tiež nemohla byť iná. Preto prišla jedenkrát k matke, jej úprimná detská dušička sa zdôverila so svojím žiaľom: bolelo ju to, že nemôže povedať o rodičoch to isté, čo hovoria ostatné deti v škole o svojej matke a otcovi. Úbohé dieťa, nemalo tušenia, v svojom veku ho ešte nemohlo mať, netušilo, že je pohyblivým tieňom, nesmazateľnou mravnou škvrnou, nevítaným členom v Latíkovej domácnosti.

Marienka mala tetku. Bola to otcova sestra, vydatá za dedinského učiteľa Vertíka. Tetka Rozália nemala detí a mala Marienku rada. Rozália vedela, že dievča je vlastne tŕňom rodinného šťastia v domácnosti brata Petra, ponúkla sa, že by v ich vlastnom i dcérinom záujme oslobodila poškvrnenú minulosť od živého svedka.

Ale v ľudskej povahe je často veľa neúprimnej zbabelosti. Kdeže, Zuzka i Peter sa prísne ohradili proti takému niečomu, ako keby sa chceli zbaviť dieťaťa. Nie, obaja Marienku milujú celou silou svojich citov, nemôžu ju nikomu dať, veď, ako by bez nej žili. Zvykli si už na ňu, tvrdili Rozálii, život bez Marienky by stratil, dľa ich slov, pre nich pravý smysel.

'Tetka Rozália ľutovala, že nemôže vyslobodiť Marienku z ovzdušia rodičovskej nelásky, ktorá sa iste prejaví ako škodlivý prvok pri utváraní individuality dieťaťa. Keď už plán na prisvojenie Marienky tetke Rozálii stroskotal, snažila sa pre úbohé dieťa urobiť aspoň toľko, že prehovorí švagrinú Zuzku, aby pustila dieťa na letné prázdniny k nej. To sa jej podarilo.

Marienka prišla do nového prostredia. Na dedine, pri tetke Rozálii našla nielen iné detské tváričky, deti, s ktorými sa od rána do večera mohla hrať, ale i neobyčajnú starostlivosť tetky a ujka o jej osobu, líšiacu sa od zaobchádzania vlastných rodičov. Všetko to tu bolo iné. Venovala sa jej väčšia pozornosť, ako doma, otázky nezostávaly nezodpovedané, mohla sa pýtať, koľko len chcela, tetka i ujko vždy dali odpoveď. Nikto ju neokrikoval, neposielal do kúta jesť — sedávala pri stole.

Mladá hlavička pátrala po príčinách, prečo je to doma všetko menej príjemné, chladnejšie — inštinkt s rozumom prišly k podozreniu, že ju rodičia nemajú asi radi.

Marienka si našla i kamarátku v osobe desaťročnej dcérky organistu Bedovského — Aničku. Tá učila Marienku poznávať život na dedine. Výdatne im v tom bol nápomocný syn rychtára Meringa — Janko. Tomu už bolo skoro dvanásť rokov, považoval to za veľké vyznamenanie, že sa môže hrať s pánskymi dievčatkami. Mohol chodievať i do dvora Aničkiných rodičov — k Bedovským. Neraz mu pani Bedovská dávala ochutnať výrobky zo svojej kuchyne a Janko, hoci mladý, predsa už mal v sebe prvky gavaliera, nosil za to Aničke ovocie, natrhané obyčajne v noci v súsedovej záhrade.

Marienka sa rychtárovmu Jankovi páčila, nielen preto, že to bola nová tvárička v dedine, priťahovalo ho jej tiché, skromné chovanie. Marienka sa mu páčila najviac zo všetkých dievčeniec, ktoré poznal. Janko bol chlapec plný životnej iskry, veselý — vyznal sa v zabávaní takých dvoch dievčeniec, ako boly Marienka a Anička. Keď spozoroval Marienkin záujem o koníčkov, kravičky, husičky a vôbec o celý živý inventár gazdovského dvora — pozval dve zvedavé hlavičky k nim. Janko nebol nadarmo synom najotvorenejšej hlavy v dedine — rychtára Meringa. Vyznal sa už v diplomacii, ľahko prehovoril otca, aby mu dovolil predviesť dvom pánskym dievčatám domáce zvieratá. Rychtář neodporoval.

MALÍŘ, FRANTIŠEK - ANGLICKY ZA 3 MĚSÍCE

MALÍŘ, FRANTIŠEK

ANGLICKY ZA 3 MĚSÍCE

Horizont, Praha, 1990
obálka Alena Barešová
1. vydanie, 110.000 výtlačkov
ISBN 80-7012-038-X

učebnice, jazyky,
192 s., čeština, angličtina
hmotnosť: 182 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,60 € PREDANÉ

*H-TV-2*

ŠIMEK, RUDOLF FRANTIŠEK - CO NAPLNILO SRDCE A DUŠI

ŠIMEK, RUDOLF FRANTIŠEK

CO NAPLNILO SRDCE A DUŠI
básně

Literární kruh, Moravská Ostrava, 1936
edícia Spisy R. F. Šimka (4)

poézia,podpis autora,
180 s., čeština
hmotnosť: 230 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, na patitule venovanie autora s vročením 1938

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

Básnické dílo Šimkovo vyrůstá na okraji jeho dobových dramatických románů a je spíše doplňkem a ukazovatelem vývoje.

Vděčně a radostně zpívá o kráse svého domova, o bojích s šedivou hmotou dneška, o lásce, která má přetvořiti svět a dáti všem, což jejich jest. Harmonicky jsou zladěny tak mnohé jeho slohy, takže jsou srdci nejblíže. Naplnily srdce i duši.

Opravdový, nefalšovaný Věčný koloběh i Obrazy náhod, zcela tak těmito zastaveními prochází člověk se svojí hrůzou i touhou, s rozeznělou strunou citů, s pokorným srdcem.

Obraz duchového života Šimkova přináší krásu, bohatství a silu. Přináší pokoru a lásku.

V dalším oddílu Láska naplnila duši, který je zasvěcen autorovu srdci, zpovídá se nám ze svých lásek, svého milování.

Co bylo, víc není, končí tento cyklus, kde autor se pokusil se zdarem o široká plátna minulých dějů dnes literárně zcela zapomínaných.

Kniha je radostným důkazem básnické dovednosti a širokého uměleckého rozběhu.

CO PROVÁZÍ NA CESTÁCH ZA PRAVDOU.

Někdy mi náhodou zjeví 

kosatců vábivé zpěvy, 

že člověk zůstal přec živ 

uprostřed lučin a niv.

A já jsem čekal a hledal, 

břemena druhů svých zvedal, 

v myšlenkách, noci tak mou 

řada mých poradců jdou.

Proč přišli jste, vzdáleni mi, 

se sny svými zmarněnými? 

Víc nemám, než co jsem dal, 

výstražných zraků se bál.

Nechceme po tobě více, 

vidíme bledé tvé líce.

Přede mnou zástup ten ztich 

a stříbro padalo z lích.

Mramorové řady stály 

a jejich oči se smály, 

na pozdrav kýval mi les, 

růžici zpěvů svých snes.

Ta vůně padala živá, 

bouřlivě krev v žilách zpívá, 

radosti na modrých rtech, 

jim všem povždycky nech.

Poznal jsem svůj úkol sladký, 

zdlouhavý, přece tak krátký, 

náhody diktují zas, 

co nesměl doříci hlas.

JE NOC.

Je noc temná, venku sníh, 

mrzne, až to křupe — 

v duševních závějích 

vlak mládí supe.

Ale až se přiblíží, 

podívám se v oči, 

unavenost rozklíží, 

naděje roztočí.

Pro ty krásné illuse, 

chtěl bych dýchat, žít, 

temná noc na ubruse, 

tělo žádá klid.

Slední věta vyřčena, 

pero odložit — 

drobná práce — bez jména 

takou chci ji mít!

ZAMAROVSKÝ, VOJTECH - ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

ZAMAROVSKÝ, VOJTECH

ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

Mladé letá, Mladé letá, 1984
ilustrácie Zdeněk Burian, Otakar Pok
fotografie Peter Zamarovský, Vojtech Zamarovský
edícia Klub mladých čitateľov
4. doplnené vydanie, 60.000 výtlačkov

 starovek, história,
432 s., čb a far obr., slovenčina
hmotnosť: 820 g

tvrdá väzba

PREDANÉ

PREDANÉ  stav: veľmi dobrý *bruri*his*

Najväčšie pole antických zrúcanín na svete — to je dnešný Efez, bývalé hlavné mesto gréckej Iónie a rímskej Ázie. Zradné močariská za morom mramorových a vápencových ruín: to je niekdajší kvetnatý breh Kaystra, na ktorom „lietali napravo, naľavo labute s dlhými krkmi, perím sa pýšiac“, ako píše Homér. Zvyšky dláždenej cesty s doteraz stojacimi mostami pod Slávičím vrchom: po nej sa odvážali stĺpy z chrámu pohanskej bohyne Artemidy na výzdobu kresťanského chrámu Božej múdrosti, neskoršej mešity Aja Sofia v Carihrade...

V šiestom storočí nášho letopočtu, keď tadiaľto tiahli ťažké nákladné vozy cisára Justiniána, bol však Efez už mestom, ktorého história sa skončila. — Kedy sa začala?

Podľa gréckej tradície „krátko po trójskej vojne“, t. j. niekedy v dvanástom storočí pred naším letopočtom. Vtedy sem vraj prišiel Androklos, syn posledného athénského kráľa Kodra, a postavil tu s mužmi z ostrova Samu mesto, hradby a chrám. Máme isté pochybnosti, či Androklos bol človek z mäsa a krvi, lebo jeho otec žil iba v mýtoch. No napriek tomu je isté, že Efez bol založený. Archeológovia pripúšťajú na jeho mieste grécke mesto od 11. storočia pred n. L; nevylučujú však, že mohlo vzniknúť o sto až dvesto rokov prv. Ale keď už o začiatkoch tunajšieho gréckeho osídlenia nevieme nič určité, môžeme s pochybným uspokojením konštatovať, že sme presne informovaní o jeho konci. Dňa 13. septembra 1922 vtrhli do Smyrny, ktorá po porážke Turecka v prvej svetovej vojne pripadla Grécku, jednotky tureckej armády, zapálili jej grécku štvrť a obyvateľstvo, ktoré sa nespasilo útekom, jednoducho postrieľali. Tento spôsob riešenia národnostnej otázky, ktorý už predtým vyskúšali na zdesenie celého civilizovaného sveta v Arménsku, uplatnili potom Turci v rôznych obmenách na celom maloázijskom pobreží. Bodku za posledným gréckym domovom urobila tu potom Lausannská mierová zmluva z roku 1923.

Nech sem však Grékov priviedol Androklos alebo hocikto iný, isté je, že ich nepriviedol do ľudoprázdnej krajiny. Bývali tu, i na širokom, ďalekom okolí, Károvia čiže Lelegovia, a ako sa zdá, nekládli gréckemu osídľovaniu odpor. Prinajmenej grécka história, ktorá má pre vojnovú slávu dobrú pamäť, nijaké boje nespomína. Gréci ostatne obsadili a osídlili len úzky pruh pobrežia a do vnútrozemia neprenikali. Nechali tam starousadnuté obyvateľstvo na pokoji, svoje vymoženosti mu nevnucovali, ale ani nebránili prijímať, a radšej s ním obchodovali než bojovali, čo bolo pre obidve strany výhodnejšie.

Rovnako ako Efez založili Gréci v týchto dávnych časoch celý rad ďalších miest v Malej Ázii, medzi nimi Mílét (kam vraj priviedol prisťahovalcov Androklov brat Neileós), Halikarnass, Knidos a dakedy okolo roku 1000 pred n. 1. aj Smyrnu. Už predtým, v druhej polovici 2. tisícročia pred n. l., osídlili väčšinu ostrovov v Egejskom mori a navyše vzdialený Kypros. Neskôr, za časov tzv. „veľkej kolonizácie“, ktorá vypĺňa 8. až 6. storočie pred n. L, založili mnoho iných miest na pobreží Čierneho mora, Sicílie, Talianska, južného Francúzska, severnej Afriky i Pyrenejského polostrova. Z týchto čias pochádzajú aj základy takých miest, ako sú Sevastopoľ a Istanbul, Konstanca a Varna, Neapol a Marseille. Najvýchodnejším gréckym mestom bola Fásis pod Kaukazom, najzápadnejším Emporion pri Barcelone, najjužnejším Naukratis v delte Nílu.

BEŇO, IGOR - DIÉTA PRI ŽALÚDOČNÝCH ŤAŽKOSTIACH

BEŇO, IGOR
MARKOVIČOVÁ, MÁRIA

DIÉTA PRI ŽALÚDOČNÝCH ŤAŽKOSTIACH

Osveta, Martin, 1981
edícia Životospráva a diéta
2. nezmenené vydanie
obálka Katarína Hlavňová

zdravie, výživa, stravovanie, choroby zažívacieho traktu,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 62 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,70 € PREDANÉ

*H-TV-2*

KERTÉSZ, IMRE - SORSTALANGSÁG

KERTÉSZ, IMRE

SORSTALANGSÁG

Magvető, Budapest,
6. vydanie
ISBN 963-14-2164-3

beletria, román
336 s., maďarčina
hmotnosť: 324 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

NEPREDAJNÉ

*H-2-1*

„Valami mást kapunk, mint amit szokványos regénytől, akár lagerregénytöl várhatnánk” - írta a Sorstalanságról Spiró György: „létfilozófiát, amely szinte már-már az irodalom korlátait is szétrobbantja.”

A Sorstalanság a legmegrázóbb magyar holocaust-regény.

Kertész Imre a valóságra eszmélés stációit rajzolta meg első jelentős művében. Hőse egy pesti zsidófiú, akinek először apját viszik el munkaszolgálatra, majd ő maga is táborba kerül. Olyan világnak leszünk tanúi, amelynek poklában nemcsak a való életről s a történelemről való tudás, hanem még a mindennapi tájékozódó készség is csődöt mond. A totalitárius állam lidércnyomásos, abszurd világa ez. Aki elszenvedőjévé kénytelen válni, annak nincsen többé egyéni sorsa. Hz a sorsvesztés is hozzátartozik a nácizmus sátáni valóságához.

A Sorstalanság a legjobb magyar elbeszélői hagyományok fontos fejezete: műremek. Az előadásmód hűvössége, részletező pontossága, a patetizmust a tragédiából kiszűrő irónia filozófiai mélységet ad a műnek, és utánozhatatlan stílust eredményez.

Kertész Imre ezzel a művével, mely első ízben - nem kevés viszontagság után - 1975-ben jelent meg, azonnal a

kortárs irodalom élvonalába került. Később pedig, a regény nemet, spanyol, francia, holland, svéd, héber, olasz és angol fordítása nyomán bebizonyosodott, hogy a Sorstalanság nemcsak hozzánk szol, hanem minden kuhúrnephez, amely tudja, jelenevei csak akkor lehet tisztában, ha múltjával szamot vetett. 

Kötetünk az életmű-sorozat első darabja.