MŇAČKO, LADISLAV - ĎALEKO JE DO WHAMPOA

MŇAČKO, LADISLAV

ĎALEKO JE DO WHAMPOA

Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1958
fotografie Ladislav Mňačko
ilustrácie Anton Hollý
1. vydanie, 7.000 výtlačkov

cestopis, cestovanie,
312 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 902 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, prebal ošúchaný

2,90 €

*bib16*bels*

Neobyčajné príhody zažije čitateľ spolu s autorom na ceste do ďalekej Číny, ktorej je venovaná prvá časť knihy. Čo všetko autorovými očami uvidí? Miesto, kde stála bájna Homérova Trója, Istambul za mesačnej noci, „biele mesto“ Alexandriu, Suezský prieplav, ostrov malomocných Minicoy, Čierne aj Červené more, Indický oceán, slovom všetko, čo možno vidieť za tejto ďalekej plavby do prístavu južnej Číny. S kým sa stretne? S Egypťanom Achmedom, ktorý vie, že len socializmus môže zabezpečiť šťastnú budúcnosť jeho vlasti, aj s anglickým lodivodom vzdychajúcim „úbohé, staré Anglicko“, s veselým predavačom Alim aj s Grékom Porfiridisom, majstrom svojho remesla, s kamenným vyhnancom na námestí Konstance — sochou Ovídia aj s vyhnancom z vlastnej vôle, gréckym multimilionárom Onaxisom, s posádkou nezaregistrovanej lode aj s „nepodplatiteľnými“ colníkmi. Čo zažije? Dni plné čarokrásnych dojmov a pohľadov na menlivú krásu brehov, veselý trh na lodi aj vôbec nie veselú morskú chorobu.

A napokon je tu Čína, vzdialená, vytúžená, tak často opísaná, ktorú však Mňačko vie priblížiť celkom svojským spôsobom. Z jeho reportáží sa o Číne totiž nedozvieme iba to, že je to čarovná krajina, ktorej ľud ide skutočne zázračným tempom vpred, ale tiež pochopíme, prečo je to tak. Či to už je stretnutie s voľakedy najbiednejšími z biednych, so „sampanovými” ľuďmi, alebo s druhou ženou fabrikanta, s rybármi, z ktorých si dnes každý slušne zarobí, s mužom, ktorý viedol boj proti ópiu, alebo s čínskym milionárom z Peru, ktorý sa vrátil do vlasti a dobrovoľne jej dal k dispozícii celý svoj majetok aj skúsenosti — to všetko dáva vytušiť za dnešnou tvárou Činy minulosť plnú biedy a poníženia, no aj hlbokú vieru v budúcnosť, takže nielen uveríme, ale aj pochopíme, prečo čínsky ľud dokáže splniť aj tie najťažšie úlohy v čase neuveriteľne krátkom. V tejto druhej časti, venovanej Číne, prerastá Mňačkova kniha rámec reportážneho záberu. Hovorí z nej hlboká láska k ľudom, s ktorými sa stretol, a práve preto je taká cenná a prináša toľké nové pohľady.

V tretej časti knihy poznáva čitateľ krajinu dosiaľ málo známu — Mongolsko, ťažké roky jej minulosti spútané okovami stáročných povier, ako aj jej búrlivú cestu vpred, k novému životu. A napokon je tu Moskva, toľkoráz opísaná, a predsa vždy znovu nová, ako ju Mňačko vykreslil pri svojom večernom stretnutí sa s ňou. 

Ďaleká je cesta, ktorú čitateľ prejde spolu s autorom. Ďaleká a pútavá, dobrodružná a poučná, takže po prečítaní knihy ju odloží jednak s pocitom ľútosti, že je už koniec putovania, jednak spokojnosti, aký v človeku doznieva po peknom, silnom zážitku...

(Úvahy anglického pilota)

Toto je moja štyristo sedemdesiata cesta v službách Company, mister. Význačná je pre mňa tým, že je posledná. Vrátim sa zajtra do Port Saidu a zbalím kufre. Som jedným z posledných anglických pilotov, čo tak urobia. Stará, dobrá Company už nie je, neexistuje. Vláda Jej veličenstva vyzvala všetkých Britov, aby opustili územie Egypta. Pozajtra sadnem na dobrú anglickú loď a vrátim sa do úbohej, starej Anglie. Tu už nemáme čo hľadať...

Suezským prieplavom pláva loď pomaly, tak, aby ani len vlnka nečľapla o pieskový breh. Americké kráčajúce bagre neustále upravovali brehy aj v pohnutých chvíľach suezskej krízy. Dno kanálu sa neustále zanáša, treba ho čistiť, kríza-nekríza. Na celej, stošesťdesiatkilometrovej plavbe kanálom preberá funkciu kapitána pilot. Loď sa úplne podriaďuje jeho príkazom.

Vtedy už bola o pilotov núdza. Britská a francúzska vláda vyzvali britských a francúzskych pilotov, aby opustili Suez. Talianom a Grékom „udelila“ Company dlhotrvajúce platené dovolenky. Bol to premyslený ťah v nerovnom zápase Egypta proti spojeným veľmociam. Bez skúsených pilotov nie je možné natrvalo plávať kanálom. Ale egyptská vláda si vedela rady. Nasadila na pilotáž najskúsenejších dôstojníkov vojnového loďstva. Egyptská správa prieplavu vyhlásila, že nebude nikoho ani prehovárať, ani zdržiavať v službe. Piloti môžu odísť, ak chcú, nestane sa nič inšie, než že prídu o výnosné zamestnanie. Egyptská správa si dôkladne rozmyslí, koho z nich prijme späť do služby...

Brit, ktorý riadil našu loď, bol veľmi neanglický, zhovorčivý starý veterán, bývalý námorný dôstojník ranený za vojny pri potopení anglickej bitevnej lode neďaleko Singapúru. Bavil som sa s ním skoro po celú plavbu

.....................................................................................................................................

... posledná veta ...

Sobotná Moskva... sobotná Moskva... na to sa nedá nikdy zabudnúť.

BÁRTL, STANISLAV - BÍLÁ PEVNINA

BÁRTL, STANISLAV

BÍLÁ PEVNINA
Tajemství Jižní točny

Mladá fronta, Praha, 1958
edícia Věda mládeži (52)
ilustrácie J. Hochman
prebal J. Hochman
1. vydanie, 10.250 výtlačkov

cestopis, cestovanie, geografia,
232 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 647 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

4,90 € PREDANÉ

*kvaja* in *H-2-1*

Na globech a starých mapách světa se už od antických dob objevovala tajemná jižní pevnina „terra australis“. Stala se fantomem, jehož čarovné moci podlehli všichni geografové a mnozí mořeplavci XVI. a XVII. století. V každém novém pobřeží objeveném na jih od rovníku, v každém ostrůvku, který tam zahlédli, spatřovali výběžek bájné pevniny. Ale ta jim mizela dál a dál na jih, za hradbu „větrných čtyřicátých šířek“, až se zdálo, že k ní nikdy lidská noha nepronikne. A přece se našli odvážlivci, kteří překonali větrné smrště a sněhové bouře, ledovcové obry i mučivou samotu polární noci. Počínaje Cookem a Bellingshausenem, přes Weddella, Rossa, Scotta a Amundsena až po vítěznou ofensivu moderních výprav, je to jediná vzrušující píseň o statečnosti a odvaze, o přátelství na život a na smrt, o hrdinské obětavosti. A tuto píseň chce čtenářům tlumočit „Bílá pevnina“. Od prvních stránek budou spolu s objeviteli bez dechu sledovat, jak se ze tmy a mlhy vynořují část po části obrysy Antarktidy — s jejími sopkami a nunataky, s jejími tuleni a tučňáky, s její křišťálovou oslepující krásou a stálým, plíživým nebezpečím. A jako se dobyvatelé jižního pólu vždy znovu vraceli k šesté pevnině, právě tak i čtenáři se jistě budou rádi vracet k této knížce; pro vzrušení, které dává jen skutečná velikost života, pro příklad a povzbuzení.

Atkinson s pohnutím rozevřel první ze Scottových deníkových sešitů. Zrakem přelétl data zápisů. 4. leden — v ten den opustila Scottův oddíl poslední pomocná skupina. Dál šli sami. Deník hovoří o stále rostoucích svízelích cesty.

Došli? Všichni muži se shromažďují kolem Atkinsona, který čte další stránky deníku nahlas:

„V noci 15. ledna. Už jen bídných 50 kilometrů! Musíme se tam dostat za každou cenu! Děsí mne teď jen jedna strašná možnost: Norská vlajka snad už zavlála na jižní točně dřív než naše!

Úterý 16. ledna. Potkalo nás to nejhorší, co nás potkat mohlo. — Vykonali jsme dopoledne dobrý pochod, urazivše 14 km. Poslední měření ukázalo, že jsme na 89° 42' j. š. Vyrazili jsme tedy odpoledne s tím povznášejícím vědomím, že zítra s pyšnou jistotou dosáhneme svého cíle. Po druhé pochodové hodině objevily Bowersovy bystré oči něco, co považoval za označení cesty. V mlčenlivém napětí tápali jsme dál, proniknuti touž strašnou myšlenkou a týmž strašným podezřením. Srdce mi bušilo k prasknutí. Minula další půlhodinka, a tu uzřel Bowers před námi černou skvrnu. Nebyl to přirozený sněhový útvar — nemohl být — to jsme brzy poznali. Táhli jsme přímo k tomu, a co jsme našli? černý praporek připevněný na sáňkové žerdi. Nablízku bylo opuštěné tábořiště. Bylo vidět saňové koleje, přicházející i odcházející stopy lyží, zřetelné otisky psích tlapek — mnoha psích tlapek — a věděli jsme vše! Norové nás předešli. Amundsen byl první na jižní točně. Hrozné zklamání! Ale ničeho mi nebylo tak líto, nic mě tak nebolelo jako pohled na mé ubohé věrné druhy. Veškeré ty útrapy, všechna ta muka, všechno to strádání — proč? Pro nic než pro sny, které se nyní rozplynuly vniveč. Zítra musíme k točně a potom zpátky s krajní rychlostí, jaké jsme schopni.

Středa 17. ledna. Na jižní točně. — Vane prudký vítr, teplota činí 29 stupňů pod nulou a vzduch je pln zvláštní chladné vlhkosti... Není tu vidět nic, nic, co by se lišilo od hrozné jednotvárnosti posledních dnů. Velký Bože! A na toto děsné místo jsme se tak dlouho a s takovými útrapami drali, nemajíce za odměnu ani vědomí, že jsme sem dorazili první. Budiž! Je to přece jen něco, proniknout tak daleko... Teď jde o rychlý pochod zpět. Bude to zoufalý boj. Zda v něm zvítězíme?“

Čtvrtek 18. ledna. Ten den našli Amundsenův stan se zprávou, určili přesnou polohu točny a vztyčili britskou vlajku. Denní zápis končí:

„Obrátili jsme se k věrolomnému cíli své ctižádosti zády. Před námi nyní leží patnáct set kilometrů hrozně obtížné cesty — patnáct set kilometrů nekonečného tahání saní — patnáct set kilometrů strádání, hladu a zimy. Sne mých dnů, loučím se s tebou!“

První začal pozbývat sil Evans. Také jeho duševní stav byl čím dál horší. Deník podává smutné svědectví: V sobotu 17. února se Evans na pochodu zhroutil a v noci ve stanu zemřel. Právě on, jehož považovali za nejsilnějšího! Byl pohřben poblíž hory Monument Rock, u dolního konce Beardmorova ledovce. A další rány dopadaly nemilosrdně jedna za druhou.

„Pátek 2. března. Neštěstí zřídka přichází samo. Táhli jsme včera odpoledne dost pohodlně ke skladišti na střední části bariéry a potom nás stihly tři strašné rány, které zničily všechny mé naděje. Předně jsme nalezli příliš málo paliva, takže ani při největší šetrnosti s ním nemůžeme vystačit k nejbližšímu skladišti. Za druhé nám Oates ukázal své nohy: jejich prsty vypadají velmi zle, patrně při posledních mrazech omrzlý. Třetí rána přišla v noci, když vítr přinesl chmurné, zamračené počasí. Teploměr klesl přes noc pod 40 stupňů mrazu! Dnes ráno jsme potřebovali k přezutí půl druhé hodiny. Přesto jsme se vydali již před osmou hodinou na cestu, ale stopy i ukazatele cesty jsme ztratili najednou z očí a táhli jsme naslepo k severozápadu. A nejhorší je, že terén byl přímo příšerný. Jsme ve velké tísni.

Úterý 6. března. Táhli jsme s vynaložením všech sil — šlo nám o život! — a přece jsme urazili za hodinu sotva dva kilometry. Třikrát jsme se museli odpřáhnout a hledat staré koleje. Mezitím seděl ubohý Oates na saních. Táhnout už nemůže. Omrzlé nohy ho jistě strašlivě bolí, a přece je podivuhodně zmužilý.

Čtvrtek 8. března. Urazili jsme dnes ráno osm kilometrů a jsme již šestnáct kilometrů před skladištěm. — Nyní je především otázkou: Co tam najdeme? Jestli tam bylo psí spřežení, můžeme se dostat ještě kus cesty dál, ale najdeme-li tam zase málo paliva, buď nám bůh milostiv.

Sobota 10. března. Včera jsme dorazili ke skladišti, ale nijak jsme se nepotěšili. Všeho jsme tam našli málo. Ale nemohu říci, že by za to někdo zasloužil pokárání. Psi byli by mohli být naší záchranou, ale patrně sem nedorazili.. Je v tom všem osudný zmatek.“

Ve chvíli, kdy Scott psal tato slova, čekali Cherry-Garrard a Gerov se psím spřežením asi 100 km severně, u Jednotunového skladu, kde jim bouře znemožnila jít dál naproti točnovému oddílu. I nedostatek paliva ve skladech se později vysvětlil: konve stály nechráněny vždy na vrchu skladiště, mrazem popraskaly a část petroleje vytekla.

Atkinson čte ostatním další řádky deníku:

„Neděle 11. března. Oates je blízek konci. Co my učiníme a co on učiní — v Bůh. Mluvili jsme o té věci po druhém jídle. Je to statečný a dobrý člověk, ale ptal se nás o radu, ač je si vědom své situace. Co jsme mu mohli jiného říci, než ho důtklivě prosit, aby šel s námi tak daleko, jak jen bude moci. Ale jeden dobrý výsledek naše porada přece měla: poručil jsem energicky Wilsonovi, aby nám vydal prostředky k ukončení našich útrap, aby každý z nás věděl, co v krajním případě činit. 

..........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Věda a technika potom již najdou prostředky, jak využít nesmírného zamrzlého bohatství tohoto bílého kontinentu ku prospěchu všeho lidstva.

MURZAJEV, E. M. - NEZNÁMYMI KONČINAMI

MURZAJEV, E. M.

NEZNÁMYMI KONČINAMI
(Neproterennymi puťami)

Šport, Bratislava, 1962
preklad Ján Mojžiš
obálka Zdeněk Burian
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
77-005-62

turistika, cestopis, cestovanie,
250 s., + 24 s. fot., slovenčina
hmotnosť: 398 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal opotrebovaný

2,00 € PREDANÉ

*gopal2* in *parap*

Horolezecké a cestopisné knihy mávajú mnoho oddaných čitateľov, ktorých nadchýnajú exotikou ďalekých krajín, ale zároveň aj obohacujú novými poznatkami o neznámej prírode a živote iných národov. Aj E. M. Murzajev. jeden z popredných sovietskych cestovateľov a zemepiscov, predkladá čitateľovi takúto knihu. Zhrňuje v nej svoje bohaté zážitky z početných ciest a výsledky, mnohoročného vedeckého bádania v stredoázijských púšťach, na "Streche sveta", Ťaň-šani a v ďalekom Mongolsku, vlasti povestného Džingischána. Nie, nehovorí k nám ako prísny, na slovo skúpy vedec, ale zväčša ako pohotový rozprávač s citlivou dušou, ktorý sa nadchýna krásou prírody, vyhľadáva zaujímavé príhody, raduje sa z úspechov a žiali nad nezdarom. Autor nás vedie piesočnatými, vyprahnutými púšťami Kara-kum, kde voda je pre výpravu často vzácnejšia ako kus zlata, v obrazotvornosti vystupujeme s ním i celou výpravou do úzkych priesmykov a na strmé svahy pamírskych štítov, plavíme sa po grandióznom jazere Issyk-Kuľ, ovrúbenom mohutnými „Nebeskými horami", vstupujeme do príbytkov mongolských chovateľov dobytka, aby sme sa oboznámili s ich spôsobom života, prácou, kultúrou a národnými obyčajami. Na stránkach knihy stretávame aj vzácneho gobijského medveďa, ktorého videlo iba pár šťastlivcov, zvláštne druhy antilop, divé ťavy, kulana, ba oboznamujeme sa aj s ojedinelým koňom Prževaľského. Žasneme vedno s autorom nad mohutnosťou prírodných síl, ktoré dokážu v okamihu zmietnuť osadu či les z povrchu zemského, závalom vytvoriť nové, veličizné jazero alebo úplne zmeniť tok rieky a úrodné zeme premeniť na holú púšť. No obdivujúc zavlažovacie kanály a zelené polia vysoko na svahoch pamírskych hôr, zároveň si uvedomujeme veľkosť ľudského umu a silu človeka, ktorý sa smelo stavia do cesty prírodným živlom, krotí ich a núti poslúchať. Murzajevova kniha ukáže čitateľovi kus neznámeho sveta, zaujímavo porozpráva všeličo nové o púšťach i nebotyčných horstvách, rastlinstve i živočíchoch, radostiach i strastiach cestovateľov a priblíži svet ľudí ďalekých krajín.

Issyk-Kuľ a okolité malebné oblasti Taň-šaňa priťahujú každý rok mnoho turistov, rekreantov a nemocných. Vysoké zasnežené štíty mohutných chrbtov Ala-tau radi navštevujú horolezci Kazachstanu a Kirgizska. Východná časť Issyk-Kuľa a zeleňou vysadený Prževaľsk sú obľúbenými miestami odpočinku pracujúcich severného Kirgizska. V Prževaľsku, v meste, ktoré leží vysoko nad morom, blízko veľkého jazera a zasnežených hôr, býva dosť chladno a človek tom

ľahko znáša stredoázijské leto.

Na okolí Issyk-Kuľa nachádzajú sa kúpele s minerálnymi vodami, ktoré sú známe aj ďaleko za hranicami Strednej Ázie. Kúpele Džety-Oguz sú skryté v úžľabine na severnom svahu Terskeja, iba dvadsaťosem kilometrov od brehu Issyk-Kuľa. Ležia vo výške 2200

metrov. Termálne pramene Džety-Oguza chrlia vodu, ktorá dosahuje 41 —43 stupňov.

Ďalšie kúpele, Aksu, sú taktiež hojne vyhľadávané, najmä pre svoje mierne mineralizované vody. Na samom brehu Issyk-Kuľa leží kúpeľná osada Kojsara — jedno z najobľúbenejších výletných miest obyvateľov Issykkuľskej kotliny. Kojsara je prímorsko-podhorským klimatickým rekreačným miestom.

Orientálne národy poznajú Issyk-Kuľ už dávno. Číňania ho poznali pod menom Žechaj, čo v preklade znamená teplé more;

Mongoli ho nazývajú Tumurtu-núr, čiže železné jazero. V ruských prameňoch sa Issyk-Kuľ spomína už roku 1724, keď cár Peter vyslal posla kapitána Unkovského ku kalmyckému chánovi. Kapitán Unkovskij napísal zprávu o svojej ceste, v ktorej podal podrobný opis precestovaných krajov a ku ktorej pripojil aj nákresy všetkých hôr, riek a jazier, ktoré videl na svojej dlhej ceste. Len sa nevedelo, či Unkovskij bol aj na východnom brehu jazera, pri ústí riek Tup a Džargalant, tam, kde dnes stojí mesto Prževaľsk; v každom prípade však na mape, ktorú zanechal, vidno východný záliv jazera a obe tieto rieky. K Issyk-Kuľu viažu sa početné legendy, povesti a rozprávky. Má aj svoju „Povesť o neviditeľnom meste Kiteži". Pri južnom brehu jazera, kde do neho vteká rieka Ton, vidieť pod vodou rozsiahle zrúcaniny; na inom mieste, pri Kojsare, počas búrky vyhadzujú vlny na breh kosti a čriepky kuchynského riadu. Na severnom brehu, pri stanici Tur-Ajgyr, pol kilometra od brehu, našli pod vodou zrúcaniny stavísk. Povesť rozpráva, že kedysi na severnom pobreží jazera stálo bohaté obchodné mesto Sikuľ. Na južnom brehu boli zas mestá Jar, Ton a Barschon.

Už v VII. storočí viedla jedna z hlavných obchodných ciest z Európy do Číny cez Boomskú rozsadlinu a popri jazere Issyk-Kuľ až do Kašgarska, odkiaľ zas vychádzala dobrá poštová cesta až do Pekingu.

Početné pamiatky hmotnej kultúry, vyskytujúce sa na brehoch jazera Issyk-Kuľ, pomôžu preštudovať a spoznať bohaté dejiny celého) kraja. No aj dnes je už jasné, že kotlina Issyk-Kuľa zohrala veľkú úlohu v dejinách Sedmoriečia.

Issyk-Kuľ sa už dávno stal objektom výskumu. Ako pred revolúciou, tak aj po nej neraz jazero navštívili vedecko-výskumné výpravy, ktoré sa neobmedzili iba na získavanie všeobecných údajov o jazere. Vytýčili si špeciálne výskumné úlohy: zemepisné, hydrologické, hydrochemické, hydrobiologické, ichtyologické a mnohé iné. Vďaka týmto prácam, podniknutým hlavne Akadémiou vied SSSR, možno jazero Issyk-Kuľ považovať za jednu z najlepšie prebádaných vodných nádrží v Sovietskom sväze.

Naposledy som Issyk-Kuľ videl koncom roku 1950. Dopravné lietadlo letelo na linke Prževaľsk—Tamga —Rybačie — Frunze. Hneď po štarte sa dolu v žiari slnka zaligotala síňava hlbokého jazera. Lietadlo letelo nad vodou, ale bol dobrý výhľad aj na zasnežené končiare, vrúbiace jazero: na juhu — Terskej, na severe — Kungej. Bolo vidieť mäkké pestrofarebné nánosy v predhoriach Terskeja, rozhlodané hustými bizarnými vráskami, a hlboké údolia riek, vtekajúcich do úzkych kľukatých zálivov. A napokon sa pod lietadlom rozprestrela pustá rovina pri západnom výbežku jazera a vynorila sa rušná osada Rybačie.

Lietadlo vystúpilo vyššie a vletelo do spleti hôr, aby sa o polhodinu vynorilo nad priestranstvami úrodného Čujského údolia.

Kavak-tau

Od Aralského jazera až po holú púšť Gobi tiahnu sa ozrutné reťaze hôr. Na samých hraniciach medzi Kirgizskou sovietskou socialistickou republikou a Čínou týči sa štít Chan-tengri — kráľ nebies — a štít Víťazstva, ktoré sú hlavnými končiarmi horskej sústavy. Ako hrozní strážni obhliadajú si zo svojho postavenia nadoblačné dŕžavy.

Pramení tu viacero veľkých riek. Belasé ako obloha, mútne ako káva s mliekom, priezračné i belavé, razia si urputne cestu úzkymi rozsadlinami a vtedy nevidno vodu, len bielu, kypiacu penu, ktorá sa na slnku trbliece a ihrá všetkými dúhovými farbami. 

ĎURČEK, JOZEF - VYŠNÉ RUŽBACHY A OKOLIE

ĎURČEK, JOZEF

VYŠNÉ RUŽBACHY A OKOLIE

Šport, Bratislava, 1987
edícia Stručný sprievodca
obálka Dionýz Dugas, Peter Buzinkay
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
077-007-87

sprievodca, cestovanie,
80 s., 1 príloha, slovenčina
hmotnosť: 64 g

mäkká väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

1,00 € PREDANÉ

*gopal2*

ŠEVČÍK, MICHAL - KEMPINGY NA SLOVENSKU

ŠEVČÍK, MICHAL
ŠOLTY, ŠTEFAN

KEMPINGY NA SLOVENSKU

Merkanta, Šport, Bratislava, 1992
ISBN 80-70965-208-9

cestovanie, turistika,
128 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 335 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

2,00 €

*bib14* *bib14* in *H-kris*

JAMBRICH, ĽUDO - INDOČÍNA SKRZ NASKRZ I.

JAMBRICH, ĽUDO

INDOČÍNA SKRZ NASKRZ I.
Thajsko, Kambodža
+ Dobré rady ako fotografovať na cestách a dovolenke

Informačné centrum podnikateľov, Žilina, 1999
obálka Tibor Majerčík, Ľudo Jambrich
fotografie Ľudo Jambrich
ISBN 80-88888-64-6

cestovanie, cestopis, fotografovanie,
248 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 398 g

tvrdá väzba
stav: výborný

2,50 €

*H-6-3*

Dvojdielna publikácia Indočína SKRZ NASKRZ nadväzuje na úspešný cestopis Ľuda Jambricha, Exotické kontinenty Skrz Naskrz. Prvý diel Indočíny nás zavedie do Thajska a Kambodže. Už samotné názvy destinácií napovedajú, že v knihe o ďalekých ázijských krajinách nebude chýbať exotika. Čitateľ v nej však nájde podstatne viac, pretože autor - cestovateľ, publicista a fotograf v jednej osobe dokáže rozprávanie o svojom putovaní obohatiť nielen zaujímavými postrehmi, ale aj napätými situáciami a svojským humorom.

Súčasťou knihy je aj poradenská časť venovaná farebnému fotografovaniu. Dobré rady ako fotografovať na cestách a dovolenke neponúkajú suchú teóriu. Autor svoje bohaté skúsenosti z fotografovania na cestách pretavil do praktických rád a tipov, ktoré podáva záujemcovi o fotografiu jednoduchou a zrozumiteľnou formou. Rady doplnené desiatkami autorových najlepších záberov pomôžu pri fotografovaní tak začiatočníkom, ako aj pokročilým priaznivcom fotografie.

Rady o fotografovaní lektoroval Karol Kállay.

Milí čitatelia, boli ste už vy niekedy v karaoke čiže KTV bare? Nie, nemyslím karaoke Fun-rádia ani inej rozhlasovej stanice. Mám na mysli taký ozajstný, akurátny karaoké bar. Že ste možno aj boli, ale nie ste si istí, pretože neviete presne, ako taký karaoké vyzerá? Dobre, dobre, vidím, že budem musieť začať opisom. Videli ste už zariadenie obývačky? Predpokladám, že áno. Tak si ho predstavte: gauč, konferenčný stolík, jedno alebo dve kreslá, televízor, hi-fi veža s poriadnymi reproduktormi, video a stojan s tuctom kaziet. Ak si to všetko vo vašich predstavách nasťahujete do stiesneného priestoru 3 krát 5 krát 2 metre, intímne ho osvetlíte girlandami drobných žiarovočiek a k stolu si primyslíte niekoľko mikrofónov, z ktorých vedú káble do zosilňovača, pred očami by sa vám malo objaviť Karaoké Ani. Lepšie povedané, jedna z jeho miestností, pretože tam boli takéto priestory tri. Boli si navlas podobné, takže ak túžite po predstave celkom dokonalej, vynásobte si tú prvú miestnosť tromi a výsledok prepojte úzkou tmavou chodbičkou.

Zariadení podobných tomuto sú v Phnom Penhe tucty. Nie je tomu tak dávno, čo Phnompenhčania o podobných inštitúciách ani nechyrovali. Vietnamom podporovaný režim nastolený po zvrhnutí Pol Pota nemal veľké pochopenie pre moderné zábavky, a tak si priaznivci karaoké museli počkať až do deväťdesiateho tretieho. Vtedy s prvými slobodne organizovanými voľbami pod záštitou OSN zavial z najvyšších miest liberálny vetrík, ktorý prial aj karaoké. Táto forma zábavy, pri ktorej si návštevníci môžu zaspievať spoločne so svojim obľúbeným spevákom sa podobne, ako všade vo východnej Ázii rýchlo ujala. KTV-bary začali vyrastať ako huby po daždi a stali sa takou populárnou formou oddychu, že bohatšie firmy ponúkajú svojim zamestnancom bonusy vo forme preplatenia návštevy KTV. Tí čo si prichádzajú zaspievať za vlastné, platia buď hodinovo za prenajatie celej miestnosti, alebo nadrobno, za každú pesničku. Jeden song vyjde tak na 10 Sk.

My sme však platiť nemuseli. Bol som opäť hosťom. Tentoraz Ponaritovým. Z jeho kostnatej tváre sa nestrácal úsmev a ochotne mi porozprával (po slovensky mu to išlo vynikajúco), ako si zvyká po návrate na svoju staronovú vlasť.

„Je to poriadne odlišné než na čo som bol zvyknutý,“ začne opisovať svoj džob. “ Pracujem v stavebnej firme a mám na starosti všetko, jednoducho všetko čo so stavbou súvisí. Robím výpočty, rysujem projekty. Či oceľ, či betón všetko jedno. Keď som inžinier, mal by som to vraj vedieť. Okrem toho mám na starosti kontakt so zákazníkmi a aj stavebný dozor.“ Poklepe si na mobil pri boku. „Naša firma je na miestne pomery moderná, napriek tomu, že je čisto kambodžská. Zamestnávateľ nám napríklad dáva motorky aj na domáce používanie, alebo prepláca návštevy nočných podnikov. Na druhej strane, práva zamestnanca, sociálne alebo zdravotné dávky tu neexistujú. Ja robím nonstop, bez voľnej soboty a nedele. Ani na dovolenku nemám žiadny nárok. Občas dostaneme vo firme voľno, ale to závisí plne od dobrej vôle majiteľa. Môže dať, ale nemusí. Za to zarobím tak 200 dolárov mesačne, čo je tu pre mnohých ročný plat, takže som na tom veľmi dobre.“

Ponaritova firma bude mať v blízkych rokoch plné ruky práce. Dve tretiny budov boli v Phnom Penhe poškodené, prakticky všetky sú v dezolátnom stave. Podobne je to aj s inžinierskymi sieťami, o ktorých zničenie sa polpotovci postarali. Strach o miesto Ponarit mať nemusí. V Kambodži je akútny nedostatok vzdelaných pracovných síl. V Roku nula a v tých štyroch, ktoré nasledovali, bolo zavraždených 20 000 inžinierov a skoro všetci architekti. Jeho rodičom sa však podarilo prežiť a na miesme pomery sa im darí vcelku úspešne.

„Ako rodina sa nemôžeme na núdzu sťažovať. Otec pred rokmi emigroval do USA a za peniaze čo poslal sme si otvorili toto KTV. Nie je to žiadny luxusný podnik, ale mojej matke a sestre to na živobytie stačí. Keď sa k tomu pridá ešte môj zárobok, je to fajn.“

Využil som príležitosť, aby som sa priamo od prameňa dozvedel niečo bližšie o tomto druhu podnikania.

„Zriadiť karaoké nie je až taký problém. Potrebuješ nejakú miestnosť, zariadenie, video, televízor. To je základná konfigurácia. Ak máš vyššie ašpirácie, musíš zamestnať obsluhu. Dievčatá, ktoré nosia zákazníkom nápoje, prípadne im spievajú. V mnohých podnikoch ich služby idú ešte ďalej, to však nie je náš prípad, my

KRÁLIKOVÁ, ULRIKA - ISTANBUL

KRÁLIKOVÁ, ULRIKA

ISTANBUL
Informátor a sprievodca

Šport, Bratislava, 1991
fotografie Miloš Mlejnek, Ulrika Králiková
kresby Peter Buzinkay, Ulrika Králiková, Marta Padrtová
obálka Ulrika Králiková, Jozef Michaláč
1. vydanie
ISBN 80-7096-181-3

cestovanie, sprievodca,
88 s., čb obr., slovenčina
hmotnosť: 98 g

mäkká väzba
stav: dobrý, príloha mapa

0,50 €

*bib14* in *H-sprievodcovia*

EVROPOU S PRÁZDNOU KAPSOU

EVROPOU S PRÁZDNOU KAPSOU

Oáza, 1990
obálka a ilustrácie Jan Smolík
59-253-90

cestovanie, geografia
340 s., čeština
hmotnosť: 360 g

mäkká väzba
stav. používaná, zosušené lepenie knihy

0,50 €

*H-6-3*

EURÓPA AUTOATLAS

EURÓPA AUTOATLAS

Slovenská kartografia, Bratislava, 1992
ISBN 80-7103-047-3

atlasy, cestovanie
nestránkované, slovenčina
hmotnosť: 478 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý

0,50 € PREDANÉ

*zlaci* parap R2

ROUBAL, RADEK - SLOVENSKO

ROUBAL, RADEK

SLOVENSKO
Sprievodca

Šport, Bratislava, 1984
obálka Jozef Michaláč
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
77-021-84

sprievodca, cestovanie,
192 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 373 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

1,80 €

*zukol4*