BURROUGHS, EDWARD RICETARZAN
(Tarzan of the Apes)
Mladé letá, Bratislava, 1990
preklad František Hattala
ISBN 80-06-00207-X
obálka a frontispice Branislav Slezáček
2. vydanie
beletria, román, dobrodružné, literatúra americká
248 s., slovenčina
hmotnosť: 236 g
mäkká väzba
1,60 € stav: dobrý *juran*belx*
Americký spisovateľ Edgar Rice Burroughs (1875 – 1950) napísal vyše päťdesiat románov a množstvo poviedok. Všetky jeho diela si získali veľkú popularitu, najviac ho však preslávil románový seriál o Tarzanovi. Stal sa svetoznámym, preložili ho do mnohých jazykov a niekoľkokrát sfilmovali. Romantický príbeh chlapca, ktorý sa narodil a osirel v africkej džungli a jedine vďaka opatere a ochrane opice Kaly mohol prežiť a vyrásť v mocného a obratného muža, priťahuje čitateľov nielen Tarzanovými dobrodružstvami v divom pralese. Čistá osobnosť mladého človeka vychovaného prírodou, jeho túžba spoznať ľudí a húževnaté úsilie pochopiť ich a dorozumieť sa s nimi, sklamanie, akým potom naplní jeho šľachetnú dušu spletitá džungľa civilizácie, to všetko nás chytí za srdce. Veď ho vieme pochopiť, každý z nás má občas podobné pocity a túži odísť do prírody, kde nejestvuje faloš a pretvárka, kde je všetko prosté a jednoznačné.
11/ Kráľ opíc
Keď došiel k. svojmu kmeňu, nebolo ešte tma, hoci sa cestou zastavil a zjedol zvyšky diviaka, ktoré si ukryl predošlého dňa, a sňal aj Kulongov luk a šípy z koruny stromov.
Tarzan, naložený bohatou korisťou, sa spustil z konárov medzi príslušníkov Kerčakovho kmeňa. Nadúvajúc prsia rozprával o svojom slávnom dobrodružstve a ukazoval korisť, ktorú vzal premoženému.
Kerčak zavrčal a obrátil sa k nemu chrbtom, lebo žiarlil na tohto zvláštneho príslušníka tlupy. Vo svojom malom zlomyseľnom mozgu hľadal zámienku, ako si vyliať na Tarzanovi zlosť.
Na druhý deň sa Tarzan od včasného rána cvičil v zaobchádzaní s lukom a šípmi. Spočiatku stratil skoro každý šíp, ktorý vystrelil, ale nakoniec sa naučil vypúšťať malé šípy dosť presne, a prv než uplynul mesiac, bol dobrým lukostrelcom. No svoju zručnosť zaplatil takmer celou zásobou šípov.
Kmeň si medzitým ďalej hľadal potravu neďaleko pobrežia. a tak Tarzan striedal svoj výcvik v lukostreľbe s ďalším prieskumom otcovej knižnice.
Jedného dňa našiel v zadnej časti jednej zásuvky v domci malú kovovú skrinku. Kľúč trčal v zámke a po chvíľke skúmania podarilo sa Tarzanovi skrinku otvoriť.
Našiel v nej vyblednutú fotografiu hladko oholeného mladého muža, zlatý medailón, vysádzaný diamantmi a pripevnený na tenkú retiazku, zopár listov a malú knižku.
Tarzan si všetko dôkladne poprezeral.
Fotografia sa mu páčila, lebo oči na nej sa usmievali a tvár bola otvorená a úprimná. Bol to jeho otec.
Aj medailón ho veľmi upútal a hneď si ho na retiazke zavesil okolo krku, ako to videl u čiernych mužov, ktorých nedávno navštívil. Trblietavé diamanty sa čudne jagali na Tarzanovej hladkej opálenej pokožke.
Listy sa mu ťažko lúštili, lebo písané písmo poznal iba málo, ak vôbec poznal, a tak ich schoval zasa do skrinky aj s fotografiou a venoval pozornosť knižke.
Tá bola skoro celá popísaná drobným písmom, ale hoci poznal už všetky chrobáčiky, v tomto usporiadaní a zostave, v akej sa tu vyskytovali, boli mu celkom nezrozumiteľné.
Tarzan sa už predtým naučil používať slovník, ale na svoje veľké sklamanie zistil, že mu v tomto prípade slovník nepomôže. Nemohol nájsť ani jedno slovo, ktoré bolo napísané v knižke, a tak ju napokon vložil späť do kovovej skrinky a zaumienil si, že túto záhadu rozlúšti neskôr.
Úbohý Tarzan! Keby bol vedel, že táto malá knižočka skrýva v sebe tajomstvo jeho pôvodu, odpoveď na hádanku jeho čudesného života!
Bol to denník Johna Claytona, lorda Greystoka - písaný po francúzsky, ako to mal vo zvyku.
Tarzan schoval skrinku späť do zásuvky, no črty výraznej, usmievavej tváre jeho otca sa mu navždy vryli do srdca a v mysli sa mu zahniezdilo pevné predsavzatie, že rozlúšti záhadu čudných slov v malej čiernej knižočke.
Zatiaľ ho zamestnávala iná, dôležitejšia úloha. Zásoba šípov sa mu minula, musel teda podniknúť novú cestu do osady čiernych mužov a obnoviť si ju.
Hneď na druhý deň zavčas rána sa vydal do osady. Cesta mu ubiehala rýchlo, takže ešte predpoludním prišiel k čistinke. Znova sa usadil vo svojej skrýši na veľkom strome a tak ako prvý raz videl ženy na poliach i v uličke osady, videl aj kotlík s bublajúcim jedom rovno pod sebou.
Ležal tak celé hodiny a čakal na vhodnú príležitosť, aby sa mohol nebadane spustiť dolu a vziať šípy, po ktoré prišiel. Ale toho dňa sa nestalo nič, čo by obyvateľov osady vyvábilo z domova. Deň sa chýlil ku koncu a Tarzan ešte stále striehol nad nič netušiacou ženou pri kotlíku.
.................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Otca som nikdy nepoznal.
