CONRAD, JOSEPH - ALMAYEROVO ŠIALENSTVO

CONRAD, JOSEPH

ALMAYEROVO ŠIALENSTVO
(Almayer´s Folly)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh, SPKK (131)
preklad Elena Chmelová
doslov Ján Boor
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra anglická,
264 s., slovenčina
hmotnosť: 326 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 €

*cesvo*

- Konečne zapadlo, - povedala Nina matke a ukázala na vŕšky, za ktoré zapadlo slnko. - Počuj, mama, idem teraz do Bulangiho zátoky, a keby som sa nikdy nevrátila -

Zmlkla a akási pochybnosť zhasila na chvíľu oheň potláčaného vzrušenia, ktorý po celý dlhý, vzrušujúci deň horel v jej očiach - bol to deň radosti a úzkosti, nádeje a hrôzy, nesmierneho žiaľu a zmäteného očarenia a potláčaný oheň ožaroval pokojnú ľahostajnosť jej čŕt lúčom dychtivého života. Kým oslepujúco svietilo since, v ktorého svetle sa zrodila a rástla jej láska, až sa jej celej zmocnila, tajomný šepot žiadostivosti udržiaval jej neochvejné odhodlanie a napĺňal jej srdce netrpezlivou túžbou po tme, čo by zmarila nebezpečenstvá i protivenstvá a priniesla šťastie, splnenie lásky, plnosť života. Konečne zapadlo! Krátke tropické šero zmizlo, ani si nestihla hlboko vzdychnúť od únavy, a v náhlej tme akoby bolo plno hrozivých hlasov, čo jej kázali, aby sa strmhlav hodila do neznáma, aby ostala verná vlastným impulzom a oddala sa náruživosti, ktorú vzbudila i cítila. On čaká! Na osamelej, odľahlej rúbani v nesmiernom tichu lesa čaká sám, je ubehlíkom, brániacim si holý život. Nedbal na nebezpečenstvo a čaká na ňu. Iba po ňu si prišiel, a teraz, keď sa blížil čas a čakala ho odmena za námahu, opytovala sa zdesená Nina sama seba, prečo ochabnuto pochybuje o vlastnej vôli, o vlastnej túžbe? Nasilu sa striasla strachu i prechodnej slabosti. Dočká sa odmeny! Jej ženská láska i česť premohli rozochvenú nedôveru v neznámu budúcnosť, ktorú jej prináša tmavá rieka.

- Nie, nevrátiš sa, - zahundrala pani Almayerová prorocky.

- Bez teba nepôjde, a keby tu ostal, - ukázala na svetlá v „Almayerovom paláci“ a nedopovedaná veta zanikla v mrmlavej hrozbe.

Obe ženy sa stretli za domom a teraz šli k jarku, kde boli priviazané kanoe. Keď prišli ku kríkom, zastavil ich spoločný impulz, pani Almayerová položila ruku na dcérino rameno a darmo sa pokúšala pozrieť dievčaťu do odvrátenej tváre. Keď sa pokúšala hovoriť, prvé slová sa stratili v potlačenom vzlyku - bolo to naozaj prekvapujúce u ženy, ktorá ani čo by zo všetkých ľudských vášní poznala iba zlosť a nenávisť.

- Odídeš a budeš veľkou rání, - povedala napokon dosť pevným hlasom, - ak budeš múdra, i tvoja moc bude veľká a za veľa dní ju nestratíš, ba ani v starobe ťa azda neopustí. A čo som bola ja? Po celý život iba otrokyňou a varila som ryžu mužovi, čo nebol ani smelý ani múdry. Mňa, aj mňa daroval náčelník a bojovník mužovi, čo nebol ani náčelníkom ani bojovníkom. Hai! Hai!

Ticho nariekala a oplakávala stratené možnosti vrážd a zločinov, ktoré by jej bol osud dožičil, keby ju bol spojil s príbuzným duchom. Nina sa sklonila nad tenuškú pani Almayerovú a vo svetle hviezd, ktoré sa zjavili na tmavom nebi a teraz stáli pokojne nad ich čudnou rozlúčkou, hľadela pozorne do matkinej vráskavej tváre, pozrela zblíza do jej vpadnutých očí, ktoré svetlom dlhej, bolestnej skúsenosti presvecovali jej temnú budúcnosť. Opäť ju, ako kedysi, očarila matkina exaltovanosť a predvídavá istota, ktorá s výbuchmi divosti nemálo prispela k tomu, že všade v osade verili v jej bosoráctvo.

- Bola som otrokyňou, a ty budeš kráľovnou, - pokračovala pani Almayerová a pozerala rovno pred seba, - ale pamätaj na silu i na slabosť mužov. Tras sa pred jeho hnevom, aby vo dne videl, že sa bojíš, no ukradomky sa môžeš smiať, lebo keď zapadne since, muž je tvojím otrokom.

- Otrokom! On! Pán života! Nepoznáš ho, mama.

Pani Almayerová sa iba pohrdlivo zasmiala.

- Rozprávaš ako bláznivá beloška, - zvolala. - Čože ty vieš o hneve a láske muža? Videla si už spať unavených mužov, keď siali smrť? Cítila si objatie silného ramena, ktoré vie vbodnúť kris hlboko do tlčúceho srdca? Si beloška, a mala by si sa modliť k bohyni!

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Tak či onak, vari predsa len pridlho bol preč z domu.

KOTOV, A. - SOVIETSKA ŠACHOVÁ ŠKOLA

KOTOV, A.
JUDOVIČ, M.

SOVIETSKA ŠACHOVÁ ŠKOLA
(Sovjetskaja šachmatnaja škola)

Osveta, Martin, 1953
preklad Ľudovít Potúček
obálka Osvald A. Klapper
1. vydanie, 3.300 výtlačkov

hobby, šport, šachy,
368 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 378 g

mäkká väzba
stav: zachovalá, obálka oddelená od knižného bloku

4,50 € PREDANÉ

*cesvo*

JEHLIČKA, PAVEL - OHLASY LIBICKÉ

JEHLIČKA, PAVEL

OHLASY LIBICKÉ
Otisk č. z pedagogického časopisu "Škola a život".

Nákladom vlastným, Praha, 1874

poézia, literatúra česká,
152 s., čeština
hmotnosť: 85 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, dobová tvrdá preväzba

5,00 €

*kvaja*poe*

BARTOŠKOVÁ, ŠÁRKA - FILMOVÉ PROFILY

BARTOŠKOVÁ, ŠÁRKA
BARTOŠEK, LUBOŠ

FILMOVÉ PROFILY
Českoslovenští scenáristé, režiséři, kameramani, hudební skladatelé a architekti hraných filmů

Československý filmový ústav, Praha, 1986
obálka Václav Jedlička
2. upravené a doplnené vydanie, 10.000 výtlačkov
59-249-85

encyklopédie, životopisy, film,
520 s., čeština
hmotnosť: 594 g

mäkká väzba
stav: dobrý

4,40 €

*H-5-1*

Touto publikací předkládá Čs. filmový ústav veřejnosti cennou encyklopedickou příručku přinášející základní údaje o životě a tvorbě československých scenáristů, režisérů, kameramanů, hudebních skladatelů a architektů hraného filmu. Autoři Filmových profilů Šárka a Luboš Bartoškovi zrevidovali, podstatné rozšířili a doplnili první verzi díla vydanou v ČSFÚ před dvaceti lety v roce 1966.

Kniha obsahuje 227 hesel. Každé heslo je opatřeno podrobnou filmografií a bibliografickými údaji. Jednotlivé profily byly zpracovány podle všech dosažitelných pramenů. V mnoha případech použili autoři údajů získaných v ústní či písemné formě přímo od tvůrčích pracovníků v této knize zastoupených.

Publikace se jistě stane nepostradatelnou příručkou filmových pracovníků, posluchačů i učitelů filmových fakult, členů filmových klubů a vůbec všech diváků, kteří se hlouběji zajímají o filmové umění a historii československé kinematografie.

JEČNÝ, DOBROMIL - BREVIÁR MODERNÉHO ČLOVEKA

JEČNÝ, DOBROMIL

BREVIÁR MODERNÉHO ČLOVEKA
(Brevíř moderního člověka)

Obzor - Pravda, Bratislava, 1971
preklad Ladislav Jánsky
ilustrácie Juraj Kotouček
obálka Oto Takáč
2. vydanie, 50.000 výtlačkov

medziľudské vzťahy, psychológia, sociológia
184 s., slovenčina
hmotnosť: 181 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,10 €

*gopal2*

Podľa riešenia stola, za ktorý hostí pozývame, budeme musieť riešiť aj ďalšie otázky. Tak napríklad obrus a servítky. Teraz sa hojne používa tzv. anglické prestieranie. To však vyžaduje leštený stôl alebo štýlový dubový stôl s bezchybným povrchom; tam, kde usporiadajú oficiálnu večeru, takéto prestieranie nie je najvhodnejšie, je určené skôr na deň alebo na menej formálnu príležitosť. Vo väčšine prípadov, aj keď máme anglické prestieranie, budeme asi potrebovať normálny obrus a servítky. Na to si zvoľme vhodnú plstenú alebo inú podložku na stolnú plochu. Ani materiál na obrus a servítky nebudeme vyberať náhodne. Vezmeme do úvahy náš porcelán a naše príbory. Podľa toho použijeme damask, čipkovinu, organtín a podobne. Ak je obrus vyšívaný, dbáme, aby aj motív výšivky bol v súlade s výzdobou stola. Farebné plátenné obrusy sú pekné, ale používame ich iba vo dne, nikdy nie pri oficiálnych príležitostiach. Ak hovoríme o oficiálnych príležitostiach, nemyslíme tým ani tak potrebu doma ako skôr spoločenský život všeobecne, do ktorého často ako organizátori alebo spoluusporiadatelia zasahujeme.

Problémom ostáva umelá hmota. Nemožno ju vylúčiť, najmä ak je kvalitná (tergal, terylén a pod.), ale vždy musíme vedieť, kedy si to môžeme dovoliť.

Vráťme sa ešte raz k anglickému prestieraniu. Veľkosť tu hrá istú úlohu. Prestieranie býva menšie, väčšie, okrúhle, oválne. Treba rátať s tým, že sklo sa naň už nevojde. V niektorých krajinách prišli s modernou praktickou novinkou. Na obe strany stola sa položí ako behúň prestieranie pre všetkých, teda niečo medzi anglickým prestieraním a obrusom. Okraje stola a stred stola nie sú pokryté. V tomto prípade je lepšie nepoužívať umelú hmotu, ale nejaký iný jemný materiál.

Aj tvar servítok bude závisieť od celkového štýlu prestierania. Ak sa prv používali najmä veľké servítky, móda aj prax prechádzajú na servítky menšie. K servítkam a k prestieraniu patria potom aj čipkové servítky pod tanieriky.

Každý príde na to, že na bruselskú čipku asi nepoložíme hlinený tanier. Kamenné alebo kovové taniere už nepouživame vďaka tomu, že už v 2. storočí pred n. l. vynašli Číňania porcelán a že na jeho výrobu prišli v Európe aspoň v stredoveku. Má veľa výhod. Nie je priveľmi drahý, niektoré druhy možno dopĺňať, umýva sa lepšie než majolika, nie je taký ťažký.

Ak si zakladáme domácnosť, nákup si dobre premyslíme. Aj v jedálni všetko so všetkým súvisí a náš vkus budú posudzovať podľa drobných nedostatkov. Nemožno tu opísať všetky druhy tanierov, mís a misiek, omáčnikov a podobne, treba len vedieť, čo pre naše ciele môžeme vypustiť z množstva porcelánu, používaného pri oficiálnych príležitostiach. Výroba už ráta s celkami, ktoré pre domácnosť stačia. Záleží na nás, aby sme farbou aj tvarom prispeli k celkovej harmónii. K tej patrí aj ďalší porcelán, t. j. súprava na čaj a kávu, ktorá svojím štýlom nesmie narúšať harmóniu.

Sklo je ešte staršie než porcelán. Egypťania poznali sklo už dvetisíc rokov pred naším letopočtom. Krištáľové sklo, ktoré preslávilo vo svete aj nás, je známe ešte len od 17. storočia. Dnes si jedálenský stôl bez skla ani dostatočne nevieme predstaviť. A hádam práve preto, že sklo pokladáme za prirodzený doplnok, niekedy nevenujeme dosť pozornosti výberu. Záleží na forme pohárikov a na ich štýle, zasa ide o harmóniu celku. Poháriky bývajú so stopkou alebo bez stopky a oba druhy sa delia na klasické a moderné. Budeme potrebovať sklo na dva druhy stolového vína, prípadne aj na šampanské, pravdepodobne aj na aperitív a na likér a koňak. Prirodzene, aj na pivo a vodu. Nemusí to byť vždy klasické brúsené sklo, výber je dnes bohatý a niektoré veľmi pekné druhy nie sú drahé.

Tam, kde často servírujeme jedlo na terase alebo v záhrade, budeme, prirodzene, voliť materiál pevnejší a ťažší, stabilnejší, a podľa toho opäť prispôsobíme celý stôl aj s prestieraním.

Príbory sú ďalším problémom, či už ide o vznešené strieborné alebo o praktické nehrdzavejúce príbory. V nijakom prípade asi nepoložíme staré strieborné príbory na moderné farebné prestieranie vedľa predmetov z majoliky a nedoplníme ich moderným farebným sklom. 

KRNO, MILOŠ - RANNÝ VIETOR

KRNO, MILOŠ

RANNÝ VIETOR

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961
edícia Živý prúd
obálka Miroslav Cipár
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

beletria, novela, literatúra slovenská,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 147 g

tvrdá väzba
stav: ušpinená, bez prebalu, knižničné pečiatky

0,10 €

*gopal2*

Poručík sa ospravedlnil, že o chvíľu príde, a zmizol so sklíčkom za dverami. V pracovni sa zohol nad stolom s lupou v ruke. Vedľa boxera ležali odtlačky od Hrašku i vrátnika. Oči mal prižmúrené a tvár napätú. Dlho porovnával odtlačok palca na boxeri s Hraškovým odtlačkom a potom si uľavene vydýchol. S úsmevom okolo úst otvoril fascikel „prípad číslo 97", zakryl ním boxer a potom luskol prstami.

Podišiel k telefónu, vykrútil číslo a ticho povedal:

— Mydliak. Doveď toho občana.

Hraško vošiel do pracovne a poručík si pomaly sadol za stôl.

— Ešte sa vás chcem čosi opýtať, — povedal, pričom nespúšťal oči z Hraškovej tváre. — Povedzte, neviete sa rozpamätať, odkedy vám chybuje gombička na ľavom rukáve?

Hraško zbledol ako stena. Náhle si pozrel rukáv a tvár mu zase dostala pokojný výraz:

— Nechápem, čo vlastne chcete. Ako viem, včera som ju ešte mal.

— Nemáte najlepšiu pamäť, občan Hraško, — odvrkol mu poručík a odkryl boxer na stole. — Poznávate?

Hraško stál ako zmeravený, ani len mihalnice sa mu nepohli. Potom hodil nechápavý pohľad na poručíka.

— Boxer, — povedal popod nos.

Poručíkovi šklblo kútikom úst. Mal ako obyčajne pri takýchto prípadoch ostré slovo na jazyku, ale ovládol sa.

— Netvárte sa tak hlúpo, — povedal. — Ak vy nechcete, tak ja vám to poviem. Gombičku nemáte od dvadsiateho piateho augusta, pol jedenástej

v noci. Súhlasíte? A týmto boxerom, — ukázal hlavou na stôl, — omráčili ste Hlaváča. Je to váš boxer.

Hraško stisol operadlo stoličky. Vzpriamil sa, ani čo by sa postavil do pozoru, a vysotil zo seba:

— Ako sa ma opovažujete upodozrievať?

Poručík pokrčil plecami a usmial sa:

— O tom sa ešte porozprávame. Hlaváč vás chytil za rukáv a pritom vám odtrhol gombičku. Tu ju máte. Pamätáte sa na to? Nuž a odtlačky prstov na boxeri sú vaše. Vaše vlastné, — dodal zvýšeným hlasom, pričom oddeľoval slabiky. — Stačí vám to?

Pohľad sa mu už nestretol s Hraškovým. V Hraškovi sa čosi zlomilo. Zvesil hlavu a strnulo sa díval na dlážku. Mal tuho stisnuté pery, ktoré mu celkom zmodreli, v ušiach mu hučalo a po chrbte prebehli mu zimomriavky.

Keď sa poručík spýtal, či priznáva svoju vinu, mlčky prikývol.

— Počkáte vedľa na prokurátora, — povedal poručík a Hraško celý zhrbený, ani čo by zrútený do seba, vyšiel z pracovne.

Keď ho odviedli, poručík Mydliak si podoprel hlavu a zažmúril oči. Spomenul si na ženu a na svojich dvoch synov. Mladší mal včera päť rokov. Ako rád by ho mal teraz pri sebe. Včera po večeri posadil si ho na kolená a syn sa ho spýtal: „Tato, kedy pôjdeš nazad do fabriky?"

Kedy, kedy? Ešte dlho nie, kým sa takíto lotri u nás potulujú, pomyslel si poručík.

Pretrel si oči vreckovkou. Nemal ani radosť z úspechu. Trápilo ho, že sa našiel nový podliak, a to ešte k tomu v jeho okrese. Ale pred očami sa

..........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Do rozpálenej tváre mu zavial ranný vietor.

DREISER, THEODORE - SESTRA CARRIE

DREISER, THEODORE

SESTRA CARRIE
(Sister Carrie)

Tatran, Bratislava, 1966
edícia Svetová tvorba (46)
preklad Ivan Krčméry
doslov Zora Studená
prebal a frontispice Alexander Eckerdt
3. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-624-66

beletria, román
468 s., slovenčina
hmotnosť: 583 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €

*cesvo*

V Carrie Meeberovej zobrazil Dreiser osud vidieckeho dievčaťa vystaveného pokušeniam veľkomesta a podliehajúceho im. Carrie vábilo bohatsvo, pekné šaty a príjemný život. Všetko toto sa jej podarí získať, len zaplatí za to drahú daň. Príde jedno rozčarovanie za druhým. Najprv sa sklame v svojom prvom milencovi. Druhý, bohatý sveták Hurstwood, ju doslova unesie z Chicaga do New Yorku, no aj pri ňom sa Carrie dožije rozčarovania. Napokon je nútená odpútať sa od tohto svojho čoraz väčšmi zhumpľovaného milenca či druha a založí si vlastnú existenciu, ba dopracuje sa pozoruhodného úspechu na javisku. Pritom je zaujímavé, že umelecky najprepracovanejšia a najvýraznejšia postava tohto románu nie je Carrie, ale Hurstwood. Jeho úspech a pád založil literárnu slávu svojho tvorcu, ktorý týmto dielom upozornil na svoj talent a umelecké majstrovstvo. Tieto sa plne rozvinuli až v jeho slávnej Americkej tragédii, ktorá dnes predstavuje jedno z najzávažnejších diel amerického i svetového realizmu.

Carrie preletela pohľadom izbu, všimla si ostatné Drouetove veci a usilovala sa presvedčiť, že sa vráti, ale preboha, vtom jej prebleslo hlavou: a čo ak sa nevráti? Čo potom?

Bola tu ešte jedna otázka, ktorá vyvolávala v Carriinej duši prinajmenej rovnaký zmätok. Ak sa Drouet vráti, veď sa bude musieť s ním zhovárať, bude mu musieť všetko vysvetliť. Iste bude chcieť, aby uznala, že on je v práve. Nie, aj tak s ním už nemôže žiť!

V piatok si Carrie spomenula na schôdzku s Hurstwoodom, ktorú mali dohovorenú na ten deň. V tú hodinu, keď sa mali podľa dohovoru stretnúť, Carrie opäť celkom jasne a presne vycítila ťarchu nešťastia, ktoré ju postihlo. Bola celá nervózna a vzrušená a mala zrazu pocit, že musí niečo podniknúť. O jedenástej hodine predpoludním si obliekla hnedé vychádzkové šaty a vybrala sa do obchodnej štvrte. Musela sa pozrieť za prácou.

Už od obeda sa chystalo na dážď a o jednej začalo pršať. Carrie sa nemohla vrátiť domov, ale musela počkať, kým sa vyčasí. Bol to ten istý dážď, čo pokazil Hurstwoodovi náladu a postaral sa mu o ďalší zúfalý deň.

Na druhý deň bola sobota a mnohé podniky končili už o dvanástej. Ukazoval sa krásny, slnečný deň, povetrie dýchalo sviežosťou, stromy a tráva sa skveli po daždi jasnou zeleňou. Len čo Carrie vyšla z domu, vítal ju veselý sbor čvirikajúcich vrabcov. Hľadela na utešený park a nechtiac rozmýšľala o tom, ako šťastne si žijú ľudia, ktorí nepoznajú starosti, a strašne si želala, aby jej voľajaká nepredvídaná náhoda pomohla zachrániť postavenie, čo si vydobyla. Nepotrebovala ani Droueta, ani jeho peniaze a neželala si mať nič spoločné ani s Hurstwoodom, len aby bola i naďalej v duši taká pokojná, ako dosiaľ. Veď, koniec koncov, i predtým bola šťastná - rozhodne šťastnejšia ako teraz, keď jej neprichodí iné, ako kráčať ďalej životom sama.

Keď Carrie došla do obchodnej štvrte, bolo už jedenásť hodín, a do konca pracovného dňa jej už neostávalo veľa času. Sprvu si to neuvedomila, ale potom na ňu doľahli spomienky na nepríjemné chvíle, ktoré kedysi strávila na týchto miestach. Motala sa sem a tam a snažila sa presvedčiť, že hľadá prácu, ale súčasne mala pocit, že to vari ani tak veľmi nesúri. Voľné miesto sa len tak nenájde a mohla s tým počkať ešte niekoľko dní. Ešte vždy si nechcela pripustiť, že bude musieť čeliť nenávideným starostiam o kúsok chleba. Tak či onak, vzápätí si uvedomila, že sa aspoň jedno zmenilo k lepšiemu - vedela, že teraz vyzerá oveľa lepšie. Badateľne sa zmenili aj jej spôsoby. Bola oblečená ako sa patrí a muži, a to dobre oblečení muži, čo si ju predtým iba ľahostajne obzreli spoza lakovaných pultov a priehradiek kancelárií, hľadeli teraz na ňu láskavo a v očiach sa im pritom rozhoreli prívetivé ohníčky. Toto všetko jej, prirodzene, dávalo vnútorné vedomie sily a tešilo ju to, ale nebola ešte celkom spokojná. Rozhodne, uvažovala Carrie, teraz hľadá iba také miesto, ktoré môže získať priamou a zákonnou cestou a nikdy neprijme nič, čo by ju inak zaväzovalo. Áno, potrebuje zárobok, ale ani jeden muž si ju nekúpi hocijakými darčekmi alebo falošnými sľubmi. Bude si statočne zarábať na živobytie.

„V sobotu sa predajňa zatvára o jednej hodine“ - oznamoval nápis na jedných z dvier, pred ktorými Carrie zastala, keď chcela vstúpiť a opýtať sa na prácu. Nápis jej poskytol zámienku a keď videla na ostatných dverách nové nápisy a zbadala, že hodiny už ukazujú štvrť na jednu, rozhodla sa, že nemá zmysel ďalej čakať, a odviezla sa do Lincoln Parku. Vždy tam našla niečo zaujímavé, kvety, zvieratá alebo jazierko. Uspokojovala sa myšlienkou, že v pondelok ráno vstane a hneď začne hľadať prácu. Ostatne, do pondelka sa ešte všeličo môže stať.

Nedeľa sa minula v takých istých pochybách, starostiach, nádejach a ktovie ešte akých ustavične sa meniacich náladách. Každú polhodinu si Carrie znova a znova pripomínala, že musí konať, a to konať hneď, a táto myšlienka zapôsobila na ňu ako šľahnutie bičom. Z času na čas, keď sa poobzerala okolo seba, pokúšala sa presvedčiť, že to s ňou azda nie je ani také zlé, že sa určite všetko dobre skončí. V takých chvíľach sa zamyslela nad Drouetovou radou, aby šla k divadlu, a zdalo sa jej, že ju na tomto poli očakáva úspech. Pevne sa rozhodla, že na druhý deň sa za niečím obzrie aj v divadlách.

Tak ako si umienila, v pondelok ráno vstala a starostlivo sa obliekla. Nemala ani tušenia, kde sa obráti, ale už sa rozhodla, že bude hľadať prácu najskôr v budovách divadla. Chcela jednoducho vstúpiť do niektorého divadla, opýtať sa, kde nájde riaditeľa, a obrátiť sa na neho. Ak majú voľné miesto, možno ho dostane, ak nie, riaditeľ jej v najhoršom prípade povie, kde má hľadať.

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

V svojej stoličke pri okne budeš snívať o takom šťastí, aké nikdy neokúsiš.

RYSUĽA, ŠTEFAN - ŽIVOT A PIESEŇ PODTATRANSKÉHO VAŽCA

RYSUĽA, ŠTEFAN

ŽIVOT A PIESEŇ PODTATRANSKÉHO VAŽCA

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1960
edícia Výber (19)
ilustrácie Jan Hála
1. vydanie, 4.270 výtlačkov

umenie, folklór, notové zápisy,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 527 g

9,90 € stav: bez prebalu, ušpinené dosky, knižný blok v poriadku, pečiatky v knihe (obr. s popisom var.2) *mikpa* in *kat-HUD*  PREDANÉ

32,00 € PREDANÉ tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý *regihu*

Z jednej strany Vysoké Tatry a Liptovské hole, z druhej Nízke Tatry. Medzi nimi leží Važec — kedysi rázovitá slovenská dedina. Rozprestiera sa na miestach, kde voľakedy boli neprehľadné tmavé lesy. Koľko námahy musel vynaložiť človek, kým získal kus ornej pôdy a postavil si chalupu.

Važec vznikol kedysi v trinástom storočí, keď sa do týchto krajov sťahovali baníci, ale najmä valasi. Odvtedy Važec i jeho obyvatelia prešli mnohými zmenami, ktoré ovplyvnili charakter človeka.

Dnes má Važec už pramálo zo svojej rázovitosti. Vonkajším výzorom už vôbec nepripomína onú rázovitú dedinu. Do typickej vonkajšej charakteristiky zasiahol predovšetkým katastrofálny požiar, ktorý roku 1931 zničil skoro celú dedinu, uložil do popola mnoho z toho, čo robilo Važec starou, tradičnou, typickou podtatranskou dedinou. Iba ľudia si uchovali ešte všeličo z tradičného odevu, mnohých zvykov, svojej ráznej reči, piesní, no aj tento tradičný život sa láme a prenikajú doňho novoty, ktorými je poznačený život celého slovenského ľudu.

Štefan Rysuľa v knihe Život a pieseň podáva obraz starého, tradičného života tejto podtatranskej dediny v minulosti. Hlavnú pozornosť venuje predovšetkým važtianskej ľudovej piesni ako najtypickejšiemu prejavu miestnej tradičnej kultúry v celej šírke jej spevného výskytu. Rysuľa sa zamyslel nad jej hodnotou a krásou, ktorá nám postupne odumiera a zaniká a chcel ju zachovať pre budúce pokolenia. Pieseň mu bola východiskom, miestom, z ktorého sa uberal k reálnemu životu. Medzi piesňou a životom hľadal to, čo ich spája. Išlo mu o syntézu medzi životom a umením, zamýšľal sa nad zmyslom života a poslaním ľudovej poetickej tvorby.

Znova tu poznávame Rysuľu ako dobrého rozprávača s jemným zmyslom pre detaily. V jeho knihe je veľa pekných, pestrofarebných miest, ktoré vedia upútať. Nadovšetko cenná je v tejto knihe bohatá zbierka važtianskych piesní.

Rysuľovo slovo spojené s krásou ľudovej tvorby a doplnené svojráznymi, charakteristickými kresbami akademického maliara Jána Hálu, vytvára pestrofarebný obraz podtatranskej dediny.

var.2

var.2

RATAJ, KAREL - AKVARISTIKA ZAČÍNÁ U ROSTLIN

RATAJ, KAREL

AKVARISTIKA ZAČÍNÁ U ROSTLIN

Svépomoc, Praha, 1980
fotografie Karel Rataj, R. Zukal
2. vydanie, 40.000 výtlačkov
38-008-80

hobby
176 s., 180 far. fot., čeština
hmotnosť: 320 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,50 € PREDANÉ

*gopal2*