JEHLIČKA, PAVEL - OHLASY LIBICKÉ

JEHLIČKA, PAVEL

OHLASY LIBICKÉ
Otisk č. z pedagogického časopisu "Škola a život".

Nákladom vlastným, Praha, 1874

poézia, literatúra česká,
152 s., čeština
hmotnosť: 85 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, dobová tvrdá preväzba

5,00 €

*kvaja*poe*

BARTOŠKOVÁ, ŠÁRKA - FILMOVÉ PROFILY

BARTOŠKOVÁ, ŠÁRKA
BARTOŠEK, LUBOŠ

FILMOVÉ PROFILY
Českoslovenští scenáristé, režiséři, kameramani, hudební skladatelé a architekti hraných filmů

Československý filmový ústav, Praha, 1986
obálka Václav Jedlička
2. upravené a doplnené vydanie, 10.000 výtlačkov
59-249-85

encyklopédie, životopisy, film,
520 s., čeština
hmotnosť: 594 g

mäkká väzba
stav: dobrý

4,40 €

*H-5-1*

Touto publikací předkládá Čs. filmový ústav veřejnosti cennou encyklopedickou příručku přinášející základní údaje o životě a tvorbě československých scenáristů, režisérů, kameramanů, hudebních skladatelů a architektů hraného filmu. Autoři Filmových profilů Šárka a Luboš Bartoškovi zrevidovali, podstatné rozšířili a doplnili první verzi díla vydanou v ČSFÚ před dvaceti lety v roce 1966.

Kniha obsahuje 227 hesel. Každé heslo je opatřeno podrobnou filmografií a bibliografickými údaji. Jednotlivé profily byly zpracovány podle všech dosažitelných pramenů. V mnoha případech použili autoři údajů získaných v ústní či písemné formě přímo od tvůrčích pracovníků v této knize zastoupených.

Publikace se jistě stane nepostradatelnou příručkou filmových pracovníků, posluchačů i učitelů filmových fakult, členů filmových klubů a vůbec všech diváků, kteří se hlouběji zajímají o filmové umění a historii československé kinematografie.

JEČNÝ, DOBROMIL - BREVIÁR MODERNÉHO ČLOVEKA

JEČNÝ, DOBROMIL

BREVIÁR MODERNÉHO ČLOVEKA
(Brevíř moderního člověka)

Obzor - Pravda, Bratislava, 1971
preklad Ladislav Jánsky
ilustrácie Juraj Kotouček
obálka Oto Takáč
2. vydanie, 50.000 výtlačkov

medziľudské vzťahy, psychológia, sociológia
184 s., slovenčina
hmotnosť: 181 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,10 €

*gopal2*

Podľa riešenia stola, za ktorý hostí pozývame, budeme musieť riešiť aj ďalšie otázky. Tak napríklad obrus a servítky. Teraz sa hojne používa tzv. anglické prestieranie. To však vyžaduje leštený stôl alebo štýlový dubový stôl s bezchybným povrchom; tam, kde usporiadajú oficiálnu večeru, takéto prestieranie nie je najvhodnejšie, je určené skôr na deň alebo na menej formálnu príležitosť. Vo väčšine prípadov, aj keď máme anglické prestieranie, budeme asi potrebovať normálny obrus a servítky. Na to si zvoľme vhodnú plstenú alebo inú podložku na stolnú plochu. Ani materiál na obrus a servítky nebudeme vyberať náhodne. Vezmeme do úvahy náš porcelán a naše príbory. Podľa toho použijeme damask, čipkovinu, organtín a podobne. Ak je obrus vyšívaný, dbáme, aby aj motív výšivky bol v súlade s výzdobou stola. Farebné plátenné obrusy sú pekné, ale používame ich iba vo dne, nikdy nie pri oficiálnych príležitostiach. Ak hovoríme o oficiálnych príležitostiach, nemyslíme tým ani tak potrebu doma ako skôr spoločenský život všeobecne, do ktorého často ako organizátori alebo spoluusporiadatelia zasahujeme.

Problémom ostáva umelá hmota. Nemožno ju vylúčiť, najmä ak je kvalitná (tergal, terylén a pod.), ale vždy musíme vedieť, kedy si to môžeme dovoliť.

Vráťme sa ešte raz k anglickému prestieraniu. Veľkosť tu hrá istú úlohu. Prestieranie býva menšie, väčšie, okrúhle, oválne. Treba rátať s tým, že sklo sa naň už nevojde. V niektorých krajinách prišli s modernou praktickou novinkou. Na obe strany stola sa položí ako behúň prestieranie pre všetkých, teda niečo medzi anglickým prestieraním a obrusom. Okraje stola a stred stola nie sú pokryté. V tomto prípade je lepšie nepoužívať umelú hmotu, ale nejaký iný jemný materiál.

Aj tvar servítok bude závisieť od celkového štýlu prestierania. Ak sa prv používali najmä veľké servítky, móda aj prax prechádzajú na servítky menšie. K servítkam a k prestieraniu patria potom aj čipkové servítky pod tanieriky.

Každý príde na to, že na bruselskú čipku asi nepoložíme hlinený tanier. Kamenné alebo kovové taniere už nepouživame vďaka tomu, že už v 2. storočí pred n. l. vynašli Číňania porcelán a že na jeho výrobu prišli v Európe aspoň v stredoveku. Má veľa výhod. Nie je priveľmi drahý, niektoré druhy možno dopĺňať, umýva sa lepšie než majolika, nie je taký ťažký.

Ak si zakladáme domácnosť, nákup si dobre premyslíme. Aj v jedálni všetko so všetkým súvisí a náš vkus budú posudzovať podľa drobných nedostatkov. Nemožno tu opísať všetky druhy tanierov, mís a misiek, omáčnikov a podobne, treba len vedieť, čo pre naše ciele môžeme vypustiť z množstva porcelánu, používaného pri oficiálnych príležitostiach. Výroba už ráta s celkami, ktoré pre domácnosť stačia. Záleží na nás, aby sme farbou aj tvarom prispeli k celkovej harmónii. K tej patrí aj ďalší porcelán, t. j. súprava na čaj a kávu, ktorá svojím štýlom nesmie narúšať harmóniu.

Sklo je ešte staršie než porcelán. Egypťania poznali sklo už dvetisíc rokov pred naším letopočtom. Krištáľové sklo, ktoré preslávilo vo svete aj nás, je známe ešte len od 17. storočia. Dnes si jedálenský stôl bez skla ani dostatočne nevieme predstaviť. A hádam práve preto, že sklo pokladáme za prirodzený doplnok, niekedy nevenujeme dosť pozornosti výberu. Záleží na forme pohárikov a na ich štýle, zasa ide o harmóniu celku. Poháriky bývajú so stopkou alebo bez stopky a oba druhy sa delia na klasické a moderné. Budeme potrebovať sklo na dva druhy stolového vína, prípadne aj na šampanské, pravdepodobne aj na aperitív a na likér a koňak. Prirodzene, aj na pivo a vodu. Nemusí to byť vždy klasické brúsené sklo, výber je dnes bohatý a niektoré veľmi pekné druhy nie sú drahé.

Tam, kde často servírujeme jedlo na terase alebo v záhrade, budeme, prirodzene, voliť materiál pevnejší a ťažší, stabilnejší, a podľa toho opäť prispôsobíme celý stôl aj s prestieraním.

Príbory sú ďalším problémom, či už ide o vznešené strieborné alebo o praktické nehrdzavejúce príbory. V nijakom prípade asi nepoložíme staré strieborné príbory na moderné farebné prestieranie vedľa predmetov z majoliky a nedoplníme ich moderným farebným sklom. 

KRNO, MILOŠ - RANNÝ VIETOR

KRNO, MILOŠ

RANNÝ VIETOR

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961
edícia Živý prúd
obálka Miroslav Cipár
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

beletria, novela, literatúra slovenská,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 147 g

tvrdá väzba
stav: ušpinená, bez prebalu, knižničné pečiatky

0,10 €

*gopal2*

Poručík sa ospravedlnil, že o chvíľu príde, a zmizol so sklíčkom za dverami. V pracovni sa zohol nad stolom s lupou v ruke. Vedľa boxera ležali odtlačky od Hrašku i vrátnika. Oči mal prižmúrené a tvár napätú. Dlho porovnával odtlačok palca na boxeri s Hraškovým odtlačkom a potom si uľavene vydýchol. S úsmevom okolo úst otvoril fascikel „prípad číslo 97", zakryl ním boxer a potom luskol prstami.

Podišiel k telefónu, vykrútil číslo a ticho povedal:

— Mydliak. Doveď toho občana.

Hraško vošiel do pracovne a poručík si pomaly sadol za stôl.

— Ešte sa vás chcem čosi opýtať, — povedal, pričom nespúšťal oči z Hraškovej tváre. — Povedzte, neviete sa rozpamätať, odkedy vám chybuje gombička na ľavom rukáve?

Hraško zbledol ako stena. Náhle si pozrel rukáv a tvár mu zase dostala pokojný výraz:

— Nechápem, čo vlastne chcete. Ako viem, včera som ju ešte mal.

— Nemáte najlepšiu pamäť, občan Hraško, — odvrkol mu poručík a odkryl boxer na stole. — Poznávate?

Hraško stál ako zmeravený, ani len mihalnice sa mu nepohli. Potom hodil nechápavý pohľad na poručíka.

— Boxer, — povedal popod nos.

Poručíkovi šklblo kútikom úst. Mal ako obyčajne pri takýchto prípadoch ostré slovo na jazyku, ale ovládol sa.

— Netvárte sa tak hlúpo, — povedal. — Ak vy nechcete, tak ja vám to poviem. Gombičku nemáte od dvadsiateho piateho augusta, pol jedenástej

v noci. Súhlasíte? A týmto boxerom, — ukázal hlavou na stôl, — omráčili ste Hlaváča. Je to váš boxer.

Hraško stisol operadlo stoličky. Vzpriamil sa, ani čo by sa postavil do pozoru, a vysotil zo seba:

— Ako sa ma opovažujete upodozrievať?

Poručík pokrčil plecami a usmial sa:

— O tom sa ešte porozprávame. Hlaváč vás chytil za rukáv a pritom vám odtrhol gombičku. Tu ju máte. Pamätáte sa na to? Nuž a odtlačky prstov na boxeri sú vaše. Vaše vlastné, — dodal zvýšeným hlasom, pričom oddeľoval slabiky. — Stačí vám to?

Pohľad sa mu už nestretol s Hraškovým. V Hraškovi sa čosi zlomilo. Zvesil hlavu a strnulo sa díval na dlážku. Mal tuho stisnuté pery, ktoré mu celkom zmodreli, v ušiach mu hučalo a po chrbte prebehli mu zimomriavky.

Keď sa poručík spýtal, či priznáva svoju vinu, mlčky prikývol.

— Počkáte vedľa na prokurátora, — povedal poručík a Hraško celý zhrbený, ani čo by zrútený do seba, vyšiel z pracovne.

Keď ho odviedli, poručík Mydliak si podoprel hlavu a zažmúril oči. Spomenul si na ženu a na svojich dvoch synov. Mladší mal včera päť rokov. Ako rád by ho mal teraz pri sebe. Včera po večeri posadil si ho na kolená a syn sa ho spýtal: „Tato, kedy pôjdeš nazad do fabriky?"

Kedy, kedy? Ešte dlho nie, kým sa takíto lotri u nás potulujú, pomyslel si poručík.

Pretrel si oči vreckovkou. Nemal ani radosť z úspechu. Trápilo ho, že sa našiel nový podliak, a to ešte k tomu v jeho okrese. Ale pred očami sa

..........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Do rozpálenej tváre mu zavial ranný vietor.

RYSUĽA, ŠTEFAN - ŽIVOT A PIESEŇ PODTATRANSKÉHO VAŽCA

RYSUĽA, ŠTEFAN

ŽIVOT A PIESEŇ PODTATRANSKÉHO VAŽCA

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1960
edícia Výber (19)
ilustrácie Jan Hála
1. vydanie, 4.270 výtlačkov

umenie, folklór, notové zápisy,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 527 g

9,90 € stav: bez prebalu, ušpinené dosky, knižný blok v poriadku, pečiatky v knihe (obr. s popisom var.2) *mikpa* in *kat-HUD*  PREDANÉ

32,00 € PREDANÉ tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý *regihu*

Z jednej strany Vysoké Tatry a Liptovské hole, z druhej Nízke Tatry. Medzi nimi leží Važec — kedysi rázovitá slovenská dedina. Rozprestiera sa na miestach, kde voľakedy boli neprehľadné tmavé lesy. Koľko námahy musel vynaložiť človek, kým získal kus ornej pôdy a postavil si chalupu.

Važec vznikol kedysi v trinástom storočí, keď sa do týchto krajov sťahovali baníci, ale najmä valasi. Odvtedy Važec i jeho obyvatelia prešli mnohými zmenami, ktoré ovplyvnili charakter človeka.

Dnes má Važec už pramálo zo svojej rázovitosti. Vonkajším výzorom už vôbec nepripomína onú rázovitú dedinu. Do typickej vonkajšej charakteristiky zasiahol predovšetkým katastrofálny požiar, ktorý roku 1931 zničil skoro celú dedinu, uložil do popola mnoho z toho, čo robilo Važec starou, tradičnou, typickou podtatranskou dedinou. Iba ľudia si uchovali ešte všeličo z tradičného odevu, mnohých zvykov, svojej ráznej reči, piesní, no aj tento tradičný život sa láme a prenikajú doňho novoty, ktorými je poznačený život celého slovenského ľudu.

Štefan Rysuľa v knihe Život a pieseň podáva obraz starého, tradičného života tejto podtatranskej dediny v minulosti. Hlavnú pozornosť venuje predovšetkým važtianskej ľudovej piesni ako najtypickejšiemu prejavu miestnej tradičnej kultúry v celej šírke jej spevného výskytu. Rysuľa sa zamyslel nad jej hodnotou a krásou, ktorá nám postupne odumiera a zaniká a chcel ju zachovať pre budúce pokolenia. Pieseň mu bola východiskom, miestom, z ktorého sa uberal k reálnemu životu. Medzi piesňou a životom hľadal to, čo ich spája. Išlo mu o syntézu medzi životom a umením, zamýšľal sa nad zmyslom života a poslaním ľudovej poetickej tvorby.

Znova tu poznávame Rysuľu ako dobrého rozprávača s jemným zmyslom pre detaily. V jeho knihe je veľa pekných, pestrofarebných miest, ktoré vedia upútať. Nadovšetko cenná je v tejto knihe bohatá zbierka važtianskych piesní.

Rysuľovo slovo spojené s krásou ľudovej tvorby a doplnené svojráznymi, charakteristickými kresbami akademického maliara Jána Hálu, vytvára pestrofarebný obraz podtatranskej dediny.

var.2

var.2

RATAJ, KAREL - AKVARISTIKA ZAČÍNÁ U ROSTLIN

RATAJ, KAREL

AKVARISTIKA ZAČÍNÁ U ROSTLIN

Svépomoc, Praha, 1980
fotografie Karel Rataj, R. Zukal
2. vydanie, 40.000 výtlačkov
38-008-80

hobby
176 s., 180 far. fot., čeština
hmotnosť: 320 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,50 € PREDANÉ

*gopal2*

ROUBAL, JINDŘICH - ZOOLÓGIA 6

ROUBAL, JINDŘICH
ZIMA, KAREL

ZOOLÓGIA 6

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1979
ilustrácie Mirko Hanák, Jaromír Windsor
fotografie V. hechel. J. V. Staněk, S. Štrockl
9. vydanie, 9.890 výtlačkov
67-251-79

učebnice, zoológia, biológia,
196 s., slovenčina

tvrdá väzba

PREDANÉ stav: používaná *szoro*učeb*
PREDANÉ *gopal2*učeb*

DOĽD-MICHAJLIK, JURIJ PETROVIČ - SÁM VOJAK V POLI

DOĽD-MICHAJLIK, JURIJ PETROVIČ

SÁM VOJAK V POLI
(I odin v pole voin)
I. diel

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1963
preklad Ružena Jamrichová
3. vydanie, 15.000 výtlačkov
prebal Emil Bačík
75-035-63

beletria, román, vojna, literatúra ukrajinská
560 s., slovenčina
hmotnosť: 534 g

tvrdá väzba s prebalom

0,90 € stav: dobrý *takro*belx-ukr*
0,30 € stav: dobrý, prebal poškodený *cesvo*

Plamene druhej svetovej vojny blčali po pevninách i moriach, keď na arénu hitlerovského štábu vstupuje barón von Goldring. Mladý, tmavovlasý, driečny, s modrými očami, protekčné dieťa vysokého dôstojníka, odvážny, úspešný - ideál naozajstného germánskeho hrdinu. Ba dokonca vrtkavá vojnová Šťastena mu ostáva verná, oddane ho sprevádza po rôznych frontoch celej Európy, drží nad ním ochrannú ruku v najfantastickejších dobrodružstvách a nebezpečenstvách v Taliansku i Francúzsku, diskrétne odchyľuje clonu nad zákulisím fašistickej vojny.., Kto je vlastne tento záhadný Goldring? Čitateľ nepusti knihu z rúk, kým sa nedozvie o osudoch a príbehoch mladého sovietskeho zpravodajského dôstojníka, ktorý sa dal na najťažšiu prácu - na účinkovanie v nepriateľskom zázemí. Telesne i duševne dokonale pripravený, disciplinovaný a ostražitý, preniká k najdôvernejším zdrojom zpráv a informácii, a zachraňuje takto tisíce životov svojich rodákov ako aj mnohých čestných ľudí, bojujúcich proti zvrhlej hitlerovskej vojnovej mašinérii.

V populárnom špionážno-dobrodružnom románe „Sám vojak v poli", ktorého I. diel u nás vychádza po štvrtý raz, čitateľ má možnosť znovu si pripomenúť časy, keď neochvejnosť, húževnatosť a láska k vlasti pomáhali sovietskym ľuďom oslobodiť svet od hrôz a ohavnosti fašizmu.

Vojna jej rozbila všetky plány. Pravda, hotel nebol pustý. Takmer všetky izby zaujali stáli nájomcovia, utečenci z Paríža a z celého severu. Neponáhľali sa domov, ta, kde bol nastolený prísny okupačný režim. V Saint-Rémy bol zakrytý aspoň figovým listom — dohodou medzi nemeckým komandom a vládou z Vichy o „ochrane vlasti“. Utečenci sa v reštaurácii aj stravovali, ale niekdajších zárobkov už nebolo. Dôchodky madame Tarvalovej zakolísali. Niečo iného sú kúpeľní hostia, ktorí sa prichádzajú zabaviť, a už predtým si na to odložili peniaze, a niečo iného sú stáli hostia, ktorí sa trasú nad každým sou, lebo nevedia, či im vystačia peniaze, a ani netušia, kedy sa budú môcť vrátiť domov. A madame Tarvalová musela pravidelne podporovať aj matku, ktorá žila s mladšou dcérou v dedine Travels. Pred vojnou Louise, mladšia sestra madame Tarvalovej, žila v Paríži, kde pracoval jej muž André Renard ako letecký konštruktér. Ale roku 1939 André Renard narukoval, slúžil pri letectve a pravdepodobne zahynul, lebo Louise za celý čas nedostala od neho zvesti. Onedlho hitlerovci skonfiškovali celý Renardov majetok. Louise musela odísť z Paríža k matke na neveľkú dedinku tridsať kilometrov od Saint-Rémy.

Prirodzene, bolo by im bývalo výhodnejšie bývať všetkým spolu. Sestra by pomáhala v reštaurácii. Ale madame Tarvalová sa na to neodvážila. Nie preto, že by nemala rada sestru, lež z opatrnosti. Keby sa gestapáci dozvedeli, že Renardova žena býva u sestry, pokladali by aj reštauráciu, aj samotnú majiteľku za nespoľahlivé. Zakázali by nemeckým dôstojníkom vstup do reštaurácie a dôchodky by sa ešte zhoršili. Ved tak či onak, najväčšia časť zárobku plynula práve z týchto stálych hostí. Nie, nemohla si dovoliť vziať k sebe sestru! Madame Tarvalová starostlivo tajila, že si s ňou aj píše, najmä odvtedy, ako Jean odišiel k maquistom.

Áno, jej malý Jean, jej jediný syn, musel odísť k partizánom. Odo dňa, ako sa to stalo, madame Tarvalová nepoznala chvíľku pokoja. Ešte dobre, že sa to nedozvedeli gestapáci. Pre nich sa Jean nevrátil z frontu, zahynul v boji alebo padol do zajatia. Ale čo, ak sa to dozvedia? Ved ho už raz zadržali v horách. Na šťastie, natrafil na toho baróna. Podistým jej materinské modlitby zaúčinkovali a barón ho pustil. Inak ako by si mohla vysvetliť, že tak čudne postupoval? Azda spoznal v Jeanovi Monikinho brata? Nie, to nie je možné. A Jean ostal takým, aký bol — bezstarostné, hlúpe chlapča. Čo aj je starší od Moniky, správa sa horšie než ľahkomyseľné dievča.

Ale na Moniku sa môže spoľahnúť. Ona nie je taká. Pravda, nenávidí Nemcov a zavše je priprchká, no nikdy neprekročí hranicu. Ba pristala učiť po francúzsky aj baróna von Goldring. Napokon barón sa ani neponáša na Nemca. Je zdvorilý ako ozajstný Francúz a je veľmi srdečný. Odvtedy, ako pustil Jeana, madame Tarvalová dennodenne v ňom nachádza nové a nové ctnosti. Iba ozajstný gavalier vie sa tak správať. Jean odkázal po Monike, že priam zdrevenel od prekvapenia, keď všetko tak prešlo. Ale ozaj, odkiaľ sa Monika dozvedela o Jeanovi? Madame Tarvalová si pripomína časté výlety na bicykli, a zalieva ju horúčava. Čo, ak aj Monika je v spojení s partizánmi?

Madame Tarvalová sa pozastavuje a rozoberá to, čo si predtým nevšímala.

Veru, často prostred dňa v najsúrnejšej robote Monika nechá všetko naverímboha, vyhovorí sa, že ju bolí hlava a odíde kamsi . . . Potom tie pozdravy od Jeana . . . Akosi často ich Monika prináša. Alebo takéto reči: „Mama, ak sa ťa spýtajú, povedz, že Francois je môj ženích.“ Chápala to vtedy ako žart a usmiala sa. Francois s dlhým nosom a jej krásavica Monika! Teraz však nie je madame Tarvalovej do smiechu. Pomaly si začína uvedomovať, že dcéra čosi pred ňou skrýva. Panebože, ak sa to niekto dozvie! Veď Jean je v horách, ako-tak v ústraní, ale Moniku môžu podchvíľou prichytiť. Preč s týmito myšlienkami, priviedli by ju do šialenstva! Madame Tarvalová balamutila samu seba, zaháňala strašné podozrenia, vysmievala sa sama sebe, nazývala sa bojkom, ale nepokoja sa zbaviť nemohla.

Madame Tarvalová nikdy nič nenadštrkla Monike. Ved dobre si poznala dcéru. Povaha zápalistá a pritom zaťatá. Keby ju vystríhala, vyvolala by v nej výbuch zlosti a výčitiek. Monika sa nikdy nemohla zmieriť s myšlienkou, že

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Ale teraz budeme ľuďmi mieru!"

ŠVEJDA, JIŘÍ - DLOUHÉ DNY

ŠVEJDA, JIŘÍ

DLOUHÉ DNY

Mladá fronta, Praha, 1981
edícia Alfa (62)
doslov Štěpán Vlašín
prebal Rostislav Vaněk, Jitka Walterová
1. vydanie, 45.000 výtlačkov
23-019-81

beletria, román, literatúra česká,
248 s., čeština
hmotnosť: 311 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalá

0,10 €

*cesvo*

O jednom ze svých hrdinů prozradil Jiří Švejda, že musel o něm napsat, „aby se jej zbavil sám v sobě“. Tento výrok můžeme přenést takřka beze zbytku i na postavu mladého, talentovaného prozaika Viléma Hálka, hlavní postavu z posledního Švejdova díla - DLOUHÝCH DNŮ. Hálek vystudoval dálkově chemii, získal titul a stálé místo ve výzkumu místní chemičky a začal psát. Úspěch prvotiny, napsané po večerech, strhl lavinu. Tisk, televize, noviny a film, nabídky na další knihy, scénáře a rozhovory o tvůrčích plánech. Zrodil se úspěšný autor. A s úspěchem i závist. Další kniha je přijímána již s mírnými rozpaky. Kritika váhá, obdiv se mění v pochybovačný pošklebek. Ve středu dění však zůstává mladý, senzitivní a snadno zranitelný člověk. Zpochybňování práce mu přináší i komplikace rodinné, závažnější než společenské mínění. Hálkovy vyvstává zásadní otázka. Co bude dál? Nový rukopis Švejdův je již jeho šestou knihou. (Romány Havárie, Dva tisíce světelných let, Kdybych zemřel, Požáry a spáleniště a básnická skladba Poéma o větru). Rádi konstatujeme, že je dílem mnohem hutnějším a stavebně dovednějším, než byly předchozí svazky. Svědčí o formálním vyzrávání autorově, Švejda už zdaleka není jen mladým a talentovaným příslibem.

POZNÁMKY: ROZHOVOR

Irena procitla do parného jitra a otrávene civela do stropu zděného bungalovu. Vstát, opatrně našlapovat v rozpáleném písku na pláž, tam ulehnout a střídavě nastavovat slunci záda a břicho, a to celé odpoledne, pak lehký oběd, vykoupat se a znovu se obracet, večer víno, tanec a Marek, ten psík bez vůle, ve chvílích zoufalství agresivní.

„Uděláme si výlet?“ ohlédla se k Věře, která na protějším lůžku ještě dosnívala písečné duny, měsíc, noc a hvězdy.

„Dneska Irenku hlídat nemůžu,“ řekla rychle matka.

„V osm jede autobus do Budvy ...“

Věra otevřela oči a zvedla se na loktech.

„Přece jsme s klukama dohodnuté, že ...“

„Kašlu na ně!“ přerušila ji Irena.

„Vůbec nedržíš slovo!“

„A ty jsi slepice. Jednou potkáš normálního chlápka a není s tebou k vydržení,“ Irena se ušklíbla, „čím víc za ním polezeš, tím dřív se na tebe vykašle, chudáčku ...“

„Vilém byl pěkně padlej na hlavu, že si tě vzal!“ křikla Věra rozčileně. „Kdyby věděl, co ...“

„Řekneš mu to?“ opět ji přerušila Irena.

Věra ztichla a krotce zavrtěla hlavou.

„Tak o tom neblafej,“ Irena pohrdlivě ohrnula rty, vstala a poprvé za deset dní tady začala sama Irenku připravovat na den u moře.

„A co mám vyřídit Markovi?“ zeptala se Věra již smířlivě, když Irenka vyběhla ven.

„Že mi leze krkem,“ odpověděla Irena a vyšla za dcerkou před bungalov.

Jehličky slunečních paprsků bodaly do ramen a pod vlasy, rozpalovaly kůži a tělo až k bolesti. Nudná dovolená, pomyslela si Irena a náhle cítila podivnou lhostejnost, znechucení a zlost, že nemá objekt, jehož dráždění by ji uspokojovalo. Snad nudistická pláž ... Sama se tam ostýchala jít, třebaže se přesvědčovala, že lidé na pláži a vše kolem nich je oderotizováno, ale zaštítěna malou Irenkou se odhodlala.

Za závorou si odvážne a samozřejmě svlékla plavky a s Irenkou za ruku vykročila podél břehu. Statečně snesla zkoumavé pohledy mužů a závistivé žen, lehla si na přikrývku, nasadila si brýle a oddělena od světa neprůhlednými zrcadlovými skly, sama neviditelná, protože anonymní, pozorovala skotačící Irenku.

I do vody vstoupila s brýlemi na očích. Koupala se dlouho, nemohla se nabažit toho okouzlujícího pocitu volnosti a lehkosti, a teprve když Irenka chtěla pít, vyšla z moře na pláž.

„Paní Markéta ... Dobrý den.“

Ohlédla se. Ani dnes se Miro neusmíval.

„Nikdy jsem vás tu neviděl,“ Miro pokrčil rameny.

„Jsem tu poprvé,“ řekla a náhle pocítila stud, protože přestala být anonymní a opar bezpohlavnosti mizel.

„Jste odvážná,“ Miro smyslně zamrkal. „I když to máte velmi snadné...“

„Jako každý,“ ukončila rozhovor a zamířila ke své pokrývce.

Přidal se k ní. Rozprostřel vedle její deky krátké prostěradlo a lehl si. Připadalo jí to hulvátské. Dala Irence napít, obrátila se na břicho a mlčky hleděla na moře.

„Vy jste rozvedená?“ zeptal se Miro a dlaněmi hrnul hráz písku k jejímu lokti jako buldozér.

„Ne,“ odpověděla po chvíli.

Obrátil se na záda a nestydatě se obnažil.

„V Mostě bylo mnoho rozvedených žen ...,“ povzdechl, jako by vzpomínal na kouzelné dny. „Bydleli jsme na ubytovně jen několik dní...“

„Proč mi to říkáte?“ obořila se na něho.

Miro se zarazil, obrátil se na bok a zavrtěl hlavou.

„A kde je tedy váš muž?“

„Zůstal doma. Má mnoho práce,“ řekla hádavě.

„Aha...,“ soucitně přitakal a Irena zuřila, že mu vůbec odpověděla, že se nechala vyprovokovat jeho sebevědomým a nabubřelým odhadem.

„A copak dělá?“ zeptal se Miro po chvíli a v obličeji měl takový výraz dychtivého očekávání, jako když malý chlapec vší silou hodí kámen a sleduje, kam až dopadne.

.........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Běž," řekl jsem a ona odešla.