STOWE, HARRIET BEECHER
CHALÚPKA STRÝČKA TOMA
(Uncle Tom´s Cabin)
Mladé letá, Bratislava, 1964
preklad a úprava Miloš Ruppeldt
ilustrácie Vladimír Machaj
doslov Miloš Ruppeldt
3. vydanie, 15.000 výtlačkov
66-091-64
beletria, román, literatúra americká
296 s., slovenčina
hmotnosť: 420 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
2,00 € PREDANÉ
*cesvo* in *H-2-9*
Je málo diel vo svetovej literature, ktoré by tak mocne zapôsobili na svojich čitateľov, ako Chalúpka strýčka Toma; jej autorkou je americká spisovateľka Harriet Beecher Stowe (1811 —1896). Prvé vydanie knihy bolo takmer za niekoľko dní rozobrané. V miliónoch čitateľov vzbudzovalo dielo spravodlivé rozhorčenie a odpor proti hroznému útlaku černochov v Spojených štátoch amerických. Odvtedy vychádzala kniha znovu a znovu, a to nielen v Amerike, ale v prekladoch prešla celým svetom. Čím si kniha získala obľubu?
Popudom k napísaniu Chalúpky strýčka Toma bol hrozný, až neuveriteľne ťažký život zotročeného černošského ľudu v Spojených štátoch. Opisovanú skutočnosť autorka stvárnila tak živo, že kniha dodnes nestratila zo svojej zaujímavosti, pútavosti a pôsobivosti.
V černošských hrdinoch, strýčkovi Tomovi, tete Chloe, Georgeovi Harrisovi, jeho žene Elize a v mnohých iných poznávame predstaviteľov černošského ľudu, ubiedeného a deptaného otrokármi — ale predsa bystrého, nadaného, s vrodenou inteligenciou a sebavedomím. Ich charakter nedokázali podlomiť ani roky útlaku v otroctve. Živo sú vykreslené i postavy hrubých a brutálnych otrokárov, ktorí v honbe za väčším výnosom svojich plantáží sa nezastavia ani pred mučením a vraždením černochov. Osudy opísané v románe sa zdajú neuveriteľné, a predsa sú hlboko pravdivé. Popri nespornom umeleckom majstrovstve, s akým je kniha napísaná, jednou z hlavných príčin jej úspechu a pôsobivosti je to, že ani jedna scéna alebo situácia nie je vymyslená, ale prýšti priamo zo skutočnosti, zo života, ktorý autorka už od útleho detstva poznala a videla na vlastné oči.
Mnohí otroci z Južných štátov ušli a hľadali útočište na Severe, kde otroctvo nebolo. Priamym podnetom k napísaniu knihy bol krutý zákon z roku 1850, ktorý nútil obyvateľov Severných štátov vydať ujdených černochov ich pánom. Tento zákon vyvolal v radoch všetkých statočných Američanov veľké pobúrenie. Harriet Beecher Stowe reagovala na tento fakt vydaním svojho najlepšieho diela — Chalúpky strýčka Toma. Napriek kampani, ktorou chceli otrokári zneškodniť toto silné dielo, kniha si svoje miesto vybojovala a uhájila, lebo jasne odhalila pravú tvár otroctva, nespravodlivosť a barbarstvo celej rasovej teórie.
KAPITOLA 31
Na ceste
Na spodnej palube malej ošarpanej lode, plaviacej sa po Červenej rieke, sedel Tom. Na rukách i na nohách mal okovy, no najťažšie okovy ho ťažili na duši. Všetok jas zmizol z oblohy jeho života... mesiac i hviezdy... Všetko sa pominulo, ako tie stromy a brehy, okolo ktorých plávali a ktoré už nikdy neuvidí. Jeho kentucký domov so ženou i deťmi a láskavými pánmi, dom Saint-Clareovcov so všetkými nádherami, so zlatovlasou Evou, Saint-Clare, hrdý, veselý, driečny, zdanlivo ľahkomyseľný, no pritom taký dobrosrdečný, hodiny pokojného a bezstarostného života — to všetko je preč! A čo ostalo miesto toho?
Jedným z najtrpkejších úderov otroctva je to, že černoch, ktorý privykol na život v bohatom dome, u dobrých pánov, môže kedykoľvek padnúť do rúk drsného a surového oplana — práve tak, ako keď sa nejaký stôl alebo stolička, ktorá kedysi okrašľovala prepychový salón, dostane nakoniec dokaličená do dajakej špinavej krčmy. Veľký rozdiel medzi nimi je v tom, že stôl a stolička necítia, ale človek cíti. Ani zákonné ustanovenie, podľa ktorého otrok „prináleží k domácemu náradiu“, nemôže ho zbaviť duše s jej spomienkami, láskou, strachom a želaniami.
Tomov nový pán Simon Legree na rozličných miestach v Novom Orleanse skúpil osem otrokov a odviedol ich, spútaných po dvoch, na parník „Pirát“, ktorý stál v prístave, pripravený na odchod hore Červenou riekou.
Len čo sa parník dal na cestu, prakticky založený pán Legree prišiel si pozrieť svoj tovar. Zastavil sa pri Tomovi, ktorý bol na dražbu vyobliekaný vo svojich najlepších šatách, v naškrobenej košeli a s vyleštenými topánkami. Úsečne na neho zvolal:
— Vstaň!
Tom vstal.
— Dolu s tou kravatou! — zakričal Legree, a Tom, zaťažený putami, začal si ju snímať. Surovec mu pomohol; strhol mu kravatu z hrdla a strčil si ju do vrecka.
Potom otvoril Tomov kufor, ktorý už bol predtým prekutal, a vytiahol z neho staré nohavice a ošúchaný kabát, ktoré Tom chcel používať len pre prácu v maštali. Odopol mu z rúk okovy, ukázal mu kút medzi debnami a riekol:
— Chod tam a prezleč sa!
Tom poslúchol a o chvíľku sa vrátil.
— Vyzuj si topánky, — prikázal mu Legree.
Tom tak urobil.
— Na! — povedal Legree a hodil mu pod nohy hrubé krpce, aké nosievali otroci. — Obuj si tieto!
Znovu mu pripevnil na ruky putá a začal prezerať vrecká na šatách, ktoré Tom práve vyzliekol. Vytiahol hodvábnu vreckovku a strčil si ju do vrecka. Niekoľko maličkostí, ktoré si Tom opatroval ako poklad, lebo mu pripomínali Evičku, s pohŕdavým zamrmlaním vyhodil ponad plece do rieky.
Po tejto prehliadke Legree odišiel i s Tomovým kufrom na prednú palubu, kde ho o chvíľku obkolesili viacerí lodníci. Za hlasitého posmechu o negroch, ktorí sa chcú hrať na pánov, rozpredal všetky Tomove veci, jednu po druhej, a nakoniec vydražil aj prázdny kufor. Považovali to za veľmi zábavné, najmä keď videli Toma, ako hľadí, keď si jeho veci berie ten alebo onen. Najzábavnejšie bolo vydražovanie kufra a žartom nebolo pri tom konca-kraja.
Po rozpredaji sa Simon opäť vrátil k svojmu tovaru.
— Tak, Tom, ako vidíš, zbavil som ťa zbytočnej príťaže. Dávaj si
dobrý pozor na šaty, čo máš, lebo veru tak skoro nedostaneš nové. Ja
učím svojich negrov šetrnosti. Jedny šaty na rok — taký je u mňa po-
riadok.
Potom Simon podišiel k Emmeline, ktorá bola pripútaná k staršej mulatke.
— Veselšie, krásavica, veselšie, — povedal jej a uštipol ju za briadku. Podvedomý pohľad dievčaťa, plný hrôzy, strachu a odporu, neušiel jeho pozornosti.
Zachmúril sa.
— Nijaké vrtochy! Budeš sa tváriť milo, keď ti niečo hovorím, rozumieš! A ty, starý potkan, čo sa uškľabuješ! — zreval na mulatku, ku ktorej bola Emmelína pripútaná, a sotil ju. — Ved vy budete vyzerať príjemnejšie, to vám vravím. — Legree ustúpil zo dva kroky nazad. — Pozrite na mňa, rovno do očí, hneď! — vravel a dupal pritom jedovato nohou.
Všetci otroci, ako začarovaní, obrátili zrak na Simonove zelenkavosivé oči.
— Videli ste toto? — povedal, otrčil im popod nos svoju veľkú päsť ako kladivo. — Ohmataj ju, — povedal Tomovi. — Vidíš tie mozole?
..........................................................................................................................................
... posledná veta ...
Vážte si svoju slobodu a usilujte sa byť takými
statočnými a čestnými ľuďmi, ako bol náš strýčko Tom.
SVĚTLÁ, KAROLINA
