KALINČIAK, JÁN
REŠTAVRÁCIA
Matica slovenská, 1950
edícia Hviezdoslavova knižnica (3)
ilustrácie Ľudo Fulla
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
beletria, román,
204 s., slovenčina
hmotnosť: 257 g
tvrdá väzba
0,90 € stav: dobrý *priva*bels
0,70 € stav: zachovalá, knižničné pečiatky *cesvo*bels*
Zemianstvo predstavené v humoreske na jeho typických predstaviteľoch a za typických okolností sa javí v zhode s historickou pravdou ako trieda, ktorá už dohrala svoju spoločenskú úlohu. Janko Kalinčiak toto s mimoriadnou účinnosťou dokázal ukázať na udalosti, akou boli voľby župných funkcionárov - reštavrácia. Zemianske voľby Janko Kalinčiak opisuje ako komédiu, v ktorej niet ani trochu vážnosti. Zemianskych voličov a zemianských kandidátov nezaujímal povážlivo zanedbaný stav krajiny, hoci v celoeurópskom meradle patrilo Uhorsko medzi najzaostalejšie krajiny. Plytká prestíž zemianskych strán a výhľad na obžerské a pijácke orgie, boli jedinými cieľmi a záujmami v týchto voľbách. A klamstvo, podvádzanie, vydieranie či podplácanie, boli vyskúšanými prostriedkami na ich dosiahnutie. Naozaj bolo jedno či v reštavrácii zvíťazí strana kandidáta Bešeňovského alebo Potockého, verejný život naďalej pokračoval svojím niekoľkostoročným korytom. A bedársky zeman Matiaš Bešeňovský, je za peniaze schopný sľúbiť hocičo a hocikomu, zradiť to, čo pred chvíľou prisľúbil, ale pritom na poddaného sedliaka pokrikuje: „Veď je sedliak na to na svete aby robil, a to i vtedy, keď zeman ani krížom slamy nepreloží.
A pán Adam uradovaný, vystúpil na okno, počúval celú nôtu, pozeral, ako mladé i staré vyhadzuje čiapky i klobúky dohora, poklonil sa i vypovedal: — Ďakujem, páni bratia, ďakujem!
Ohromné „vivat“ sa ozvalo a celé shromaždenie išlo dnu privítať pána vicišpána. Tento odpovedal pár priateľských slov, vybozkával každého po poriadku, ponúkal pánov bratov do bočných izieb, kde sa už popredku pripravené pečene na stole kúrily a sklenicami s vínom bol celý stôl obsypaný, že sa až tak zhýbal pod nimi.
Pán vicišpán sa ale odrazu zastavil, pozeral po shromaždených, hľadel, hľadel, a dohľadieť sa nemohol. Odrazu sa spýtal: — A Matiaš, náš Matiaš kde?
Daniel sa poškrabal za uchom i odpovedal: — Či ho čert vie, kde ho psi jedia.
— Nič to za to, — zavolá vtom Gašpar, — však príde na psa mráz, a dožijeme sa, že ako robil, tak sa mal, čertu slúžil, čert ho vzal! Zato ale Bešeňovskí i život za vás dajú, a bez jednej lastovičky bude leto.
— Ale však tu vás mal Matiaš v mojom mene prijímať, — prehodil s podivením vicišpán.
— No, pekný to vtáčik, — odvetil Daniel, — a vy ste, Vaša Milosť, sverili na psa slaninu a dali ste svoju vec čertovi na buzogáň!
— Ej, holo by to, páni bratia! — zakrútiac hlavou, prerečie vicišpán, — to tak nemôže byť, ako vravíte. Už či tak, či tak, Gašparko, zájdite len preňho, však uvidíme, na čom stojíme. — A vtom sprevádzal pánov bratov do druhej izby k naloženým stolom.
Matiaš sa práve, príduc z výletu do susedných dedín domov, preobliekal, vypočúval Gašpara, pozrel naň bokom, zamrmlal popod nos: — Keď mu čert na jazyku sedí, vtedy pre mňa posiela, — a vstanúc, kázal sa posadiť príchodziemu, sám ale, oblečúc najlepšiu, akú mal, kurtku, zatlačiac okrúhly klobúk na čelo a premýšľajúc, čo asi Adam povie, uberal sa v tak dobrom rozmare, ako by sa nič medzi ním a vicišpánom nebolo prihodilo, do shromaždenia slávnej famílie, bo si bol dobre povedomý, že Adam zná oceniť i jeho náchylnosť, i nepriateľstvo.
U pána Adama bolo veselo. Páni bratia jedli, pili, kričali, verili sa, že sa skôr nebo na zem zrúti, nežli oni od svojej vlastnej krvi odstúpia. Cigán húdol, hajdúsi a mládenci brnkali miskami a sklenicami, a pán vicišpán bol ako živé striebro, chodil od jedného k druhému, stískal ruky, bozkával novopríchodzích, obzvlášte zo susedných dedín, a mal sa okolo každého, už či to bol pán, čo sa na štyroch vozil, a či chudák, čo sa od reštavrácie do reštavrácie postiť musel.
Vtom vstúpil Matiaš. Pán Adam sa usmial oproti nemu, poklonil sa, pobozkal ho i vyriekol: — No, len vy ste ešte, pán brat, tu chybeli; teší ma, že sme vás predsa doma zastihli a že ste predsa prišli.
— Hja, Vaša Milosť! — odvetí Matiaš, — kde sa dobre vodí, ta sa rado chodí.
— No, teší ma, — prerečie vicišpán, — ale mal bych sa čosi s vami poshovárať — odpusťte, páni bratia, na chvíľku sa musím odstrániť.
— Neverte mu, Vaša Milosť! — vstanúc do ucha
.........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Takých, na môj´
hriešnu dušu, nikdy viacej nebude!"
VRBKA, JAN
