SUCHOTIN, ANATOLIJ KONSTANTINOVIČ
PARADOXY VEDY
(Paradoksy nauki)
Smena, Bratislava, 1984
edícia Sputnik
preklad Anna Lackovičová
ilustrácie Koloman Leššo
prebal Jozef Pernecký
1. vydanie, 2.000 výtlačkov
73-074-84
veda, filozofia,
206 s., slovenčina
hmotnosť: 369 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky
2,40 € PREDANÉ
*bib10*
ZÁBLESK GÉNIA (OSVIETENIE)
Pri úspešnom bádaní inkubačné vzrušenia sa končia výsledkom, ktorý prichádza odrazu ako plod voľného spájania myšlienok. Pretože prichádza nečakane, nazýva sa osvietením. Tak sa dostávame k tretej etape vedeckej tvorivosti. Nie je to ani tak etapa, ale akt, pre ktorý je charakteristický bleskový priebeh. Porovnáva sa to s náhlou záplavou svetla neočakávane silnej intenzity. Dante to opísal takto:
Blesk z výšin mi v myseľ šľahol, čo úsilia jej zrazu napĺňal.
M. Planck charakterizoval svoj stav v momente vzniku kvantovej teórie: „Po niekoľkých týždňoch tej najintenzívnejšej práce v mojom živote zrazu tmu, v ktorej som sa zmietal, osvetlil blesk a predo mnou sa otvorili neočakávané perspektívy.“
Podstata osvietenia spočíva v tom, že prvky problémovej situácie, t. j. poznatky bezprostredne sa zúčastňujúce na riešení problému a dovtedy roztrieštené, sa spájajú do jedinej celistvej štruktúry. Osvietenie sa nemôže uskutočňovať po častiach najmä preto, že prebieha završovanie a rodí sa nové poznanie. Riešenie vzniká naraz, vcelku, završuje sa rýchlo, za oveľa kratší čas, než trvala inkubácia.
Nakoniec to, čo vyzeralo zamotané, nepostrehnuteľné a nejasné, zrazu sa vyjasňuje, chaos a neporiadok nečakane nadobúdajú zmysel, rozhádzané detaily sa skladajú do celkového obrazu. G. Polya používa na vysvetlenie takýto opis: Predstavte si, že neskoro v noci vchádzate do hotelovej izby. Pritom ako potme hľadáte vypínač, vrážate do istých nepochopiteľných predmetov, cítite ich hrany, narážate na prekážky. Vtom nájdete vypínač, zažnete svetlo a všetko zrazu zjasnie. Veci sú tam, kde majú byť, sú na svojich miestach a sú uspôsobené na svoj účel. A neforemné predmety nie sú ničím iným ako bežnými vecami obývanej miestnosti.
Na osvietenie vždy chýba iba „maličkosť“, akýsi jednotiaci článok, spájajúci dané fragmenty do jedného celku. Ako na uzavretie elektrického okruhu, umožňujúceho pohyb celého strojového parku, električiek, občas chýba len žilka, tak aj tu vznik grandióznej teórie závisí od maličkosti. A tá sa zrazu nájde, prináša radosť z objavu a prijíma sa ako osvietenie, ako vzplanutie génia. A to všetko preto, lebo fakt, sám osebe bezvýznamný, je príčinou skvelého objavu, t. j. prináša informáciu neporovnateľne väčšiu, ako je tá, čo je obsiahnutá v ňom samom.
Povaha osvietenia, závisiaca od maličkostí, takrečeno kapriciózna, sa právom charakterizuje ako náhodilosť. Skutočne, pravdepodobne nenájdeme taký objav, ktorý by sa nezavŕšil náhodou. „Životopisy“ vedeckých udalostí sú plné takých opisov. Všimneme si niektoré.
Na začiatku 19. storočia francúzsky lekár R. Laennec vynašiel prístroj na vyšetrovanie chorých — stetoskop. Čitateľovi pripomíname, že je to dutá rúrka podobná drevenej cievke, z jednej strany (tej, ktorá sa prikladá k uchu) rozšírená. To je celá tá múdrosť, ale koľké uľahčenie pre lekára!
Laennec dospel ku svojmu objavu takto: Vedel, že už starovekí lekári, napríklad Hippokrates, uchom vedeli vyšetrovať niektoré chorobné prejavy v ľudskom organizme. Prirodzene, v mnohých prípadoch je vyšetrenie uchom nevhodné, ale bez neho chýbal lekárovi dôležitý zdroj informácií o chorom.
Raz sa Laennec prechádzal po dvore Louvru a upútala ho hra, ktorou boli zaujaté deti. Jedno chlapča škriabalo ihlicou po prerezanom brvne a druhé s uchom priloženým na rez na opačnej strane počúvalo. A tu sa zrodila myšlienka stetoskopu, ktorého opis bol uvedený roku 1819 v Traktáte o nepriamej auskultácii (počúvaní). Uvádzajú sa v ňom metódy diagnostikovania pľúcnych chorôb pomocou nového prístroja. Používa sa dodnes. Pravda, v posledných desaťročiach ho zatlačil (no nevytlačil) mäkký stetoskop, ale starý vynález stále dobre slúži ľuďom.
A čo náhodilosť? Nebyť toho, že Laennecovi padol zrak na hrajúce sa deti, ktovie aká iná udalosť by bola uzavrela reťaz úvah Laenneca či iného lekára.
Povieme si ešte o jednom takisto lekárskom osvietení, ktoré ožiarilo súčasnú vedu.
čitateľ možno počul o prístroji kurganského lekára G. Ilizarova. Ilizarov namiesto sadry, ktorá obmedzuje pohyb, narúša krvný obeh a je celkove nepohodlná, používa špeciálny prístroj. Spevní z obidvoch strán zlomenú kosť tak, že zabráni posúvaniu zlomených častí. Umožňuje však chorému hýbať končatinou (napríklad chodiť so
HAVLASA, JAN
