VANDENBERGH, PHILIPP
NEFRETITI
(Nofretete)
Obzor, Bratislava, 1980
edícia Postavy a osudy
preklad Karol Dlouhý
obálka Róbert Brož
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
beletria, román, história, Egypt, životopisy
280 s., 8 príloh
hmotnosť: 385 g
tvrdá väzba s prebalom
0,90 € stav: dobrý, pozostatky lepky na prebale *petz1*bio*
PREDANÉ *home*bio*
Životopisné knihy najrozličnejších podôb a foriem sa oddávna najradšej, napokon i najdôveryhodnejšie odporúčajú samy. Už predmetom, osobnosťou a dobou, z akých vychádzajú a akým sa láskyplne upisujú.
V celých dejinách svojej kultúrnej existencie majú preto vybrané čitateľstvo, publikum, ktoré sa ustavične rozširuje a pritom aj cibrí vlastné estetické nároky na životopisný literárny žáner. S vôľou citeľne prispieť do jeho nesmierne rozložitého bohatstva prichádza aj Philipp Vandenberg, autor bez pochybností kompetentný, ako málokto odborne pripravený. Chce poodhaliť i vážne, vedecky však nesuchopárne preskúmať dávne tajomstvo o príslovečne krásnej Nefretiti. Práve o tej, ktorá vedno s Kleopatrou nielen na medailónoch, ale aj v mysliach určuje anticky nedosiahnuteľnú mieru démonický ženského pôvabu. Literárne sprítomňovanie jej osudov nazval autor v pôvodine „archeologickým životopisom", čím vlastne rozmnožil žánrovú pestrosť biografickej literatúry.
A obohatil. Ponúkol čitateľovi (dnes už mnohonárodnému) ukážku možností, ako zostať vedcom — tu archeológom — a stať sa súčasne strhujúcim spisovateľským rozprávačom. Tak našiel kľúče, ktorými si náročný čitateľ otvorí hneď dvoje dverí. Prvé do moderných archeologických nálezov a pokusov. Za nimi dá nahliadnuť do dramatickej hĺbavosti vedy, ktorá drobnosťami kreslí skutočný obraz a priebeh dejín starého Egypta. V nich najmä vladársku éru Nefretitinu, ako ju dokázala spoznať súčasná egyptológia, ešte vždy vzrušovaná diskusiami a spormi. Druhé dvere, možno máličko užšie, o to však mnohosľubnejšie, vedú do intímnej blízkosti antického človeka; ženy, ktorá po smrti ako v živote dodnes neprestala zamestnávať učené hlavy mužov. Literárna rekonštrukcia jej osudov, príbehov z historicky zdokumentovaných faktov aj z vedecky disciplinovanej fantázie úzkostlivo dbá o zachovanie zásad pravdy a objektivity. A osobitne o to, aby krása ženy, manželky faraóna Achnatona (a iných mužov tých starých dejín), prevravela raz, aspoň v životopisnej knihe, ako svedectvo skutočného života. Aby sa stala nie iba príležitosťou na obdiv a uctievanie, ale predovšetkým na poznanie. Tak krásna Nefretiti zostupuje z medailónov, tak sa vybaľuje z tesnoty múmie (mimochodom, doteraz neobjavenej), autorskou literárnou mocou prinútená vravieť o sebe a dejinách, ktoré ju zrodili aj pochovali. Ožíva v literatúre faktu s jediným poslaním — nadchnúť dnešného človeka zmyslom pre tajomstvo pravdy.
Kto je táto žena?
Dávno sa vedelo, že všemocní egyptskí králi, faraóni, žili v Héliopolise, Memfise a Tébach - ale v Achetatone? Lež budovy, ktoré Petrie odhalil v el-Amarne, boli nepochybne zvyškami kráľovského paláca. V takých rozmeroch by nebol býval staval ani jeden staroegyptský súkromník. Kedy vládol tento faraón?
Staré zoznamy kráľov pôsobili dojmom, že v nich niet medzier, obdobia vlády na seba nadväzovali. Hoci bolo isté, že tieto údaje sa vonkoncom nevyznačovali presnosťou, sotvakto pochyboval o tom, že v zoznamoch sa uvádzajú všetci faraóni. Azda zabudli na jedného faraóna, alebo ho voľajako zamenili? Alebo bola týmto faraónom žena? Ale kto potom bola krásna Nefretiti?
Viacerí egyptológovia rozvinuli dobrodružné teórie, v ktorých pribásnili Nefretiti „kariéru" od najdúcha po faraónku. Iní videli v Achnatonovi muža preoblečeného za ženu. Alebo bola azda Nefretiti tou egyptskou kráľovnou, čo vylovila z rieky Mojžiša, keď ho vysadili v košíku na Níl? Význační vedci, napríklad Auguste Mariette, pokladali Achnatona, sprevádzajúceho Nefretiti, za hermafrodita, ktorého zajali a vykastrovali počas vojenskej výpravy v Súdáne.
Takéto špekulácie neboli čírym výplodom fantázie, lebo muž, ktorého označovali početné nápisy za Nefretitinho kráľovského manžela a vládcu oboch krajín, sa na mnohých vyobrazeniach vyznačoval výraznými ženskými črtami. Mal zaokrúhlené prsia ako Nefretiti a štíhly driek, no na rozdiel od nej mal tučné stehná a tenké lýtka. Slovom, vyzeral smiešne a odpudzujúco, bol ozajstným protikladom tejto „vládkyne spanilosti".
Medzičasom sa týmto „prípadom" začali zaoberať archeológovia na celom svete. Znášali kamienok ku kamienku ako dômyselní kriminalisti a rekonštruovali základ jednej epochy ľudských dejín, ktorej význam egyptológovia dovtedy celkom nedocenili.
Prácu sťažoval pozoruhodný jav: kdekoľvek sa vynorilo meno Nefretiti či jej údajného manžela Achnatona, alebo kde sa malo v textoch podľa zmyslu vyskytovať, poväčšine zívali prázdne miesta, mená ktosi zoškrabal, premaľoval alebo otĺkol. Aj hlavu tejto ženy zohyzdili na väčšine vyobrazení na nepoznanie.
Ako sa čoskoro ukázalo, šlo pritom o systém. Nefretitini nepriatelia sa touto obrazoboreckou akciou očividne pokúsili vyhladiť jej pamiatku. Lež podarilo sa im to iba čiastočne. Navyše objavili síce kráľovský hrob, vytesaný v skale pre Nefretiti a Achnatona, lež hrob zostal nedokončený, obsahoval iba časti hrobového vybavenia, a nebola v ňom nijaká múmia, ani Nefretitina, ani manželova.
To všetko značne sťažovalo odborníkom prácu. Jednako vďaka neúnavnému bádateľskému úsiliu nemeckých, amerických, britských a francúzskych archeológov podarilo sa už do prelomu storočí zozbierať tieto historické fakty.
Historický zatykač
Nefretiti bola kráľovskou manželkou faraóna, ktorého zoznamy kráľov neuvádzajú. V týchto zoznamoch nasleduje po Amenofisovi III. Haremhab, faraón spomedzi vojakov. Antickí historici jednoducho preskočili tridsaťročnú epochu, počas ktorej vládli dokonca štyria faraóni.
Jedným z kráľov, ktorých antická historiografia zatajila, bol Amenofis IV., syn Amenofisa III. a jeho manželky Teje. Žil v 14. storočí pred n.l. a oženil sa so ženou, o ktorej pôvode nikto nič nevedel, no všetci ospevovali jej krásu: Nefretiti. Táto Nefretiti priviedla na svet niekoľko dcér a v šiestom roku manželovej vlády sa s ním presťahovala do mesta, ktoré dala vybudovať pre seba a svojich prívržencov na polceste medzi starým hlavným mestom Memfisom a novým hlavným mestom Tébami. Mesto sa volalo Achetaton (Atonov obzor) a bolo zasvätené bohovi Atonovi, slnku, ktorého mladá panovnícka dvojica uznávala za jediného boha. Starých bohov, podliehajúcich hlavnému božstvu Amonovi, v priebehu niekoľkých rokov zvrhli a skoncovali s vládou Amonových kňazov. Amenofis IV. si na znak svojho reformátorského ....
CHYTILOVÁ, MARTA
