BIGIARETTI, LIBERO
STRETNUTIE V NEAPOLE
(Il congresso)
Smena, Bratislava, 1974
edícia Eva (33)
preklad Michaela Jurovská
ilustrácie Miloš Urbásek
prebal Milan Veselý
1. vydanie
73-077-74
beletria, román, literatúra talianska,
160 s., slovenčina
hmotnosť: 226 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný, pečiatky
0,40 € DAROVANÉ
*zukol5*
Tridsiatnička Anna a štyridsiatnik Francesco, obaja zamestnaní vo veľkých firmách v Miláne a v Turíne, sa stretajú na sympóziu v Neapole. V „pracovnom prostredí“, plnom falošnej srdečnosti a skrytých intríg, sa zrodí medzi nimi dačo ako láska. Cit, ktorý ich do istej miery zaskočí. Anna má za sebou trpkú skúsenosť z nevydareného manželstva, nuž sa najprv láske bráni, a aj keď sa jej celá oddá, zvažuje perspektívy spolužitia s Francescom triezvo a reálne. Francesco sa sprvu dá strhnúť predstavou dobrodružstva s jednou z mála pekných žien na sympóziu, postupne však podľahne čaru vlastných slov. Tento donchuan proti svojej vôli prichádza na to, že láska, ktorú si nahováral, nemá ďaleko od skutočnosti. A tak sa ocitne pred voľbou medzi dvoma ženami - medzi dlhoročnou milenkou Olgou a mladou, emancipovanou Annou - a je to zároveň voľba medzi dvoma spôsobmi života, Medzi doterajším, charakterizovaným spoločenským konformizmom a pracovným a citovým rutinérstvom, a medzi novým a predsa starým, ktorým by nadviazal na svoju mladosť bojovného ľavicového intelektuála. Koniec príbehu ostáva síce otvorený, a jednako tušíme, že hrdina si zvolil Annu - čiže cestu odvahy a nekompromisnosti. Naznačujú to jeho záverečné slová, keď si uvedomí, že sa nevdojak stal integrálnou súčasťou -nástrojom vykorisťovateľskej triedy, reprezentovanej v románe jeho šéfom, „ideológom“, ktorý mu „pomaličky zdeformoval myseľ... “
Láska v Bigiarettiho románe je teda akýmsi katalyzátorom hrdinových vzťahov k spoločnosti a intímny ľúbostný príbeh, vzrušujúca a nostalgická história nehy a vášne prerastá do presnej diagnózy, kritickej úvahy nad priestorom, aký dnes poskytuje jednotlivcovi neokapitalistické sociálne zriadenie. Románom Stretnutie v Neapole Libero Bigiaretti (nar. 1908) plne potvrdil, že je dôstojným pokračovateľom v domácej tradícii veľkej „moralistickej“ literatúry a jedným z myšlienkovo i umelecky najpodnetnejších zjavov v súčasnej talianskej próze.
JE ZNÁME, čo je to buffet-dinner a čo recepcia s teplým občerstvením: spoločenská záležitosť, podľa mňa strašná, ešte horšia ako takzvané party alebo koktaily, na ktorých sa človek pomaličky motá hore-dolu, skutočne len prešľapuje na mieste v umelo vyvolanej atmosfére veselosti, pričom si uhrýza z obložených chlebíčkov a usrkuje z kadejako sfarbených a takmer vždy podozrivých alkoholických nápojov. Rituál buffet-dinner je v podstate oveľa divošskejší, ak nie naozaj kanibalský; vznešené prostredie, prekrásne koberce, obrazy s ušľachtilou patinou, ktoré možno všeobecne a bez obáv obdivovať, nádherné plafóny nijako nezmierňujú v určitej chvíli dojem, že spolu s chuťou do jedla sa tu rozpútali temné lúpežné a plieniteľské pudy; návrat k životu v táboriskách.
Pozoroval som ctihodných podnikových vedúcich, personálnych šéfov, univerzitných docentov, kultúrno-propagačných pracovníkov; pozoroval som dámy s obnaženými plecami, napoly odhalenými a vďaka dômyselným mechanickým prostriedkom vysoko vyzdvihnutými prsami; pozoroval som „úradných činiteľov“: ministerského námestníka, prefekta a jeho zástupcu, prísediacich a členov mestskej rady; pozoroval som nosatých predstaviteľov neapolskej aristokracie, bohatých lodiarov a podnikateľov ako aj poslancov rôznych strán; videl som ich všetkých, ako postávajú v hlúčkoch v tmavých, ba smútočných čiernych oblekoch so starostlivo uviazanými kravatami a vreckovkami ledva vyčnievajúcimi z vrecka na saku, ako debatujú, usmievajú sa so zjavným úsilím prejaviť sympatiu, a zároveň, ako zavše pokukujú na stoly s tácňami, vrchovate naplnenými poživňou, ktoré boli rozostavané okolo stien salóna.
Keď nastala vytúžená chvíľa, s iskriacim zrakom a s napnutými šľachami v podkolení ako štvorstovkári natiahnutí už dopredu a čakajúci iba na štartérov výstrel, vyrútili sa všetci k stolom, sácali sa, predbiehali, usmievali na seba s vycerenými zubiskami. Čašníci, ktorých väčšinou napochytro zohnali (vrátnici z radnice, zriadenci, zle oholení chudáci, preoblečení ako sa len dalo za lokajov z osemnásteho storočia, v belasej, šnúrkami zdobenej livreji, v parochni zmáčanej potom a bielych pančuchách), čašníci rozdávali príbory a taniere. Hostia sa bleskovo zorientovali a strojene pomalými pohybmi si kládli na tanier. Akoby si robili zásoby na dlhé obdobie hladu. Naberali si kopy rizota s morskými ráčikmi, k tomu ryby a pečené mäso. Podaktorí sa strhli, keď zbadali, že z neodpustiteľnej roztržitosti preskočili tácňu s plnenými makarónmi, a tak, keď pohltali ryžu, so zahmlenými okuliarmi a zadychčane si to rýchlo vynahradili. Potom si šli pohľadať dajaký kútik, čosi, kam by sa dal položiť tanier, a v tichosti všetko nedôverčivo spratali. Len tak hltali, horúčkovite, takmer v strachu, že sa na stoloch zrazu zjaví nový chod a im sa z neho neujde: a fakt, zjavil sa dezert, obrovská ťažká torta, plnená krémom, pretekajúca šľahačkou. Sýti, unavení hostia s mastnými bradami a špinavými fúzmi — ak mali fúzy - sa potom motali ako v mrákotách a pasovali sa s trávením, no zniesli ešte pohár šampanského. („Fíha, Veuve Clicot, " vraveli so znaleckým výrazom; „Toto je veru lepšie na trávenie ako sóda bikarbóna, “ poznamenal voľaktorý. ) Dychtili po záverečnom bode programu, po káve. „Ako to, " ozývali sa pohoršené hlasy, „prečo nepodávajú kávu? “ Sluha s olivovozelenou a vyhladnutou tvárou to začul: „Káva bude hned tu, hned. Už aj. “ Dámy v tesných korzetoch vzdychali, keď sa rúžili: „Aká horúčava, ani sa nedá dýchať. “ Keď sa skončilo hodovanie, zasa sa utvorili skupinky, pokračovalo sa v rozhovoroch. Krátkonohý ministerský námestník s malátnym pohľadom pritiahol k sebe krúžok ľudí,
.........................................................................................................
... posledná veta ...
"Ako sa máš?..."
MEJEN, SERGEJ VIKTOROVIČ
