SAGANOVÁ, FRANCOISE
O MESIAC O ROK
(Dans un mois dans un an)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Tvorba národov
obálka Renata Vlachová
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
beletria, novela, literatúra francúzska,
100 s., slovenčina
hmotnosť: 140 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,80 €
*zukol5* in *H-parap*R5
Román O mesiac o rok je v poradí tretí román Saganovej, ktorý má v celom jej doterajšom diele akési zvláštne postavenie. Mohli by sme ho nazvať „krízovým“ alebo „zlomovým“. Autorka sa v ňom dostáva na kraj svojich psychologických analýz vášne, lásky a žiarlivosti. Zostupuje až na ich dno, takže sa zdá, akoby sa v nich strácala. Ak si v prvom svojom románe Dobrý deň, smútok predsavzala zobraziť city, ich protiklady, rozpory a zvláštne konflikty u „nudiacich sa ľudí“, trojuholníky lásky a žiarlivosti, aby naznačila ich márnosť a bezvýchodiskovosť, v prítomnom diele ich posúva do ešte krajnejšej polohy. Zúfalé pokusy o oživenie citového života, ako sa s nimi stretávame u Alaina Maligrassa, u Josée aj u Beatrice, odohrávajúce sa na erotickom základe, riadiace sa zákonmi akejsi „osudovej“ príťažlivosti, často nevysvetliteľnej, nakoniec ústia do neznáma. Na rozdiel od predchádzajúcich diel Saganová neostáva na tomto bode so založenými rukami, akoby sa s tým zmierovala. Ako klavirista, ktorý hrá po roku tú istú skladbu, pretože „nenašiel nič iného“, aj prítomní hrdinovia zisťujú, že za celý rok v živote ani im nič nového „nezišlo na um“. Z tohto smutného základu sa však treba odraziť. A Saganová sa skutočne i odráža, aby nabrala dych k ďaľším románom. „Josée, — povedal, — to nie je možné. Čo sme to len všetci urobili? Čo sa stalo? Čo to všetko má znamenať? “ A i keby takéto rozmýšľanie prítomných hrdinov „viedlo k šialenstvu“, autorku vyvádza z bezvýchodiskového bludného kruhu jedného skazeného sveta, z umeleckej i ľudskej krízy.
Odchádzal a Nicole plakala. To všetko sa dalo už dávno predvídať. A keď Bernard balil batožinu, zdalo sa mu, že sa celý jeho život dal predvídať. Bolo prirodzené, že vyzeral príjemne, že mal nespokojnú mladosť, pomer s Beatrice a dávny vzťah k literatúre. A ešte prirodzenejšie bolo, že si vzal za manželku tú mladú ženu, trochu bezvýznamnú, ktorej teraz spôsoboval živočíšnu bolesť, ktorú sám vôbec nechápal. Bol totiž surovec s drobnými krutosťami priemerného človeka, s drobnými historkami priemerného človeka. No bolo treba hrať až do konca úlohu muža, ktorý dodáva pokoj. Obrátil sa k Nicole a objal ju:
— Neplač, drahá, veď chápeš, že musím odcestovať. Je to pre mňa dôležité. Mesiac, to nie je také ťažké. Tvoji rodičia...
— Ani na mesiac sa nechcem vrátiť k rodičom.
To bola Nicolina utkvelá predstava. Chcela zostať v tom byte. A on vedel, že celé noci bude spávať s tvárou obrátenou k dverám a bude čakať naňho. Zmocnila sa ho hrozná ľútosť, ktorú obrátil proti sebe.
— Budeš sa tu sama nudiť.
— Budem chodievať k Maligrassovcom. A Josée mi sľúbila, že ma povozí na aute.
„Josée. “ Pustil ju, nasrdene schytil košele a pchal ich do kufra. Josée. Ach, ide jej predsa o Nicole a o ľudské city. Josée. Kedy sa už oslobodl od tohto mena, od tej žiarlivosti. Iba toto je v jeho živote neskrotné. Nenávidel seba samého.
— Budeš mi písať? — opýtala sa Nicole.
— Každý deň.
Najradšej by sa bol obrátil a povedal jej: „Môžem ti napísať aj tridsať listov vopred: Moja drahá, mám sa dobro. Taliansko je veľmi krásne, pôjdeme sem raz spolu. Mám nesmieme veľa práce, ale myslím na teba. Chýbaš mi. Zajtra ti napíšem dlhší list. Bozkávam ťa. “ Tak jej bude písať celý mesiac. Prečo človeku niektorí ľudia sami našepkávajú slová, a iní nie? Ach, Josée! Napíše jej: „Josée, keby ste vedeli. Neviem, ako to povedať, aby ste pochopili, a som ďaleko od vás, od tváre, ktorá patrí vám, a už len myšlienka na ňu mi rozrýva srdce. Josée, vari som sa mýlil? Smiem ešte dúfať? “ Áno, vedel to, napíše Josée z Talianska jedného večera, keď pocíti mučivý svetobôľ, a slová mu budú tvrdnúť a oťažievať pod perom, a budú to živé slová. Veď predsa vie písať. Ale Nicole...
Bola plavovlasá, ešte trochu plakala, opretá o jeho chrbát.
— Odpusť mi, prosím ťa, — riekol.
— Ty mi odpusť. Nevedela som... Ach, Bernard, vieš, pokúšala som sa, pokúšala som sa niekoľkokrát...
— O čo? — spýtal sa. Bál sa niečoho.
— Pokúšala som sa dostať na tvoju úroveň, pomáhať ti, byť ti spoločníčkou, ale nie som dosť inteligentná, ani zábavná, ani nič... a vedela som to dobre... ach, Bernard!
Dusila sa. Bernard ju pritisol k sebe a prosil ju nástojčivo slabnúcim hlasom o odpustenie.
..............................................................................
... posledná veta ...
"Človek o tom
nesmie veľa rozmýšľať," povedala jemne, "vedie to k šialenstvu."
KREITZMAN, SUE
