WOOLF, VIRGINIA
PANI DALLOWAYOVÁ
(Mrs. Dalloway)
Smena, Bratislava, 1976
edícia Eva (50)
preklad Michal Breznický
ilustrácie Jana Želibská
prebal Jana Želibská, Jozef Gális
1. vydanie, 19.000 výtlačkov
73-083-76
beletria, román
150 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,60 € PREDANÉ!
*konik* in *001*
Známy americký dramatik Edward Albee napísal hru Kto sa boji Virginie Woolfovej? Tento titul naznačil, aký osud kedysi stihol dielo tejto modernej anglickej prozaičky. Virginia Woolfová bola postrachom pre tých, ktorí boli odchovaní na tradičnej, príbehovej literatúre. Týkalo sa to predovšetkým tzv. radového čitateľa. Na druhej strane značná čašť anglickej kritiky vynášala spisovateľku doslova do nebies. Vzniklo množstvo štúdií, ktoré ozrejmovali jej spisovateľský naturel. Po rokoch sa búrlivá hladina okolo Virginie Woolfovej upokojila. Spisovateľka, ktorá roku 1941 dosť náhle zomrela, si našla nie bezvýznamné miesto v modernej anglickej literatúre, aj keď z odstupu času kritika ju hodnotí objektívnejšie.
Hodiny a Pani Dallowayová boli dva pracovné názvy pomerne krátkej prózy, na ktorej autorka pracovala v rokoch 1922 až 1924. Prvý z nich symbolicky vystihoval neodvolateľný pád hodiny, ono pálčivé vedomie plynúceho času, čo napĺňa celé dielo Virginie Woolfovej. Druhý a definitívny názov je konvenčnejší a menej symbolický, no pripomína významnú skutočnosť, že autorka sa pokúsila vytvoriť plnohodnotnú, živú postavu. V podtexte však autorke ide o niečo celkom iné, najskôr by sa to mohlo nazvať pocitovosťou. Woolfovej hrdinovia predovšetkým vnímajú všetkými zmyslami, priam bytostne. Upriamuje ich na tie momenty v živote, keď človek cíti najviac, prežíva, vníma. Preto spisovateľka akoby ani nepísala, ale maľovala, či komponovala. Ak sa impresionizmus doteraz spájal predovšetkým s maliarstvom a hudbou, Virginia Woolfová nás presviedča, že ho možno rozšíriť aj na oblasť literatúry.
Ktovieprečo, no Hugha priam nenávidela. Nemyslí na nič inšie iba na svoj zovňajšok, vravievala. Mal byť vojvodom. Isto-iste by sa bol oženil s niektorou z kráľovských princezien. A prirodzene, nepoznal človeka, ktorý by bol voči britskej aristokracii prechovával takú neobyčajne veľkú, neobyčajne prirodzenú a neobyčajne vznešenú úctu ako Hugh. Sama Clarissa to pripúšťala. Áno, ale bol taký milý, taký nesebecký, že prestal strieľať, aby urobil po vôli mamičke, a nikdy nezabudol, kedy majú tetičky narodeniny a tak ďalej.
Sally, čo je pravda, to je pravda, do toho všetkého videla. Všeličo si dobre pamätá, ale najmä debatu v Bourtone o právach žien (tá predpotopná téma), raz v nedeľu predpoludním Sally sa rozčúlila, vzbĺkla a nakričala Hughovi, že zosobňuje všetko, čo je v živote britskej strednej vrstvy to najodpornejšie. Že je zodpovedný za „tie chuderky dievčatá na Piccadilly“ — akurát Hugh, dokonalý gentleman, chudák Hugh! — v živote nevidel zhrozenejšieho človeka! Neskôr mu prezradila, že to spravila naschvál (chodievali do zeleninovej záhrady pozhovárať sa). „Nečíta nič, nerozmýšľa o ničom, necíti nič,“ priam počuje jej výrazný hlas, čo sa niesol oveľa ďalej, ako tušila. V koniarikoch je viac života ako v Hughovi, tak povedala. Je dokonalý produkt súkromnej internátnej školy, tak povedala. Mohlo ho splodiť iba Anglicko, nijaká iná krajina. Slovom, správala sa voči nemu naozaj zlomyseľne, mala ho v žalúdku, ktovieprečo. Hej, čosi jej urobil — zabudol čo —vo fajčiarskom salóne. Urazil ju — pobozkal ju? Neuveriteľné! Nikto, prirodzene, neveril ani slova. Kto aj mohol? Hugh a bozkávať Sally vo fajčiarskom salóniku! Keby urodzenú Edith alebo lady Violet, prosím, to je možné, ale chuderu Sally, bez penny, bez pôvodu, ktorej otec a matka vysedávajú v herniach v Monte Carlo, prosím vás! Hugh je totiž najväčší snob, akého kedy poznal — najúslužnejší — nie že by sa podlizoval, to nie! Nato je priveľký nafúkanec. Prvotriedny komorník, to je ono — prvotriedny komorník, čo za panstvom nosí kufre, na koho sa možno spoľahnúť, že odošle telegram — bez akého sa pani domu nezaobíde. A aj si našiel miesto — oženil sa s urodzenou Evelyn, zverili mu čosi na kráľovskom dvore, dohliada na kráľovské pivnice, leští Impériu sponky na topánkach, chodí v nohaviciach po kolená a v čipkových volánoch. Aký neľútostný je život! Miestečko na kráľovskom dvore!
Oženil sa s tou dámou, s urodzenou Evelyn, a bývali dakde tu, rozmýšľal ďalej (pozrel na pompézne domy, čnejúce nad Parkom), veď bol u nich raz na večeri a v tom dome ako vo všetkom, čo patrilo Hughovi, vždy mali, čo inde nemali — vtedy tuším dajaký bielizník. Museli ste sa ísť naň pozrieť — zakaždým ste sa museli ísť na dačo pozrieť: bielizník, vankúše, starý dubový nábytok, obrazy, a Hugh to všetko získal za babku. Ale jeho žena občas ukázala, kto sú, čo sú. Bola to jedna z tých nenápadných ženušiek-myšičiek, čo obdivujú mužov ako hora. Takmer ste ju nevideli. A vtom z čista jasna vytresla, čo nikto nečakal, čo vás ohúrilo. Možno v nej zostali zvyšky veľkopanských manierov. Kúriť uhlím, to bolo na ňu priveľa — nedalo sa dýchať. A tak si žili medzi bielizníkmi, starými majstrami a vankúšmi s ozajstnými zlatými strapcami a mali päť či desať tisíc libier ročného príjmu, kým on, o dva roky starší ako Hugh, si hľadá miesto.
Ako päťdesiattriročný ich bude musieť ísť prosiť, aby mu našli miesto u dajakého tajomníka, alebo miesto učitelíka, učiť malých chlapcov po latinsky, alebo miesto poskoka u dajakého potentáta, miesto, kde by dostal päťsto libier ročne, lebo ak si vezme Daisy, ak aj priráta penziu, s menším príjmom nevyjdú. Whitbread by mu mohol pomôcť, alebo Dalloway. Prosiť Dallowaya, to by nebolo trápne. Je dobrák od kosti; trošku obmedzený, ťažšie chápavý, to je pravda, ale dobrák od kosti. Do čoho sa chytí, všetko urobí, vecne, citlivo, bez štipky fantázie, bez iskričky dôvtipu, no nevysvetliteľne milo, ako to už takí ľudia vedia. Mal žiť na vidieku — škoda ho na politiku. Najlepšie sa cíti vonku medzi koňmi a psami — ako skvele sa napríklad zachoval, keď sa Clarissino chlpaté psisko chytilo do klepca, len-len že mu labu neodtrhlo, Clarissa zbledla, a všetko urobil Dalloway; psovi labu obviazal, dal mu ju do dláh, povedal Clarisse, aby mala rozum. Hádam preto ho mala rada — to potrebovala. „No tak, milá moja, maj rozum. Podrž to — dones ono,“ a pritom sa celý čas prihováral psovi, akoby sa zhováral s človekom.
Ale ako len mohla zhltnúť tie jeho reči o poézii ? Ako mu mohla dovoliť rečniť o Shakespearovi? Richard Dalloway
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Áno, Clarissa.
SEGAL, ERICH
