Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

pondelok 2. mája 2016

PATKA, ANDREJ - SVÄTÝ JÁN VIANNEY

PATKA, ANDREJ

SVÄTÝ JÁN VIANNEY
arský farár

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1946
číslo podielových kníh 195

náboženská literatúra, životopisy,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 169 g

mäkká väzba
stav: zachovalý

2,00 €

*nab*

Svätí ako „horiace svietivá, postavené na sväté svietniky” (Pius XI.), osvecujú nám cestu, na ktorej našli šťastie srdca a pokoj duše na zemi a ktorá ich doviedla do blaženej večnosti.

Neomylným rozhodnutím Námestníka Kristovho Cirkev zaradila i Jána Vianneya do počtu svätých. Skromný farár v bezvýznamnej dedinke stal sa slávou Cirkvi, ktorá ho postavila na svätý svietnik, vysoko, na oltár, aby nás žiarivá krása jeho kňazského života osvecovala a priťahovala.

Svätý Ján Vianney je vzorom predovšetkým kňazom, účinkujúcim v duchovnej správe. Tí „majú v ňom význačný vzor nábožného a horlivého pastiera duší, ktorý zastával svoj farársky úrad s obdivuhodnou usilovnosťou, múdrosťou a láskou” (kanonizačný dekrét). Poslaním kňaza je učiť, kázať, ľuďom ohlasovať pravdu a vôľu božiu podľa príkladu sv. arského farára jasne, jednoducho, otvorene a s nadprirodzenou láskou, ale tiež neústupne, s nezlomnou vytrvalosťou. Toto je prvoradá úloha, ktorá si právom nárokuje všetky schopnosti kňaza a pred ktorou musia ustúpiť všetky ostatné záujmy, nesúvisiace bezprostredne s poslaním kňazským. V plnení tejto povinnosti kňaz nemôže zakolísať v obave, že pre povedanú pravdu azda stratí priazeň ľudí. Podľa sv. Terézie Veľkej (autobiogr., hl. XVI.) kňaz musí „opovrhovať životom a nevážiť si cti, ako to robili apoštoli, ktorým bolo ľahostajné, či stratia všetko, alebo všetko získajú, keď vyznajú a obhája pravdu pre slávu božiu”.

Účinkovanie sv. Jána v arskej farnosti vo výrazných farbách stavia pred oči vývin pomeru medzi duchovným a veriacimi. Základom tohto vzájomného pomeru v Arse bola láska. Sv. Ján podľa pápežského dekrétu „správne vystihol, že nič dobrého nedosiahne u svojich farníkov, ak sa mu nebudú za jeho lásku odplácať láskou”, Láske neodporuje skutočnosť, že kňaz musí povedať pravdu neraz tvrdú, neúprosnú, zasahujúcu, rušivo do zdanlivo pokojnej vlády hriešnych náruživostí v srdciach veriacich. Tento hriešny pokoj musí kňaz z lásky k veriacim rozbiť, lebo aj on musí plniť vôľu Krista Pána: „Nemyslite si, že som prišiel pokoj uviesť na zem; neprišiel som uviesť pokoj, ale meč” (Mt 10, 34), meč, ktorý je znakom boja proti zlu a za pokoj Kristov. Toto časom pochopili veriaci sv. Jána, dali si odňať hriešny pokoj, aby získali svätý pokoj. Ars dostal krásne meno „domov šťastia”. Hľa, to býva výsledok svätej spolupráce duchovného s veriacimi.

Je prirodzeným zjavom, že mládež vyhľadáva krásu a oduševňuje sa za ňu. Medzi stvorenými krásami na tomto svete na prvé miesto treba stavať krásu života, a v tejto stupnici ako slnko sa skveje krásny život svätého kňaza. Ktorási arská pútnička vyjadrila svoj obdiv nad životom sv. Jána slovami: „Ako krásne je byť svätým!” Veľká krása je v hrdinskej láske a obetavosti, s ktorou sa postavil sv. Ján do služieb svojich milovaných veriacich, aby im dopomohol dosiahnuť život, v ktorom vládne spokojnosť, radosť a šťastie. Za takú krásu hodno sa oduševniť!

Náš ľud žiada si kňazov. Starostliví arcipastieri s bôľom musia nechať nevyslyšaný hlas ľudu, lebo nieto dosť kňazov. A málo je i tých, ktorí sa pripravujú na kňazstvo. Preto veriaci v kostoloch oprávnene volajú, prosia: Pane, daj nám kňazov, svätých kňazov... ktorí by príkladom, a slovom k Tebe viedli slovenský národ.












TRENCSÉNYI-WALDAPFEL, IMRE - GÖRÖG REGÉK

TRENCSÉNYI-WALDAPFEL, IMRE

GÖRÖG REGÉK

Madách, Bratislava, 1976
ilustrácie János Kass
1.100 výtlačkov

mytológia, história,
400 s., čb fot., maďarčina
hmotnosť: 593 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, intaktná

1,50 € PREDANÉ

*H-TV-2

Műveltségünk minden ága a görög kultúra törzséből nőtt ki. Nem nélkülözheti a mai ifjúság sem az ókori görögség hitvilágának ismeretét, még ha az általános és szakmai műveltség anyaga annyira kibővült is, hogy a görög írók olvasása háttérbe szorult.

Fontosnak tartottuk, hogy a feldolgozás munkáját az ókori világ talán legkitűnőbb magyar ismerője, Trencsényi-Waldapfel Imre végezze el, hogy könyvünk ne csak élvezetes olvasmány, hanem pontos ismeretek forrása is legyen.

A Görög regék sikerét mi sem bizonyítja jobban, mint hogy már harmadik kiadásban kerül az olvasók kezébe.









SESZTÁK, JÁN - ZDRUŽENIE PRE REGULÁCIU TISY V MEDZIBODROŽÍ

SESZTÁK, JÁN

ZDRUŽENIE PRE REGULÁCIU TISY V MEDZIBODROŽÍ
150. výročie založenia
Účelová publikácia Povodia Bodrogu a Hornádu Košice

Povodie Bodrogu a Hornádu, Košice, 1996
Východoslovenské tlačiarne, Košice vydavateľské odd., 1996
fotografie János Bogoly
ISBN 80-7132-011-0

monografie, príroda,
80 s., čb a far. fot., + 4 reprodukcie historických máp, slovenčina
hmotnosť: 592 g

stav: výborný, na patitule maličký podpis majiteľa s vročením 1996

PREDANÉ

*geog*

Táto publikácia je vydávaná pri príležitosti 150. výročia založenia Združenia pre reguláciu Tisy v Medzibodroží. Kladie si za cieľ oboznámiť nás s prírodnými a spoločensko-historickými pomermi Medzibodrožia, poukázať na ničivé účinky nespútaného vodného živia na tomto vodohospodársky mimoriadne exponovanom území i na boj človeka s týmito.

V roku 1846 bolo v Lelesi založené Združenie pre reguláciu Tisy v Medzibodroží, ako prvá organizovaná vodohospodárska inštitúcia v tejto oblasti, ako nezvratné svedectvo skutočnosti, že vodný živel možno spútať len cieľavedomým a organizovaným postupom. Združenie pre reguláciu Tisy v Medzibodroží si v časoch svojho založenia kládlo za cieľ hlavne ochranu pred veľkými vodami Tisy a Bodrogu, ako aj odvodnenie močiarov, ktoré tvorili v tom čase veľkú časť územia, a tak umožniť obhospodarovanie územia.

Publikácia obsahuje vývoj prác a postupov Združenia pre reguláciu Tisy v Medzibodroží, pričom kolektív autorov sa uchádza o zhovievavosť čitateľa pri jej posudzovaní, zvlášť z pohľadu poznania dostupných podkladových materiálov. Je potrebné poznamenať, že väčšina z podkladov sa nevyskytovala v slovenskom jazyku. Mnohé poznatky sa týkali celého územia Medzibodrožia, mnohé však len určitej časti územia, čo sa odráža aj v celkovom výsledku. Aj názvy sídiel a lokalít boli v priebehu času menené, čo sa odzrkadľuje aj v tejto publikácii.

Napriek uvedeným výhradám si kolektív autorov považoval za povinnosť zdokumentovať všetky známe fakty o priekopníckej vodohospodárskej organizácii, akou Združenie pre reguláciu Tisy v Medzibodroží nesporne bolo. Je snahou spracovateľov, aby aj neskoršie generácie vodohospodárov sa mali možnosť oboznámiť s prácou svojich predchodcov, posúdiť ju a vážiť si ju, a na základe poznania histórie zdokonaľovať vlastnú prácu a zveľaďovať naše spoločné prostredie, v ktorom žijeme.








nedeľa 1. mája 2016

ANTOŠÍK, JOZEF - SKRÍŽENÉ CESTY

ANTOŠÍK, JOZEF

SKRÍŽENÉ CESTY

C. F. Wigand, Bratislava, 1940
2. vydanie

beletria, román
160 s., slovenčina
hmotnosť: 212 g

mäkká väzba
stav: zachovalý

3,00 €

*bels*





Dieťa je malý filozof. Pátra po príčine, pozoruje veľmi dôkladne zjavy, ktoré sa mu vidia podozrivými. Marienka si všímala chovania svojich rodičov, srovnávala ich konanie s tým, čo počula od iných detí o ich domove. V jej malom modzgu sa rodilo podozrenie, že jej rodičia sú k nej menej pozorní, ako iní rodičia k svojim deťom.

Deti sú prostoduché. Nehľadajú v ničom zákulisné motívy. Marienka tiež nemohla byť iná. Preto prišla jedenkrát k matke, jej úprimná detská dušička sa zdôverila so svojím žiaľom: bolelo ju to, že nemôže povedať o rodičoch to isté, čo hovoria ostatné deti v škole o svojej matke a otcovi. Úbohé dieťa, nemalo tušenia, v svojom veku ho ešte nemohlo mať, netušilo, že je pohyblivým tieňom, nesmazateľnou mravnou škvrnou, nevítaným členom v Latíkovej domácnosti.

Marienka mala tetku. Bola to otcova sestra, vydatá za dedinského učiteľa Vertíka. Tetka Rozália nemala detí a mala Marienku rada. Rozália vedela, že dievča je vlastne tŕňom rodinného šťastia v domácnosti brata Petra, ponúkla sa, že by v ich vlastnom i dcérinom záujme oslobodila poškvrnenú minulosť od živého svedka.

Ale v ľudskej povahe je často veľa neúprimnej zbabelosti. Kdeže, Zuzka i Peter sa prísne ohradili proti takému niečomu, ako keby sa chceli zbaviť dieťaťa. Nie, obaja Marienku milujú celou silou svojich citov, nemôžu ju nikomu dať, veď, ako by bez nej žili. Zvykli si už na ňu, tvrdili Rozálii, život bez Marienky by stratil, dľa ich slov, pre nich pravý smysel.

'Tetka Rozália ľutovala, že nemôže vyslobodiť Marienku z ovzdušia rodičovskej nelásky, ktorá sa iste prejaví ako škodlivý prvok pri utváraní individuality dieťaťa. Keď už plán na prisvojenie Marienky tetke Rozálii stroskotal, snažila sa pre úbohé dieťa urobiť aspoň toľko, že prehovorí švagrinú Zuzku, aby pustila dieťa na letné prázdniny k nej. To sa jej podarilo.

Marienka prišla do nového prostredia. Na dedine, pri tetke Rozálii našla nielen iné detské tváričky, deti, s ktorými sa od rána do večera mohla hrať, ale i neobyčajnú starostlivosť tetky a ujka o jej osobu, líšiacu sa od zaobchádzania vlastných rodičov. Všetko to tu bolo iné. Venovala sa jej väčšia pozornosť, ako doma, otázky nezostávaly nezodpovedané, mohla sa pýtať, koľko len chcela, tetka i ujko vždy dali odpoveď. Nikto ju neokrikoval, neposielal do kúta jesť — sedávala pri stole.

Mladá hlavička pátrala po príčinách, prečo je to doma všetko menej príjemné, chladnejšie — inštinkt s rozumom prišly k podozreniu, že ju rodičia nemajú asi radi.

Marienka si našla i kamarátku v osobe desaťročnej dcérky organistu Bedovského — Aničku. Tá učila Marienku poznávať život na dedine. Výdatne im v tom bol nápomocný syn rychtára Meringa — Janko. Tomu už bolo skoro dvanásť rokov, považoval to za veľké vyznamenanie, že sa môže hrať s pánskymi dievčatkami. Mohol chodievať i do dvora Aničkiných rodičov — k Bedovským. Neraz mu pani Bedovská dávala ochutnať výrobky zo svojej kuchyne a Janko, hoci mladý, predsa už mal v sebe prvky gavaliera, nosil za to Aničke ovocie, natrhané obyčajne v noci v súsedovej záhrade.

Marienka sa rychtárovmu Jankovi páčila, nielen preto, že to bola nová tvárička v dedine, priťahovalo ho jej tiché, skromné chovanie. Marienka sa mu páčila najviac zo všetkých dievčeniec, ktoré poznal. Janko bol chlapec plný životnej iskry, veselý — vyznal sa v zabávaní takých dvoch dievčeniec, ako boly Marienka a Anička. Keď spozoroval Marienkin záujem o koníčkov, kravičky, husičky a vôbec o celý živý inventár gazdovského dvora — pozval dve zvedavé hlavičky k nim. Janko nebol nadarmo synom najotvorenejšej hlavy v dedine — rychtára Meringa. Vyznal sa už v diplomacii, ľahko prehovoril otca, aby mu dovolil predviesť dvom pánskym dievčatám domáce zvieratá. Rychtář neodporoval.

MALÍŘ, FRANTIŠEK - ANGLICKY ZA 3 MĚSÍCE

MALÍŘ, FRANTIŠEK

ANGLICKY ZA 3 MĚSÍCE

Horizont, Praha, 1990
obálka Alena Barešová
1. vydanie, 110.000 výtlačkov
ISBN 80-7012-038-X

učebnice, jazyky,
192 s., čeština, angličtina
hmotnosť: 182 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,60 € PREDANÉ

*H-TV-2*




ŠIMEK, RUDOLF FRANTIŠEK - CO NAPLNILO SRDCE A DUŠI

ŠIMEK, RUDOLF FRANTIŠEK

CO NAPLNILO SRDCE A DUŠI
básně

Literární kruh, Moravská Ostrava, 1936
edícia Spisy R. F. Šimka (4)

poézia,podpis autora,
180 s., čeština
hmotnosť: 230 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, na patitule venovanie autora s vročením 1938

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

Básnické dílo Šimkovo vyrůstá na okraji jeho dobových dramatických románů a je spíše doplňkem a ukazovatelem vývoje.

Vděčně a radostně zpívá o kráse svého domova, o bojích s šedivou hmotou dneška, o lásce, která má přetvořiti svět a dáti všem, což jejich jest. Harmonicky jsou zladěny tak mnohé jeho slohy, takže jsou srdci nejblíže. Naplnily srdce i duši.

Opravdový, nefalšovaný Věčný koloběh i Obrazy náhod, zcela tak těmito zastaveními prochází člověk se svojí hrůzou i touhou, s rozeznělou strunou citů, s pokorným srdcem.

Obraz duchového života Šimkova přináší krásu, bohatství a silu. Přináší pokoru a lásku.

V dalším oddílu Láska naplnila duši, který je zasvěcen autorovu srdci, zpovídá se nám ze svých lásek, svého milování.

Co bylo, víc není, končí tento cyklus, kde autor se pokusil se zdarem o široká plátna minulých dějů dnes literárně zcela zapomínaných.

Kniha je radostným důkazem básnické dovednosti a širokého uměleckého rozběhu.








CO PROVÁZÍ NA CESTÁCH ZA PRAVDOU.

Někdy mi náhodou zjeví 
kosatců vábivé zpěvy, 
že člověk zůstal přec živ 
uprostřed lučin a niv.

A já jsem čekal a hledal, 
břemena druhů svých zvedal, 
v myšlenkách, noci tak mou 
řada mých poradců jdou.

Proč přišli jste, vzdáleni mi, 
se sny svými zmarněnými? 
Víc nemám, než co jsem dal, 
výstražných zraků se bál.

Nechceme po tobě více, 
vidíme bledé tvé líce.
Přede mnou zástup ten ztich 
a stříbro padalo z lích.

Mramorové řady stály 
a jejich oči se smály, 
na pozdrav kýval mi les, 
růžici zpěvů svých snes.

Ta vůně padala živá, 
bouřlivě krev v žilách zpívá, 
radosti na modrých rtech, 
jim všem povždycky nech.

Poznal jsem svůj úkol sladký, 
zdlouhavý, přece tak krátký, 
náhody diktují zas, 
co nesměl doříci hlas.


JE NOC.

Je noc temná, venku sníh, 
mrzne, až to křupe — 
v duševních závějích 
vlak mládí supe.

Ale až se přiblíží, 
podívám se v oči, 
unavenost rozklíží, 
naděje roztočí.

Pro ty krásné illuse, 
chtěl bych dýchat, žít, 
temná noc na ubruse, 
tělo žádá klid.

Slední věta vyřčena, 
pero odložit — 
drobná práce — bez jména 
takou chci ji mít!



ZAMAROVSKÝ, VOJTECH - ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

ZAMAROVSKÝ, VOJTECH

ZA SIEDMIMI DIVMI SVETA

Mladé letá, Mladé letá, 1984
ilustrácie Zdeněk Burian, Otakar Pok
fotografie Peter Zamarovský, Vojtech Zamarovský
edícia Klub mladých čitateľov
4. doplnené vydanie, 60.000 výtlačkov

 starovek, história,
432 s., čb a far obr., slovenčina
hmotnosť: 820 g

tvrdá väzba

PREDANÉ

PREDANÉ  stav: veľmi dobrý *bruri*his*




Najväčšie pole antických zrúcanín na svete — to je dnešný Efez, bývalé hlavné mesto gréckej Iónie a rímskej Ázie. Zradné močariská za morom mramorových a vápencových ruín: to je niekdajší kvetnatý breh Kaystra, na ktorom „lietali napravo, naľavo labute s dlhými krkmi, perím sa pýšiac“, ako píše Homér. Zvyšky dláždenej cesty s doteraz stojacimi mostami pod Slávičím vrchom: po nej sa odvážali stĺpy z chrámu pohanskej bohyne Artemidy na výzdobu kresťanského chrámu Božej múdrosti, neskoršej mešity Aja Sofia v Carihrade...

V šiestom storočí nášho letopočtu, keď tadiaľto tiahli ťažké nákladné vozy cisára Justiniána, bol však Efez už mestom, ktorého história sa skončila. — Kedy sa začala?

Podľa gréckej tradície „krátko po trójskej vojne“, t. j. niekedy v dvanástom storočí pred naším letopočtom. Vtedy sem vraj prišiel Androklos, syn posledného athénského kráľa Kodra, a postavil tu s mužmi z ostrova Samu mesto, hradby a chrám. Máme isté pochybnosti, či Androklos bol človek z mäsa a krvi, lebo jeho otec žil iba v mýtoch. No napriek tomu je isté, že Efez bol založený. Archeológovia pripúšťajú na jeho mieste grécke mesto od 11. storočia pred n. L; nevylučujú však, že mohlo vzniknúť o sto až dvesto rokov prv. Ale keď už o začiatkoch tunajšieho gréckeho osídlenia nevieme nič určité, môžeme s pochybným uspokojením konštatovať, že sme presne informovaní o jeho konci. Dňa 13. septembra 1922 vtrhli do Smyrny, ktorá po porážke Turecka v prvej svetovej vojne pripadla Grécku, jednotky tureckej armády, zapálili jej grécku štvrť a obyvateľstvo, ktoré sa nespasilo útekom, jednoducho postrieľali. Tento spôsob riešenia národnostnej otázky, ktorý už predtým vyskúšali na zdesenie celého civilizovaného sveta v Arménsku, uplatnili potom Turci v rôznych obmenách na celom maloázijskom pobreží. Bodku za posledným gréckym domovom urobila tu potom Lausannská mierová zmluva z roku 1923.

Nech sem však Grékov priviedol Androklos alebo hocikto iný, isté je, že ich nepriviedol do ľudoprázdnej krajiny. Bývali tu, i na širokom, ďalekom okolí, Károvia čiže Lelegovia, a ako sa zdá, nekládli gréckemu osídľovaniu odpor. Prinajmenej grécka história, ktorá má pre vojnovú slávu dobrú pamäť, nijaké boje nespomína. Gréci ostatne obsadili a osídlili len úzky pruh pobrežia a do vnútrozemia neprenikali. Nechali tam starousadnuté obyvateľstvo na pokoji, svoje vymoženosti mu nevnucovali, ale ani nebránili prijímať, a radšej s ním obchodovali než bojovali, čo bolo pre obidve strany výhodnejšie.

Rovnako ako Efez založili Gréci v týchto dávnych časoch celý rad ďalších miest v Malej Ázii, medzi nimi Mílét (kam vraj priviedol prisťahovalcov Androklov brat Neileós), Halikarnass, Knidos a dakedy okolo roku 1000 pred n. 1. aj Smyrnu. Už predtým, v druhej polovici 2. tisícročia pred n. l., osídlili väčšinu ostrovov v Egejskom mori a navyše vzdialený Kypros. Neskôr, za časov tzv. „veľkej kolonizácie“, ktorá vypĺňa 8. až 6. storočie pred n. L, založili mnoho iných miest na pobreží Čierneho mora, Sicílie, Talianska, južného Francúzska, severnej Afriky i Pyrenejského polostrova. Z týchto čias pochádzajú aj základy takých miest, ako sú Sevastopoľ a Istanbul, Konstanca a Varna, Neapol a Marseille. Najvýchodnejším gréckym mestom bola Fásis pod Kaukazom, najzápadnejším Emporion pri Barcelone, najjužnejším Naukratis v delte Nílu.


BEŇO, IGOR - DIÉTA PRI ŽALÚDOČNÝCH ŤAŽKOSTIACH

BEŇO, IGOR
MARKOVIČOVÁ, MÁRIA

DIÉTA PRI ŽALÚDOČNÝCH ŤAŽKOSTIACH

Osveta, Martin, 1981
edícia Životospráva a diéta
2. nezmenené vydanie
obálka Katarína Hlavňová

zdravie, výživa, stravovanie, choroby zažívacieho traktu,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 62 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,70 € PREDANÉ

*H-TV-2*





KERTÉSZ, IMRE - SORSTALANGSÁG

KERTÉSZ, IMRE

SORSTALANGSÁG

Magvető, Budapest,
6. vydanie
ISBN 963-14-2164-3

beletria, román
336 s., maďarčina
hmotnosť: 324 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

NEPREDAJNÉ

*H-2-1*

„Valami mást kapunk, mint amit szokványos regénytől, akár lagerregénytöl várhatnánk” - írta a Sorstalanságról Spiró György: „létfilozófiát, amely szinte már-már az irodalom korlátait is szétrobbantja.”

A Sorstalanság a legmegrázóbb magyar holocaust-regény.

Kertész Imre a valóságra eszmélés stációit rajzolta meg első jelentős művében. Hőse egy pesti zsidófiú, akinek először apját viszik el munkaszolgálatra, majd ő maga is táborba kerül. Olyan világnak leszünk tanúi, amelynek poklában nemcsak a való életről s a történelemről való tudás, hanem még a mindennapi tájékozódó készség is csődöt mond. A totalitárius állam lidércnyomásos, abszurd világa ez. Aki elszenvedőjévé kénytelen válni, annak nincsen többé egyéni sorsa. Hz a sorsvesztés is hozzátartozik a nácizmus sátáni valóságához.

A Sorstalanság a legjobb magyar elbeszélői hagyományok fontos fejezete: műremek. Az előadásmód hűvössége, részletező pontossága, a patetizmust a tragédiából kiszűrő irónia filozófiai mélységet ad a műnek, és utánozhatatlan stílust eredményez.

Kertész Imre ezzel a művével, mely első ízben - nem kevés viszontagság után - 1975-ben jelent meg, azonnal a
kortárs irodalom élvonalába került. Később pedig, a regény nemet, spanyol, francia, holland, svéd, héber, olasz és angol fordítása nyomán bebizonyosodott, hogy a Sorstalanság nemcsak hozzánk szol, hanem minden kuhúrnephez, amely tudja, jelenevei csak akkor lehet tisztában, ha múltjával szamot vetett. 

Kötetünk az életmű-sorozat első darabja.





VANDENBERGH, PHILIPP - NEFRETITI

VANDENBERGH, PHILIPP

NEFRETITI
(Nofretete)

Obzor, Bratislava, 1980
edícia Postavy a osudy
preklad Karol Dlouhý
obálka Róbert Brož
1. vydanie, 35.000 výtlačkov

beletria, román, história, Egypt, životopisy
280 s., 8 príloh
hmotnosť: 385 g

tvrdá väzba s prebalom

0,90 € stav: dobrý, pozostatky lepky na prebale *petz1*bio* 

PREDANÉ *home*bio*

Životopisné knihy najrozličnejších podôb a foriem sa oddávna najradšej, napokon i najdôveryhodnejšie odporúčajú samy. Už predmetom, osobnosťou a dobou, z akých vychádzajú a akým sa láskyplne upisujú.

V celých dejinách svojej kultúrnej existencie majú preto vybrané čitateľstvo, publikum, ktoré sa ustavične rozširuje a pritom aj cibrí vlastné estetické nároky na životopisný literárny žáner. S vôľou citeľne prispieť do jeho nesmierne rozložitého bohatstva prichádza aj Philipp Vandenberg, autor bez pochybností kompetentný, ako málokto odborne pripravený. Chce poodhaliť i vážne, vedecky však nesuchopárne preskúmať dávne tajomstvo o príslovečne krásnej Nefretiti. Práve o tej, ktorá vedno s Kleopatrou nielen na medailónoch, ale aj v mysliach určuje anticky nedosiahnuteľnú mieru démonický ženského pôvabu. Literárne sprítomňovanie jej osudov nazval autor v pôvodine „archeologickým životopisom", čím vlastne rozmnožil žánrovú pestrosť biografickej literatúry.

A obohatil. Ponúkol čitateľovi (dnes už mnohonárodnému) ukážku možností, ako zostať vedcom — tu archeológom — a stať sa súčasne strhujúcim spisovateľským rozprávačom. Tak našiel kľúče, ktorými si náročný čitateľ otvorí hneď dvoje dverí. Prvé do moderných archeologických nálezov a pokusov. Za nimi dá nahliadnuť do dramatickej hĺbavosti vedy, ktorá drobnosťami kreslí skutočný obraz a priebeh dejín starého Egypta. V nich najmä vladársku éru Nefretitinu, ako ju dokázala spoznať súčasná egyptológia, ešte vždy vzrušovaná diskusiami a spormi. Druhé dvere, možno máličko užšie, o to však mnohosľubnejšie, vedú do intímnej blízkosti antického človeka; ženy, ktorá po smrti ako v živote dodnes neprestala zamestnávať učené hlavy mužov. Literárna rekonštrukcia jej osudov, príbehov z historicky zdokumentovaných faktov aj z vedecky disciplinovanej fantázie úzkostlivo dbá o zachovanie zásad pravdy a objektivity. A osobitne o to, aby krása ženy, manželky faraóna Achnatona (a iných mužov tých starých dejín), prevravela raz, aspoň v životopisnej knihe, ako svedectvo skutočného života. Aby sa stala nie iba príležitosťou na obdiv a uctievanie, ale predovšetkým na poznanie. Tak krásna Nefretiti zostupuje z medailónov, tak sa vybaľuje z tesnoty múmie (mimochodom, doteraz neobjavenej), autorskou literárnou mocou prinútená vravieť o sebe a dejinách, ktoré ju zrodili aj pochovali. Ožíva v literatúre faktu s jediným poslaním — nadchnúť dnešného človeka zmyslom pre tajomstvo pravdy.








Kto je táto žena?

Dávno sa vedelo, že všemocní egyptskí králi, faraóni, žili v Héliopolise, Memfise a Tébach - ale v Achetatone? Lež budovy, ktoré Petrie odhalil v el-Amarne, boli nepochybne zvyškami kráľovského paláca. V takých rozmeroch by nebol býval staval ani jeden staroegyptský súkromník. Kedy vládol tento faraón?

Staré zoznamy kráľov pôsobili dojmom, že v nich niet medzier, obdobia vlády na seba nadväzovali. Hoci bolo isté, že tieto údaje sa vonkoncom nevyznačovali presnosťou, sotvakto pochyboval o tom, že v zoznamoch sa uvádzajú všetci faraóni. Azda zabudli na jedného faraóna, alebo ho voľajako zamenili? Alebo bola týmto faraónom žena? Ale kto potom bola krásna Nefretiti?

Viacerí egyptológovia rozvinuli dobrodružné teórie, v ktorých pribásnili Nefretiti „kariéru" od najdúcha po faraónku. Iní videli v Achnatonovi muža preoblečeného za ženu. Alebo bola azda Nefretiti tou egyptskou kráľovnou, čo vylovila z rieky Mojžiša, keď ho vysadili v košíku na Níl? Význační vedci, napríklad Auguste Mariette, pokladali Achnatona, sprevádzajúceho Nefretiti, za hermafrodita, ktorého zajali a vykastrovali počas vojenskej výpravy v Súdáne.

Takéto špekulácie neboli čírym výplodom fantázie, lebo muž, ktorého označovali početné nápisy za Nefretitinho kráľovského manžela a vládcu oboch krajín, sa na mnohých vyobrazeniach vyznačoval výraznými ženskými črtami. Mal zaokrúhlené prsia ako Nefretiti a štíhly driek, no na rozdiel od nej mal tučné stehná a tenké lýtka. Slovom, vyzeral smiešne a odpudzujúco, bol ozajstným protikladom tejto „vládkyne spanilosti".

Medzičasom sa týmto „prípadom" začali zaoberať archeológovia na celom svete. Znášali kamienok ku kamienku ako dômyselní kriminalisti a rekonštruovali základ jednej epochy ľudských dejín, ktorej význam egyptológovia dovtedy celkom nedocenili.

Prácu sťažoval pozoruhodný jav: kdekoľvek sa vynorilo meno Nefretiti či jej údajného manžela Achnatona, alebo kde sa malo v textoch podľa zmyslu vyskytovať, poväčšine zívali prázdne miesta, mená ktosi zoškrabal, premaľoval alebo otĺkol. Aj hlavu tejto ženy zohyzdili na väčšine vyobrazení na nepoznanie.

Ako sa čoskoro ukázalo, šlo pritom o systém. Nefretitini nepriatelia sa touto obrazoboreckou akciou očividne pokúsili vyhladiť jej pamiatku. Lež podarilo sa im to iba čiastočne. Navyše objavili síce kráľovský hrob, vytesaný v skale pre Nefretiti a Achnatona, lež hrob zostal nedokončený, obsahoval iba časti hrobového vybavenia, a nebola v ňom nijaká múmia, ani Nefretitina, ani manželova.

To všetko značne sťažovalo odborníkom prácu. Jednako vďaka neúnavnému bádateľskému úsiliu nemeckých, amerických, britských a francúzskych archeológov podarilo sa už do prelomu storočí zozbierať tieto historické fakty.


Historický zatykač

Nefretiti bola kráľovskou manželkou faraóna, ktorého zoznamy kráľov neuvádzajú. V týchto zoznamoch nasleduje po Amenofisovi III. Haremhab, faraón spomedzi vojakov. Antickí historici jednoducho preskočili tridsaťročnú epochu, počas ktorej vládli dokonca štyria faraóni.

Jedným z kráľov, ktorých antická historiografia zatajila, bol Amenofis IV., syn Amenofisa III. a jeho manželky Teje. Žil v 14. storočí pred n.l. a oženil sa so ženou, o ktorej pôvode nikto nič nevedel, no všetci ospevovali jej krásu: Nefretiti. Táto Nefretiti priviedla na svet niekoľko dcér a v šiestom roku manželovej vlády sa s ním presťahovala do mesta, ktoré dala vybudovať pre seba a svojich prívržencov na polceste medzi starým hlavným mestom Memfisom a novým hlavným mestom Tébami. Mesto sa volalo Achetaton (Atonov obzor) a bolo zasvätené bohovi Atonovi, slnku, ktorého mladá panovnícka dvojica uznávala za jediného boha. Starých bohov, podliehajúcich hlavnému božstvu Amonovi, v priebehu niekoľkých rokov zvrhli a skoncovali s vládou Amonových kňazov. Amenofis IV. si na znak svojho reformátorského ....


CINGROŠ, JIŘÍ - SÁM SOBĚ DOKTOREM

CINGROŠ, JIŘÍ

SÁM SOBĚ DOKTOREM

Start, Benešov, 1995
obálka Jan Lidral
ISBN 80-900345-9-4

zdravie, alternatívna medicína,
224 s., čeština
hmotnosť: 321 g

mäkká väzba

PREDANÉ stav: dobrý *priva2*zdr*
PREDANÉ stav: výborný  *bruri*zdr*

Stále žádaná kniha vychází z principu celostní medicíny, tj. preventivního odstraňování příčin nemocí, léčení organizmu jako celku. Základem je sedm očistných kroků, kdy si jednoduchými a zcela přirozenými prostředky očistíte orgány a vytvoříte předpoklady pro úspěšné léčení. Metody, recepty a zkušenosti lidového léčitelství ověřené desítkami generací skutečně fungují. Svědčí o tom dnes už tisíce dopisů a zpráv od spokojených čtenářů nejen od nás, ale z desítek zemí celého světa. Autor čtenáři nic nezakazuje, pouze radí, doporučuje. Trefil se do mentality většiny z nás. Dosud nejúspěšnější titul nakladatelství! Od prvního vydání v roce 1995 je pravidelně dotiskován.





LÉČENÍ HLADEM

Jedním z nejdůležitějších, ale současně nejméně chápaných způsobů uchování a obnovy zdraví, je dlouhodobé dobrovolné hladovém neboli půst. Historie ukazuje, že půst doporučují a praktikují všechna velká náboženství: křesťanství, islám i buddhismus. Jen západní lékařská věda zatratila půst, protože podle ní sleduje čistě náboženské účely očisty duše, ale nepřináší žádný užitek tělu. Fakta však dokazují opak. Podívejme se na tzv. nevyléčitelné nemoci. Hladovění např. zcela vyléčilo malomocenství za 21 dnů. Nemoci srdce, chudokrevnost, Braitova nemoc, nefritida (zánět ledvin), obrna, žaludeční vředy, piorie, sinusitidie (zánět nosních dutin), a katarální stavy se zlepšují nebo zcela léčí půstem. Říká se, že rýma, pokud se léčí, trvá 14 dnů, neléčená dva týdy. To však neplatí při hladovění. Za 1-4 dny půstu lze vyléčit nachlazení, ovšem při dodržení hygieny (očisty) tlustého střeva a dalších ozdravných opatření popsaných v této knize.

Perspektiva hladovění mnohé leká: "Jak budu pracovat? Udržím se na nohou?" Každý zpočátku pocítí následky hladovění, ale tento stav trvá krátce, maximálně dva dny. Chuť se najíst se někdy objeví pátý den, ale pak už ve vás pouhý pohled na jídlo vyvolává nepříjemný pocit. Někdy až nevolnost. Po několika dnech se hladovka zdá docela příjemná a tento pocit zůstává až do konce, kdy se vrací normální chuť k jídlu.

Někdy je začátek hladovění doprovázen nepříjemnou chutí v ústech, silným povlakem jazyka a zápachem z úst. Tep se zvyšuje na 120 nebo padá na 40. Někdy dochází k nevolnosti až slabosti, závratím, nadbytku slin, škrábání v krku, slabé rýmě a průjmu. Tyto symptomy trvají jen krátce a nejsou nebezpečné. Pouze svědčí o důkladné očistě organizmu.

Ztrácíme váhu. Zpočátku rychle, hlavně obézní lidé. V průměru polovinu až jeden kilogram denně.

Během hladovění musíme dbát na dostatečný odpočinek, na hospodaření s energií. Při krátkém půstu (do 10 dnů) pokračujeme v práci, ale bez velké námahy. Hlavně musíme být v teple. Nachlazení je nebezpečné. Nohy zahříváme termofory, navlékáme teplé ponožky i na spaní.

Lidé se často ptají, kolik vody se má pít během hladovění. Existuje několik názorů. Jedni doporučují nepít vůbec, jiní alespoň čtyři litry vody denně. Praxe ukazuje, že žízeň sama napoví, kolik člověk potřebuje vypít. Proto, jakmile pocítíte žízeň, vypijte sklenici čisté vody. Současně vzniká další otázka: mohou se při hladovce pít ovocné či zeleninové šťávy jako doplněk k vodě? Půstem se zříkáme jídla, ne vody. Ovocné či zeleninové šťávy patří

mezi zvláštní dietu, kterou ozdravné hladovění začínáme, pak už pijeme pouze čistou vodu nebo bylinkové čaje. V žádném případě nelze pít mléko.

Dobrá voda je dnes všude v obchodech, ale můžete si ji připravit tím, že do destilované vody přidáte trochu minerálky nebo nať z mrkve, řepy, petržele, cerele a podobně, která obsahuje více minerálií než samotné kořeny či bulvy. Za noc voda pohltí magnetické síly, které rostliny získaly ze slunečního záření. Chuť vody bude osvěžující, protože se v ní rozpustí minerály a částice chemických prvků.

Vzniká také otázka, zda promývat zažívací trakt během půstu. Občasná očista tlustého střeva a žaludku nejenže neškodí, ale může pomoci celkovému procesu ozdravění organizmu. Je to užitečné hlavně na počátku půstu. Určitě to neoslabí ani pacienta ani jeho zažívací ústrojí.

Kdy končí půst a začíná skutečný hlad? Když člověk nepřijímá potravu, žije jeho tělo ze zásob. Po vyčerpání těchto zásob zjišťujeme, že organismus se zbavil jedovatých látek, otravujících naši krev, kterých jsme měli před začátkem hladovění v těle velké množství. V tomto okamžiku končí hladovění a začíná vyčerpávání těla hladem. Organizmus je očištěn, omlazen a může začít vytvářet nové zdravé buňky. Jak dlouho má půst trvat? To závisí zcela na zdraví pacienta, na jeho způsobu života, ale především na nemoci, kterou chce vyléčit.

Oslabení a vyčerpaní pacienti by neměli hladovět dlouho, i když bez ukončení půstu nelze dosáhnout dobrých výsledků. V případě zastaralé chronické nemoci v těžké formě nepomůže už nic, kromě hladovky dotažené do konce.

Po ukončení půstu se vždy vrací normální chuť k jídlu, nezdravý povlak jazyka mizí společně se zápachem z úst. Moč, která mohla být barevná, se stává čirou, teplota a tep se vracejí do normálního stavu.

Důležitý je přechod od hladovění k běžnému jídlu. Je znám případ, kdy pacient po dvou týdnech hladovění snědl v italské restauraci několik porcí špaget a tato hostina byla jeho poslední.

Často se lidé ptají, proč je hladovění tak důležité pro zdraví. Odpověď je jednoduchá. Hlad je nejradikálnejší způsob, jak vrátit nemocnému tělu zdraví. Lidský organizmus lze přirovnat k zařízení na spalování kyslíku. Za 24 hodin se v něm spálí palivo ekvivalentní půl kilogramu tuku. Jakmile zastavíme přísun paliva, tělo ihned mění způsob svého zásobování. Palivo je dodáváno z vnitřních rezerv. Přitom se spotřebovává nejdříve to, co nejméně potřebujeme: zbytečné tkáně, různé výrůstky, strupy, srůsty a další útvary,