HIEBSCH, HEINZVORWERG, MANFRED
ÚVOD DO MARXISTICKEJ SOCIÁLNEJ PSYCHOLÓGIE
(Einführung in die marxistische Sozialpsychologie)
Obzor, Bratislava, 1975
edícia Malá moderná encyklopédia
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
psychológia, sociológia
312 s., slovenčina
hmotnosť: 402 g
tvrdá väzba, papierový prebal
stav: prebal mierne ošúchaný, kniha vo výbornom stave, nepoužívaná
0,40 €
*088* in **S2P**
Tradičná psychológia sa zaoberala psychickou stránkou človeka len zdanlivo komplexne. Vychádzala z predpokladu, že jednotlivec je sám osebe nositeľom psychických javov, ktoré je možné skúmať a pochopiť. Už klasici marxizmu-leninizmu však zdôrazňovali, že možnosť stať sa človekom sa stáva skutočnosťou až vplyvom spoločnosti. Konštatovali, že každé subjektívne vedomie je zložkou spoločenského vedomia a že je determinované spoločenským bytím. Teda a) vedomie Jednotlivca je vždy Individuálnou zložkou vedomia nejakej sociálnej skupiny, kolektívu i vrstvy, triedy, národa atď., ktoré ho spoluutvára, modifikuje. Z tohto poznatku vyplýva nevyhnutnosť skúmať psychické javy aj ako javy sociálneho, spoločenského charakteru.
Tu tkvejú korene sociálnej psychológie ako vedy o zákonitostiach psychiky menších či väčších sociálnych skupín.
Autori knihy vysvetľujú príčiny, pre ktoré sa rozvoj marxistickej sociálnej psychológie nezačal hneď želateľným tempom. Aj touto knihou chcú prispieť k odstráneniu či prekonaniu spomenutých nedorozumení a dať ďalší podnet na zrýchlenie vývoja marxistickej sociálnej psychológie.
Potreba rozvíjať sociálnu psychológiu sa aj u nás, najmä v styčných vedných odboroch, veľmi nástojčivo pociťuje, je nedostatok základnej sociálnopsychologickej literatúry.
Práve tomuto záujmu, tomuto hladu po poznaní, chceme vyjsť v ústrety knihou dnes už svetoznámych vedeckých pracovníkov NDR — H. Hiebscha a M. Vorwerga,
ktorá nás uvádza do sociálnopsychologickej problematiky, pravda, bez toho, že by si nárokovalo vyriešiť všetky jej otázky.
Spoločenské poslanie marxistickej sociálnej psychológie nevidia autori len v možnosti využívať jej poznatky na výchovné upevňovanie etických hodnôt v duchu kolektivizmu, ale v tom, že práve ony umožnia cieľavedome vytvárať spoločenské ovzdušie, ktoré predpokladá optimálna koordinácia ľudských síl. Tak štúdium tejto tematiky prispeje k zlepšeniu podmienok na prácu a život socialistickej a komunistickej spoločnosti.
Pre šírku problematiky sa dielo člení na tri časti, niekoľko kapitol a podkapitol.
I. časť analyzuje korene sociálnej psychológie, podrobuje kritike buržoázne teórie a vymedzuje predmet marxistickej sociálnej psychológie.
II. časť sa zaoberá sociálnym začlenením človeka a interakciami jednotlivca a spoločnosti.
V III. časti sa oboznámime so zákonitosťami správania socializovaného jednotlivca ako nositeľa spoločenských postojov a hodnôt, s možnosťami poznania týchto zákonitostí v prospech socialistickej kooperácie, riadenia a produktivity práce.
Z tohto hľadiska majú dobre fungujúce kolektívy aj nesmierne dôležitú výchovnú potenciu. Z toho sa dá vidieť, do akej miery sa musia jednotlivci ako členovia istých skupín, a teda aj ako nositelia istých funkcií či pozícií správať, utvárať si postoje a motivácie, ak majú spĺňať konkrétne očakávané požiadavky. V tejto nevyhnutnosti spočíva najvlastnejšia sila výchovy. Ľudia sa vzdelávajú a vychovávajú úlohami a v spätosti s kolektívmi plniacimi tieto úlohy. Úlohou vychovávateľa v najširšom zmysle slova je vytyčovať správne úlohy a klásť primerané požiadavky. Cieľom každej kooperatívnej činnosti je optimálne zvládnuť úlohy — a úspech je najúčinnejším vychovávateľom.
Optimalizácia kooperácie v našej spoločenskej praxi sleduje preto vždy dva navzájom späté ciele: zvyšovanie výkonov a zmenu správania či vedomia ľudí zapojených do kooperácie. Ostáva nám ešte ukázať, kde možno začať s optimalizáciou kooperácie. Táto otázka je totožná s otázkou, aká je premenná toho systému (v kybernetickom zmysle), ktorý rozumieme pod pojmom kooperácia. Každý kooperačný dej predstavuje dynamický proces, ktorého samoreguláciu je možné znázorniť reláciami medzi jeho hlavnými premennými. Sme síce ešte ďaleko od toho, aby sme mohli formy kooperatívnych dejov exaktne znázorniť v kybernetickom zmysle, pretože to by si vyžadovalo metricky postihnúť premenné, čo je však dnes možné iba v náznakoch. Môžeme ich však načrtnúť a naznačovať ich vzájomné vzťahy. Podstatnou premennou je nesporne sama povaha úlohy, ktorú kooperujúca skupina má či chce plniť. Presnejšie, ide tu o stupeň jej komplexnosti, t.j. o spôsob, z koľkých a z akých (homogénnych či heterogénnych) operácií sa skladá.
