Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

Zobrazujú sa príspevky s označením povesti. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením povesti. Zobraziť všetky príspevky

pondelok 22. júla 2019

ORLIE HNIEZDO

ORLIE HNIEZDO
Poľské ľudové povesti

Mladé letá, Bratislava, 1988
zostavil Jozef Marušiak
ilustrácie Zbigniew Rychlicki
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
066-084-88 OHN

beletria, knihy pre deti, rozprávky, povesti,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 637 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý, na patitule neautorské venovanie

1,00 €

*kolha* in *H-kris*








Najväčšia poľská rieka Visia steká z hôr bystrým prúdom, a keď sa prederie do rovín, je čoraz širšia, pokojnejšia, čoraz dôstojnejšia. Už takmer dospelá dosahuje Krakov. Tu v mohutnom oblúku omýva vápencový kopec, ktorý sa dnes volá Wawel a stojí na ňom hrdý zámok — sídlo poľských kráľov. 

V dávnych časoch, keď slovanské kmene Poľanov a Vislanov opúšťali svoje prvotné, už preľudnené sídla, na tomto mieste založil osadu a vystaval drevený zámok kráľ Krak, ktorý dal svoje meno neskoršiemu skvostnému a bohatému mestu.

Okolo Krakovho zámku sa rýchlo rozrastalo a rozvíjalo ľudské mravenisko, ľudia tu žili pracovito a v čoraz väčšej hojnosti. Sám kráľ Krak sa tešil láske i úcte svojich poddaných. Tento pokojný a šťastný život však nečakane narušila strašná pohroma, ktorá doľahla na mesto.

V jednej z mnohých jaskýň, ktorými bol prevŕtaný wawelský kopec, sa totiž usadil obrovský a strašný drak. Mal veľkú papuľu s ostrými zubami, z ktorej sa valila jedovatá para, štyri mohutné laby boh zakončené mocnými pazúrmi, a keď udrel chvostom o zem, ozývalo sa také dunenie, až sa všetky domy v meste triasli. Keď sa napil vody z Visly, koryto rieky takmer vyschlo, hltal ovce i kravy, čo sa pásli v okolí Krakova, ba unášal aj mladé dievčatá. Mesta sa zmocnila hrôza. Deti nevychádzali z domov, dospelí sa triasli od strachu, život zamieral.

Kráľ Krak zvolal k sebe najchýrnejších mudrcov a prosil ich:

Poraďte, učení mužovia, čo máme robiť, aby sme zachránili mesto i môj milovaný ľud. Ako zahubiť strašného draka?

Predvolal si aj najstatočnejších rytierov a sľuboval im:

Ktorý z vás sa pustí do boja s obludou a skántri ju, dostane za odmenu najväčší poklad, aký mám — moju dcéru za ženu.

To všetko však nepomáhalo. Učenci nevedeli prísť na spôsob, ako zmámiť draka, a ani tí najstatočnejší rytieri nenašli v sebe dosť odvahy, aby sa postavili zoči-voči oblude. A tak drak naďalej nedal mestu pokoj, šíril des a hrôzu a v Krakovom kráľovstve sa nikto necítil bezpečný.

Keď sa už zdalo, že niet nijakej pomoci, ohlásil sa u kráľa mladý krakovský šusterský tovariš a povedal Krakovi:

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Odpovedal im basový chór diel a Balt, narážajúci vlnami do piesočnatého, znovuzískaného pobrežia.


piatok 19. októbra 2018

OZERECKAJA, JELENA - ZVENIT SLAVA V KIJEVE

OZERECKAJA, JELENA
ОЗЕРЕЦКАЯ, ЕЛЕНА

ZVENIT SLAVA V KIJEVE
ЗВЕНИТ СЛАВА В КИЕВЕ

Istoričeskaja povesť

Detskaja literatura, Leningrad, 1974
ilustrácie S. Rudakov
doslov V. V. Mavrodin
100.000 výtlačkov

knihy v ruštine, beletria, knihy pre deti, povesti,
158 s., ruština
hmotnosť: 328 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

ZDARMA / DAROVANÉ

*gopal*





sobota 16. decembra 2017

HORÁK, JOZEF - POVESTI SPOD SITNA

HORÁK, JOZEF

POVESTI SPOD SITNA
(Povesti I)

Mladé letá, Bratislava, 1981
ilustrácie Jozef Jaňák
edícia Vybrané spisy Jozefa Horáka
zostavil a doslov Ivan Kupec
4. vydanie (novozostavené 1.), 25.000 výtlačkov
66-179-81

beletria, povesti
304 s., slovenčina
hmotnosť: 533 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,50 € PREDANÉ

*konik* in *R08*







ZVON OD SVÄTÉHO ILJU

Ilja, chudák, si už zvykol na ten ustavičný hurhaj. Deň čo deň vídal vojakov a ranených, videl boje, Tatárov, ustaraného pána Blažka a pána Michala, ale myslel si, že sa nič nemôže stať. Tatári prišli a odídu. Jedného dňa budú hory zasa pusté, ako bývali. Iba spálený kláštor ho trochu mýlil. No Jakub Valibuk mu raz povedal, že ho ctihodní otcovia znova postavia, a vraj väčší, ešte krajší.

Aj páter Ján bol nepokojný. Banoval, že chlapca brali na hrad: čo ak ten predsa len padne? Myšlienka, čo bude s chlapcom, ustavične ho znepokojovala. Neraz bol už rozhodnutý poslať ho s poslom k pátrovi Baltazárovi do lesov. Pravda, možno by tam bol býval vo väčšom nebezpečenstve. Ale možno aj by ho les predsa len lepšie chránil.

Ilja nosil od istého času tajnú myšlienku v hlave.

Po celé týždne nepočul hlas svojho milého zvona. Slniečko vychodilo, zapadalo, ľudia vstávali, líhali - a zvon mlčal. Keď prešiel mesiac, začal Ilja hútať, či by sa nemohol prekradnúť horami k spálenému kláštoru a aspoň raz zazvoniť, rozkývať zvon, dať sa rozniesť jeho hlasu po horách.

Táto myšlienka zmocňovala sa ho čoraz väčšmi. Nemohol ju vypudiť z mysle. Vo dne v noci videl zvon pred sebou, počul jeho hlas... Ba ktovie, či ešte visí v spálenej zvonici, či je ešte celý, či ho Tatári nezničili ako celý kláštor? Iljja žil v pochybách a v túžbe: ísť ta a zazvoniť. Potom by zasa na dlhší čas bol pokoj. Možnože potom aj Tatári zmiznú a Ilja bude môcť voľne chodiť po svete.

V takýchto náladách a myšlienkach našiel Ilju posledný tatársky útok, v ktorom zahynul slávny žoldnier, statočný vojak Havel Gubáš.

„Zajtra večer ho majú pochovať,“ hútal Ilja. „Toľkých už pochovali, a zvon ani raz nezaspieval. Strýcovi Gubášovi by sa patrilo, veru, zvon by mal znieť, keď budú jeho mŕtve telo odnášať ku hrobu.“

Odrazu mu blysla hlavou myšlienka: zbehnúť dolu do kláštora a zazvoniť. Pohreb bude večer, a v šere ho nik neuvidí. Prekĺzne lesom ako myš a zase sa vráti na hrad.

Zdalo sa mu to celkom ľahké a prirodzené. Nepomyslel na nebezpečenstvá, ktoré ho mohli zájsť. Hja myslel len na svoj čin, len ten mal pred očami. Nezveril sa s tým nikomu, ani frátrovi Cyrilovi ani strýcovi Valibukovi. Vykoná to sám. To bude posledná Iljova služba strýcovi Gubášovi.

Dobre vedel, kadiaľ sa najskôr dostane zo skál Sitna. Poznal niekoľko

schodných miest. Bude opatrný ako vlk, čo sa kradne nocou.

Len aby skoro mrkalo! Aby skoro vyšli hviezdy.

Konečne prišiel večer a Ilja sa vykradol na Sitno. Prebehol neveľkou plešinou a dal sa bokom ku skalám. Tam v húštine vyčkával hustejší súmrak. Nemal ani najmenšej obavy, ani výčitky necítil. Vedel, že jeho čin by nik neschvaľoval, ale bol presvedčený, že nerobí nič zlé. O nejakú hodinku ponesú Gubášovo telo z hradu na západnú stranu Sitna, a vtedy on už bude v dedine. Iba jedno ho trápilo: čo ak budú Tatári aj v spálenom kláštore? Uvidí, ak by boli, vráti sa.

Tak hútal, kým sedel v hustom kroví.

Medzitým sa chytro stmievalo.

Ilja vstal, opatrne sa poobzeral a dal sa hľadať úzku úžľabinu medzi skalami. Našiel ju hneď a pustil sa ňou dolu. Liezol tichučko, dával pozor, aby sa ani kamienčok pod jeho mäkkým krpcom neskotúľal, ani lístok nezašuchotal. Ohmatal najprv každý kúsok zeme, každú kravinku, a len potom opatrne kládol nohu na zem alebo sa zachytával. Niekedy musel zoskočiť zo strmej skaly. Tu vždy postál a počúval, či nezachytí spod skál nejaký podozrivý šramot. No všetko šlo hladko. Ilja cítil, že už nemôže byť ďaleko od lesa. Áno, už sa zatemneli konáre prvých stromov. Tam bolo ešte hustejšie šero. Kdesi ďaleko zbadal medzi haluzím slabý svit ohňa. Asi z tatárskeho tábora. A tu už bola tma najtemnejšia a zakryl ho tieň stromov. Tušil, že teraz nasleduje najnebezpečnejšia časť jeho cesty. Len aby niekde nenarazil na stráž!

Ilja zastal, srdce mu prudko bilo. Bedlivo načúval: naokolo bolo ticho ako v hrobe. Len potom sa opatrnejšie ako dosiaľ začal spúšťať dolu skalou. A tá sa už končí, teraz musí zoskočiť. Len aby nevrazil do niečoho! Aby nesprašťal konár, aby suché lístie nezašuchotalo! Ale nebolo času na rozmýšľanie. Ešte chvíľku načúval, potom skočil.

Cítil, ako letí vzduchom, tmou.

Dopadol tíško, zaznel len temný buchot. Ilja ostal pričupený k zemi.

Ani nedýchal. Marilo sa mu, že neďaleko sa niečo pohniezdilo. Možno človek, možno zver. Ináč bolo ticho.

Ilja vstal a zohnutý kradol sa k lesu. Obďaleč sa zasa niečo pohniezdilo. Tatárska stráž. No strážny si musel byť istý, že tadiaľ nik nebude schádzať, iba sa zamrvil, chvíľku sa započúval a driemal ďalej.

Ilja sa šťastlivo dostal do lesa. Pustil sa krížom a popamäti, opatrne sa predieral húštinou. Nebola to ľahká cesta. Tu sa musel skoro po zemi