SLOVENSKÉ ROZPRÁVKY
Mladé letá, Bratislava, 1980
ilustrácie Ľudovít Fulla
doslov Mária Ďuríčková
7. vydanie (1. upravené), 50.000 výtlačkov
66-148-80
knihy pre deti, rozprávky, literatúra slovenská, beletria
248 s., slovenčina
tvrdá väzba, veľký formát
3,50 €
— Mama, a kde sa to stalo?
— V sedemdesiatej a siedmej krajine, za červeným morom a za dubovou skalou, kde bol svet doskami obitý, aby sa zem doň nesypala.
— A kto tam bol?
—... tam bol raz jeden kráľ. A ten kráľ mal záhradu a v tej záhrade strom, ktorému na krásu nebolo páru na celom svete...
Príbeh za príbehom plynie, matka rozpráva, kým spánok dieťaťu nezastrie oči. Áno, veľa ráz to tak býva — mama, stará mama či starý otec vám rozprávajú. A vy so zatajeným dychom počúvate, ako Popolvár raz medený, inokedy strieborný alebo zlatý vyskočí na vranom koni a z princezninho obloka zlatý prsteň, zlaté jabĺčko a zlatú šatku uchytí.
Od nepamäti sa z pokolenia na pokolenie a z úst do úst šírili utešené rozprávky. Poslucháčov zaviedli do čarovného sveta princezien, princov, černokňažníkov, stríg. Ale aj do sveta smelých Jankov, Popolvárov, krásnych Aničiek, Mahulien, slúžtičiek, sluhov i pastierikov. Chudoba ich vyháňala z domu a museli podstúpiť veľa tvrdých skúšok, kým prekonali mnohé prekážky. Lebo rozprávka je už taká. Má svojho obľúbeného hrdinu. Povodí ho svetom-nesvetom, dožičí mu prežiť čary aj nečary, ale nedovolí mu prehrať. Pre jeho čisté srdce a smelosť sa mu vždy bohato odmení.
A vari preto dnes, tak ako aj pred dávnymi rokmi, často zaznieva neodbytný detský hlas: — Mama, prečítaj mi rozprávku. Vieš, tú o vetríkovi, mesiačikovi a slniečku.
Rozprávka je báseň. Napísaná v šťastnej chvíli a zdokonaľovaná za storočia zástupmi neznámych. Tlmočí zákony, objavené skúsenosti tých, ktorí nesú život na pleciach. Nerozumel som jej hlbokej symbolike. Ale mení to niečo na veci? Jej moc je v tom, že ako abeceda platí pre malých i veľkých. Je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život. Pripomína múdrosť i nevyspytateľnosť semena.
Milan Rúfus
Slovenské povesti sú výtvory prostonárodnej slovenskej poézie, ktorých pôvod a počiatok padá hlboko do časov najprvšieho národného povedomia. A tak ony sú tie najprvšie kvety poézie jeho, vykvitnuté na jarnom slnku obrazotvornosti národa ešte mladého, a znázorňujú nám tú najprvšiu povedomosť národného ducha.
Že tieto kvety hlboko z národného ducha u nás Slovákov vyrástli a že národ sám v týchto svojich výtvoroch vždy s veľkou obľubou sa tešieval, ukazuje to, že tieto povesti od toľkých století nevyšli z pamäti, ale že doposiaľ v čerstvosti sa udržali.
Pavol Dobšinský
Zázračná je poézia našich rozprávok.
Zázraky v rozprávkach rozprávajú sa tak ako najprirodzenejšie veci. Prísť po smrti v starej alebo novej podobe, vypočuť hovor vtákov, zverov alebo vecí, zrozumieť sa s nimi, meniť sa na jabloň, studňu, ružový ker, na zelené vtáča, alebo hoci na vozové kolesá proti sebe sa spúšťajúce z brehu a tak zápasiace; na plamene, vzájomne sa páliace; na kamenný stĺp, na chrobáka; putovať k slncu alebo mesiačiku, podstreliť nohu dňu, aby nesvitalo ešte — to sa tu v týchto rozprávkach „Slncový kôň“ o „Svetskej kráse“ a ostatných nerozpráva ako zázraky. Najväčšie čudá rozprávajú sa bez senzácií, so zvláštnou epickou ekonomičnosťou. Hranice medzi prirodzeným a nadprirodzeným, medzi snom a skutočnosťou, medzi viditeľným a neviditeľným svetom zmizli dokonale. Oboma svetmi prechádza sa voľne krížom-krážom, ako jedným svetom, lebo v rozprávkach je to zázračne — jeden svet.
Štefan Krčméry
