Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 3. marca 2019

CUSACKOVÁ, DYMPHNA - NEDAJ MA SMRTI

CUSACK, DYMPHNA

NEDAJ MA SMRTI
(Say No to Death)

Mladé letá, Bratislava, 1969
edícia Čajka
preklad Štefan Kýška
ilustrácie Anna Pelikánová-Bartošová
2. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 353 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: ušpinená obálka aj listy, bez prebalu

0,10 € darované THCK

*zlaci*





DVADSIATA KAPITOLA

Jana neverila vlastným očiam, keď na budúcu stredu uvidela odrazu vo dverách Barta. Hmla sa v kúdoloch dvíhala z doliny ani z kotla, stlala sa na verande a prenikala až do ich izby, kde od nej všetko vlhlo. V tom voľnom plášti, posiatom kvapkami drobnými ako perličky vyzeral Bart groteskne veľký. Na chvíľu sa jej zdalo, že túžba ju preniesla do akéhosi neskutočného sveta a že Bart sa vynoril pred ňou z hmly ako zhmotnenie jej osamelosti a roztúženia.

„Zdravím ťa!“ Vzal jej horúcu ruku do svojich chladných, drsných dlaní. „Tváriš sa, akoby si videla prízrak.“

„V prvej chvíli mi to tak pripadalo.“

„Nie som nijaký prízrak. Ale čo povie dôstojník, keď zistí, že som zdúchol, to neviem. No, medzi nami povedané, je mi to jedno.“

„Ó, Bart, to je skvelé!“

„Pravdaže je to skvelé, madam. Sydney je prakticky pod vodou; ryba mi vplávala do okna a sadla si mi na posteľ, a keď som v rádiu počul, že v Blue Moutains je hmla, povedal som si, že je načase pobrať sa ta. Pomyslel som si, že vám dievčatám by sa zišlo trochu umelého slnka.“

Obrátil sa k pani Carltonovej. „Dúfam, že nemáte nič proti tomu, že vaše ultrafialové lúče prichádzajú v podobe mokrého šteňaťa, a dámy vari prepáčia, že páchnem ako psík.“

Ovoňal drsnú látku svojho plášťa. „Skutočne páchne psinou.“

Pani Carltonová sa naňho usmiala a podala mu ruku. „Ale Bart, ani si neviem predstaviť, že by sa dali príjemnejšie prijímať ultrafialové lúče.“

„A ten psí zápach?“

„Mám rada psov a teraz badám, že vyzeráte trochu ako teriér, ktorého som voľakedy

mala.“

Bart sa uklonil s rukou na srdci. „Pani Carltonová, ste zázračne bystrá žena. Som presvedčený, že ten teriér mal zlaté srdce.“ „Mal srdce, ktoré by robilo česť levovi. Páčil by so vám.“

„Nepochybujem o tom. A kde je teraz?“ Na tvári sa jej mihol tieň, „Nuž viete, keď som sem prišla druhý raz, rozpustili sme domácnosť a vzdali sa bytu. Chápete, veľký pes...“

Jemne jej stisol ruku. „Viem." Letmo sa pozrel do zrkadla. „Povedali ste teriér?“ „Äno.“

„Hm. Medzi nami povedané, myslím, že mám predsa len krajšie črty.“

Dumavo naňho pozrela. „To je vec vkusu. Bol to veľmi zvláštny pes.“

Obaja sa zasmiali. Bart si všimol, že sa jej tvár opäť trochu vyjasnila.

„Vyzeráte omnoho lepšie než v nedeľu.“ „Aj sa lepšie cítim. A po vašej dnešnej návšteve si určite dám na večeru biftek."

„Preboha nie,“ prerušila ju Jana, „predstavená by sem Barta potom už nepustila. Zabúdate, že dnes máme na večeru klobásu!“ Pani Carltonová zatvorila oči a striasla sa.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ale pre Janu už nikdy nesvitne nové ráno.



KLAPKA JEROME, JEROME - MALVÍNA Z BRETÓNSKA

KLAPKA JEROME, JEROME

MALVÍNA Z BRETÓNSKA
(Malvina of Brittany)

Smena, Bratislava, 1981
edícia Máj
preklad Verona Chorváthová, Jozef Petro
ilustrácie Miroslav Cipár
1. vydanie
73-075-81

beletria, próza krátka,literatúra anglická,
222 s., slovenčina
hmotnosť: 243 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € 

*fateo*belx-eng*

Kniha obsahuje tri krátke prózy: Malvína z Bretónska, Dom na konci, Sivé rukavičky.
Nepredajná prémia edície Máj.








Profesor Malvíne vštepil do pamäti, že pre príčiny, ktoré netreba vysvetľovať -však ich ani nikdy nevysvetlil - nemá nikde spomínať, že je víla. No nekázal jej, aby to odškriepila. A ako by aj mohla? V tomto bode sa od nej dalo očakávať najviac ak to, že ponadeň mlčky prejde. A tak v odpovedi Viktórii vysvetlila, že sa volá Malvína a že priletela z Bretónska spolu so ,sirom Artúrom'. Dodala, že často počúvala o Anglicku a želala si ho vidieť.

„Ako sa vám páči?“ opýtala sa Viktória.

Malvína sa priznala, že ju Anglicko očarilo. Nikdy nikde nevidela toľko vtákov. Zodvihla ruku a všetci traja ticho stáli a načúvali. Obloha bola ako v plameni, povetrie plné hudby. Dvojčencom sa zdalo, že sú ich milióny. Museli sa pozlietať zoširoka-zďaleka, aby zaspievali Malvíne.

Aj ľudia sa jej páčia. Sú takí dobrí, láskaví a dokonalí. Malvína nateraz býva u - vyslovila sa, že ,prijíma ochranu' - múdreho a učeného Krištofa. ,Sídlo' sa dá dovidieť z miesta, kde stoja, tamtie komíny vyčnievajúce spomedzi stromov.

Dvojčence si vymenili významný pohľad. Vari profesora odjakživa neupodozrievali?! V čiernej čiapočke, s veľkým zahnutým nosom, tie jeho knihy so zažltnutými listami, prežraté moľami -čarodejnícke knihy! Všetky pochybnosti teraz zmizli - veď vysedáva dlhé hodiny zahĺbený do nich cez svoje sovie okuliare!

Viktorovi sa vynáralo v pamäti, čo sa voľakedy učil z francúzštiny. Veľmi sa chcel dozvedieť, či Malvína niekedy stretla sira Lancelota - a či sa s ním zhovárala.

Malvíne sadol na tvár mráčik. Hej, všetkých ich poznala: kráľa Artúra, Igraine, sira Ulfiasa z ostrovov. Zhovárala sa s nimi, prechádzala sa s nimi po krásnych krajoch Francúzska. (Malo to byť Anglicko, no Malvína pokrútila hlavou. - Možno cestovali.) To ona zachránila sira Tristana pred zvodmi čarodejnice Morgan le Fay. "Hoci to, pravdaže, nikdy nevyšlo na svetlo,“ dodala. Dvojčence boli zvedavé, prečo by to malo byť ,pravdaže´, no nechceli ju znova prerušovať. Boli tam iní, predtým, aj potom. 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A jednako, keď sa človek zahľadí do tých zvláštnych, hlbokých očí, verí, že by nemenila na sebe nič, ani keby ešte mohla.

NEKRASOV, VIKTOR - V RODNOM MESTE

NEKRASOV, VIKTOR

V RODNOM MESTE
(V rodnom gorode)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (137)
preklad Pavol Ličko
doslov Branislav Choma
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra ukrajinská
256 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*
0,15 € stav: dobrý *mikpa* DAROVANÉ
0,10 € stav: dobrý darované THCK

Viktor Platonovič Nekrasov (nar. 1911) našiel si už na Slovensku pred rokmi vďačných čitateľov svojím vynikajúcim románom V stalingradských zákopoch. Sovietska i naša kritika vyzdvihla toto dielo ako jeden z najlepších románov, ktoré oslávili veľkosť sovietskeho človeka na pozadí Veľkej vlasteneckej vojny. Povšimla si na ňom práve bezprostrednosť rýdzo ľudského zážitku, jeho očividnú autentičnosť a vernosť, ale nadovšetko nezvyčajnú umeleckú silu, s akou autor zvečnil hrdinstvo Stalingradčanov, vysoké morálne vlastnosti sovietskych vojakov.

Nekrasovov román V rodnom meste je jeho druhým dielom, s ktorým zoznamujeme nášho čitateľa. I v ňom zostáva verný bojovnému pátosu, literatúre, plne zaangažovanej na živote socialistického človeka.

Námet tohto diela je prostý. Hrdina, ranený dôstojník Nikolaj Miťasov, vracia sa rok pred skončením vojny do svojho zničeného mesta kdesi na Ukrajine, takmer bez nádeje, že sa ešte znova vráti na front, kam ho priťahuje celá jeho vojenská duša. Doma nachádza ženu, ktorá sa mu medzičasom odcudzila, a nové, mierové prostredie, do ktorého sa mu prichodí konštruktívne zaradiť. Konflikt medzi ním a ženou Šurou, pokus o obrodenie manželského spolužitia, citová zrážka medzi ním a statočnou Vaľou, ktorá bola nedávno tiež vojačkou, priateľstvo s vojnovým invalidom Sergejom, cynikom a rozorvancom, nachádzajúcim si naostatok v statočnej práci novú životnú postať, a konflikt medzi hrdinom Nikolajom, vysokoškolákom-začiatočníkom a pedagógom Alexejom Čekmeňom, predstavujúcim typ karieristu a skostnateného človeka — to sú hlavné pružiny, na ktorých je postavený Nekrasovov román. Spisovateľ sa s nevšedným účinkom dotýka najvnútornejšieho života svojich postáv. No vedie ho ustavične iba jediná myšlienka: ukázať silu sovietskej spoločnosti, ktorá nedopúšťa, aby sa ľudia strácali v marazme individuálnych záťaží a konfliktov, a pomáha im sama svojou ľudskou podstatou dostať sa znova na správnu cestu, nájsť si v nových, zmenených pomeroch nový zmysel života.

Román V rodnom meste patrí medzi diela, ktoré čitateľ prečíta jedným dychom. Je to aj vďaka tomu, že Nekrasov, spisovateľ výrazne epický, je ozajstným majstrom malého románového útvaru. Úsporný a vecný vo výraze, triezvy v kompozícii, pracujúci pritom s nevšedným zmyslom pre mieru lyrizmu a pre skratku, dosahuje aj tu, o čo sa usiluje: monumentálnosť na malom priestore. Ale predovšetkým a nadovšetko: mocný čitateľský zážitok, presvedčujúci nás o jeho prenikavom talente a o veľkej výchovnej sile sovietskej literatúry vôbec.









Človek, ktorý zohral túto úlohu v Nikolajovom živote, bol kapitán stredného veku v gabardénovej blúze s dvoma radmi radových stužiek, nižší, zavalitý, trochu plešivejúci. Zjavil sa raz za svetlého jarného rána, zazvonil na zvonček, ktorý Nikolaj iba nedávno zaviedol, a informoval sa u Xenie Petrovny, učiteľky ruštiny, bývajúcej na konci chodby vpravo, ktorá mu otvorila dvere, či by mohol hovoriť s hlavným nájomníkom bytu.

Ja som hlavná nájomníčka, — odpovedala skleslým hlasom Xenia Petrovna.

Volám sa Čekmeň. Pred vojnou som býval v tejto izbe, — ukázal kapitán na Miťasovove dvere.

Xenia Petrovna neodvetila nič — nevedela, čo v takom prípade odpovedať. Tu sa kapitán zaujímal, či sú doma terajší nájomníci tej izby, a keď sa dozvedel, že nie, zľahka zahvízdol.

Skoda. Musím vás teda požiadať, aby ste im oznámili, že o deviatej prídem zase. Veľmi rád by som sa s nimi zhováral.

Vo dverách chvíľočku postál.

A zo starých nájomníkov neostal tu nik?

Nie, nik.

Zasalutoval a odišiel.

Xenia Petrovna čakala celý deň v strachu na deviatu hodinu. Dopočula sa, že v susednom dome, keď sa tam nasťahoval nejaký major, došlo bezmála k bitke. Major prišiel s vojakmi, nepustili ho dnu, zavolali milíciu ...

No tentoraz sa nič takého nestalo. Kapitán prišiel presne o deviatej, ale bez vojakov.

Otvoril mu Nikolaj. Hneď ho zaviedol do izby. Kapitán vstúpil, pozdravil Šuru, pozrel vo svetle na Nikolaja a povedal s trochu prižmúrenými očami:

Ojoj, to je veru zle, — a podal mu ruku. — Čekmeň, kapitán Čekmeň.

Vidím, že kapitán, — odvetil Nikolaj bez úsmevu. — Ja sa volám Miťasov. Sadnite si.

Kapitán si sadol.

Demobilizovaný, čo? — pozrel zľahka sa usmievajúcimi očami na Nikolaja. Nikolaj dodnes chodil ešte vo vojenskej blúze a čižmách.

Ako vidíte.

Tým sa vec, nesporne, komplikuje.

Aká vec, to by ma zaujímalo?

Problém ubytovania vojaka, ktorý dobojoval a ktorý voľakedy býval v tejto izbe.

Obávam sa, že sa to komplikuje.

Kapitán sa usmial.

Budeme sa musieť obrátiť na prokuratúru. Nedá sa nič robiť.

Obráťte sa. Ak sú na to dôvody, prirodzene, treba tak urobiť. — Chvíľu mlčal a dodal akoby len medzi rečou: — Mimochodom, do armády ste odišli práve z tohto bytu?

Kapitán zaškúlil na Nikolaja.

Vy už poznáte zrejme všetky zákony?

Niektoré poznám.

Kapitán sa odmlčal. Potom vstal a poprechádzal sa po izbe.

Smiešne. Namojdušu, smiešne.

Podľa môjho náhľadu je to skôr smutné.

Nie, predsa je to len smiešne.

Podišiel k dverám na balkón, sklonil sa a začal si prezerať čosi na ráme.

Tak je. 4-78-16 — Michejev. Smiešne! Tu visel voľakedy telefón, rozumiete?

Zasa podišiel k stolu, sadol si a pozrel na povalu.

Aj tak ste mali robiť opravy. Vymeniť obloženie, vymaľovať povalu. Ostatne, to už urobím ja.

Nikolaj a Šura pozreli na seba. Šura stála pri malom stolíku, utierala taniere a len sem-tam pozrela znepokojeným pohľadom na hosťa. Podľa všetkého si nezískal jej sympatie. Naproti tomu Nikolajovi, nech je to akokoľvek čudné, sa kapitán dokonca čímsi aj zapáčil. 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nezazlievajte im to ...

VANSOVÁ, TERÉZIA - PANI GEORGIADESOVÁ NA CESTÁCH

VANSOVÁ, TERÉZIA

PANI GEORGIADESOVÁ NA CESTÁCH

Tatran, Bratislava, 1977
edícia Slovenská tvorba (69)
zostavil a doslov napísal Július Noge
prebal  a frontispice Ján Krížik
1. vydanie

beletria, próza krátka, poviedky, cestopis,
381 s., slovenčina
hmotnosť: 464 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 € predané

*zlaci*

S osobitnou dychtivosťou čítavala Vansová v denných novinách zvesti zo sveta a tieto údaje neraz zužitkovala i pre svoju novelistickú tvorbu. A stále žila v nej túžba poznať svet, rozhľadieť sa v nových pomeroch, navštevovať nové kraje a vzrušovať sa novými udalosťami... S akou citovou rozradostenosťou púšťala sa Vansová na cesty a aké dojmy si z nich prinášala, najvýrečnejšie ukazuje cestopis Pani Georgiadesová na cestách.

Vansovej cestopisy majú veľkú kultúrno-historickú dôležitosť. Osvetľujú mnoho z problematiky nášho národného života na konci predošlého storočia a zasväcujú do náhod i zmýšľania slovenskej spoločnosti oných čias. V Pani Georgiadesovej na cestách sa Vansová úprimne a bez pózy vyspovedala zo svojich osobných záľub i zo svojej národnej viery, cestopis si dlho zachová svoj význam i ako dobový dokument.

Vansovej šlo v novelách a poviedkach predovšetkým o pravdu, o zobrazenie skutočnosti, v akých sa žilo v jej rodičovskom dome a potom o zobrazenie spoločenských a školských pomerov v druhej polovici minulého storočia. Pestrá mozaika údajov. Poznávaš z nej ľudí a pomery. Vansová ťa uvádza do útulných izieb svojho rodičovského domu, oboznamuje so susedmi a hosťami, ktorí chodievali na faru, ale všíma si najmä deti. V zložení fabuly majú zväčša úlohu vyrovnávať životné rozpory, no temer do výsadného postavenia sa dostanú až v kresbách z fary a zo školy.







PRSTEŇ

Čo sa tu opisuje, stalo sa dávno, tak asi pred revolúciou. Myslím revolúciu, ktorá prehrmela nad hlavami našich otcov a starých otcov roku 1848.

Vtedy žil kdesi vo Veľkom Honte, ďaleko od hlavnej hradskej, v dedinke vzdialenej od sveta, mladý farár. Jeho rodinné meno nemusíme vedieť, krstným menom menoval sa tuším Samko.

Nebol ešte v cirkvi dávno; bola to jeho prvá fara, preto bol ešte slobodný. Cirkevníci mu boli veľmi radi, lebo pred ním pán farár bol veľmi starý, trošku hluchý a trošku slepý a nevládal odbavovať služby božie tak, ako by si bol žiadal sám a jeho cirkevníci tiež.

Keď starý pán umrel, cirkevníci po dlhej porade a uvažovaní dali opraviť faru, a keď si vyvolili mladého farára, nielen samo dielo chválilo svojho majstra, ale i majstri pochvaľovali dielo, faru, a pritom i voľbu farára.

Istý starký povedal:

„Ej, haj, naša fara oslávená; veru naša fara oslávená!“ A kýval spokojne šedivou hlavou.

Druhý prisvedčil a doplnil mienku o fare ešte dôraznejšie:

„Ej, veru by pristala do tej fary teraz už mladá pani farárčička!“

A že cirkevníci nemajú radi dlho farára neženatého, — sami najlepšie vedia prečo — pretriasali túto myšlienku ďalej, a jeden z tých múdrejších neokúňal sa poradiť pánu farárovi, aby sa oženil, lebo že „nie je dobre človeku samotnému“.

Takisto radila i Samkova matka, ktorá mu prišla zariadiť domácnosť, a láskavo povedala:

„Ožeň sa, syn môj, lebo ja nemôžem dlho ostať pri tebe; otec je slabý, potrebuje opateru.“

I druhí dobroprajníci mu to isté radili, ale našli sa i takí, čo mu povedali: „Ožeň sa, doskáčeš!“

A tak mladý farár bol na rázcestí. Rozvažoval. V lete ako v lete, čas preletí naozaj ako na krídlach vetra, ako vlnka na vode. To na poli, v záhrade, pri včeličkách; to na vychádzkach zájde si slobodný človek, kam len chce, a to tak, „per pedes“, na svojej vlastnej príležitosti. Či ide do mesta, či na blízke Novohradské vŕšky, všade je vítaný a nájde dobrých priateľov a srdečnú pohostinnosť. I k nemu prídu mladí ľudia zabaviť sa, i do dediny si zájde posedieť medzi cirkevníkov. Ale keď príde jeseň, dni sú krátke, noci dlhé a tmavé, cesty a chodníčky rozmoknuté, tu samému človeku utiahnuť prichodí sa do svojho teplého kútika. Novembrové pľušte, bezdné blato, rozmoknuté cesty: kamže pôjde vtedy, veď v taký čas neprichodí statočnému človeku ani pešo, ani na voze. Doma však medzi tými štyrmi stenami, pri malej zelenej olejovej lampe alebo pri lojovej sviečke, čo hneď aj pri dobrej knihe, nevydrží dlho sám a sám. V zime síce primrzne, napadne snehu, cesty sa stanú schodnými, sanica je výborná, ale čože? Tu je zasa ťažká otázka, keby boli sane, ale i tak koní niet! Kone by sa ešte našli, a to nielen za dobré slovo, ale i za nejaký dvadsiatnik a dobrú opateru každý cirkevník vďačne odvezie pána farára, kde načim.

Ale i tak koniec rozjímania bol ten, že sa treba ženiť. Dobre povedať: oženiť, lenže ako, kde, koho, odkiaľ?

Porekadlo veľmi múdro hovorí: „Zblízka sa žeň a zďaleka kradni!“

Nablízku, čo ako rozmýšľal náš kandidát ženby a jeho najbližší, nebolo takého dievčatka, ktoré by bolo zodpovedalo predstave, akú si sám farár i jeho priatelia utvorili. Rodiny, kam Samko chodieval na návštevy, boh už staršie, z ktorých dievčence už vylietali ako odchované vtáčatká; alebo mladé a ich dcérky hrali sa ešte s bábikami alebo chodili do školy. A čo ešte boli, tie sa mu nepozdávali.

Tak prišlo leto, a pán farár nemal dosiaľ výhľad na skorú ženbu.

Ale načo sú dobrí priatelia na svete? Nato, aby poradili.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Jedno jej musíme uznať - a to je, že je veľká Slavianka.




MARKANDAYA, KAMALA - NEKTÁR V SITE

MARKANDAYA, KAMALA

NEKTÁR V SITE
(Nectar in a Sieve)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (170)
preklad Eva Bottová
doslov Nasír Ahmed Zoberi
ilustrácie a väzba Marián Čunderlík
1. vydanie, 22.000 výtlačkov

beletria, román,
204 s., slovenčina
hmotnosť: 327 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*zlaci* darované THCK

Juhoindická autorka Kamala Markandaya nesporne patrí k najvýraznejším predstaviteľom angloindickej literárnej tradície. Román Nektár v site ju preslávil takmer cez noc v celom po anglicky hovoriacom svete a zakrátko bol preložený do viacerých európskych jazykov. Dokončila ho roku 1952. Darmo ho núkala nakladateľom. Pre ostrý a žalujúci realizmus, akým líči život najchudobnejších vrstiev na juhoindickej dedine, ležal rukopis v zásuvkách rozličných londýnskych vydavateľstiev. Až po dvoch rokoch uzrel svetlo sveta. Hlavným dejiskom románu je maloroľnícke prostredie so svojím každodenným životom. Spisovateľka sa dotýka mnohých problémov, s ktorými indická dedina dodnes zápasí. Príbeh Rukmaní, ženy neobyčajne pevného charakteru, je prostý, tragický a dojímavý a vyvoláva v čitateľovi vrúcne sympatie. Aj keď hrdinka prežíva najhoršie chvíle svojho života, nikdy si nezúfa. Vždy nájde novú nádej a odvahu, pozbiera všetky svoje sily, aby obstála v životných skúškach. A tento pocit je krásnym dôkazom veľkej sily a života schopnosti indického ľudu. Veľkosť autorky a najcennejší klad románu je v tom, že tu vystihla hlbokú pravdu a mocný životný pocit, hlboko zakorenený v duši chudobného indického človeka...

Kamala Markandaya sa narodila v zámožnejšej brahmanskej rodine v južnej Indii. Ešte v detstve s otcom veľa cestovávala. Zážitky a poznatky z týchto ciest uplatnila neskôr vo svojej tvorbe. Študovala na univerzite v Madrase, stala sa novinárkou. No nie nadlho. Vydávanie novín, pre ktoré pracovala, bolo v čase protianglického hnutia zastavené. Potom sa venovala sociálnej práci na juhoindickej dedine.

Roku 1955 vydala Kamala Markandaya ďalší román Somme Inner Fury (Akási vnútorná zúrivosť), v ktorom sa venovala národnostne uvedomelej inteligencii a jej vzťahom k Angličanom, európskej civilizácii a kultúre vôbec. V tomto románe nezvládla náročnú úlohu v celej šírke, zostal dlžen povesti prvého románu. Kamala Markandaya žije teraz v Madrase a uverejňuje poviedky v rozličných časopisoch a zároveň pripravuje ďalší román.









12. KAPITOLA

Jeden deň v týždni sa v garbiarni nepracovalo, vtedy Ardžun a Thambi pomáhali otcovi na poli a Náthan sa z toho veľmi tešil.

Rád mal synov pri sebe a učil ich všetkému o pôde: ako siať, presádzať, žať, rozpoznať zdravé od chorého, burinu od ryže, ako zavlažovať a vysušovať terasy. V tých veciach nemal páru a viem, že ho podnecovalo aj vedomie, že môže svoje znalosti vštepovať synom, aj keď v inom boli šikovnejší a vedeli lepšie čítať a písať ako hocikto v meste.

Ostatné dni pracovali v garbiarni, odchádzali hneď po svitaní a vracali sa iba za tmy. Keď sa blížili k dvadsiatke, zarábali už dobre: rupiu na deň, no vždy mi odovzdali celý zárobok a nenechali si nič na hru a cundry, ako mnohí iní mládenci. Každé ráno som im navarila ryže, dhálu alebo zeleniny a to si brali so sebou na obed; a keď sa vrátili, dala som im ryžový odvar a sušené ryby, zavše trocha cmaru, alebo dokonca pár banánov, ktoré som nepredala a nechala doma. Ale z peňazí, čo mi dávali, som im musela kupovať šaty, lebo na bederné pásy z látky si museli obliekať košele a na hlavách nosili červené turbany a tak sme skoro všetko minuli na dobré jedlo a slušné zaodenie a moja tajná nádej, že ušetrím niečo pre Iru, sa čoskoro rozplynula; a keď už nádeje nebolo, vrátil sa mi vnútorný pokoj a bola som dosť spokojná.

Keď nebolo práce na poli, chodieval Náthan so mnou na trh. Stávalo sa to zriedkakedy, nuž zakaždým to potom bola udalosť a aby sme ju príjemne zakončili, navštívili sme synov v garbiarni. Vždy na poludnie vychádzali von najesť sa a kým jedli ryžu, chvíľku sme spolu posedeli, porozprávali sa a tešili z oddychu. Až jedného dňa - bolo jasné, nežné ráno, plné šepotu dažďa - sme prišli ku garbiarni a bránu sme našli zatvorenú a pozdĺž železného plota, ktorý sa tiahol okolo pozemku, stáli stráže.

Poludnie, popoludnie a stále nevidno žiadneho robotníka. Napokon si dodávam odvahy - a odvahu na to aj treba -opýtať sa strážcov, ktorí sú oblečení v uniformách a na zápästí majú zavesené láthí.

Prvý je nevrlý. „Zmizni! Nemám čas pre záhaľčivé ženy!“

Ďalší bezstarostne krúti láthí; nič nevie, nič nepovie.

Idem k tretiemu. Je to veľký, mohutný chlap, pozerá na mňa z výšky a hovorí, že došlo k dajakým ťažkostiam - dnes robotníci neprídu von - nie, ani najesť sa.

Kolená sa mi podlamujú. „K akým ťažkostiam?“ zajakám sa. „Sú v tom moji synovia?“ Pokrúti hlavou, nevie.

Môj muž stojí za mnou. Zľahka ma podopiera a odchádzame domov. A čakáme. Konečne prichádzajú, je už neskoro večer, a hoci ani jeden nemá ešte dvadsať, majú tváre dospelých, rozhnevaných mužov.

„Čo sa stalo?“ pýtame sa rozrušene. Sú to stále naši synovia, ale odrazu nás prerástli.

„Ťažkosti,“ odpovedajú. „Žiadali sme vyššie mzdy, a oni nám zrušili obedňajšiu prestávku.“

Prinášam sušené ryby a ryžové koláče. Sú veľmi vyhladnutí. „Vyššie mzdy,“ vravím. „Načo? Neplatili vám dosiaľ dobre?“ „Načo?“ opakuje jeden z nich. „Načo? Aby sme sa do sýtosti najedli, aby sme sa mohli oženiť a aby sme mali dosť pre synov, ktorých splodíme,“ a druhý dodáva: „Nie, nedostávame dosť.“

Neviem, čo im odpovedať - sú to zrazu cudzí chlapi. Náthan hovorí, že tomu nerozumieme, že sa nesmieme do toho miešať: berie ma za ruku a ťahá preč. K synom je nežný.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Neskôr vám o tom porozprávam."


ZOLA, ÉMILE - RADOSŤ ŽIŤ

ZOLA, ÉMILE

RADOSŤ ŽIŤ
(La joie de vivre)

Smena, Bratislava, 1966
edícia Máj (81)
preklad Ondrej Žiška
ilustrácie Gabriel Štrba
doslov Štefan Povchanič
prebal Gabriel Štrba, Miroslav Váša
1. vydanie, 42.000 výtlačkov

beletria, román
340 s., slovenčina
hmotnosť: 381 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: dobrý *juran*belx*
DAROVANÉ EGJAK *zlaci*

Autor hlboko v duši zostával romantikom, človekom túžiacim po kráse a čistote. I keď nedokázal plne pochopiť podstatu dejinného vývoja, predsa jeho čestnosť a hlboká znalosť života mu dávali možnosť správne predvídať budúcnosť. Autor jej veril, očakával triumf plodného a slobodného života. Bol presvedčený, že radosť žiť, ktorá sa stala aj titulom tohto románu, zvíťazí nad predsudkami i dedičnými znakmi - v tomto duchu vytvoril aj svoju hrdinku... 








O DVA DNI VEĽKÝ ODLIV OBNAŽIL HLBOKO LEžiace skaliská. Lazár premožený novým zápalom, čo ho strhával vždy na začiatku každého podujatia, nechcel ďalej vyčkávať a odišiel bosý v plavkách, cez plecia prehodený plátenný kabátec. Aj Paulínka išla na výskum, tiež v plavkách, obutá do velkých topánok, ktoré nosievala pri love ráčkov.

Keď sa vzdialili na kilometer od útesov, doprostred poľa morských rias, po ktorom prúdili potôčky ustupujúcej vody, Lazárovo nadšenie prepuklo, akoby len teraz objavil obrovskú úrodu morských rastlín, hoci tade spolu prešli stokrát.

Pozri, pozri! — kričal. — To je tovar! ... A nič sa s tým nerobí a je toho toľkoto až do stometrovej hĺbky!

Potom naradostený dôkladne vymenúval jednotlivé druhy: bledozelené zostéry, podobné jemnému vlásoviu, rozprestierajúce sa donekonečna ako koberec obrovských trávnikov; ulvy s lactusovými širokými, tenkými sinavo priezračnými listami; zúbkované fukusy, pupencové fukusy v takom veľkom množstve, že pokrývali skaly ako hustý mach. A ako zostupovali za odlivom, nachádzali väčšie druhy čudnejšieho vzhľadu, laminárie, najmä Neptúnov opasok, ktorý pripomínal pás zo zelenkavej kože, so zvlnenými okrajmi, akoby vyrezaný pre nejakého obra.

Toľko strateného bohatstva, však? — pokračoval. — Ale je len človek hlúpy! ... V Škótsku sú aspoň natoľko rozumní, že jedia ulvy. My najviac ak robíme žinenky zo zostér a do fukusov balíme ryby. Zvyšok je hnoj pochybnej akosti, ktorý ostáva sedliakom na pobreží... A veda je ešte tak pozadu, že treba spáliť niekoľko fúr rias, aby sa vyťažilo aspoň trocha sódy!

Paulínka stála po kolená v slanej, sviežej vode a žiarila šťastím. Aj bratrancovo vysvetľovanie ju celkom zaujímalo.

Budeš teda, — opýtala sa, — toto všetko destilovať?

Slovo „destilovať“ veľmi pobavilo Lazára.

Áno, destilovať, ak tak chceš. Lenže je to poriadne zložité, uvidíš, moja drahá ... Pravda, na tom nezáleží. Zapamätaj si dobre moje slová: človek dobyl pozemské rastlinstvo, trávy, stromy, všetko čo používame, čo jedávame; nuž a dobytie morského rastlinstva nás možno obohatí ešte väčšmi, až sa raz rozhodneme, že sa o to pokúsime.

Zatiaľ obaja nadšení zbierali vzorky. Nabrali ich plné náručia a mimovoľne zašli tak ďaleko, že sa zamáčali až po prsia, kým sa vrátili na breh. A mladík ďalej vysvetľoval, opakoval výroky svojho učiteľa Herbelina: more je nesmiernou zásobárňou chemických zlúčenín. Riasy pomáhajú priemyslu, lebo v svojich tkanivách koncentrujú soli, ktoré voda — ich životné prostredie — obsahuje v malom množstve. A tak problém spočíval v tom, aby sa z týchto rias hospodárne vyťažili všetky užitočné zložky. Hovoril, že možno vziať ich popol, nečistú sódu z obchodu, potom oddeliť a dodávať v dokonale čistom stave bromid a jodid sodný i draselný, síran sodný, ďalšie soli železa a mangánu tak, že nevznikne nijaký odpad. Priam horel nadšením v nádeji, že vďaka vymrazovaniu, objavenému slávnym Herbelinom, nestratí jedinú užitočnú látku. Pred nimi ležalo veľké bohatstvo.

Bože môj, ale ste sa doriadili! — volala pani Chanteauová, keď sa vrátili.

Nehnevaj sa, — odpovedal veselo Lazár a hodil riasy doprostred terasy. — Pozri! Doniesli sme ti zlaté mince.

V nasledujúci deň doviezol istý verchemontský roľník na voze celý náklad morských rastlín a vo veľkej izbe na druhom poschodí sa začal výskum. Paulínka dostala hodnosť laborantky. Nadšenie trvalo celý mesiac, izba sa rýchlo zaplnila suchými rastlinami, bankami, v ktorých plávali rozvetvené stonky, podivuhodnými nástrojmi, jeden roh stola zaberal mikroskop, piano sa celkom strácalo pod kotlíkmi a krivuľami, skriňa praskala od celých súborov odborných diel, do ktorých neprestajne nazerali. 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

"Človek musí byť hlupák, aby sa sám zmárnil!"


piatok 1. marca 2019

HILAR, KAREL HUGO - DIVADELNÍ PROMENÁDY

HILAR, KAREL HUGO

DIVADELNÍ PROMENÁDY
Zápisník dojmův a idejí
1906 - 1914

Fr. Borový, Praha, 1915

publicistika, divadlo, kultúra,
132 s., čeština
hmotnosť: 255 g

mäkká väzba
stav: dobrý, zosušené lepenie väzby

2,80 €

*kvaja*ume*








OSKAROVY KOMOEDIE
ESSAI O SPOLEČENSKÝCH HRÁCH WILDEOVÝCH

Vějíř lady Windermereové, hraný poprvé v »St. James's-Theatre« dne 20. února 1892, založil společenskou slávu Wildeovu, zmenil poměry jeho peněz, získal mu v širším smyslu londýnské obecenstvo. Dal mu první divadelní úspěch. Horečkou večera opilý autor vystoupí na konci predstavení před oponu, pokyne rukou, osloví hlediště: »Těší mne, že se obecenstvo bavilo. Totéž mohl bych říci o sobě«, drže v ústech zapálenou cigarettu, s níž v rozechvění vyšel ze zákulisí... To tehdy ještě nebyl zcela on: vladař masky, rozmarný hráč a opovrhovatel obecenstvem, bez něhož nedovedl existovati,

A pak následovaly ostatní úspěchy: Bezvýznamná žena, Ideální manžel, Triviální komoedie pro seriosní lidi. Dobyl Londýna. Dobyl Paříže. Byl bohat. Byl králem. V literární společnosti mluvil s ironií o těchto pracích, o nichž se mluvilo jako o pouhých kratochvílích »nesrovnatelného Oskara«. Byly roztomilé a velmi chytré, myslilo se v informovaných kruzích literatury; ale necenily se. André Gide, jeden z pařížských jeho přátel, vyznává, že »Wilde sám projevoval často roztomilé pohrdání ke svým komoediím, jímž jsem se dal strhnouti. Přiznávám, že jsem dlouho věřil, že jest mi viděti v Ideálním manželu nebo v Bezvýznamné ženě toliko dramatické kratochvíle, of no importance, nic více.«

Anglické kritice byly na komoediích příliš nápadny francouzské vlivy již odbytých »Odett«, »Francillonů«, vlivy od Scriba přes Musetta k Dumasovi a nonchalantní pósa autorova, než aby se jimi zabývala vážněji a jinak, než jako saisonními attrakcemi. Ale převalilo se sotva dvacetiletí, autor zmizel, improvisované, spěšné a koketní dílo zůstalo, zvláštní věc! zůstalo a z mlhy zvířeného prachu, který se zatím usadil, vystupuje o zcela odlišných vlastnostech, vystupuje přes všechnu módnost a časovost jako mnohovýznamné a initiativní, jako dílo z nejtypičtějších a nejsvéráznějších své doby. Nemluvím o Vějíři, Ženě, nebo Manželu. Toť jsou duchaplné kitche, jež budou brzy zapomenuty. Ale ze hry jako Triviální komoedie pro seriosní lidi, která nebyla druhdy než »ohromně chytrou fraškou pro odpoledne« a o níž po premiere kritik »Truthu« napsal na příklad, »že nemá ani v nejmenším úmyslu zabývati se vážně páně Oskarovým kusem ze St. James's-Theatru, jako ani v nejmenším mu nenapadá po diner zdůvodňovati vnitřní obsah nadívané omeletty«, stala se klassická hra moderního veseloherního repertoiru, vzácný a příkladný výraz satyrického ducha na moderním jevišti, moderní komické arcidílo, po jehož bok může se řaditi jen několik málo prací moderní veseloherní invence.

Co je tedy originalitou těchto veselých her, tak příkladně nepůvodních, kde elegance dialogu Musettova pojí se ke scribovské lehkosti invence scény a motivace, k divadelnosti a napínavosti her Dumasových, k ideové



HRADECKÝ, ADOLF - VOLÁ PRAHA

HRADECKÝ, ADOLF
SKÁLOVÁ, DITA

VOLÁ PRAHA
Reportáž z míst, kde končila válka

Rudé právo, Praha, 1950
edícia Kihovna Rudého Práva (12)
obálka Věra Holubová

história, II. svetová vojna, próza krátka, poviedky,
96 s., čeština
hmotnosť: 64 g

mäkká väzba
stav: dobrý

2,50 €

*kvaja* in *H-2-2*

Knižočka obsahuje historický článok s názvom "Pražské povstání" od Adolfa Hradeckého a krátku poviedku s názvom "...a oni přišli" od Dity Skálovej .






PONDĚLÍ 7. KVĚTNA

Sedmý květen přinesl nejtěžší chvíle bojů. Němcům se podařilo na mnoha místech prorvat barikády a postoupit dále. Tanky pronikly až na Staroměstské náměstí a ohrožují sídlo České národní rady v Bartolomějské ulici. Německá letadla po celý den bombardují a ostřelují Prahu, dělostřelectvo střílí s letenské stráně a z Rokosky na barikádu na Trojském mostě.

V Braníku a na Pankráci nutí nacisté terorem obyvatelstvo, aby rozebíralo barikády. Do pondělí do půl deváté se bojovalo na Lobkovicově náměstí, kde se konečně vzdalo na pět set Němců. Odpoledne se Němci probili barikádami na Vinohradech a v Libni. Na Smíchově bojují revoluční jednotky a ukořisťují pancéřový vlak.

V těchto těžkých dnech byla bojující Praha svědkem nezměrného hrdinství pracujícího lidu i pokusů o zradu se strany buržoasie.

Za těžké situace došlo totiž k vážným komplikacím s rozhlasem. Protože budova rozhlasu byla od sídla České národní rady rozdělena frontou, bylo možno dodávat zprávy rozhlasu jen telefonicky. A tak se stalo, že si hlasatelé v pražském rozhlase hlásili co chtěli.

Na jihovýchod od Prahy se v té době shromáždila větší skupina vojsk zrádce generála Vlasova, jehož příslušníci se chtěli vetřít mezi revoluční bojovníky a zde si ohřívat svou polívčičku. Pražský rozhlas pojednou počal vysílat zprávu o „ultimatu“ vlasovců Němcům. Soudruh Smrkovský jménem České národní rady protestuje proti podobnému vysílání a žádá vysílat zprávu ČNR. Hlasatelé však odmítli vysílat zprávy České národní rady a dále vysílali zprávy zrádců a vlasovců, služebníků Hitlera, vrahů sovětských lidí i československých partyzánů.

Bylo proto nutno vypnout budovu rozhlasu ve Stalinově třídě a zřídit náhradní vysílací stanici v budově Husova sboru na Vinohradech. Vlasovci měli dopomoci reakci a domácím kapitalistickým živlům chopit se v Praze moci a splnit tak Frankův a Bienertův plán na vytvoření nové "autonomní vlády“.

Česká národní rada odmítla veškerá jednání s vlasovci a prohlásila akci vlasovců za jejich vlastní věc. Když vlasovci viděli, že jim v Praze pšenice nepokvete, v dojemné shodě s esesáky a gestapáky odtáhli do amerického zajetí.

Stalo se také, že se v Obecním domě sešla skupina národních socialistů, vytvořila si nějakou „radu“, diskutovala při pivě, ale když se přiblížily německé tanky, pánové se rozutekli a bylo po slávě.

A ještě jeden temný stín utkvěl na skvělém bojovém vystoupení pražského lidu. Byla to činnost v létě 1949 odsouzeného zrádce bývalého generála Kutlvašra, který po únoru spekuloval na provedení převratu a obsazení naší vlasti cizími okupačními vojsky. Kutlvašr, který po celou dobu války nenašel „příležitost“ zapojit se do skutečného odbojového hnutí, vysoký důstojník, jehož to bylo především povinností, vetřel se do vojenského vedení povstání 5. května a všemi silami se snažil utlumit nejen protifašistický ráz povstání, ale především jeho sociální charakter. On to byl, kdo se vnutil jako vojenský velitel Prahy, kdo vyjednával s wehrmachtem a gestapem o jeho volný odchod z Prahy, kdo vyjednával s vlasovci. Gestapáckým vrahům, kteří měli na svědomí tisíce životů našich lidí, dal volný průchod. Tyto okolnosti mu samozřejmě sloužily k získání sympatií reakce. Kutlvašr vyhrožoval, že v případě potlačení povstání dá zatknout Českou národní radu a odevzdá ji Němcům, a uvažoval o kapitulaci povstání. Především o něm a o jemu podobných hovoří dokument, nalezený ve spisech generála barona Pucklera, který měl své stanoviště velitelství v budově právnické fakulty a který svým podřízeným sdělil, že české měšťanské kruhy chtějí boj vzdát, že však komunisté boj vedou a bojují nejtvrději.

Jedním z blízkých lidí Kutlvašra byl mjr. Nechanský, který byl před povstáním shozen jako parašutista na našem území. Nechanský, špion a zrádce ve službách amerických