Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

Zobrazujú sa príspevky s označením sci-fi. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením sci-fi. Zobraziť všetky príspevky

nedeľa 18. decembra 2022

MORRESSY, JOHN - SYN HVĚZD

MORRESSY, JOHN

SYN HVĚZD
(Starbrat)

Laser, Plzeň, 1993
preklad Vladimír Zavadil
obálka Martin Zhouf
1. vydanie, 11.000 výtlačkov
ISBN 80-85601-56-7

beletria, román, sci-fi, literatúra americká
184 s., čeština

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*kocan2*belx-usa-scifi*

Americkému spisovateli Johnu Morressymu se podařilo napsat velmi dobrodružný příběh „kosmického dítěte“, Chlapec, narozený během válečného konfliktu v raketě pozemskému otci a mimozemské matce, je do svých patnácti let vychováván mírumilovnými obyvateli planety Giléad a v předvečer dosažení dospělosti jej unesou kosmičtí piráti. Okamžikem, kdy ho prodají jako gladiátora do arény, začíná jeho snaha o znovunabytí svobody a o návrat domů.

John MORRESSY, narozený v roce 1930, je civilním povoláním profesor angličtiny na Franklin Pierce College v New Hampshire. Jeho romány převážně patří mezi space opery, dokáže ale i vytvořit nové zajímavé civilizace. Dominantním prvkem je ovšem vždy člověk. Překvapuje čtenáře nezvyklým závěrem svých knih. Typickou ukázkou je trilogie: Starbrat (1972), Nail Down the Stars (1973), Under a Calculating Star (1975). První díl právě držíte v ruce.



 

WOMACK, JACK - AMBIENT

WOMACK, JACK

AMBIENT

Koloman Kertész Bagala, Levice, 
Techno.sk, 2002
preklad Michal Hvorecký
obálka Tibor Holoda
ISBN 80-88897-99-8

beletria, román, sci-fi, literatúra americká
252 s., slovenčina

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

DAROVANÉ

*kocan2*belx-usa-scifi*

V slovenčine prvý raz vychádza román Ambient od amerického spisovateľa Jacka Womacka, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov súčasnej svetovej fantastiky. Ambient je strhujúci príbeh o budúcnosti, ktorá sa nebezpečne podobá našej prítomnosti. Je to bravúrne akčné čítanie, ktoré znesie najvyššie literárne kritériá. Knižka sa stala bestsellerom a klasikou súčasnej fantastiky. „Ak by ste postavy z Neuromancera vrhli do Womackovho New Yorku, s krikom sa zrútia a zlyhajú im nervy,“ napísal o románe Ambient spisovateľ William Gibson.

Ambient: V New Yorku blízkej budúcnosti sa bohatí oddávajú orgiám a chudobní bojujú o prežitie. Ulice ovláda násilie a viera v cirkev Elvisa Presleyho. Ochrankár O’Malley sa ocitne na úteku, pretože siahol na milenku šéfa koncernu. Pri putovaní po bizarnom svete subkultúr a tajomných gangov odhaľuje desivé sprisahanie, v ktorom stúpa počet vrážd. Dostane sa do pasce a ak chce žiť, musí zabíjať...


 

utorok 30. novembra 2021

SMOLYČ, JURIJ - ROBOTI DOKTORA GALVANESCA

SMOLYČ, JURIJ

ROBOTI DOKTORA GALVANESCA
Vědecká fantasie
(Gospodarstvo doktora Gaľvanesku - ščo bulo potim)

Svoboda, Praha, 1948
preklad Rudolf Hůlka
obálka Rudolf Němeček
1. autorizované vydanie, 5.000 výtlačkov

literatúra ukrajinská, beletria, román, sci-fi
392 s., čeština

tvrdá väzba
stav: zachovalá

1,50 €

*morer*belx*

Utopistický román o rumunském doktorovi, který chirurgickým zákrokem zbavuje své zaměstnance schopnosti myslet a vytváří z nich roboty, kteří reagují pouze na nárazy radiových vln. Šílený vědec připravuje zotročení celé dělnické třídy. Mladá agronomka, vyslaná sovětskou akademií vyzkoumat jeho nové zemědělské metody, odkrývá tajemství. Druhá část románu je ukázkou sovět. experimentální chirurgie a moderní transplantace. Sovětská věda v zápase s Galvanescovými objevy vítězí.


 

nedeľa 15. decembra 2019

13 X SCI-FI

13 X SCI-FI

Smena, Bratislava, 1983
edícia Labyrint
zostavila Hilda Holinová
doslov Dušan Slobodník
ilustrácie Milan Bočkay, Dušan Grečner, Marcel Haščič, Róbert Jančovič, Dušan Kállay, Marián Oravec, Anton Sládek
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 9.700 výtlačkov
73-113-83

literatúra ruská, sci-fi, beletria, poviedky, próza krátka, antológia
288 s., slovenčina
hmotnosť: 667 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 € DAROVANÉ

*zukol5* in *H-bar*

Zborník súčasných sovietskych vedeckofantastických poviedok 13 x sci-fi predstavuje pestrý, rôznorodý výber nielen po stránke tematickej, ale aj pokiaľ ide o spracovanie a rozsah jednotlivých poviedok. Zachytáva svet techniky či supertechniky i svet živých bytostí a rastlín, výlety do minulosti i do budúcnosti, do kozmu i do morských hlbín. Príbehy z „technického“ prostredia sa striedajú so zábermi z „normálneho“ života, v ktorom sa vyskytujú mimoriadni jedinci alebo javy, širšie komponované príhody sa prezentujú vedľa psychologických miniatúr o vzťahoch a konaní ľudí vo výnimočných situáciách.

Antológia 13 X sci-fi, ktorá vychádza vo vydavateľstve Smena, má za cieľ obohatiť a spestriť ponuku vedeckofantastických diel na našom knižnom trhu. Na rok 1984 pripravujeme vydanie ďalšieho zborníka sci-fi, a to americkej vedeckofantastickej poviedky.








- Posádka sanitky však nemohla za jazdy určiť príčinu smrti. A Ivanov mi predsa povedal, že šofér zomieral za jazdy, aspoň tak sa vyjadril. To znamená pred haváriou. Aj naznačil príčinu smrti: vraj mal čosi s hlavou.

Lekár pozrel na Kirillova, ako sa mu zdalo, zhovievavo, znova vzal fascikel s papiermi mŕtveho šoféra a vysvetľoval:

- Tu je odpoveď aj na túto otázku. Prirodzene, že patológ, ktorý robil

resekciu, musel sa zaujímať o to, čo sa stalo najprv. Smrť a potom zranenie, alebo naopak: zranenie a až potom smrť, hoci jej príčinou nebolo zranenie. Takže podľa straty krvi prichádza k záveru: Zranenie nastalo ešte pred smrťou pacienta. Smrť v dôsledku krvácania nastala za veľmi krátky čas, ale už po havárii a zranení. To je záver, ku ktorému dospela aj záchranná služba.

- Rozumiem, - prikývol Kirillov. - A možno predpokladať, že šoférovi ostalo zle a mohol stratiť vedomie ešte pred haváriou? Vtedy by havária bola nevyhnutným dôsledkom straty vedomia.

- Pravdaže. Je to celkom reálny predpoklad. Krvácanie do mozgu sa veľmi často začína stratou vedomia, - odvetil lekár.

Kirillov prikývol. Vysvetlenie bolo dostačujúce.

- Aký je Ivanovov zdravotný stav? - spýtal sa lekára.

- Ľahký otras mozgu. Zo dva týždne lôžkový režim a bude v poriadku.

Všetko do seba zapadalo, všetko súhlasilo. Šoférovi nákladniaka ostalo

zle a stratil vedomie. Auto nikto neviedol. Keď to Ivanov videl, strhol volant a pokúsil sa auto ovládnuť, lenže už nestihol. Došlo k havárii, nákladniak vrazil do steny, pričom zabil náhodnú chodkyňu. Šofér bol ranený, ale zomrel skôr, ako sa bol prebral z bezvedomia, hoci zranenie nebolo priamou príčinou smrti. Ivanov bol poriadne dotlčený, ale vyleží si to. Hoci zomreli dvaja ľudia, podľa Kirillovovho názoru vinníka niet. Pravda, prípad sa musí odovzdať súdu a sudcovia sa dlho budú premŕvať v príčinách havárie. Ktovie, či nedospejú k inému názoru. Napokon, to sa ho už netýka. On musí podať podrobnú správu o udalosti, a to aj urobí.

O dva týždne zavolali Kirillova k vyšetrovateľovi na prokuratúru.

Prišiel do čakárne, ohlásil sa a vtom uvidel na lavičke čakať Ivanova. Ivanov pozrel na poručíka, zdržanlivo mu odpovedal na pozdrav a neprejavil oňho nijaký záujem.

Vyšetrovateľa Filatova Kirillov nepoznal, hod sa už neraz stretli v služobných miestnostiach milície. Ponúkol Kirillovovi stoličku a pred seba si rozložil protokol. Po viacerých otázkach, ktoré mali objasniť situáciu havárie, sa Filatov spýtal:

- Našli ste spolujazdca v takej pozícii, z ktorej je zrejmé, že držal volant?

- Áno. Uviedol som to v správe.

- Ivanov hovoril, že sa usiloval vytrhnúť šoférovi volant, keď mu ostalo zle.

- Keď vodič zomieral za jazdy, doslova tak mi povedal Ivanov,

- odpovedal Kirillov vyšetrovateľovi. - A to ma prekvapilo. Nepovedal, že šoférovi ostalo zle, ale že zomieral. Expertíza naozaj ukázala, že vodič zomrel zakrátko po zranení, ale nie jeho následkom.

- Šofér teda zomiera po havárii. - Filatov zdôraznil slovo „po“. - Pred haváriou bol živý. Načo bol potrebný Ivanovov zásah? Nestalo sa to naopak, že Ivanov bránil šoférovi, hod v posledných sekundách života, vyrovnať volant?

Kirillov pokrčil plecami a odpovedal, že nemá nijaké dôvody myslieť si to.

- Ako potom vysvetlíte výpoveď chodca, ktorý videl v kabíne zápas a počul výkrik? Predvolal som si ho a tu je jeho výpoveď. Zhoduje sa s tým, čo povedal vám.

- Ivanov predsa nepopiera, že chcel volant vytrhnúť šoférovi z rúk. Aj svedok hovorí pravdu, - odvetil Kirillov. - Ale prečo to Ivanov urobil, to som pri rozhovore s ním v nemocnici nemohol definitívne vyjasniť, bol ešte veľmi slabý.

- Preto som ho dnes zavolal, - povedal Filatov a vzápätí sa spýtal:

- V akej vzdialenosti od miesta havárie zabrzdil autobus?

- V expertíze, ktorú zostavila nehodovka, - Kirillov ukázal hlavou na doklady, čo ležali na vyšetrovateľovom stole, - sa uvádza, že k autobusu to bolo šesťdesiatdva metrov.

- To je predsa oveľa viac ako brzdná dráha obidvoch vozidiel, nákladniaka aj autobusu, pri tých rýchlostiach, akými šli.

- Pravdaže.

- Potom Ivanovovo tvrdenie, ktoré ste zapísali a v ktorom sa hovorí, že strhol volant, aby zabránil zrážke s autobusom, nemá nijaké opodstatnenie? - spýtal sa vyšetrovateľ.

- Mohli sa zraziť trochu neskoršie.

.....................................................................................................

... posledná veta ...

Je to ardabiola.

štvrtok 16. mája 2019

KOTZWINKLE, WILLIAM - E.T. MIMOZEMŠŤAN

KOTZWINKLE, WILLIAM

E.T. MIMOZEMŠŤAN
(E. T. the Extra-Terrestrial in his adventure on earth)

Smena, Bratislava, 1988
edícia Labyrint (137)
preklad Dana Oravcová
doslov Ondrej Herec
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 90.000 výtlačkov
073-079-88 ETM

beletria, román, sci-fi,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 165 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,70 € PREDANÉ

*kolha*





Mary stála pred registračnou skriňou a listovala vo fascikloch. Ešte je iba jedenásť a ona má už nohy ako z olova. Pozrela na stoh papierov, ktoré ešte musí pozakladať. Najradšej by ich založila do odpadovej šachty; aká očarujúca záplava odlietajúcej korešpondencie!

„Mary, ak by ste mali chvíľku času, skočte s týmito poznámkami dolu na obchodné oddelenie, dobre?"

Ak budem mať chvíľu času? Pozrela sa na svojho zamestnávateľa. Je to debil, tyran, sadista a hlupák. Keby nebol ženatý, zaraz sa zaňho vydá — aby mohla sedieť.

„Samozrejme, pán Crowder. Raz-dva to vybavím."

„A po ceste by ste mohli. . ."

„Samozrejme."

„Veď ešte neviete, o čo ide." Crowder v rozpakoch zdvihol obočie.

„Prepáčte, pán Crowder, ale registračka sa zasa takmer prevrhla. Stáva sa to bežne . . ."

„Čože?"

keď sú všetky zásuvky pootvárané."

Aspoň na chvíľu odpúta jeho pozornosť, teraz zmätene zíza na registračnú skriňu. Neraz ju zarážalo, ako sa bez akejkoľvek kvalifikácie dokázal tak vyšvihnúť, ale ešte častejšie uvažovala nad tým, ako je možné, že sa ešte pri ňom nezbláznila. Čo keby dala výpoveď? A to hneď. A zamestná sa na benzínovej pumpe. Automechanici majú aspoň zmysel pre humor, najmä keď sa vŕtajú v jej aute.

„Keď sú všetky zásuvky pootvárané, vravíte?" Crowder skúmavo hľadel na registračnú skriňu.

„Radšej to neskúšajte."

„Potom by sme ju mali vari — pribiť na stenu, nie?"

„Zišlo by sa." A čo tak pribiť na stenu teba, uvažovala Mary, a používať ťa ako pripínaciu tabuľu?

„Dám vedieť údržbárovi." Crowder odpochodoval a až do obeda mala od neho pokoj. Cez obedňajšiu prestávku sa usadila na lavičke v parku s tučnou obloženou žemľou a masírovala si chodidlo. Postaršia žena vedľa nej sa bavila s kýmsi, kto sa skrýval v jej nákupnej taške.

Mary si ju prezrela — asi bývalá úradníčka v administratíve.

Takto skončím aj ja. V dômyselnom rozhovore s papierovým vreckom.

Natiahla nohy pred seba a vzdychla si. Keby sa tak chcel zjaviť ten Pravý a so správnymi kreditnými kartami. Privrela oči a privolávala si jeho obraz.

Tvrdošijne sa jej však vracala predstava postavičky neprevyšujúcej stojan na dáždniky. Terigala sa k nej s lízankou v ruke.
„Služobne, však?" opýtal sa spolucestujúci v desaťtisícovej výške.

„Tak, tak,“ odpovedal mikrobiológ. „Na konferenciu . . ."
Elliot si odomkol skrinku v suteréne a s takým elánom vrazil do nej učebnice, až papiere vyhúkli a rozleteli sa po zemi. Haraburdy mizerné, darmo sa usiluje vbiť si čo-to do hlavy, škola je v porovnaní s hviezdnym svitom iba prízemná taľafatka. Zabuchol dvierka a vracal sa po chodbe. Tieto sivé školské múry by sa náramne uplatnili vo väzení. A navyše rovno oproti nemu kráča Vlezúň roka — Lance.

Niesol si dvojstránku časopisu Time. Zarámoval do nej Elliotovu tvár. „Chlapec roka — podávajú si s ním ruku prezidenti, králi a — E.T.-ovia." Posunul časopis tak, aby sa ta vmestili obaja. „Pravda, je tam ešte jedna tvár, dobre ju poznáme, všakáno, tá ružovučká tvár a modré oči. . ."

Typický vlezúň, nechutný, až človeku naskakujú zimomriavky. Elliot ich cítil po celom tele a horko-ťažko odolával túžbe kopnúť Lancea do zadku.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nato ho hmlistá žiara pohltila i s kvietkom v náruči.

sobota 16. februára 2019

KELLERMANN, BERNHARD - TUNEL

KELLERMANN, BERNHARD

TUNEL
(Der Tunnel)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
edícia Tvorba národov
preklad Gizela Mačugová
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
13-72-075-74

beletria, román, sci-fi,
320 s.,  slovenčina
hmotnosť: 456 g

tvrdá väzba sprebalom
stav: dobrý

0,80 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Každodenne sa presviedčame, že 20. storočie je obdobím nevídaného technického rozvoja, keď sa dosiaľ neuskutočniteľné stáva možným, keď sa realizujú utopistické myšlienky spisovateľov spred niekoľkých desaťročí. Jedným z takýchto autorov bol aj Bernhard Kellermann (1879—1951), ktorý vo svojom utopistickom románe načrtol stavbu gigantického podmorského tunela, spájajúceho Európu s Amerikou. Hlavným osnovateľom a organizátorom tohto obrovského podujatia je v románe Mac Allan, ktorý sa s prácou v baniach oboznamuje ešte v útlom detstve a z ktorého sa stáva nielen popredný odborník, ale prostredníctvom svojho projektu aj člen najvyššej newyorskej spoločnosti a jej finančných kruhov. Veď pre týchto ľudí tunel znamená predovšetkým biznis. Kým práce na tuneli úspešne pokračujú, je Mac Allan najoslavovanejším a najokiadzanejším mužom; no keď v tuneli dôjde ku katastrofe, razom je aj po Allanovej sláve. Rúcajú sa nielen jeho pracovné plány, ale aj jeho osobné šťastie, kruh priateľov sa rozplynie, tlač ho nemilosrdne pranieruje. Kellermann umelecky sugestívne zachytil nielen osudy ľudí, prácu na tuneli, ale aj princíp kapitalistického podnikania, jeho amorálnosť, bezohľadnosť a vládu peňazí, ktoré sú mierou všetkých hodnôt. Kellermann napísal svoj Tunel r. 1913 a odvtedy tento román vyšiel v Nemecku v štyristo vydaniach a bol preložený do dvadsiatich piatich jazykov. Už samotné tieto fakty svedčia o reprezentativnosti tohto diela, v ktorom autor predvídal obraz vysoko civilizovanej technickej spoločnosti, i keď nedocenil všetky jej sociálne zložky.







Ešte v ten istý deň sa objavili čaty mužov na všetkých piatich staniciach na francúzskom, španielskom a americkom pobreží, na bermudských ostrovoch a na San Jorgo (Azory). Prišli na vozoch a prenajatých automobiloch, ktoré si pomaly hľadali cestu krajinou, zabárali sa do močiarov a kolísali sa po dunách. Na istom mieste, ktoré sa ničím nelíšilo od okolia, zliezli zo sedadiel, odopli z vozov nivelačné aparáty, meriace prístroje, zväzky meračských tyčí a dali sa do práce. Pokojne sústredení merali, vymeriavali, počínali si celkom tak, akoby šlo iba o oplotenie záhrady. Pot sa im lial z čela. Vyznačili pruh zeme, ktorý v presne stanovenom uhle smeroval k moru a vzadu siahal ďaleko dovnútra pevniny. Onedlho sa rozptýlili a pracovali na rozličných miestach.

Na pasienku sa vynorilo ešte zopár vozov s trámami, doskami, térovým papierom a rozličným náradím. Vyzerali, akoby sem boli prišli čírou náhodou a nemali nič spoločné s geometrami a inžiniermi, ktorých si ani nevšímali. Keď zastali, trámy a dosky s buchotom padali na zem. Rýle sa zablysli v horúcom slnku, píly škrípali, kladivá duneli.

Potom sa prihojdalo auto, vystúpil z neho muž, kričal a gestikuloval. Muž vzal zväzok meračských tyčí pod pazuchu a šiel ku geometrom. Bol útly a plavovlasý, bol to Hobby, šéf americkej stanice.

Hobby zvolal „Haló!“ smial sa, utrel si pot — bol celý mokrý a zakričal:

„O hodinu príde kuchár! Wilson robí ako divý v Tom Rivere.“ Potom vložil dva prsty do úst a zahvízdal.

Od vozov prišli Štyria muži s meračskými latami na pleci.

„Tak chlapci, títo páni vám povedia, čo tu budete robiť.“

A Hobby sa vrátil k vozom a pobehoval medzi hromadami dreva.

Potom zmizol v aute a uháňal k robotníkom v Lakehurste, kde stavali provizórne telefónne vedenie. Kričal a hrešil a postupoval ďalej pozdĺž železničnej trate Lakehurst-Lakewood, ktorá pretínala pozemky syndikátu. Uprostred trate na pasienku, na ktorom sa vôkol pásli kravy a voly, zostal stáť dymiaci nákladný vlak s dvoma rušňami a päťdesiatimi vagónmi. Za ním prichádzal ďalší vlak s päťsto robotníkmi. Bolo päť hodín. Týchto päťsto robotníkov najali do druhej popoludní a o tretej už opustili Hoboken. Všetci boli veselí, mali dobrú náladu, pretože sa dostali z vriaceho kotla New Yorku a našli si zamestnanie vo voľnej prírode.

Vrhli sa na päťdesiat vagónov a vyhadzovali z nich na pasienok dosky, vlnitý plech, térový papier na strechu, sporáky, proviant, stany, prikrývky, debny, vrecia, balíky. Hobby sa cítil dobre. Kričal, hvízdal, šikovne ako opica preliezal vagóny a hromady dosák a vyrevúval rozkazy. O hodinu už boli poľné kuchyne hotové a kuchári v plnej práci. Dvesto robotníkov sa zamestnávalo tým, že rýchlo stavali baraky na noc, pokým ostatní ešte vykladali vagóny.

Keď sa zotmilo, Hobby odporúčal svojim „chlapcom“, aby sa pomodlili a políhali si, ako sa dá.

Vrátil sa ku geometrom a inžinierom a podal telefonickú správu do New Yorku.

Nato sa šiel s inžiniermi dolu k dunám vykúpať a potom sa všetci v šatách hodili na drevenú dlážku baraku a v okamihu zaspali, aby sa na úsvite nového dňa pustili do práce.

Ráno o štvrtej prišlo sto vagónov materiálu. O pol piatej tisíc robotníkov, ktorí noc strávili vo vlaku a vyzerali hladní a vyčerpaní. Poľné kuchyne už od svitu pracovali plnou parou a pekárne zahaľoval dym.

Hobby bol presne na mieste. Práca ho tešila, a hoci spal len zopár hodín, mal výbornú náladu, ktorou si hneď získal sympatie armády svojich robotníkov. Zaobstaral si koňa, sivka, na ktorom celý deň neúnavne cválal hore-dolu.

Popri železničnej trati sa už kopili celé hory materiálu. O ôsmej prišiel vlak s dvadsiatimi vagónmi, ktorý priviezol len podvaly, koľajnice, fúriky a dva malé úhľadné rušne pre úzkokoľajnú železnicu. O desiatej prišiel ďalší vlak. Priviezol aj celý oddiel inžinierov a technikov a Hobby hodil tisíc mužov na stavbu úzkokoľajnej trate, ktorá mala viesť k stavenisku vzdialenom na tri kilometre. Večer došiel vlak s nákladom dvoch tisíc železných poľných postelí a prikrývok.

.............................................................................................................................................................

...posledná veta...

Dorazili do Európy s dvanásťminútovým meškaním.




piatok 28. decembra 2018

HAUSHOFEROVÁ, MARLEN - STENA

HAUSHOFER, MARLEN

STENA
(Die Wand)

Smena, Bratislava, 1989
edícia Máj (532)
preklad Magda Takáčová
doslov Ivan Cvrkal
ilustrácie Ján Berger
prebal Ján Berger, Dušan Junek
1. vydanie, 19.500 výtlačkov
073-051-89 STE

beletria, román, sci-fi,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,20 € PREDANÉ

*zukol4* in **s4p**

Hrdinka románu Stena prijíma pozvanie na víkend do poľovníckej chaty, ktorá patrí príbuzným. Po príchode na chatu sa majitelia vyberú ešte do blízkej dediny čosi vybaviť, no už sa nevrátia. Znepokojená žena sa na druhý deň ráno vychytí zistiť, kde zostali. Všetko naokolo je také ako inokedy: dolina, stromy, horské lúky. Ibaže prv ako sa dostane do dediny, narazí na neviditeľnú stenu, za ktorou vládne smrteľné ticho a nehybnosť. Odrezaná od ostatného sveta, obklopená zvieratami - psom, mačkou a kravou - zariaďuje sa žena na chate a usiluje sa prežiť, pričom nanovo prehodnocuje svoj vzťah k prírode, medituje o slobode a o smrti. Spomína, čo všetko v predchádzajúcom živote nestihla urobiť, spomína na svoje deti, na zomrelého manžela, spomína na lásku - ako na „najrozumnejší cit“ vlastný človeku.

Nenapodobiteľné je napätie v tejto veľkej správe o výnimočnom alebo vážnom prípade, ktorá nikoho nenechá ľahostajným. Mimoriadne literárne kvality rakúskej prozaičky Marlen Haushoferovej spočívajú v jednoduchosti jej reči, ktorá však má svoju hĺbku.








Marec priniesol obrat. Snežilo a mrzlo, les sa za jedinú noc zmenil na jagavú zimnú krajinu. Ale zima bola mierna, napoludnie už pripekalo slnko na úbočie a zo strechy padali kvapky. Zvieratám nehrozilo nebezpečenstvo, na výslní bolo už dosť kopnín s trávou a lístím. Tej jari som viac nenašla mŕtvu srnu. Keď svietilo slnko, šla som s Rysom do revíru alebo som nosila zo senníka seno. Raz som zložila slabého srnca a dala som ho zamrznúť. Konečne nastal odmäk, niekoľko dní pršalo a burácal vietor. Hmla visela tak nízko, že som dovidela iba od chaty po maštaľ. Žila som na malom teplom ostrove uprostred mora vlhkej hmly. Rys upadol do zádumčivosti, ustavične sa preháňal medzi chatou a čistinou. Nemohla som mu pomôcť, vlhké chladné počasie mi nerobilo dobre, nechcela som sa nachladiť. V hrdle ma už škrabalo a trochu som pokašlávala. Ale nič z toho nebolo, na druhý deň mi to prešlo. Horšie bolo, že som do všetkých kĺbov dostala reumatické bolesti. Prsty mi zrazu napuchli a očerveneli, zohýnala som ich len s bolesťou. Mala som zvýšenú teplotu, hltala som Hugove tabletky proti reume, zlostne som vysedávala v chate a predstavovala som si, že napokon nebudem vládať pohnúť prstami.

Napokon sa dážď zmenil na krúpy a znova začalo snežiť. Prsty som mala ešte vždy opuchnuté a každý pohyb ma bolel. Rys videl, že som chorá, a zahŕňal ma prejavmi lásky. Raz ma tým rozplakal, a potom sme obaja skľúčene sedeli na lavici. Vrany sedeli na smrekoch a čakali na odpadky. Zrejme ma pokladali za vynikajúce zariadenie, za akési sociálne zabezpečenie a boli zo dňa na deň lenivejšie.

Jedenásteho marca zoskočila mačka z postele, prešla ku skrini a naliehavo sa pýtala dnu. Vzala som starú šatku, položila som ju do skrine a mačka ta vkĺzla. Venovala som sa svojim povinnostiam, spomenula som si na mačku až večer, keď som prišla z maštale, a nazrela som do skrine. Už bolo po všetkom. Mačka nahlas priadla a radostne mi oblizla ruku. Tentoraz boli mláďatá tri a všetky živé. Tri pruhované mačiatka, od najsvetlejšej sivej farby po najtmavšiu, všetky čisto vylízané a hľadajúce potravu. Mačka sa ani poriadne nenapila a už sa venovala svojmu potomstvu. Nechala som dvere na skrini odchýlené a oddurila som zvedavého Rysa. Tentoraz nebola mačka taká zúrivá ako pri Perle, zaprskala síce na Rysa, ale myslím, že len tak pre formu. Zvláštne, ako veľmi sa Rys zaujímal o radostnú udalosť. Keďže nevedel svoju povznesenú náladu prejaviť ináč, spakoval dvojitú porciu. Vôbec som si všimla, že každé duševné vzrušenie vyvolávalo v ňom neprekonateľnú žravosť. Aj mačka reagovala podobne; keď sa nazlostila na vrany, často šla k svojej mištičke. Tej noci neprišla ku mne do postele a ja som nespala a myslela na Perlu. Krvavá škvrna na dlážke nie a nie vyblednúť. Rozhodla som sa, že ju nezakryjem. Musela som si na ňu zvyknúť a žiť s ňou. A teraz sú tu znova tri mačiatka. Zaumienila som si, že k nim ostanem ľahostajná, ale podľa všetkého sa mi to nepodarí.

Počasie sa pomaličky zlepšovalo. Na rovine sa iste už dávno vyjasnilo, ale v horách sa hmly často prevaľovali ešte aj týždeň, kým sa rozptýlili. A zrazu sa prudko oteplilo, takmer ako v lete, a z vlhkej zeme všade vyrazila tráva a kvety priam z večera do rána. Na smrekoch vypučali mladé výhonky a pŕhľava okolo hnojiska sa radostne rozbujnela. Zmena prišla až nepochopiteľne rýchlo. Zato ja som sa necítila hneď lepšie, v prvých teplých dňoch som bola malátnejšia ako v zime. Len prsty mi rýchlo odpuchli. Mačiatka dobre prospievali, ale ešte sa držali v skrini. Stará mačka si nerobila o ne také starosti ako o Perlu. V noci rada odchádzala na hodinku von. Možno mi už väčšmi dôverovala, alebo sa jej malé tigríčatá nevideli také ohrozené. Pila plné misky Belinho mlieka a spracovávala ho v tele na výživnú potravu pre svoje mláďatá. Dvadsiateho marca mi ich predstavila. Všetky tri boli tučné a lesklé, ale ani jedno nemalo takú dlhú srsť ako Perla. Jedno malo trochu užšiu papuľku ako ostatné, z toho som usúdila, že je to samička. Určiť pohlavie u takých malých mačeniec je takmer nemožné, navyše som v tom mala veľmi slabé skúsenosti. Odvtedy sa mačka hrala s mláďatami v kuchyni. Pre Rysa to bola veľká zábava, nafukoval sa, akoby im bol otcom. Len čo zbadali, že je neškodný, začali ho obťažovať takisto ako ich matka. Zavše mal tých malých trápičov už dosť a usúdil, že patria do pelechu. Opatrne ich poodnášal do skrine. Len čo ta dopravil posledné, prvé sa už motalo po kuchyni. Mačka sa na to dívala, a ak som dakedy videla mačku škodoradostne sa uškŕňať, tak to bola ona. Napokon vstala, rozdala zopár faciek a zahnala svoju čeliadku do skrine. Zaobchodila

nedeľa 1. júla 2018

MARZI, CHRISTOPH - MALFURIA STRÁŽKYNĚ MLŽNÝCH KAMENŮ

MARZI, CHRISTOPH

MALFURIA STRÁŽKYNĚ MLŽNÝCH KAMENŮ
(Malfuria - Die Hüterin der Nebelsteine)

Fragment, Praha, 2009
preklad Dagmar Steidlová
1. vydanie
obálka Ralf Nievelstein
ISBN 978-80-253-0732-8

sci-fi, fantasy
248 s., čeština
hmotnosť: 398 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

4,90 €

*BIB10* in **S5Z**

Druhý díl napínavé fantasy trilogie! Catalina Soleado dokáže měnit svět jediným tahem pera. Její nadání je však nebezpečné. Poté, co v Barceloně převzaly vládu stíny, se dívka stává pronásledovanou kořistí tajemných kreatur z písmen, šelestících mozaikových hadů a létajících galeon. Zatímco se její kamarád Jordi pouští do boje, musí Catalina uprchnout do Malfurie, vířivého oblaku z havraních pírek, a vydat se na cestu přes moře. Tam na ni čeká prastaré tajemství...





Armada

„Už jako malá holčička jsem chtěla být čarodějnicí.“ Makris de los Santos se zamyšleně usmívala, když Catalinu provázela vířící Malfurií. „Nemohla jsem se nabažit všech těch příběhů, které se vyprávěly u ohňů v Alfamě nebo uprostřed ruchu šeptajících trhů. Nikdy by mne ale ani ve snu nenapadlo, že se někdy dostanu do Malfurie.“

Catalina naslouchala jejím slovům a zároveň s otevřenou pusou obhlížela místo, kde se nacházela. A to, co viděla, jí dalo dokonce na okamžik zapomenout na její smutek nad ztrátou Jordiho.

Malé komůrky i rozlehlé místnosti, z nichž Malfuria sestávala, nekonečně křivolaká schodiště a tajná zákoutí - to vše se neustále proměňovalo, měnilo zcela libovolně své tvary a velikosti. Stěny místností, jednou vysoké, jindy nízké, byly tvořeny ze dřeva a kamene. Na mnoha místech ale vyrůstaly ze zdiva tenké větve a ty mizely i s listy a plody, když se náhle zeď rozhodla vypadat jinak. Pak začaly velké i malé, kulaté i hranaté kameny vířit a vzájemně se přeskupovat a uvolňovaly místo křivým dřevěným laťkám a ohnutým rostlinným lodyhám. Nebyly to však jen kameny a dřevo a rostliny, co žilo ve stěnách. Byly tu i stěny z knih, které stačilo vytáhnout a hned se mohlo začít číst. Dalo se ale narazit i na místa, v nichž dřevo a rostliny vytvářely výrůstky podobné skříním, v nichž se povalovalo všemožné haraburdí. 

„Co je vlastně přesně Malfuria?“ ptala se Catalina a plná údivu se rozhlížela kolem.

„Je to srdce čarodějnictví. Veškeré vědění čarodějnic se nachází v těchto prostorách.“ Makris de los Santos si pohrávala se stříbrným náramkem na zápěstí. „Malfuria je živá bytost. Vířivý oblak, který dýchá a dokáže myslet a měnit se, kdykoliv se mu zachce.“

Udivený výraz ve tváři dívky šlo jen těžko přehlédnout. „Nacházíme se ve skutečném, pravém srdci. Tady neexistuje ani začátek, ani konec. Můžeš tu strávit celý život, a přece budeš pořád objevovat něco nového.“ Třpytící se sluneční světlo se lámalo v jejích měsíčních očích. „Kdyby jednou Malfuria přestala žít, znamenalo by to konec pro všechny čarodějnice.“

Catalina následovala Makris úzkou chodbou. Podlaha tu byla pokryta pestrým kobercem, který se poté, co po něm přešly, rázem překryl novými vzory.

Země se lehce chvěla a všude bylo slyšet jemný šelest. Prastaré kusy nábytku, které se přesunovaly z místnosti do místnosti, kdykoliv se jim zachtělo; nástěnné hodiny, které se nacházely ve všech místnostech, a dokonce i na schodištích; zažloutlé pergameny v barevných vázách - to všechno byla Malfuria.

Byly tu lampy, jejichž plápolající plameny neustále měnily barvu, a stěny, které se otáčely kolem své osy, jakmile na to dostaly chuť a náladu.

Malfuria hrála všemi barvami. Bylo to podivuhodné, zázračné místo.

Prošly už spoustu místností, jednu tajemnější než druhou. Navštívily noblesní salony, které se měnily v koupelny, a skladiště, která se proměňovala na pestré kuchyně poté, co překročily práh do


streda 2. mája 2018

TUSCHEL, KARL-HEINZ - KOMANDO VENUŠA 3

TUSCHEL, KARL-HEINZ

KOMANDO VENUŠA 3
(Komando Venus 3)

Smena, Bratislava, 1985
edícia Labyrint (108)
preklad Eva Melichárková
prebal Dušan Leščinský, Ľ. Longauer
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
73-005-85

beletria, román, sci-fi,
246 s., slovenčina
hmotnosť: 234 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,30 € PREDANÉ

*zukol2*

Karl-Heinz Tuschel patrí k strednej generácii východonemeckých prozaikov a jeho tvorba, zameraná na vedeckú fantastiku, si získava v kontexte literatúry NDR čoraz pevnejšie miesto.

Dej románu Komando Venuša 3 sa odohráva okolo r. 3000 n. 1., keď je problém medziplanetárnych letov dávno vyriešený a ľudstvo osídlilo i Venušu. Na Venuši sa ľudia už nestarajú o priemyselnú výrobu. Tá prebieha úplne automaticky v podzemných komplexoch riadených počítačmi. Väčšina profesií je zameraná iba na pretváranie krajiny, úpravu prostredia. Zavše sa však vyskytnú situácie, ktoré musia riešiť tzv. komandá. Sú to skupiny mladých mužov — dobrovoľníkov. V organizácii a štruktúre kománd mnoho vecí pripomína inštitúciu, ktorá existovala na Zemi dávno v historickom čase a nazývala sa armáda. To je však už neznámy pojem. Úlohy, ktoré komandá plnia, sú takisto zamerané na pretváranie planéty, ale sú často spojené s rizikom, ľudia pri ich plnení stoja pred skúškou schopnosti a zároveň sa kryštalizujú ich vzájomné vzťahy. Ešte dlho po prečítaní knihy musíme myslieť na rad nadhodených problémov súvisiacich s budúcnosťou ľudstva, s jeho prežitím.





Musela byť horúca, lebo vo svetle meniča intenzívne svetielkovala.

Poručík dal znamenie, káblom si navzájom prepojili prilby a vypli meniče zvuku - tak mohli hovoriť a do priestoru neprenikol ani hlások. Potom pozorovali ďalej. Všetci videli to isté, ale ich myšlienky sa uberali rozličnými cestami.

Poručíkovi Malininovi bolo hneď jasné, čo sa tu robí: guľový robot pokrýva bránu zvnútra milenitom. Treba mu to prekaziť, veď keď masa o hodinu - o dve stvrdne, brána sa nebude dať otvoriť, a potom môžu práve tak dobre odstreliť stenu komplexu na ktoromkoľvek mieste. Je len otázka, či majú čakať, kým bude robot hotový, a potom to zase zoškrabať, alebo mu v tom zabrániť hneď.

Seržant Ho videl v guľovitej postave robota potvrdenie svojich obáv, že stoja pred úlohou, kde sa stretnú vždy s čímsi iným, ako čakali, a premýšľal, ako by mohol robota znehybniť - nevedel však zistiť, kde je uložené pohybové centrum.

Kai Nono si nelámal hlavu praktickými otázkami. Predtým ho zaujala záhada vyčnievajúcich držadiel, preto jeho pozornosť mimovoľne pripútali končatiny, chytajúce sa výčnelkov. Rýchlo prišiel na to, že ich je päť. A zdá sa, že nie sú rovnocenné: štyri z nich sú predelené kĺbmi, jedna sa zdá byť pevná, pri manipulácii sa len skracuje alebo predlžuje - žeby teleskopické podperné rameno? Kai začal špekulovať: jeden pár nôh a podpera, to je ako pohybový mechanizmus, pravdaže, efektívnejší ako podvozky pri typoch robotov, ktoré poznali. Nezaberá miesto a hodí sa na prácu skoro v každej polohe a v ľubovoľnom priestore.

„Prerušíme prácu,“ povedal poručík. „Seržant Ho, vy žiaričom zničíte prívodnú hadicu. Zvoľte si frekvenciu v rozsahu veľmi krátkych vĺn, na tú tu nie sú senzory.“

Seržant Ho si potichu gratuloval, že vnútri nezostal sám s Kaim Nonom. Poručík hneď našiel najvýhodnejší variant: hadica, medzitým už horúca od masy, poskytovala na obraze meniča dobre viditeľný cieľ, robot zostane nepoškodený, všetko bude vyzerať ako obyčajná porucha, a oni budú môcť pozorovať, čo robot potom spraví. Seržant Ho zamieril a vyslal lúč. Videli, ako sa hadica na jednom mieste vydula a potom sa roztrhla.

Robot zaváhal, kutil čosi v milenitovej debne, kým masa neprestala prúdiť, a opustil priestor tou istou cestou, ktorou prišiel.

Poručík hlásil všetko von, aj Kaiho pozorovanie, že jedna z končatín robota je asi teleskopické podperné rameno. Plukovníkovi Sinenkovi, ktorý hlásenie prevzal, sa táto okolnosť videla dôležitá. Z toho možno vyvodiť, mienil, že guľový robot nie je konštrukčne celkom nový, teda jeho končatiny by mali zodpovedať končatinám predtým používaných robotov. Potom však majú menej mechanickej sily ako ľudia a malo by sa dať chytiť robot nepoškodený. To bude ich úloha, keď sa vráti naspäť. Okrem toho majú skúsiť zablokovať prístup debnou s milenitom. Medzitým tí vonku začnú autogénom rezať bránu. Zvonku sa s nimi zase spoja až potom, keď ich zvnútra vyzvú, a medzitým skúsia spraviť si obraz o tom, čo sa robí v nakladacej stanici, len na základe zvukov.

Po krátkom rozmýšľaní poručík vydal rozkazy. „Nono, vy budete načúvať pri ľavom vchode. Seržant, vy sa pokúsite zistiť, ako sa debna pohybuje. Keď sa vám to podarí, posuňte ju až na dva metre od ľavého vchodu. Keď príde robot, budem tam aj ja. Nono a ja skúsime robot chytiť. Seržant, vy ako náš najlepší strelec sa postavíte za debnu. Keby bol jeden z nás v nebezpečenstve, zničte robot centrálnym lúčom. Keby za naším robotom prišli ďalšie, zažeňte ich nazad. Použite frekvenciu v infračervených vlnách, tá je pre ne viditeľná. My dvaja, Nono, budeme postupovať takto: Naše prilbové lampy prepneme na modré svetlo, to môžeme naostatok spraviť ihneď. Predpokladám, že tak budeme mimo  vlnového pásma ich optických senzorov. 


DICK, PHILIP K. - TEMNÝ OBRAZ

DICK, PHILIP K.

TEMNÝ OBRAZ
(A Scanner Darkly)

Smena, Bratislava,
edícia Labyrint (122)
preklad Ján Kamenistý
obálka Karol Rosmány
50.000 výtlačkov
73-099-86

beletria, román, sci-fi, literatúra americká,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 335 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,50 € stav: dobrý, bez prebalu *kocev2*belx-usa-scifi*
1,40 € PREDANÉ *zukol2* 





- Spomaľ, - povedali Barris aj Luckman odrazu.

Auto sa rútilo takmer stošesťdesiatkou; pred nimi sa črtal volksvagen. Plynový pedál nereagoval; nevracal sa do pôvodnej polohy, nerobil vôbec nič. Aj Luckman, ktorý sedel vedľa neho, aj Barris, čo sedel vzadu, inštinktívne zdvihli ruky. Arctor strhol volant a preletel okolo volksvagenu, po jeho ľavej strane, kde mu zostal kúsok priestoru pred rýchlo sa približujúcou corvettou. Corvetta zatrúbila; počuli, ako jej brzdy zaškrípali. Luckman a Barris kričali; Luckman sa z ničoho nič natiahol a vypol zapaľovanie; Arctor medzičasom zaradil neutrál. Auto spomalilo, Arctor pribrzdil, prešiel do pravého pruhu a potom so zhasnutým motorom a s vyhodenou spojkou zabočil do odstavného pruhu, kde napokon celkom zastavil.

Corvetta zďaleka, rútiac sa v uvoľnenom pruhu, ešte vždy trúbila od nevôle. Obrovský kamión firmy Safeway prehrmel okolo nich a na chvíľu zaznel jeho ohlušujúci výstražný signál.

- Čo sa, dočerta, stalo? - spýtal sa Barris.

- Pružina na plynovom pedáli. Musela sa vzpriečiť alebo prasknúť, - povedal Arctor; ruky, hlas - všetko sa mu triaslo. Ukázal nadol. Všetci pozreli na pedál, ktorý ešte vždy ležal na dlážke. Motor sa pred chvíľou krútil na plné obrátky, ktoré mal tento voz poriadne vysoké. Arctor nezaregistroval najvyššiu rýchlosť, akú dosiahli, ale určite bola dobre nad stošesťdesiat. Uvedomil si, že hoci reflexívne stúpil na brzdu, auto iba trochu spomalilo.

Všetci traja mlčky vystúpili a zdvihli kapotu. Z hlavy motora sa dymilo, odvšadiaľ sa zdvíhal biely dym. Z chladiča vytekala takmer vriaca voda.

Luckman siahol na horúci motor a ukázal prstom. - Nebola to pružina, - povedal, - ale lanko vedúce od pedála ku karburátoru. Vidíte? Prasklo. - Dlhý drôtik bezmocne visel vedľa bloku motora, bezvládne a neúčinne visel spolu s poistným krúžkom ešte vždy na tom istom mieste. - Takže plynový pedál sa nemohol stiahnuť, keď si z neho zložil nohu. Ale... - prezeral si chvíľu karburátor, až sa mu napokon skrivila tvár.

- Na karburátore je zabezpečovací bežec, - povedal Barris s úškľabkom, odhaľujúc chrup podobný umelému. - Tento systém v prípade, že sa kábel preruší...

- Prečo by sa prerušil? - skočil mu do reči Arctor. - Neudrží tento poistný krúžok maticu na mieste? - prešiel prstom po lanku. - Ako to môže odpadnúť?

Barris akoby ho ani nepočúval. Pokračoval: - Ak z nejakej príčiny lanko praskne, motor vypadne. To je také bezpečnostné opatrenie. Ale namiesto toho motor bežal na plné obrátky. -Nahol sa, aby lepšie videl na karburátor. - Táto skrutka bola po celý čas odkrútená, - povedal. - Skrutka voľnobehu. Takže keď sa kábel oddelil, bežec šiel inakam, hore namiesto dole.

- Ako sa to mohlo stať? - spýtal sa Luckman hlasne. - Mohla sa sama až natoľko odkrútiť? Náhodou?

Barris neodpovedal. Vytiahol vreckový nožík, otvoril malú čepeľ a pomaly začal prikrúcať skrutku, ktorá zabezpečovala voľnobeh. Nahlas rátal. Dvadsať ráz ju musel skrútiť, aby sa ocitla na svojom mieste. - Na to, aby sa uvoľnil poistný krúžok aj s maticou, ktoré držia lanko od akumulátora pokope, - povedal, - treba špeciálne náradie. Zopár nástrojov. Odhadujem, že mi potrvá asi tak pol hodiny, kým to znova poskladám. Nástroje mám v puzdre.

- A puzdro máš doma, - poznamenal Luckman.

- Áno, - prikývol Barris. - Takže sa budeme musieť dostať na pumpu a buď si vypožičať ich nástroje, alebo sa dať odtiahnuť. Navrhujem, aby sme ich zavolali sem, nech sa na voz pozrú, kým doň opäť nasadneme.

- Hej, človeče, - zahulákal Luckman, - stalo sa to iba náhodou, alebo to niekto urobil naschvál? Ako s tým cefoskopom?

Barris sa zamyslel, ešte vždy sa usmievajúc potmehúdskym, a pritom ľútostivým úsmevom. - Nemôžem sa o tom vyjadriť s istotou. Normálne to vyzerá na sabotáž, zlomyseľné poškodenie, ktoré malo spôsobiť nehodu... - Pozrel na Arctora, oči mu za zelenými sklami nebolo vidieť. - Takmer sme nabúrali. Ak by tá corvetta išla o čosi rýchlejšie..-. Nebolo tam priekopy, do ktorej sa dalo zamieriť. Mal si vypnúť zapaľovanie, len čo si zistil, čo sa stalo.

- Vyhodil som spojku, - povedal Arctor, - hneď ako som na to prišiel. Celú sekundu som netušil, čo sa stalo. - Uvažoval: keby to boli brzdy, ak by sa brzdový pedál dal stlačiť až na doraz,


utorok 13. júna 2017

TROSKA, J. M. - KAPITÁN NEMO 1

TROSKA, J. M.

KAPITÁN NEMO 1
Nemova ríša
(Kapitán Nemo - Nemova říše)

Arkus, Senica, 1993
ilustrácie Karel Soukup
preklad Jela Mlčochová
1. vydanie
ISBN 80-900465-4-1

beletria, dobrodružné, sci-fi,
160 s., slovenčina
hmotnosť: 165 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, nečítaná

1,20 € DAROVANÉ

*zlaja* (in *X02*)

I. diel trilógie rozpráva o obrovskej podzemnej ríši kapitána Nema, kam sa dostáva dvojica priateľov - ing. Farin a ing. Holan .






11. Zázračné farmy a plantáže

Spali ako sysle. A vari sa ešte nikdy doposiaľ necítili takí svieži ako v to ráno. Čo bolo na príčine? Kúpeľ a nápoj, ktorý bol však zase len - voda. Ale tá voda robila zázraky! Profesor Roger, zvyknutý ako každý Francúz na víno, sa nemohol tej vody dopiť. Obaja cítili neobyčajnú sviežosť, ale nie oživenie a potom malátnosť, akú spôsobuje alkohol. Príčinou bola zrejme silno rádioaktívna alkalická minerálka.

Po rannom kúpeli a výdatných raňajkách si chceli vyjsť do záhrady. Ich úmysel zmaril robot, ktorý im priniesol list. CENTRUM

Ústredná správa plantáží Páni,

podľa rozkazu N. pozývam Vás na prehliadku plantáží. Nasledujte svojho sluhu.

Ing. agron. LEWIS

„Výborne! To bude niečo pre mňa! “ zvolal Roger. „A pozrite sa, milý inžinier, toto nie je papier ani pergamen. Povedal by som, že je to papyrus, na ktorý sa písalo v dávnoveku.“

„Máte pravdu. To zase viac zaujíma mňa. A ešte viac celé tie roje nových technických otázok, ktoré sa vynárajú a na rozlúštenie ktorých som veľmi zvedavý.“

„Eh, technické problémy sú podružné.“

„Naopak, priateľu. Technické vymoženosti sú v tomto prostredí najdôležitejšie, pretože nahrádzajú prírodné živly, ktoré sú životnou podmienkou existencie všetkých živočíchov i rastlín.“

„Nevyjadrujete sa správne, inžinier. Živly sú: oheň, zem, voda, vzduch. Všetky sú tu zastúpené.“

„To nemôžete tvrdiť. Môžu byť umelé.“

„Vari si nemyslíte, že i tá zem je umelá?“

„Zem je veľmi široký pojem. Pre agronóma je vhodnejšie pomenovanie pôda alebo prsť. A je veľmi dôležité, aká tá pôda je. Ale radšej poďme, aby sme videli nový div: podzemné plantáže,“ ukončil Farin škriepku.

Za robotom zostupovali do podzemia, hlboko pod základy domu. Konečne sa ocitli na nástupišti a nasadli do pripraveného vozidla, podobného tomu, aké ich dopravilo k palácu.

Niekoľko sekúnd šli po rovine, potom začali stúpať. Zadným oknom videli rýchlo sa vzďaľujúce priečelie paláca, ožiarené slnečnými lúčmi.

„Prešli sme popod dom. Veliteľ si neželá, aby sme sa ukazovali pod jeho oknami. Musíme to rešpektovať,“ hučal Farm.

„Zvláštny hostiteľ,“ uškrnul sa Roger.

Farin mu výstražne zovrel ruku a naznačil, aby mlčal.

Vozidlo letelo po rovine. Asi po štvrťhodine sa pred nimi objavila záplava fialkastého svetla, a než sa nazdali, vniklo to svetlo dovnútra vozidla.

Leteli medzi lánmi polí. Plochy obilia sa striedali so štvorcami kukurice či azda cukrovej trstiny, so zemiačniskami a repnými poliami. Náhle sa objavila skupina budov, nad ktorú ako mrakodrap vynikala vysokánska stavba.

Vozidlo spomalilo a potom zastalo pred jednoposchodovým domom. Sotva vystúpili, vyšiel im v ústrety statný muž. Nemusel sa ani predstaviť, už podľa odevu v ňom spoznali Lewisa. Bol oblečený ako kanadský farmár.

„Ako sa máte? Vítam vás. Tadiaľto, prosím.“ Otvoril dvere.

Ocitli sa v Lewisovej pracovni. Jednoduché, ale funkčné zariadenie. Žalúziový písací stôl, na ľavej strane skriňa s kartotékami, na druhej police s obchodnými knihami, uprostred izby prostý stôl a štyri kreslá. To bolo všetko.

„Malé občerstvenie? Pohárik whisky? Čistú alebo so sódou?“

„Whisky? Asi žartujete...“

„Prečo? Tu je,“ postavil na stôl fľašu a poháriky.

„Počuli sme, že alkoholické nápoje sú vylúčené...“

„Well, v CENTRE. Tu ste však v rezidencii farmára Lewisa, amerického agronóma. Pre toho takéto zákazy neplatia. Ale vám by asi lepšie chutilo víno, však? Dobre, len si povedzte! Tu máme fľašu, a nie poslednú! Takže - na čo si pripiť? Na zdravie sa tu nepije, pretože slovo choroba v našom slovníku neexistuje. Teda - na úspechy Matky Zeme!“

Štrngli si.

„Do dna, páni! Nebojte sa toho! Je to síce číre ako voda, ale ani sám Dionýz neochutnal takéto víno! No, čo poviete?“

„Znamenité šampanské!“ vybuchol profesor. „Ako je to možné? Veď vôbec nemá farbu! “