Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

Zobrazujú sa príspevky s označením memoáre. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením memoáre. Zobraziť všetky príspevky

pondelok 23. marca 2020

ČERNOCHOVÁ, ANNA - ULIČKY NAŠEJ MLADOSTI

ČERNOCHOVÁ, ANNA

ULIČKY NAŠEJ MLADOSTI

vlastným nákladom, 2002
obálka Miro Ďurža
1. vydanie
ISBN 80-968751-7-5

memoáre, autobiografia, literatúra slovenská, podpis autora
110 s., slovenčina
hmotnosť: 190 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*cnbtr* in *H-6-2*

Anna ČERNOCHOVÁ prozaička, publicistka, textárka sa narodila 4. 7. 1947 v Karlových Varoch (ČR). Detstvo prežila v Čachticiach a v Horšovskom Týne (ČR). V roku 1966 maturovala na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Novom Meste nad Váhom. Pracovala v rôznych podnikoch Trenčianskeho kraja, od roku 1991 pracuje v Nemocnici s poliklinikou v Novom Meste nad Váhom. Popri profesionálnej práci sa viac ako dve desaťročia aktívne venovala dobrovoľnej organizátorskej práci pri realizácii úloh, napĺňajúcich princípy Červeného kríža.

Je autorkou kníh povestí, príbehov a legiend zo stredného Považia, ktoré našli svojich čitateľov aj medzi Slovákmi v zahraničí: Tajomný kočiš (1995, 1996, 1997), Odkryté poklady (1996), Hviezdny prach (1997), Krajina návratov (1999). Spoluautorsky sa podieľala na tvorbe kníh 111 úsmevných medicínskych príbehov (s V. Krišlom, 1997) a Klenotnica Považian (s O. Kubicom, 2000).

Píše príležitostnú a intímnu poéziu, s ktorou sa prebojovala do celoslovenskej súťaže v prednese vlastnej tvorby žien Vansovej Lomnička v Starej Ľubovni (2000). Na súťaži Koyšove Ladce získala prednesom vlastnej tvorby mimoriadne ocenenie poroty (2001). Jej text Chodníček do Považian (zhudobnil Ivan Trchala) bol ocenený Cenou diváka v autorskej súťaži „Polka-valčík-pochod“ na IV. Celoslovenskom festivale dychových hudieb v Novom Meste nad Váhom (r. 2001 - CD a MG Bučkovanka 4). Publikovala v desiatkach novín a časopisov (viac ako 500 príspevkov) so zameraním na popularizáciu humánnych myšlienok, zachovanie pamiatok, etnografiu, osobnosti literatúry, vedy a umenia. Za dopisovateľskú činnosť získala viacero novinárskych ocenení. Je členkou Únie slovenských novinárov v Bratislave.









nedeľa 22. júla 2018

GONDA, ALEX - SPOMIENKY NA ZAŠLÉ ČASY

GONDA, ALEX
(Alexander Goldstein)

SPOMIENKY NA ZAŠLÉ ČASY

Zing Print, Bratislava, 2007
1. vydanie, 400 ks

história, memoáre, autobiografia, holocaust, II. svetová vojna,
248 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 296 g

mäkká väzba
stav: výborný

3,00 € PREDANÉ

*svama*

Autor tejto knihy Alex Gonda, vlastným menom Alexander Goldstein, narodil sa októbra 1921 v Nitre. Detstvo a roky dospievania prežil v Nitre a neskôr v Bratislave Po oslobodení sa usadil v Bratislave, založil si rodinu a pracoval ako projektant elektroinštalácií. V r.1967 emigroval s manželkou, dcérou a a synom do Izraela. Aj tam pracoval ako projektant do vysokého veku. Siedmi súrodenci žili na Slovensku, v Čechách, v Anglicku, v Izraeli a v USA. Rodina bola vždy veľmi súdržná a hneď po nežnej revolúcii opakovane prichádzal náš strýko Šanko na Slovensko a do Čiech, ktoré rovnako miloval. Žiaľ, starších súrodencov postupne strácal a stretávali sme sa potom s ním my, mladší, jeho netere a synovci. Náš strýko Alex bol aj vo svojej osemdesiatke vo výbornej telesnej a duševnej kondícii. Tak ako on nemal kedysi čas na rozhovory so svojimi deťmi, to isté platilo aj o nás a našich rodičoch. Preto sme vždy veľmi radi počúvali jeho spomienky na detstvo, huncútstva našich rodičov, strýkov a tiet a so slzami sme počúvali o velkých útrapách chudobnej židovskej rodiny v predmníchovskom Československu a za Slovenského štátu. Holocaust zázrakom prežili všetci súrodenci Goldsteinovci, stratili však svoju drahú matku. Strýkovo rozprávanie o holocauste má bez zveličenia výpovednú hodnotu dokumentárneho filmu. Jeho spomienky na najstrašnejšiu genocídu v histórii ľudstva nevybledli ani po takmer šesťdesiatich rokoch. Naopak, miestami so zolovským naturalizmom maľuje šokujúce výjavy z dobytčích vagónov, koncentračných táborov a pochodov smrti.. Dramatické rozprávanie o tragédii európskeho židovstva je neoceniteľnou odpoveďou všetkým pochybovačom , ktorí popierajú a bagatelizujú holocaust. Strýko kráčal s dobou, rýchlo si osvojil výdobytky techniky a bravúrne zvládol prácu s počítačom a s internetom. Na prelome storočí nám začal posielať prvé pokusy písania svojich spomienok, ktoré chcel venovať len najbližším. Veľmi sa nám páčili, povzbudzovali sme ho v písaní a agilný strýko nám posielal ďalšie a ďalšie stránky alebo prepracované časti svojich memoárov. Boli sme nadšení a stále viac presvedčení, že jeho spomienky sú jedinečné, cenné aj pre iných čitateľov a možno aj historikov. Súhlas strýka na publikovanie jeho Spomienok na zašlé časy sme dostali tesne pred jeho skonom. Zákerná choroba ukončila jeho životnú púť krátko pred dovŕšením 85-ky, ktorú plánoval osláviť s nami na Slovensku. V mene jeho detí Danky a Ivana, ako aj všetkých žijúcich i nežijúcich členov našej rodiny ďakujeme strýkovi Alexovi za neoceniteľnú autentickú, pritom však farbisto a pútavo vyrozprávanú „rodinnú epopeju“. Ďakujeme ďalej všetkým, ktorí pomohli uzrieť tejto knižočke svetlo sveta, osobitne našim priateľom Ing. Tomášovi Langovi, CSc., a jeho manželke Agike a v neposlednom rade vydavateľovi ZingPrint, s.r.o. Pavlovi Zavarskému, blízkemu to priateľovi výtvarníka Ivana Gondu, autorovho syna žijúceho v Holandsku, ktorý navrhol titulnú stranu obálky týchto pamätí svojho otca.







Po „poslednej večeri“ v sereďskom tábore uložil som sa na pričňu a želal som si len rýchlo zaspať. Spánok neprichádzal a namiesto kýženého spánku vracali sa spomienky na prežité šikanovania maďarskými žandármi.

Úsilie tieto zahnať sa nijak nedarilo a trvalo to veľmi dlho, kým nakoniec únava z útrap tohto dňa zvíťazila, a zaspal som nepokojným spánkom. Často ma však zobudili moje vlastné výkriky vyvolané desivými snami, ktoré ma prenasledovali v strašných snových formách a nedali mi odpočinku. Nad ránom, zaliaty studeným potom, zobudil som sa na hlasnú vravu a na príkazy zoradiť sa ku raňajkám. Zakrátko som už stál v rade čakajúcich pred barakom, kde sa rozdával teplý čaj a krajec chleba. V ktoromsi okamžiku pocítil som čiusi ruku na mojom pleci. Keď som sa obrátil, uvidel som pána Freia, ktorý mi podával papierové vrecko naplnené jabĺčkami. Vzal som z jeho rúk vrecko a naše pohľady sa stretli. Zračili sa v nich nevypovedané slová. Mal som pocit, že mi chcel ešte čosi povedať. Ale on už nepovedal ani slova, rýchlym pohybom sa zvrtol a odchádzal - len vrecko s jablkami ostalo v mojich rukách.

Bolo chladné jesenné počasie a ja som sa triasol od zimy. Moje sáčko ma veľmi nechránilo pred chladom novembrového rána, pomyslel som na svoj teplý, vlnený sveter, ktorý som zanechal vo svojej kancelárii pri mojom zaistení gestapákmi. V rade čakajúcich na prídel raňajok čoraz viac sa povrávalo, že tejto noci boli na nákladnej rampe pristavené vagóny a dnes bude vypravený transport v počte tisíc ľudí. Teda pán Frei vedel, že budem zaradený do tohto transportu. Preto tie jablká na cestu a ten pohľad na rozlúčku. Pocit nemohúcej bezmocnosti lomcoval mojím vnútrom. Nemohol som sa vyrovnať s tým, že mi už nič nepomôže, že som už vyčerpal všetky svoje možnosti a neostalo mi v tejto hre viac túzov vymaniť sa spoločnému osudu tisícov z nás. Uvedomoval som si, že som túto hru s touto nenásytnou a pažravou obludou prehral a dospel som na koniec svojej cesty - vzdal som sa - priznávajúc svoju porážku.

Len čo som pri raňajkách strovil posledný lomtík chleba, zaznel povel ku rannému nástupu celého tábora. Gardisti a maďarskí žandári nás s krikom zoradili na táborovom nástupišti a po skončení sčítania počtu nastúpených predstúpil pred naše rady gardistický dôstojník v sprievode jedného zo židovskej administrácie, držiac v rukách fascikel. Po hlasnom povele, aby sme stáli v pozore, oznamoval gardista, aby každý, ktorého meno bude prečítané, vystúpil hneď z radu a postavil sa na ľavú stranu nástupišťa. Nato pokynul vedľa stojacemu s fasciklom, aby započal s čítaním zoznamu. Z úst tohto muža trúsili sa mená Adlerov, Braunov, Drechslerov, Epsteinov, Fischerov a keď prišiel ku Goldsteinom - vystúpil som, aby som sa zaradil do skupiny tých, ktorí už stáli na ľavej strane nástupišťa. Ďalej som už nevnímal citáciu mien, lebo ma veľmi začala drviť zima. Neviem, či som sa viac triasol od pocitu skutočnej zimy, alebo od strachu pred touto cestou ku bitúnku európskeho židovstva - do Osvienčimu.

Ľavá strana nástupišťa tábora sa začala preplňovať a gardisti so svojimi maďarskými kumpánmi začali túto masu ľudských postáv krikom a pomocou obuškov formovať do päťstupov. Okolo deviatej hodiny, keď zubatým lúčom novembrového slnka sa podarilo predrať cez mierne zamračené nebo, stálo tisíc ľudí - dvesto radov v päťstupe - prichystaných na naloženie do dvanástich dobytčích vagónov, pristavených v noci ku nákladnej rampe sereďského tábora. Na povel pohla sa táto takmer sto metrov dlhá masa v smere ku prichystaným dobytčím vagónom. Akoby z humánnosti do prvého vozňa dali nastúpiť rodinám s deťmi ako prvým a na doplnenie celkového počtu 80 až 85 ľudí vo vagóne bola táto kvóta doplnená mužmi alebo ženami bez rodín.

Tento „nástup pasažierov“ bol sprevádzaný krikom a nadávkami gardistov a žandárov. Keď humanita opustila gardistov a začali členov celistvých rodín rozdeľovať do rôznych vagónov, započal zúfalý plač a lamentovanie matiek a nariekavé volanie detí po svojich rodičoch. Hlasné protesty rodinných príslušníkov boli umlčiavané údermi obuškov. Táto scéna doplňovala tento neľudský obraz nakladania „ľudského dobytka“ do transportných vagónov. Stál som vo svojom rade na rampe, pozorujúc chvíľu ľudí namáhavo vlečúcich ťažké kufre a batohy, od ktorých sa ani v tejto chvíli nemohli lúčiť. Koľko úderov museli prijať od žandárov, pokiaľ sa im podarilo s týmito batožinami dostať sa do vnútra vagóna!

Mne sa v tejto chvíli vynoril v pamäti uprchlík z osvienčimského koncentráku, ktorý prišiel do nášho svätojurského vojenského tábora porozprávať nám o svojich zážitkoch za drôtmi tohto koncentráku. Rozprával nám aj o nákladnej rampe, kde zvláštne komando väzňov, zvané „Kanada“, novoprišlých "oslobodzovali“ od týchto kufrov s ich posledným majetkom ešte pred ich selekciou do plynových komôr alebo na roboty. Obsah ich zavazadiel obohatil jednak sklady SS, a nie v malej miere aj vačky týchto prefíkaných "Kanaďanov“. Pomyslel som si v tej chvíli: ako silný je vzťah k poslednému majetku a aká je to „márnosť nad márnosť“. Z mojich biblických úvah som bol prerušený úderom pažby do rebier a s hlasitou výzvou pratať sa rýchlo do

sobota 14. júla 2018

LOWY, ALEXANDER - SPOMIENKY NA MLADOSŤ

LOWY, ALEXANDER

SPOMIENKY NA MLADOSŤ

Klemo, Zvolen, 2007
preklad Alena Redlingerová
obálka Leo Redlinger
1. vydanie, 700 výtlačkov
ISBN 978-80-89304-02-8

história, II. svetová vojna, memoáre,
62 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 108 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*svama* in *H-2-5*




Všetkých v roku 1942 odviezli do Poľska a zastrelili nad masovým hrobom, ktorý si museli sami vykopať. Všetkých okrem mojej matky, ktorá v tom čase žila v Budapešti, kde Nemci ešte neboli.

Ešte niečo mi napadlo v súvislosti so starým otcom Františkom. Jeho najlepší priateľ zomrel, bol som vtedy na pohrebe a videl som, ako starý otec hodil na truhlu kamienok, keď ju spustili do hrobu a pohyboval pri tom perami.

Doma som sa ho spýtal, čo robil, a toto je jeho odpoveď: Duša mŕtveho priateľa smúti za najlepším priateľom (nie za manželkou) a možno požiada Boha, aby k sebe povolal aj najlepšieho priateľa Františka, čo by znamenalo, že tiež zomrie, a tak oznámil priateľovi v hrobe, že ich priateľstvo sa skončilo, a na znamenie toho hodil na truhlu kameň, lebo si chcel ešte požiť. Viem, myslíte si, že som blázon, ale opakujem iba to, čo som počul.

Starý otec František si vždy po obede musel zdriemnuť a my deti sme nesmeli zostať v dome, aby sme ho nerušili. Ak sme neboli v škole, museli sme byť na dvore, čo najďalej od domu, a ak pršalo, zobrali nás susedia. Takto vyzerá úcta k starším.

Lekárom neveril, ale mal vysoký tlak, ktorý ho zabil vo veku 56 rokov. V ten deň, keď zomrel, sa náhle pomiatol, vyskočil z postele, behal dookola po izbe a kričal, že ho naháňa anjel smrti a žiadal svoje deti, aby ho odohnali. Traja synovia mali čo robiť, aby ho udržali, až kým ho neopustili sily, potom stratil vedomie a napokon pokojne zomrel. Pri jeho posteli nebol nijaký lekár, zato odznelo veľa modlitieb.

Keď sa moji rodičia zobrali, matka hneď neotehotnela a, samozrejme, otcova rodina zvaľovala vinu na ňu. To bolo normálne, nikto by si netrúfol ani len naznačiť, že za to môže muž.

Nuž, o niekoľko mesiacov otehotnela, a môj príchod na svet pre ňu znamenal hrozné muky.

Bola potrhaná a babica povedala, že s tým netreba nič robiť, lebo bude mať ďalšie deti a bude sa jej ľahšie rodiť. Neviem, ako to neskôr zvládala po zdravotnej stránke, ale viem, že sa to stalo. V roku 1946 som mal dvadsaťpäť rokov a miestny lekár povedal, aby som matku zobral do nemocnice, kde ju zašijú. Keď som matku navštívil, sťažovala sa na ukrutné bolesti. Zašívali ju bez lokálneho umŕtvenia.

Veľa ráz som musel bojovať o svoj život a najmenej stokrát som iba o vlások unikol smrti. Prvý raz som mal iba štyri mesiace. Bývali sme vo Fiľakove a matkina rodina v Revúcej, ako už viete. Matka išla ukázať svoje rozkošné bábätko, čiže mňa, všetkým príbuzným do Revúcej.

Keď pricestovala vlakom, zistila, že ma nemá v čom okúpať. Mladšia sestra Oľga ju upokojila, že u susedov zomrelo bábätko na otravu krvi, ktoré len včera pochovali, takže určite majú vaničku na kúpanie.

Priniesli vaničku, okúpali ma, a o niekoľko dní sa mi v dolnej časti chrbta vytvoril vred. Vred rástol a rástol a matka mi neskôr povedala, že mi bolo vidieť chrbticu. Bola len otázka času, kedy zatvorím oči navždy. No jedného dňa sa vred začal hojiť, a ja som sa uzdravil. Jazva mi zostala, môžete si ju pozrieť. Bol som už dospelý, keď mi lekár povedal, že som mal šťastie, lebo infekcia neprenikla hlbšie. Keby napadla miechu, bol by som zomrel alebo ochrnul od pása dole.

Teraz preskočím dvanásť rokov, ale ešte sa k tomuto obdobiu vrátim. Ako dvanásťročný som ochorel na týfus a ocitol som sa v nemocnici, na izbe bolo okrem mňa 30 až 40 dospelých. Každé ráno vynášali päť, šesť mŕtvych. Nosidlá boli také úzke, že im ruky viseli cez okraj a hompáľali sa ako kyvadlá. Nebol to príjemný pohľad pre dieťa.

Matka ma raz prišla navštíviť, stála vonku na stoličke, pozerala dnu cez okno a plakala - to teda bola útecha!

V roku 1933 prišiel v Nemecku k moci Hitler a muž, ktorý ležal na izbe vedľa mňa, povedal: „Teraz viem, aký som bol chorý a myslím, že by pre mňa bolo lepšie zomrieť hneď, lebo Nemci pozabíjajú všetkých Židov, a tak by som aspoň nemusel neskôr trpieť.“

sobota 30. júna 2018

SPRIAZNENÍ DUCHOM

SPRIAZNENÍ DUCHOM
Spomienky na Petra Karvaša

Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 2000
zostavili Slavomíra Očenášová-Štrbová, Kristína Krnová
ilsutrácie : Alexandre Richter, Eva Šrámková, Vladimír Šturdík, Jaroslav Uhel
obálka Jaroslav Uhel
1. vydanie
ISBN 80-8055-425-0

memoáre
161 s. slovenčina
hmotnosť: 282 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*zukol3* in **O7**

Spomienky na Petra Karvaša.
Zborník, v ktorom osobnosti slovenskej kultúry  i blízki priatelia zo zahraničia spomínajú na spisovateľa, dramatika, publicistu, umeleckého kritika a pedagóga Petra Karvaša.  
Autori príspevkov: Z. Bariaková, J. Boor, J. Bžoch, M. Cipár,  B. Čahojová, Š. Drug, O. Duhanová, D. Dušek, K. Jarunková, M. Jungmann, M. Jurčo,  V. Kamenskaja, K. Krnová, V. Kusá-Kubenková, M. Lasica, O. Malevič, S. Očenášová-Štrbová, V. Petrík, V. Savickij, S. Šimková, V. Štefko, C. Štítnický, P. Taubner, A. Turčan, B. Turzonovová, E. Vášáryová, M. Zimková, Š. Žáry.








streda 29. novembra 2017

MACDONALDOVÁ, BETTY - CO ŽIVOT DAL A VZAL

MACDONALDOVÁ, BETTY

CO ŽIVOT DAL A VZAL
(The Plague and I - Anybody Can Do Anything - Onions in the Stew)

Vyšehrad, Praha, 1985
preklad Eva Marxová
obálka Miloslav Fulín
1. vydanie vo Vyšehrade, 40.000 výtlačkov

beletria, memoáre, autobiografia, humor
624 s., čeština
hmotnosť: 448 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

3,00 € PREDANÉ

*kamag* in **O2**

Úsměvná vyprávění americké autorky Betty MacDonaldové si získala oblibu svou bezprostředností a upřímností. Pod titulem Co život dal (a vzal) vycházejí znovu tři její práce — Kdokoli může dělat cokoli, Morová rána, Dusím se ve vlastní šťávě — navazující na její neméně populární knížku Vejce a já. MacDonaldová čerpá náměty výhradně z vlastního života, popisuje, co ji potkalo dobrého i zlého. Znovu přivádí k životu nesčetné množství lidí, s nimiž se setkala třeba jen letmo, nebo ať už její osudy ovlivnili významněji. K nejsilnějším a nejvýraznějším částem trilogie patří díl Morová rána, kde vypráví o svém pobytu v tuberkulózním sanatoriu. Ať už ji však potkává cokoli, nikdy se beznadějně nepropadá do sebelítosti a pesimismu, vždy hledí kupředu s nadějí a vírou, že se vše dobře skončí. A právě pro tuto schopnost přenášet na čtenáře svou nezdolnou víru v člověka, který se nevzdává a svou činorodostí, elánem a dobrou náladou za všech okolností dokáže překonat všechny překážky, sklidila Betty MacDonaldová tak nevídaný úspěch, který uplývající čas v nejmenším neoslabil.







KAPITOLA TŘINÁCTÁ

„ALE MAMINKO, JENOM PATNÁCT MINUT DENNĚ!“

Během těch let, kdy jsme všichni bydleli doma, měla maminka plné ruce práce. Starala se o moje dvě děti, stlala postele, myla nádobí, stříhala trávník, zahradničila, prala, žehlila, vařila, nakupovala, šila, spravovala, léčila, krmila a ošetřovala naše domácí zvířátka — jednu dobu to byli tři psi, čtyři kočky, kanár, dvě morčata, bílý králiček a mallardská kačena, a krmila a léčila a ošetřovala pět svých dětí, návštěvníky, kteří často setrvali pět let, a naši adoptovanou sestru.

Jako rekreaci maminka naslouchala našim snům, pomáhala nám s prací, kterou jsme si nosily domů, poslouchala dlouhé a často nudné příběhy o našich zaměstnáních a našich láskách, poslouchala rádio, skicovala, pěstovala petrklíče, četla všechny knihy, které vyšly, a skorem každý časopis, chodila na filmová představení pro rodiny a účastnila se soutěží.

Celé roky jsme schovávaly různé obaly a víka od krabic ohlašující soutěže a maminka psávala pětadvacet nebo méně slov na téma „Proč mám ráda mýdlo značky Ivory, Lux, Kamej a Oxydol“, snila své skromné a nesobecké touhy o tom, co udělá s těmi deseti tisíci dolary nebo s novými auty, které vyhraje. Ale první úspěch měla teprve, když se účastnila soutěže Old Gold a svůj příspěvek doprovodila dopisem, v němž pravila: „Jsem jenom malá, stará babička, která vykouří dva balíčky Old Gold denně“ (a pořád kašle), a vyhrála padesát dolarů a plnou krabici cigaret Old Gold.

Za těch padesát dolarů koupila maminka nové hodiny na svůj noční stolek a zaplatila některým netrpělivějším „podomníčkům“. Hodiny měly ve tmě svítící ciferník a okamžitě začaly maminku upozorňovat, jak pozdě chodí spát a jak časně vstává, a maminka dala hodiny do mého a Maryina pokoje, kde se staly symbolem jejího důvtipu a nikoli ukazatelem jejího těžkého údělu.

K maminčiným soutěžím jsme byly tolerantní, ale k rozhlasovým seriálům jsme se chovaly velice nelaskavě. „Jak může inteligentní žena poslouchat takové žvásty,“ pokřikovaly jsme, když jsme zavíraly Stellu Dallasovou, která sice strávila mnoho let v nejlepších bostonských rodinách, ale pořád ještě říkala „já bysem“ a „viděl mi“ a svou dceru nazývala „ta moje holčina“.

Když jsme vypnuly maminčin oblíbený program, povzdechla si: „Ach, bože, ale zítra to bude stejně znova.“

„Ale maminko, ty programy jsou tak pitomé,“ lkaly jsme.

„Nepamatuji se, že bych se vás byla ptala na váš názor,“ odvětila maminka obvykle. „Já si při tom odpočinu. Je to, jako kdyby mi někdo při téhle nudné domácí práci četl.“

Jediný seriál byl snesitelný. Byl to „Vic a Sade“, mimořádně vtipný a velmi originální programeček bez všech těch únosů dětí, vražd, soudů a malých příšerek.

Byl to tak chytrý a veselý program, že ho nakonec stáhli.

Potom přišel den, kdy Mary přesedlala na reklamu v rozhlase a my jsme se velice kály, že jsme kdy mamince zavíraly rádio a byly jsme vděčny za každou minutu, kterou strávila s „Maminou Perkinsovou“, která říkala telefonu „ten aparáteček“, a s Helenou Strentovou, která se snažila najít romantiku, byť jí bylo pětatřicet pryč (přesněji dvaapadesát).

Jakmile se Mary vrhla na rozhlas, pustila se také do nás. Začalo to pouhým poslechem. Každé odpoledne informovala Mary seattleské hospodyňky o výhodném podrážení obuvi, o čističi umělých chrupů a jedu na krysy a každý večer kárala svoji rodinu, že je lhostejná, že neumí nic ocenit, že odmítá konstruktivní spolupráci a pokrok — jelikož jsme ji opomněli poslouchat. „Poslouchali jste můj program?“ tázala se nás v poledne a my jsme odpovídali sborem „Ano“, ať to byla pravda nebo ne, a Mary nás potom zkoušela. „Co byla dneska výhodná koupě dne?“ zeptala se, a když jsme to nevěděli, mrskla ubrouskem vedle talíře a řekla: „Jak můžu doufat, že moje slova dojdou k uším miliónů hospodyněk, když mě neposlouchá ani moje vlastní rodina,“ a my jsme se za sebe styděli a přísahali jsme, že se polepšíme. Jedenkrát jsme se upamatovali a naladili jsme se na Mary a ona právě říkala: „tu šukni si


piatok 30. marca 2012

JUSTH, ZSIGMOND - NAPLÓJA ÉS LEVELEI

JUSTH, ZSIGMOND

NAPLÓJA ÉS LEVELEI

Szépirodalmi könyvkiadó, Budapest, 1977
ISBN 963-15-0982-6

životopisy, memoáre
798 s., maďarčina
hmotnosť: 841 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: veľmi dobrý, nepoužívaná

2,20 € PREDANÉ!
Kto bol ZSIGMOND JUSTH ?

*074*




Justh Zsigmond alig múlt harmincegy éves, amikor meghalt, mégis számos regényt és novellát -teljes életművet - hagyott maga után. De minden regényénél és novellájánál érdekesebb műve — s ebben méltatói, ismerői kivétel nélkül egyetértenek — az a feljegyzéssorozat, melyet az 1888-as párizsi és az 1889-es pesti tartózkodása alatt vezetett. B naplókat Halász Gábor rendezte sajtó alá és bocsátotta a nyilványosság elé 1941-ben.

A Párizsi napló arról a szalonéletről ad képet, amely Párizst a művészek, a szellemi emberek szemében a világ fővárosává tette. Justh előtt megnyíltak a kényesen válogatós párizsi szalonok, mert arisztokrata és művész volt. Mert szellemesen csevegett és szenvedélyesen zongorázott. Mert származása és alkata folytán közéjük való volt és mégis egzotikus vendég: magyar. Nem is egy regény nyersanyaga zsúfolódott Justh gyakran sietős, zaklatott feljegyzéseibe: kifinomult, analitikus portrék, csípős nyelvű karikatúrák, bálok és furcsa, bohém éjszakák festői s egyszersmind kritikus megjelenítése, spleenes hangulatok bágyadt árnyfoltjai, s mindeközben egy jellegzetes századvégi világpolgár idegzetének, látásmódjának lenyomata, az önportré, ami e lapokon az író szándéka nélkül is megszületett.

A prousti világ közvetlen előzménye található meg Justh feljegyzéseiben, persze nyersanyagként. De hát ki ne ismerkedne szívesen olyan nyersanyaggal, melyet Sarah Bernhardt, Antokolszkij, Taine, Jablonowska hercegné, Comtesse Diane, Bourget, Haraucourt, Huysmans, Munkácsy Mihály stb. intimitásai alkotnak?

A Hazai napló Justh fiatal arisztokrata barátain kívül Jókai, Feszty Árpádék, Gozsdu Elek, Bródy Sándor alakjaival népesült be, s arról az irodalomszervező törekvésről tanúskodik, melyet Justh új Kazinczyként magára akart vállalni.

Első ízben jelennek meg Justh levelei, melyek zömmel a naplók utáni időszakból valók, s mintegy folytatják azt a virtuális regényt, melyet olvasói ösztönünk a naplókban megsejtett. A legtöbb levél Czóbel Minkához, kedves barátnőjéhez és „kollégájához" szól, de a címzettek között találjuk Reviczky Gyulát, Aggházy Károlyt, Feszty Árpádékat, Apáthy Istvánt, Szabolcska Mihályt, Sarah Bernhardt-t (akinek egyébként Justh egy fiatalembert, Szomory Dezsőt ajánlott figyelmébe). E levelek egy része a tudatos irodalomszervezőt mutatja, más része pedig hosszú utazásokról készült beszámoló. Akkor már ugyanis elhatalmasodott az írón a végzetes betegség, s vérző tüdejével déli tájakra menekült. Szívszorító ez a folytonos utazás. Szívszorító Justh szemérmes, de egyre kétségbeesettebb híradása romló állapotáról, miközben méltóságát és ideáljait nem veszíti el egy pillanatra sem. Egyiptom, India, Itália, Dél-Franciaország e hosszú útnak az állomásai, hol itt, hol ott bújt meg nagy üldözője, a halál elől; a rövid szenttornyai nyarak alatt pedig megszervezte híres parasztszínházát (a levelekből is látható, milyen boldoggá és büszkévé tette, hogy aratás idején Moliere-t és Shakespeare-t játszatott parasztjaival).

A naplók és a levelezés együtt - Justh életregénye, s amellett jelentős kultúrtörténeti dokumentumanyag, melyből rekonstruálható a századvég világa.




utorok 13. marca 2012

FÜST, MILÁN - NAPLÓ I.

FÜST, MILÁN

NAPLÓ I.

Magvető, Budapest, 1984
edícia Tények és tanúk
ISBN 963-270-159-3

memoáre, história
496 s., maďarčina
hmotnosť: 370 g

mäkká väzba
stav: výborný, nepoužívaná

0,50 € PREDANÉ!

*073*

Kto bol MILÁN FUST ? Viete, že jeho román bol nominovaný na Nobelovu cenu ?


Negyven esztendőn keresztül írta naplóját Füst Milán. Esténként, éjszakánként újra meg újra megkísérelte szavakba önteni az átélt, látott észlelt jelenségek, élmények lényegét. Megdöbbentő és elkápráztató az a tudás, bölcsesség, ami e naplóból elénk tárul.

 

FÜST, MILÁN - NAPLÓ II.

FÜST, MILÁN

NAPLÓ II.

Magvető, Budapest, 1984
edícia Tények és tanúk
ISBN 963-270-1895

memoáre, história
496 s., maďarčina
hmotnosť: 361 g

mäkká väzba
stav: výborný, nepoužívaná

0,50 € PREDANÉ!

*073*

Kto bol MILÁN FUST ? Viete, že jeho román bol nominovaný na Nobelovu cenu ?



Negyven esztendőn keresztül írta naplóját Füst Milán. Esténként, éjszakánként újra meg újra megkísérelte szavakba önteni az átélt, látott észlelt jelenségek, élmények lényegét. Megdöbbentő és elkápráztató az a tudás, bölcsesség, ami e naplóból elénk tárul.

 


KÁROLYI, MIHÁLY - HIT, ILLÚZIÓK NÉLKÜL

KÁROLYI, MIHÁLY

HIT, ILLÚZIÓK NÉLKÜL

Magvető, Budapest, 1977
edícia Tények és tanúk

memoáre, história
488 s., maďarčina
hmotnosť: 330 g

mäkká väzba
stav: malé poškodenie v zadnej časti obalu, nepoužívaná

1,00 € PREDANÉ!

*073*


„Gyakran töprengek rajta, na újra kellene kezdenem, ugyanúgy cselekednék-e, ugyanúgy reménykednék-e, ugyanúgy igyekeznék-e megjobbítani a világot. Azt hiszem, igen. Mindannyiunknak megvan a magunk sorsa, a magunk szerepe, amit be kell töltenünk, és majd a történelem fogja megítélni, sikerült-e valami értékeset alkotnunk."